ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Jak to pekne, jak to milo, Kvet rozkvetá ušlechtilo Na prebujných lučinách. Spev sa nesie kol do kola, Všetko k plesu zove, volá, Po slovenských končinách. A ja v dumách pohrúžený, Nešťastný a opustený, Chodím smutný po poli. A v tom čím ma ptáčok zhliadne: „Za kým, šuhaj, tvár ti zbľädne, Za kým srdce ťa bolí?“ Idem ďalej k hučiacemu Potôčku žblnkajúcemu, A ten osloví ma zas: „Čo sám, šuhaj, ku mne chodíš? Zač milú sebou nevodíš? Nesni! počúvaj môj hlas! Čím ma vidia staré buky: „Čo si, šuhaj, robíš muky? Jaký si zarmútený! Dovedz si len devu krásnu, Jako hviezda čistú, jasnú, Budeš hneď potešený!“ Ptáci, potôčky a buky! Neroznecujte mi muky, V mojom srdci ešte viac! Moje srdce osud ranil, Od žialov ho nezachránil, Všetkého ho pozbaviac. Deva ma tu zanechala, A nevernou mi ostala, — K tomu ešte zlosiny Národ môj mi potupujú, Naň sa hriešno ušklebujú, — Bože odpusť im viny! Ach povedzteže mi bratia, Či sa muky tie nestratia, Od vekov až na veky? Či sa ony niekdy minú, Či niekdy koncom vyhynú Pekla besného vzteky?