Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Bohumil Kosa, Viera Studeničová, Erik Bartoš, Dušan Kroliak, Anna Studeničová, Patrícia Šimonovičová, Tibor Várnagy. Zobraziť celú bibliografiu
Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)
Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo | 9 | čitateľov |
Bystrovlný Váh, ktorý z Liptova cez Turec u Strečna cestu sebe do Trenčanskej župy kliesni, práve tam, kde hranicu posledných dvoch žúp medzi Strečnom a Starým Hradom prekročil, preteká úžinou, ktorá podivenie u každého cestovateľa vzbudí. — Tuná riečište Váhu stesnené je strmými skalami, nebezpečné zajiste pre našich považských plavcov, pltníkov, ktorí z Liptova a z Oravy úžinou touto plaviť sa musia.
Nie bez príčiny nazvali oni skalu tú, ktorá temer do sredu Váhu sa ťahá „besnou skalou“. Viaceré ale nebezpečia úklady stavajú tu naším povážlivým plavcom. V pravom slova smysle Scylla a Charybdis čaká tu na našich pltníkov. Jedno „besná skala“, druhé poniže tejže nakopené balvany skalísk cestu hatia, až konečne mohutná zátoka spenených vĺn otvára tu svoj hrozný hrtán, by pohltila ubohých cestovateľov naších. Načím tu zvláštnej obratnosti a ducha prítomnosti, aby ubohý pltník zavčasu vyhnul nebezpečiam a prešmiknul sa nebezpečnou úžinou touto. Celá ale úžina táto od nepamäti sveta nazýva sa „Margitou“.
Odkial nazýva sa Margitou? o tom dejepis mlčí. O čom ale dejepis nás nepoučuje, o tom nevyčerpateľný poklad povestí našeho ľudu nám vypráva.
To, čo povesť o Margite nám vypráva, odkial pôvod mena jej? o tom pojednáva báseň doslovne, ku ktorej iba toto kratučké poznamenanie priložiť, za potrebné som držal.
Tam nad bystrovlným Váhom Strmí pevná skala, Od vekov ju povesť ľudu Margitou nazvala. Neďaleko na vysokej Skale strmia rumy, A o Strečne ľudu môjho Také znejú dumy: * Tam za dávnej minulosti Na vysokom Strečne, Sídlila pani aj s dcérou Margitou společne. V blízkej osade pri Strečne Býval šuhaj mladý, Zazrela pani zo Strečna Jeho tela vňady. Mladá vdova, pani Strečna Zahorela k nemu, „Rada oddám ruku moju A s ňou panstvo jemu.“ „Poď len, poď len šuhaj mladý, Šuhaj jako jedla, Vďačne bych ťa sem na Strečno Za pána uviedla.“ „Hej ty šuhaj, šuhaj jarý, Nepočuješ radu? Môžeš sa stať pánom vdovy, Spolu pánom hradu.“ Darmo toho šuhajíčka Pani láskou láka, Keď ona v tom pyšnom hrade Má krajšieho ptáka. „Daj mi tvoju švárnu dcéru, Tú Margitku mladú, Oj rád sa ja zrieknem panstva A pyšného hradu.“ Oj ale ti zle poradil, Švárny šuhajíčku, Kto ti radil tú Margitku Pýtať za ženičku. Tým uvalils len pohromu V tom zámockom bytu, Bo s’ ty milší panej Strečne, Milší nad Margitu. Ani len zbla deva šumná, Zlého netušila, Mať ju zo zámku k rodine Skalou sprovodila. „Do súsednej župy pôjdeš K tete zaraz so mnou, Pôjdeme nad Váhom skalou, Tou dráhou príjemnou.“ „Oj patri z tej strmej skaly, Patri z tej výšiny,“ — Patrí, — a v tom netušenú Sotí do hlbiny. „Poď sem, poď sem, volá teraz, Srdce premilené, Staň sa teraz pánom Strečna Šuhaj potešenie.“ „Mati dračia, — rečie junák, — Kams dcéru podela?“ „ Včera som ju do Turčianskej Župy sprovodila.“ „Sprovodila si ju včera, Ale na svet iný, Prísny svet už súdi tvoje Hrozné ťažké viny.“ „Čieže na tej strmej skale Sú tie krve špiny? Čiuže kolíšu mrtvolu Bystré Váhu vlny?“ „A tie bystré Váhu vlny I škvrny na skale, Sú svedkovia proti tebe, A s tebou je vále.“ — Rady vlnky objímajú Tie pannenské zvleky, Rady v sebe pristrájajú Jej spočinok mäkký. S ňou sa ony pohrávajú, V náručí ju nesú, Sťa by niesly ak nevestu Ju k dákemu plesu. Sťa by niesly ak kráľovnú Ju svetu v ústrety, Sťa by niesly v kresle kňažnú Ozdobenú kvety. „Hľaďte ľudia, oči ľudské — Máme my to poklad!“ Svet sa diví, — len jediný Neznesie to pohľad. Neznesie to jeden pohľad, Oči panej Strečna, Bo sa na ňu uvalila Kliatba Boha večná. Kliatba Božia za ňou stúpä, A trest na ňu čaká, Nie darmo sa pani Strečna Vo dne v noci läká. „Margito! Margito!“ — volá — Vo zámockej sieni, „Margito!“ odznievajú vše I zámocké steny. „Margito moja, aj!“ volá — „Hrozná moja vina,“ Jako besná behá, kričí, Ruky k nebu spína. Nepokoj ju všade stíha, A trest Boží za ňou, „Margito!“ volá a beží Von zámeckou bránou. „Margito kde si? Margito!“ Beží čo len stačí, A pomsta, trest, kliatba za ňou, Čo jej dušu tlačí. Beží, kam ju oči vedú, Až na miesto činu, Kde spáchala pred pár dňami Svoju ťažkú vinu. Na strmej Váhu výšine, Dych sa jej zastaví, „Margito!“ volá — a skočí Do Váhu z výšavy. Skočila z výšavy do vĺn Bytrých Váhu zrazu, Tak vzala za zločin svoju Zaslúženú zkazu. * Tam nad bystrovlným Váhom Strmí pevná skala, Od vekov ju mluva ľudská Margitou nazvala. Neďaleko strmia pusté Hradu Strečna rumy, A z tadial skalu „Margitou,“ Značia ľudu dumy.
— slovenský rímskokatolícky kňaz, básnik a publicista. Pseudonyms Dušan Sava Pepkin, Divinkov Svedernický, Martin Divinko Svedernický, M. M. Viac o autorovi.
Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.
Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007
Autorské práva k literárnym dielam