ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Tam nad bystrovlným Váhom Strmí pevná skala, Od vekov ju povesť ľudu Margitou nazvala. Neďaleko na vysokej Skale strmia rumy, A o Strečne ľudu môjho Také znejú dumy: * Tam za dávnej minulosti Na vysokom Strečne, Sídlila pani aj s dcérou Margitou společne. V blízkej osade pri Strečne Býval šuhaj mladý, Zazrela pani zo Strečna Jeho tela vňady. Mladá vdova, pani Strečna Zahorela k nemu, „Rada oddám ruku moju A s ňou panstvo jemu.“ „Poď len, poď len šuhaj mladý, Šuhaj jako jedla, Vďačne bych ťa sem na Strečno Za pána uviedla.“ „Hej ty šuhaj, šuhaj jarý, Nepočuješ radu? Môžeš sa stať pánom vdovy, Spolu pánom hradu.“ Darmo toho šuhajíčka Pani láskou láka, Keď ona v tom pyšnom hrade Má krajšieho ptáka. „Daj mi tvoju švárnu dcéru, Tú Margitku mladú, Oj rád sa ja zrieknem panstva A pyšného hradu.“ Oj ale ti zle poradil, Švárny šuhajíčku, Kto ti radil tú Margitku Pýtať za ženičku. Tým uvalils len pohromu V tom zámockom bytu, Bo s’ ty milší panej Strečne, Milší nad Margitu. Ani len zbla deva šumná, Zlého netušila, Mať ju zo zámku k rodine Skalou sprovodila. „Do súsednej župy pôjdeš K tete zaraz so mnou, Pôjdeme nad Váhom skalou, Tou dráhou príjemnou.“ „Oj patri z tej strmej skaly, Patri z tej výšiny,“ — Patrí, — a v tom netušenú Sotí do hlbiny. „Poď sem, poď sem, volá teraz, Srdce premilené, Staň sa teraz pánom Strečna Šuhaj potešenie.“ „Mati dračia, — rečie junák, — Kams dcéru podela?“ „ Včera som ju do Turčianskej Župy sprovodila.“ „Sprovodila si ju včera, Ale na svet iný, Prísny svet už súdi tvoje Hrozné ťažké viny.“ „Čieže na tej strmej skale Sú tie krve špiny? Čiuže kolíšu mrtvolu Bystré Váhu vlny?“ „A tie bystré Váhu vlny I škvrny na skale, Sú svedkovia proti tebe, A s tebou je vále.“ — Rady vlnky objímajú Tie pannenské zvleky, Rady v sebe pristrájajú Jej spočinok mäkký. S ňou sa ony pohrávajú, V náručí ju nesú, Sťa by niesly ak nevestu Ju k dákemu plesu. Sťa by niesly ak kráľovnú Ju svetu v ústrety, Sťa by niesly v kresle kňažnú Ozdobenú kvety. „Hľaďte ľudia, oči ľudské — Máme my to poklad!“ Svet sa diví, — len jediný Neznesie to pohľad. Neznesie to jeden pohľad, Oči panej Strečna, Bo sa na ňu uvalila Kliatba Boha večná. Kliatba Božia za ňou stúpä, A trest na ňu čaká, Nie darmo sa pani Strečna Vo dne v noci läká. „Margito! Margito!“ — volá — Vo zámockej sieni, „Margito!“ odznievajú vše I zámocké steny. „Margito moja, aj!“ volá — „Hrozná moja vina,“ Jako besná behá, kričí, Ruky k nebu spína. Nepokoj ju všade stíha, A trest Boží za ňou, „Margito!“ volá a beží Von zámeckou bránou. „Margito kde si? Margito!“ Beží čo len stačí, A pomsta, trest, kliatba za ňou, Čo jej dušu tlačí. Beží, kam ju oči vedú, Až na miesto činu, Kde spáchala pred pár dňami Svoju ťažkú vinu. Na strmej Váhu výšine, Dych sa jej zastaví, „Margito!“ volá — a skočí Do Váhu z výšavy. Skočila z výšavy do vĺn Bytrých Váhu zrazu, Tak vzala za zločin svoju Zaslúženú zkazu. * Tam nad bystrovlným Váhom Strmí pevná skala, Od vekov ju mluva ľudská Margitou nazvala. Neďaleko strmia pusté Hradu Strečna rumy, A z tadial skalu „Margitou,“ Značia ľudu dumy.