ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Romanca

Ozaj divo romantický kraj, podivné položenie staroslávneho hradu Lietava. Asi pol druhej hodiny v bok od Žiliny, uchýliac sa na pravo z cesty vedúcej do Rajca, leží stred tmavočiernych lesov a skupenín skalných z konglomerátu na temeni vysokého skalnatého vrchu pyšný hrad Lietava, z vätša na teraz zo sutín a rozmrvených múrov pozostávajúci pomník slovanských predkov naších. Už samo meno poukazuje na slovenský pôvod jeho. Poťahom na toto, nech slúži povesť, ktorá názov jeho odvodzuje: dľa tejto, kráľ Ludvik I. naložil vystaviť hrad, ktorý by nepriateľ, ak len lietať nezná, vydobiť na darmo sa namáhal. Isté je, že kráľ tento, obávajúc sa opätného vpádu Tatarov, okolo roku 1360 viacej hradov vystavil.^[8] Ten istý kráľ dal hrad, poneváč sa na území Bebekovom nachádzal, tomuže sebe oddanému Bebekovi do daru. Po vymretí rodu Bebeka prešlo panstvo lietavské na Imricha Zápoľu, ktorý bol sebe Ursulu Bebek za manželku pojal. Vplyvom Mikuláša Kostky dostala sa dcéra Štefana Zápoľa Barbara na trón Jagellonov, za čo Zápoľa daroval Lietavu Mikulášovi Kostkovi. Tohoto syn Ján obratne bránil Lietavu proti Martinovi Thuri Ferdinanda I. stranníkovi, o čom svedčí pamätná tabuľa s nápisom nad poslednou bránou hradu sa zachovavšia. Ján Kostka zanechal jedinú dcéru Barbaru. Táto vydala sa za odpadlého a na protestantskú vieru prestúpivšieho biskupa nitranského Františka Thurzo, čím Lietava prešla v majetok rodu Turzovcov. Podivenie zasluhuje tu studňa zámocká. U vrchu ťahá sa v skale úzky asi 2 siahy dlhý otvor, ktorý nižej sa šíri a dolu veľmi priestrannú sieň tvorí, kde teprv u prostred sieni podivná a hlbočizná studňa sa nachodí. Poneváč z vonku ťažko nejaký otvor pobadať, nimž dalo by sa do tejto siene dostať, preto ťažko je uhádnuť, k čomu toto podivné pristrojenie slúžiť mohlo. Jako pamiatka zachováva sa vo farskom chráme lietavskom z hradu pochodivší obraz, ktorý v zámockej kapli na veľkom oltáre vystavený bol. Vidno na tomže obraze vymaľovaných ľudí rozličného veku a pohlavia, menovite jednoho starca kňaza, ktorého draví Tatari z vysokého vrchu na končitý kôl zhadzujú. Povesť pravý, že keď Tatari po bitke pri Šajave krajinu zaplavili, pridrali sa títo až ku samej Lietave. Všetko čo stačilo, pouchodilo do blízkych hôr, iba starci, chorí, ženy, deti a staručký osemdesiat roční na ten čas duchovný pastier jejich farár lietavský útočište hľadali v starobylom chráme, kde pevno všetky vchody zatarasili. Tatari podpálili obec a uschovaných v chráme násilne a falešnými sľubami vyvábili von na svetlo. Tatari sľubovali všetkým šetrenie životov, ktorí na tatarské náboženstvo prestúpia. Tu zavdala sa príležitosť, aby kňaz a pastier svojich oviec vznešenej úlohe svojej zodpovedal. Na jeho výborné napomínania nepodarilo sa Tatarom ani jednej duše získať. Tu vymysleli nový spôsob mučenia, ktorým podarilo by sa jim pevných v náboženstve kresťanov sklátiť. V doline natĺkli do zeme pevné končité koly a ubohé obete hnali korbáčmi na strmý skalnatý vrch, z ktorého nevinné obete zhadzovali na koly. Prišiel rad i na statného farára; i toho pochytia surovci a zhodia z výšavy na kôl. Lež nespadol dolu, zmiznúl on zrakom krvožrútov, sťa by za živa pochytil ho bol anjel strážny a zaniesol do nadoblačných krajov. To, čo zdalo sa nadprirodzeným zjavom, stalo sa prirodzeným spôsobom. Zhodivšieho dolu zo skaly kňaza, ruka Božia pochytila v pevnom krýčku, do ktorého sa zahatil a z ktorého nebezpečného položenia, po rýchlom odchode Tatarov, pomocou provazov a rebríkov oretovali ho povďační farníci.

Lietavské panstvo nachodí sa teraz v moci viacero kompossesorov, ktorí s úhrnom tvoria dominium Lietava in quatuor lineis: Thurzo, Perényi, Lengyel a Révay. Počúvam, že časť Thurzová stala sa cestou kúpnou majetkom veľstatkára Leopolda Poppera, šľachtica z Podhradia.

So žiaľom podotknúť musím, že onen pamätný a hore uvedený príbeh nám pred oči predstavujúci obraz, zaslúžil by lepšieho povšimnutia, nežli sa mu to dostáva. Zmienený obraz so shnilým rámom, plesnivý a sám na polo zhnitý povaľuje sa v kúte sakristii farského chrámu lietavského a neni človeka, ktorý by ho pred konečnou záhubou zachránil a jemu zaslúžené miesto v dajakom k tomu cieľu určenom ústave zjednal. Za to laskavých čitateľov opovavažujem sa upozorniť na obraz tento, snaď najde sa dakto, čo by mu zaslúžené miesto zaopatril.

Pripomínam ešte, že som videl kedysi v tomže farskom chráme pri oltári zvončeky s kyrillskými nápisami a zdá sa mi, že by to i s vežovými zvony malo tak byť.