ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Jednúc šiel som po poludni Prejsť sa von z osady, Šiel som kolo ohradenej Kvetnistej zahrady; V nútri zočím púpä nežné, Dievčinu sťa tŕnka, Pozdravím ju, ona zmikla, Jako plachá srnku. Nič to, myslel som si v sebe, Neujdeš mi za to, Dočkaj! kým sa neobjavíš, Neodejdem ztato, Ona vskutku vyšla zase Ukázať sa venka, Jednak zmizla mi zas očiam, Jako plachá srnka. Hej, tie očká, jako trnky, Nezejdú mi z umu, Pristaly by hoc na jakú Kniežatskú korunu; Vojdem, myslím, do pokoja, Keď je sparno venka, Lež ona zmizla zo sieni, Jako plachá srnka. Neskôr oznajúc sa so mnou Dievča krásne, mladé, Často spolu sedali sme Samotní v zahrade; Nechaj pocaľujem teba, Ľubá devušenka, — Lež ona driev vyšmikla sa, Jako plachá srnka. V nedeľu som od oltára Vzal ju za ženičku, V nedeľu mi dala prvú Srdečnú hubičku; Teraz som jej, s dušou s telom, Ona moja žienka, Teraz caľujem ju, — ona Je však krotká srnka.