ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

V chládku milom zelenej pod bujným húštiny lístím, Včasne na jar zbudoval skrovné slávik sebe hniezdo; Ač i to dosť skrovné, dosť priestoru ptáčaťu dáva, Bo nebe najširší jemu dá priestor k letu voľný. Ač jeho hluk nezajíma ni lesk sveta, zábavy márne, Svet mu domácnosť, stan a milý raj hniezdo celý je. Sám vyhybá spoločenstvu s iným veselým poľa ptáctvom, Bo mnoho nie, radnej však dobre a múdre mluviť chce. Nad jemu svet všetok úzky je kút ten v húštine milší, Bo jeho najmilšia, nádejný v tomže klenot bdie. Z rána už od svitu v húšti na prútkoch sám vysedáva, Piesňou tvorstvo svojou ľúbeznou zo sna zobúdza. Keď za horou ostatný blesk sa tratí ticho sĺnka, Ostatný slávik, čarokrásnym tónom utíchne. Jak to milý bol hlas, žiaľ ptáčku hlas už že nečuť tvoj, Žiaľ, že žitia netrvá jaro tiež nám večne radostne!