Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Bohumil Kosa, Viera Studeničová, Erik Bartoš, Dušan Kroliak, Anna Studeničová, Patrícia Šimonovičová, Tibor Várnagy. Zobraziť celú bibliografiu
Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)
Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo | 9 | čitateľov |
S našou sväticou Žofiou Bosniak, jako i s Margitou na začiatku týchto poznámok spomenutou, v úzkom a bezprostrednom spojení stojí Strečno, starodávny hrad na žulovej skale, jehož pätu bystré vlnky Váhu obmýjajú. Holé iba múry vypínajú sa ešte, na níchž posiaľ nie nadarmo pokúsil sa zhubný zub času. Oproti nemu na druhej strane Váhu vypína sa veterán zrúcaný Starý hrad, (Ó-vár, Alt-Schloss), sťa by dva hrady tieto ako vyslúžilí obšitníci dáki teraz priateľsky podávať si chceli ruky, kým za dávnych časov rúzni majitelia jejich v nesvároch a nepriateľstvách žili. Z tadiaľ to doposiaľ v okolí strečňanskom príslovie je bežným: „v jednom zámku sa paprčia (hnevajú), ale v druhom nerobia si z toho nič.“
R. 1420 dostal Strečno Stanislav Deršffy od kráľa do daru. Za válečného času Giskry napadol nočnieho času možný na ten čas Pankrác[15] z oprotivného Starého hradu Strečno, dobijúc ho, strečňanské brány českým bojovníkom otvoril, ktoré teprv Ján z Huňadu zpiatky vydobil. Maria Sziládi matka zamordovaného Ladislava Huňadyho oddala tomuže Pankrácovi, by jej tento stálym spoločníkom proti kráľovi bol.
Jako pozdejšie dostalo sa Strečno Františkovi Vešelényimu, o tom sa nevie. Vešelényi mal manželku nábožnú Žofiu Bosniak, jehož ona z celej duše zbožňovala. Kým Vešelényi dlhé časy trávil preč od boku drahej svojej družky, pobadala ona pri zriedkavých návratoch na Strečno, že jej manžel je jakýsi pošmúrny a že častá zádumčivosť javí sa na tvári jeho. Darmo namáhala sa vyskúmať príčinu chladného chovania sa manžela svojeho. Darmo chodievala čo deň modliť sa pred obraz divotvornej Rodičky do kapli nad samým Váhom vystavenej, aby zvedela sa čo dušu manžela trápi. Razom dorazí posol s výstražným listom od jej sestry, ktorá zvestuje jej laškovanie Vešelényiho s Máriou Szécsy na hrade Muráň a i to, že Vešelényi k vôli tej ženy i na druhé náboženstvo prestúpiť mieni. Tu teprv odokryl sa tajný závoj pred očami jejej, ktorý divné chovanie sa manžela jej ukrýval pred zrakom jejej. Po čas nočnieho spánku zdalo sa jej videť nebeskú kráľovnu tak, že preberúc sa zo sna, zdalo sa jej sťa by myznúcej po tejže lúče žiary osvetlovaly ešte sieň, vlejúc velikú úlevu do trápnej duše jejej. Kvapne schopila sa a stred búrlivej tmavej noci a dáždivého počasia ponáhlala bosými nohami (bosou nohou v obuve bez podošvy) po skalnatej dráhe do kapli k potešeniu zarmútených; tu pred obrazom Matky Božskej milosti rozplynula sa duša jej v prúdu horlivej modlitby, do nejž pohrúženú teprv raňajšej zory papršky prebudily modliacu. Ledvaj že navrátila sa domov, tu dorazí zámockou bránou na uparenom koňovi svoju vernú družku zanedbávajúci Vešelényi. Lež nebol to viac onen ľahkomyseľný Vešelényi. Bohatier navrátil sa na Strečno sťa verný manžel vrelo tisnúci k prsiam svoju dávno nevidenú vernú manželku. Z vďačnosti na radostnú udalosť túto, konala čo rok vo výročitý deň jejej obnoveného šťastlivého manželského usrozumenia v tom istom rúchu, s palicou s bosými nohami a s modlitbami onú púť do kapli zázračnej Matky Božej.
Po dakoľkých rokoch našli Žofie telo ale neporušené, ktoré prenesené bolo do chrámu farského v Tepličke pri Žiline, kde i posiaľ neporušené jej svleky opatrujú sa v kapli tohože farského chrámu. Suché a neporušené telo onej nábožnej u obecného ľudu v okolí sťa svätice ctenej ženy, možno uzreť kedykoľvek a navštivované býva četnými pútnici. Zomrela 28. apríla 1644, nalezenie ale jej neporušeného tela stalo sa roku 1689. Ľutujem, že nutno mi je poznamenať, že na opateru jej pozostatkov málo starosti sa obracia. Truhla, v ktorej svätici slovenskej svleky ležia, je veru dosť chatrná, chatrnejší ale ešte z čiernej tafaty pozostávajúce oblek jejej. K prianiu by bolo, keby slavné panstvo a patrón Jeho Excell. P. Barón Simon Sina postarať sa chcel o primerané rekyne tejto ozdobenie a zaslúžené povznesenie skvostných telesných svlekov jej. Slovenskú rekyňu túto ctí národ slovenský sťa sväticu (beatam).
Teplička je, jako som práve spomenul majetkom jeho Exc. P. Baróna Sina. Hrad a panstvo Strečňanské kúpil asi pred 10 rokami od Mikuláša kniežaťa Eszterházyho veľstatkár a šľachtic z Podhradia Leopold Popper.
Stojac Strečno v tak úzkom spojení s povesťou o Margite, môže slúžiť i za dôkaz starobylosti strečňanského hradu.
U rozkošných Váhu brehov Krok môj sa zastaví, Kde rumy slávneho Strečna Melnia sa z výšavy. Kde Považia divotvorné Krásy počínajú, Až sa vlnky Váhu znesú Dolu ku Dunaju. Aj! to rozkošné Považie Plné kúzla čarov, Boj sa šliapať mi noha Ostudných beťárov. A ten Váh, ten Kriváň, Tatry, Obrovia Karpatov, Sú dedictvom môjho rodu, Nie však Aziatov. A ten Trenčín, Skalka, Hryčov A tie rumy Strečna, Ľúba Váh môj, sťa oblohu Neba cesta mliečna. Čo hľadáte krásy v Kaire, U pát Himalaji, Poďte obzreť si tie báje V mojom rodnom kraji. To Slovensko čarokrásne S dušou sa mi slialo, Aj jak by nie! — keď sa mi hneď Od kolísky smialo. A ten Váh ma pocaloval, Tatry ma zľúbaly, Za to voždy sú mi v mysli, V radosti či v žiali. * Ružobarvé zory Váh môj Rumencom polialy, Hviezdičky sa z rána v vlnkách Váhu okúpaly. Nad Strečnom sa zabrieždilo, Zajasaly hory, Vetrík pozdravuje lazy, Nivy a úhory. Na Strečne sa žiaľ usadil, Tam ticho sviatečné, Vešelíni stal neverným Sa panej na Strečne. Vešelíni pod Muráňom Dobíja vavríny, Rázne závodí o lásku Sečovej Mariny. Dobíja srdce Mariny, Menej hrad jak sukne, Žofii Bosniak od žiaľu Div srdce nepukne. Načo sokol sokolíček Chodíš na zálety? Svet o tebe rúzne šepce A márne klebety. Statne dobíjaj len Muráň, Daj pokoj vrkoču, Nač dobíjaš hrad so ženským Fíglom a pomocu. Ale darmo, Vešelíni Už je v ženskej slučke, Už je v náručí Sečovej, Už je rúčka v rúčke. A Žofii srdce sviera Nevernosť manžela. Rada by za Vešelínim K Muráňu letela. Bo uletel jej sokolík, Za nimž stále túži, Žiaľ nevinného anjela Čo deň to noc súži. Čo noc za Váh sa do kaply K Bohu modliť chodí, Čo noc stúpa o palici Dolu Strečna schody. Čo noc bosá hrad opúšťa, Čo noc v kapli klačí, Tu sa modlí, k Bohu vzdychá Čo jej duša stačí. Na modlitbách duša jejej K Bohu uletuje, Až raňajšej zory žiara Hory pocaluje. * Postoj noho! — v tmavom šere Noci patrí na Váh, — To Žofia Bosniak kráča Po tých hravých vlnách. Bosá na druhý bok Váhu Ku svatine kráča, A tie vlnky, tie ju nesú, Nohu si nezmáča. Nocou nad vlnkami Váhu Ten zbožný tvor vane, Stopy jej značí žiar jasná, Kam noha jej stane. A tie vlnky sa zastavia, I prúd v svojom besu, A Žofia smelo stúpa, Vlnky tie ju nesú. Prekročí Váh, na breh stúpi, Potom v kapli klačí, Tam sa modlí ten tvor Boží, Obloha sa mračí. Oj nerušaj rachot hromu Pokoj v bleskov besu, Ku nebu sa zbožné vzdychy Tam svätici nesú. Lež hrom v divom blesku mračien O závod rachotí, A s tým bleskom výchor vetra Tým prudšej zanôti. A s tým vetrom dážď sa prudký Z ťažkých mračien leje, Dážď špliecha o zlevy Váhu, Besný víchor veje. Nocou bleskom ožiarenej V tej slote poháňa Vešelíni koňmo domov K Strečnu od Muráňa. Blisne iskra svetla, čo sa V dialke zatrblieti, — „Možná Strečno“ — vätšmi spiecha, Kôň div neuletí. Zablisne sa, — blesk ožiari Zaraz vidiek tmavý, Vešelíni u kaplnky S koňom sa zastaví. Dnuká kročí — a v kapli čo? Hľadí — a v tom pozná, Na kolenách v kapli klačí Tam Žofia zbožná. Klačí a horúce slzy Za manželom cedí, Ktorý za márnou ženštinou Pod Muráňom sliedi. „Oj nestojím o Sečovú“ — Tým pokoj preruší, V tom k sebe pritúli vernú Žofiu v náručí. Privinul ju, — ustá k ustám Tisnú oba v slasti, „Vešelíni, ty môj zase, Raz už žijem v šťastí.“ Strateným obom manželom Nastalo smierenie, V kapli Božej zas sa našlo, Čo bolo stratené. V kapli Božej obnovili Vernosť duše dobré, Za tým vyjasnilo neba Sa klenutie modré. V radosti obživly túžby Manželov srdečné, Za tým v stálej shode žili Manželia na Strečne. Nuž nemáme bohatierov? A čo tá svätica? Ona skvie sa nám z blankytu Sťa ranná zornica. Žofia Bosniak Slovenka, Dobrotisko samé, Nuž či teda bohatierov V národe nemáme? Neporušene v Tepličke Svätici tej svleky, V chráme Božom spočívajú, Dávne, dlhé veky. Ku svlekom jej putúvajú Z okolia pútnici, Čo rok česť preukazujú Slovenskej svätici. Dávno horké slzy lejem, Hľadím k Strečnu na Váh, Čo ma bolí, uhádnete, V tých mojich útrobách. Smutno hľadím a rodinný Môj kraj žehnám v mysli, Zdravstvuj môj rode Slovenský, Bože hlas môj vyslyš!
[15] Z tohoto pochádza slávny v Uhrách kvitnúci rod Pankrácov vo troch lineach: grófi, baróni a šľachticovia Pongrácz zo Svätého Mikuláša a zo Starého hradu (Pongrácz de Szent Miklós et Ó-vár). Slávne tieto rody sú pôvodu českého a tak čisto slovanského. Drahí bratia Česi a Slováci budú môcť byť pyšní na tieto rody, jak sa oni k pôvodu svojmu prihlásia a za príkladom svojich slávnych slovanských predkov i účinlive dokážu, že sú oni Slovania, a neodrodia sa za príkladom daktorých pôvodu a skutočných slovanských šľachtických rodin.
— slovenský rímskokatolícky kňaz, básnik a publicista. Pseudonyms Dušan Sava Pepkin, Divinkov Svedernický, Martin Divinko Svedernický, M. M. Viac o autorovi.
Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.
Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007
Autorské práva k literárnym dielam