ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

V hluchej púšti pred domkom lesníka Rota strelcov stanula bujará, A u vrát stojí stráž plukovníka: Tam v izbedce plukovník zomiera. Z dedín dav ľudu rýchle ta uteká, Vodca bol to veľkej moci, slávy, Keď po ňom ľud prostý tak narieka, I o zdravie tak prosí čakavý. Kázal koňa plukovník osedlať, Koňa v každej slávneho potrebe, Chce ho ešte pred smrťou obzerať, Kázal priviesť do izby, ku sebe. Kázal priniesť svoj mundúr strelecký, Svoju šabľu, i pás, i ladunky: Starý vojak, on chce sťa Czarniecki Umierajúc žehnať své rystunky. A keď koňa už z izby vyviedli, Potom k nemu šiel kňaz s Božím telom; Až vojaci od žiaľu poblädli A ľud modlil sa za Spasiteľom: Čo viac starí Kościuszka druhovia: Čo toľko krvi vylievali, Slzy ni jednej — teraz plakali A modlili sa za kňazom znova. S ranným svitom zvoneno v kaplici. Už pred domom nebolo žolniera, Bo už Moskal bol v tej okolici. Prišiel ľud videť zvleky rytiera. Na pastierskej lavici on leží; V ruke kríž, u hlavy sedlo, burka, A u boku šabľa i dvorurka. Lež ten vodca, chodz sťa vojín svieži, Jaké pekné dievčenské má líca! Jaké prse!… To bola devica, To Litvanka, devica-bohatier, Vodca povstalcov: Emilja Plater!