ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Dávno som nevidel vás už kraje moje, Dávno teba moja dolinočka ľubá, Aj! jaks mi milučká, jak tie sady tvoje, Po letách mladosti krásou sa tu chlúbia. Tu čujem pieseň znieť v duši mej z hlboka: „Ej hora, hora, hora vysoká!“ V pôvabnosti tvoje znovu sa zanorím, Po letách mladosti radosť poznov žijem, Detinské ihračky sťa v chmáry si tvorím, Venčoky lipové z konárikov vijem. Poznov omladujem, ač stárnem už z roka: „Ej hora, hora, hora vysoká!“ Sťa blesky honia sa obrazy života, — Už jazdím na prúte, sivkovi vŕbovom, — Už v skovánkach kryjem s druhom sa do plota, Už v čatách stojíme, — sťa v boji krvavom Honím bežiaceho nepriateľa soka: „Ej hora, hora, hora vysoká!“ Sediac v chladnej tôni vŕb bujno pučiacich, Mlýnske krešem z vŕby koliesko a válov, Tu teším sa z vlniek v kolese peniacich, Tu píšťal krútim si k piesňam idealov. Aj! piesni tej zvučí dávnej ešte sloka: „Ej hora, hora, hora vysoká!“ V oblačných výšinách myseľ sa mi krúti, Myseľ vo mesiačku o rodičoch zlatých, Oko duše mojej koná drahé púty, Za matičkou ľubou po cestách kľukatých. Ona ma caluje, otec hľadí z boka: „Ej hora, hora, hora vysoká.“ Aj! Divinka moja, Divinočka zlatá, Jak to bolo dávnej? pokial som hol mladý, I roky tie nikdaj viacej sa nevráťa, Na večnosť mi zmizly tie moje Hellady. Hľadiac idem ďalej, — slzu zotriem z oka: „Ej hora, hora, hora vysoká.“