ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Na Lučanskom poli Neklan Po krvavom boji, Na sivkovi hrdo kráča Obrnený v zbroji. Tam jeho chrabrí junáci, Česká junač mladá Husté rady chrabrých Srbov Víťazne ovláda. Ovládala tam tie čaty, Víťazstvo dobyla, Tam krvou junáckych Čechov Tá zem sa skropila. Tam knieža Neklan koristí V šiatroch skladov veľa, Tam na tie bezdušné sivko Podkýna sa telá. Razom sivko sa zastaví, Zarechce a hrabe, Neklan patrí, a vo tráve Zbadá dieťa slabé. To Srbské kniešatské chlapča, Srbského kniezaťa, Jehož z poľa prchajúca Zanechala čata. To kniežatské dieťa Neklan Z poľa odobere A poručí Ďurinkovi Slušnej opatere. Lež nešlechetný Ďurinko Ziskom zaslepený, Neklanovi sa zavďačiť Velevraždou mieni. Päťročné chlapča kniežatské Na ľad rieky zvábi, A pod ľadom mu ukázať Sľúbil ryby, žaby. Hľa! tu Zbislavko pod ľadom Patri na tie žaby. Ni! koľko sa hemží rybiek? Úsmešne sa škľabí. Ni! jak sa, tie bystré, malé Rybky čmiria radom, Hľaďže dolu môj Zbislavko Tu pod týmto ľadom. Skloň dolu sa môj Zbislave, Ďurinko hovorí, Patri pod tým ľadom na tie Divné Božie stvory. Veselo sa hrajú tamto Bystré malé rybky, Práve čmirí sa pod nami Roj hrúzikov šibký. Skloň dolu, — schýľ ku vode sa Môj milý Zbislavku, Sklonil dolu, — v tom Ďurinko Odoťal mu hlávku. Jedným úderom sekery Však nespadla hlávka, Na to nožom tú hlavenku Odrezal Zbislavka. A zavinúc tú hlavenku Do šatky, — do Prahy Šiel k Neklanovi sťa by mu Niesol poklad drahý. Úfajúc sa značným darom Pred knieža sa staví, K Neklanovi lichotive Velevrah ten vraví: Často malá iskra v dome Vyblkne v požiary, Ktorá čestné knieža moje Nádeje ti zmarí. Takú iskru ja som zhasil O nejž dám ti zprávu, — Rozvine šatku a decka Ukáže mu hlavu. To hľa je hlava Zbislava Iskra zlého prameň, Tú zhasil som driev než v ríši Z nej vyblčal plameň. Zhrozil Neklan sa nad skutkom, Knieža Neklan sloví: Podliak! čos ty odťal hlavu Svojemu pánovi? Neni slušno tebe katom Byť svojeho pána, Kniežatá mordovať nenie Vlastnosťou Slovana. Osoba kniežaťa musí Každému byť svatá, Ty môhol si zamordovať Tak nevinné dieťa? Hnevom rozpálený Neklan Slzí tok vycedí, Strasťou naplní mu dušu Skutok tak škaredý. Ničomníku! vetí Neklan Však za službu každú, Musíš vziať i ty odplatu Za ohavnú vraždu. Zo troch smrtí vyvoľ jednu Si dľa vlastnej vôle: Abo zhodíš sa z tej skaly Do priepasti dole; Abo mečom sa prebodneš Ničomný hriešny pes; Abo sám sa na ktorý chceš Strom dľa chuti obes. Vyvolil posledný spôsob Si ohavnej smrti; Neklan velí: ničomník ten Nechaj sa zaškrtí! A zaraz porvali sebou Jeho kati dvaja A Ďurinku najbližšieho Odviedli do hája. Tu podali provaz jemu, Tej ničomnej pleve, By dľa chuti zavesil sa Na ktorom chce dreve. A Ďurinko dlho hľadá, Každý strom obchodí, Lež žiaden sa k vyvedeniu Zámeru nehodí. Avšak konečne u jednej Jalši sa zastaví, A na jalšu tú vylezúc Stryček si napraví. Tu tak dlho privazoval Na krk pevnú slučku, Až konečne na tej jalši Vyseť ostal v skutku. A tá jalša, kým len stála Dobrí ju ľudkovia, Voždy smiešne nazývali: „Jalša Ďurinkova“. * Oj dobre ti tak Ďurinko Vrah bez haňby, studu, Tak každého zradcu, vraha, Obesiť na vŕbu.