ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Hľadím na svet boží, — patrím Jasné nebe a zem, Teším sa z tých krás, — však jednak Stíha ma bojazeň. Tam blankyt zdobí mesiac, — hviezd Hravých myriady, Tam ptáctvo napája vozduch Jemnými tirády. Tu predo mnou zároveň mňa Rastlinstvo bujneje, A ten svet Boží, príroda Vôkol mňa sa smeje. Lež vo vzduchu jaj! — tam ženú Hrdličky kondory, Tam gazelu nebožiatko Hrozniž mi umorí. Tu šakal, — hyena besná Svoje zuby cerí, Tu v prerii bujnej tráve Plazia sa vypery. Tu ľudia pre zisk hanobný Po otrokoch honia, Tu utlačené sirôtky Horké slzy ronia. To človek, — ten obraz Boží Neraz horší jak zver, V kainskej svojej hriešnosti Opravdivý tiger. Neraz tyran nad inými Chvastač spupný, hlúpy, Ináč v oči, a krem očí Mamľasy a lumpy. V oči bratia si pochlební, Priatelia a kmotry, Ale za to vybíjaní Kujoni a lotry. Preč! — na bok mi s obludami! Ač ľudia, — potvory, — No síc šumná žena, — však vampýr! Alžbeta Bátory. To Saturnus, čo škrtieval Nemluvniatka drobné, — No tá sťa vampýr cicala Krv devíc hanobne. No odstúp mi z očú biedna Čertová Megera, Čo tajne sa s’ plazievala Sťa v húšti vypera. Mordár! neslýchaný mordár Duši nestoj mi tu, Odstúp! na dno pekla vampýr Bez srdca, bez citu! * Zaligoc sa slnko jasné, Pocaluj Podhradie, Kde Anulka v Podhradského Vyrostá ohrade. Ku Anulke Vševlád Lasky Chodí na návštevy, Kadery mu jeho hladia Rúčky útlej devy. Sľubujú si oba vernosť, Lásku do skonania, Lež čo na plat? — keď rodičia Tých milencov stránia. Anulka sťa ceder stihlá, A sťa ruža nežná, V tom Podhradských domku zrástla Sťa dajaká kňažna. Na Čachtický zámok k možnej Panej ju vystroja, Bo pod ochranou Bátorky Mladé panny stoja. V Čachticach sťa panovnica Bátorka vývodí, Sťa Dido sa po tých hradbách Čachtických prechodí. Márna ženská, ale tyran, A na sluhov Kato, Za myznúcu krásu tela Merala by zlato. Ten tyran nešťastných sluhov A služobné panny, Tríznil, bolestné zadával Nebožiatkam rany. V krutej zime dala nahé Priviazať ku studni, A polievať dala vodou Ten tyran ostudný. A Anulka česávala Zavše Bátorkiňu, Ale nijak vlas nepristal, Neslúchal dievčinu. V tom Bátorka nasrdená Udre ju do tvári, Až Anulku krv zaliala, V očiach sa zažiari. A Anulke na Bátorku Krv z líčka vystrekne, A krv Bátorka si zotre Z tvári rúče, pekne. Lež pod krupajou pobadá Jemné zblädlé líčko, Usmeje sa potešená Nad tým nie máličko. Čo to? — pod čerstvou kvapôčkou Krve tvár mi zmladla, Telo vskutku tam je krajšie, Kam tá krupaj padla. To tajemstvo, — teraz už znám, Div pre staré kože, Nímž starnúca tvár omladnúť, Krajšou stať sa môže. To lázeň z panenskej krve, V tej sa načim kúpať, Teraz nad miznúcou krásou Netreba mi zúfať. V panenskej krvi kúpeli Omladne mi telo, V lázni krajšie nadobudnem Od Sirény čelo. A vskutku, čo si tá hydra V modzgu vyvarila, To na nevoľných devicách Vskutku učinila. Vampyr ten čo deň v pivnici, V zámku chodbách tmavých, Strojila si hroznú lázeň Z obetí krvavých. Hrozne mučiac katovala, Krv na čep im brala, A v nevinných panien krvi Čo deň sa kúpala. V diele tom jej sluha Ficko Ochotné mal ruky, Starý kujon ten dievčinám Podrezával krky. I Anulku prilákali Do podzemnej chodby, Tam ju nožmi dopichali Tí mordári podlí. Lázeň krvou Anulkinou Potom naplnili, V nejž sa hriešne údy tela Bátorky zmočily. A žeby onú ohavnú Neodkryli jatku, Bydlo svoje premieňala Na statok zo statku. Z Čachtíc presídlila sa hneď Na hrad Temiatina, I tam v skryte tiež zhynula Nejedna dievčina. Z Temiatina do Beckova, Z tato zase z piatky, Všade pannám odberala Život mladý, krátky. Všade, v lázni z krve devíc Hriešne telo myla, Kým ju pomsta Božia razom V pätách nepostihla. V tom Podhradí, Podhradíčku, U Podhradských smútia, Kam sa Anulka podela Nič nevedia ľudia. Smutný Vševlád, nešťastlivý, Hľadá svetom Anku, Hľadá svoju Anulienku Na Čachtickom zámku. Hľadá potom ju v Beckove, Zas na Temiatíne, Ale nikde slýchať nenie O jeho dievčine. Avšak divné letia svetom O Bátorke reči, Divné o panej Čachtickej Ľudia vravia veci. Bo mnoho už devíc zmizlo, Lež nik nezná kam? Kam ubohé sa podely Bôh to zná len sám. Vševlád svetom chodí, hľadá, Anky kde tu nič, — Zúfalstvom mu zblädly ruže Z jeho mladých líc. Pod hradom Čachtickým vozdĺž Riečky nocou stúpä, A pod zámkom u potôčka Podkne sa na trupa. A ten trup, — to Hanka jeho! Zviazané má ruky, Prizre sa, — aj večný Bože! Podrezané krky. Do kanála vrhli Anku S podrezaným krkom, A náhodou odplavily Vlnky sa s jej trupom. Chladný mráz pojal Vševláda, Ľudia ustrnuli, Za tým k rieke mnohé iné Trupy doplynuly. Večný Bože! to kainské Tu spáchané vraždy, Trupy tie vydaly vody Na svetlo po dáždi. Vlnky nevdojak zradily Zločin nevídaný, Na svetlo deňné vyniesly Skutok neslýchaný. Bo ten vampýr vyše tristo Devíc zamordoval, Z jejichž krve sebe lázeň Dávno bol hotoval. V jejíchž krvi sa ten vampýr Bátorka kúpala, Jejejž márnosť vyše tristo Obet vyžiadala. A tie nevinné obety Čestno pochovali, A vampýra Bátorkiňu Katovia zoťali. No hrdin ten, vampýr ženský, Divná to svätica, No sic človek, — ale tiger, Hrozná pijavica! Nebola ona Slovenka Alžbeta Bátory, V našich dejinách niet takej Ohavnej potvory. Však od vekov v Ottomanskej Ríši krv sa raje Cedí ubohej kresťanskej, Júž Mozlemín ssaje. Tak si ju len majte, — ráčte Vziať si tú bohyňu, Nechceme ju, — máme v chráme My bohyňu inú. Máme my iných hrdinov, Inú vieru, skutky: Známe, že Boh pamätlivý, Že Boh nie je prudký. Naši bohatieri mravní Neni sú vrahovia, Vaši ale lázeň z našej Krve si hotovia. Nič to, — však iný genius Vznáša sa nad nami, A vrahovia popadajú Do hotovej jamy. Naše heslo: svornosť bratská, Poctivosť nad svety, A náš patron Bôh od vekov, A ostatní svätí.