Zlatý fond > Diela > Poesie Dušana Savy Pepkina. Sväzok II.


E-mail (povinné):

Martin Medňanský:
Poesie Dušana Savy Pepkina. Sväzok II.

Dielo digitalizoval(i) Bohumil Kosa, Martin Droppa, Viera Studeničová, Erik Bartoš, Dušan Kroliak, Tibor Várnagy.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 5 čitateľov

Kamenný mních

Kamenný mních

Na ľavom brehu Váhu asi hodina cesty od Žiliny oproti starobylému mestečku Bitča, vypína sa na vysokej skale vystavený, ale zborený hrad Hryčov. Dľa starého podania mal ho vystaviť istý Kilian, kastellán a majiteľ oproti na druhej strane Váhu vystaveného hradu bitčanského. Po tomto vládal na Hryčove rytier Lahar, jehož pokolenie v prvom smysle slova „faustrecht“, či lúpežnícke remeslo sprevádzali na Hryčove, ktorý sťa dajaké orličie hniezdo chránil jich pred každým útokom. Keď posledný Lahar z pokolenia mužského bezdetný zomrel, ostala na Hryčove jeho pozostalá vdova, o jejž ruku uchádzal sa Franko Thurzo, pán susedného hradu Lietavského, verbujúc o jej ruku viac zo zysku, nežli z lásky, — aby tým Hryčovské pánstvo ku svojemu pripojiť mohol. Laharova súc už obstarná, nijako nechcela privoliť k manželskému sňatku, — že ale po uši zamilovaná bola do Thurzu, — adoptovala ho, to je: prijala za vlastného syna, učiniac ho dedičným majiteľom Hryčova. Lež nevďačnú kukučku prijala do hniezda. Thurzo zunoval čakať na neistú smrť svojej dobroditeľky, — a mladému šuhajovi nechcelo sa dvoriť starnúcej matrone. So sluhami vošiel v noci do komnaty, kde Laharova spala, odvliekol ju do väže a zamknul do pivnice, z kadiaľ živí nedoslúchli jej plaču. Ráno oznámil v zámku, že sa Laharova blázni. Lež nešťastník stal sa tým samým väzňom; lebo musel stále bývať na hrade a strážiť nad nešťastnicou, aby tým jeho zločin nevyšiel na svetlo. V dlhoročnom väzení nešťastná Laharova mnohé horké slzy vylievala nad svojím osudom a zaklínala v zúfalstve tyrana, ktorý jej lásku tak hanobne odmenil. Raz nočnieho času v pľuhavej slote prišiel ku zámockým vrátam mních, klopajúc a prosiac o prístup o skrovnú almužnu. Lež na darmo klopal, na darmo bláhal u vrát. Konečne osopil sa Thurzo na mnícha a surovou hrozbou odkázal mnícha na hľadanie inšej si nocľahy. — Tu sklamaný mních zahrozil Thurzovi a vytýkať mu počal nešeredný zločin, ktorý na svojej dobroditeľkyne spáchal. Tým ešte viac rozdráždený Thurzo, dal kroz sluhov mnícha vysúriť z brány a zahnať od hradu. Lež nastojte! ráno čo vidia? — ráno u vrát stojí skamenelý mních! Thurzo dá ho kladivami potĺcť; lež na druhé ráno zas len stojí u vrát ten istý kamenný mních. A sto ráz ho rozbijú, lež sto ráz a zavše staví sa u brány ten istý kamenný mních. Strach a zúfalstvo napadlo Thurzu a zámockých sluhov. Teraz nedá sa zločin viacej tajiť. Teraz oslobodiť treba nešťastnicu z väzenia a napraviť krivdu na Laharovej spáchanú. Beží Thuzo i so sluhami vyslobodiť z väzenia nešťastnú vdovu, lež nový smutný výjav objaví sa zrakom jej ich. Laharovu bezdušnú našli v žaláre ležať. Na to opustil Thurzo i sluhovia hrad, od ktorého času spustnúl Hryčov až sa zmelnil v spustlé rozvaliny. Ale kamenný mních posiaľ stojí u vrát, pripomínajúci smutnú udalosť túto, ktorá posiaľ zachovala sa v povestiach ľudu.

Neskôr prešiel Hryčov do majetku kniežatskej rodiny Eszterházovskej, od ktorých v posledných časoch Hryčov s Bitčanským a Strečňanským panstvom odkúpil rytier Leopold Popper, terajší majiteľ jeho.

Malebné Považie moje, Ty moja kolíska, Buď mi pozdravený kraju Mojeho rodiska! Tú tvoju minulosť v šerom Závoji hmly kryjú, A tvoje pôvabné kraje Vody Váhu mijú. Zdravstvuj môj kraju čarovný, Môj kraju milený! Kde čnejú Hryčova hradby, Buď mi pozdravený! Tam sťa sokoly sídlili Tí hrdí Lahary, Sťa lev, ktorý zrakom merá Tie púšte Sahary. Tak oni jednúc tým krajom Na Považí vládli, Keď do hniezda pevných hradieb Hryčova si sadli. Teraz stoja tvoje hradby Pusté na Považí, Iba že skamenelý mních Brány tvoje stráži. Teraz nik nesídli v hradbách, Len sokoly draví, A mních, ktorý a vrát stojí, Stojí, nič nevraví. Na Hryčove dajakúsi Slávnosť tam konajú, Bo na hrade z okolia sa Páni tam schádzajú. Páni tí, slovenská šľachta, Považskí zemani, Vchádzajú dnu, von vychodia Cez zámocké brány. Divné je to ích chovanie, Len sa hemžia všade. Všetci vo skvostnej paráde Na Hryčova hrade. Najviac vyníma sa v zlate Thurzo pán Lietavy, Až sa zrazu smutný pohräb A s ním aj kňaz zjaví. Pán Hryčova, rytýr Lahar A poslední rodu, Rozlúčil sa s časným svetom, Dušu oddal Bohu. Rozlúčil sa s svojou ženou, Pani Laharovou, Ľud a panstvo stejne žiali, Ľútosť má nad vdovou. Na dvore sa zkončí pohräb, V kapli služba Božia, S prevráteným härbom k predkom Lahara uložia. Rozíjde sa panstvo i ľud Smutne do domova, Na Hryčove pusto, iba V sieni smúti vdova. Rok sa v žiali dávno minul Na hrade Hryčova, A na zámku stále smúti Vdova Laharova. Rád by švárny Thurzo s rukou Vdovy svoju spojil, Nie tak vdovu, — radšej panstvo K svojmu by pripojil. Lež na darmo pokúsil sa, — Stará nechce muža, Ač i mladík bystrý, svieži Sťa červená ruža. Komu mohla by byť matkou, Nechcela manžela, Lež prijala ho za syna Láska vdovy vrelá. Prijala Thurzu za syna A za pána statkov, Thurzo sa stal synom vdovy, Vdova jeho matkou. * Na Hryčove živo zase, Thurzo tam vladári, Živo jak driev, kým Lahara Vložili na máry. Ale červ mu v duši hryzie, Zač je zadumený? Radosť, čo pred chviľkou javil V zármutok sa mení. Bodaj že on nezunoval V hrade vdovu matku? Šľachta sa mu prihovára: Čo ti je náš bratku? Nič, nič vzácni páni bratia, Čo by mi aj bolo? Hlavy bôľ ma trápi iba, Pominie však skoro. Ale v pravde inak sa má, Pravda dosť ohavno, Zunoval on dobrodinca, Svoju matku dávno. Páni bratia, rečie Thurzo, Pravdu čujte páni, Teraz poviem vám už rovno, Čo mi smiať sa bráni. Čujte vzácni páni bratia, V krátce je po kázni, Čo ma trápi, čo ma mrzí, Laharova blázni. Darmo, — povedal som teraz Čo sa tajiť nedá, Verte páni, od starosti Hlava mi je šedá. S tým rozijdú sa priatelia, Snadno tomu veria, Bo neznali toho ptáka Z falošného peria. V tom neborku dobrodinca Svojho, vdovu matku, Kázal Thurzo sluhom vsadiť Do temného chládku. Nevinnú tam pevne strážil Na hrade Hryčova, Tak za živa odomrela Svetu matka vdova. Tam ona sedí vo väzbách V tej zámockej väži, A nevďačný Thurzo prísne Nesťastnicu stráži. Tam ona vzdychá boľastne, Ruky k nebu spína, V tom väzení dlhé roky Len Thurzu preklína. * Na Hryčove väzeň sedí, Nik sa oň nestará, Na Hryčova hradbách zloduch Neresti tam stvára. Tam Thurzo sám s málo sluhmi Pevné hradby stráži, Kým nešťastná Laharova Kvíli v temnej väži. Kto tak smelo sa pokúsi Klopať na tie brány? Však na Hryčov nechodia viac Tí zemani páni. A len stále klope ktosi, A vchod dnuká žiada, Jaký to len povášlivec, Čo na zámku hľadá? Mních to jakýs’ stojí u vrát, Dlhú bradu nosí, A mních ten u vrát zámockých O almužnu prosí. Vonku slota, vietor s dážďom Špliecha, zúri divo, A mních stále u vrát stojí, Klope, blahá clivo. Von s tým mníchom! Thurzo velí, Mnícha z vrát vysotia, A brány sa do zátvorov, Rýchlo dolu skotia. Ale mních ten sa neľaká, Stane sebe na prah, „Thurzo! — volá mních hlasite, — Bôh mi svedok, tys vrah!“ „Thurzo, ty matku zabíjaš, V tej zámockej väži, Nešťastný, kto za časnými Statky hriešno baží!“ Lež nik nenačúva mnícha, Dážd o múry šľahá, Nač by dbali o žobráka, Mních už ďalej ťahá. Nocou iba v hradbách plače, Stále čosi vzdychá, A ráno u vrát nájdu stáť Kamenného mnícha. Polámu sochu kamennú, Bo sa Thurzo bojí, Ale ráno zas len u vrát Kamenný mních stojí. A tak storáz ho polámu, Lež nič na plat neni, Z novu každé ráno tenže Mních stráži u steny. A ten mních sa vždy tam staví, V zámku zloduch máta, Thurzo v strachu dá vyvaliť Hneď žalára vráta. Lež v žalári Laharovú Najdú už bez ducha, Na zemi vystretá leží Jej mrtvola suchá. Za tým Thurzo výjde z hradu, Každý sa tam bojí, Ale mních kamenný posial U vrát v zámku stojí. Po dnes mních ten u vrát stráži Na hrade Hryčova, Kde smutne skončila žitie Vdova Laharova. * Hryčov! Považie moje, Kraju plný bájov, — Dobre sa maj! utešený Kraju všetkých krajov.




Martin Medňanský

— slovenský rímskokatolícky kňaz, básnik a publicista. Pseudonyms Dušan Sava Pepkin, Divinkov Svedernický, Martin Divinko Svedernický, M. M. Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Prihlásenie do Post.sk Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.