ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Malebné Považie moje, Ty moja kolíska, Buď mi pozdravený kraju Mojeho rodiska! Tú tvoju minulosť v šerom Závoji hmly kryjú, A tvoje pôvabné kraje Vody Váhu mijú. Zdravstvuj môj kraju čarovný, Môj kraju milený! Kde čnejú Hryčova hradby, Buď mi pozdravený! Tam sťa sokoly sídlili Tí hrdí Lahary, Sťa lev, ktorý zrakom merá Tie púšte Sahary. Tak oni jednúc tým krajom Na Považí vládli, Keď do hniezda pevných hradieb Hryčova si sadli. Teraz stoja tvoje hradby Pusté na Považí, Iba že skamenelý mních Brány tvoje stráži. Teraz nik nesídli v hradbách, Len sokoly draví, A mních, ktorý a vrát stojí, Stojí, nič nevraví. Na Hryčove dajakúsi Slávnosť tam konajú, Bo na hrade z okolia sa Páni tam schádzajú. Páni tí, slovenská šľachta, Považskí zemani, Vchádzajú dnu, von vychodia Cez zámocké brány. Divné je to ích chovanie, Len sa hemžia všade. Všetci vo skvostnej paráde Na Hryčova hrade. Najviac vyníma sa v zlate Thurzo pán Lietavy, Až sa zrazu smutný pohräb A s ním aj kňaz zjaví. Pán Hryčova, rytýr Lahar A poslední rodu, Rozlúčil sa s časným svetom, Dušu oddal Bohu. Rozlúčil sa s svojou ženou, Pani Laharovou, Ľud a panstvo stejne žiali, Ľútosť má nad vdovou. Na dvore sa zkončí pohräb, V kapli služba Božia, S prevráteným härbom k predkom Lahara uložia. Rozíjde sa panstvo i ľud Smutne do domova, Na Hryčove pusto, iba V sieni smúti vdova. Rok sa v žiali dávno minul Na hrade Hryčova, A na zámku stále smúti Vdova Laharova. Rád by švárny Thurzo s rukou Vdovy svoju spojil, Nie tak vdovu, — radšej panstvo K svojmu by pripojil. Lež na darmo pokúsil sa, — Stará nechce muža, Ač i mladík bystrý, svieži Sťa červená ruža. Komu mohla by byť matkou, Nechcela manžela, Lež prijala ho za syna Láska vdovy vrelá. Prijala Thurzu za syna A za pána statkov, Thurzo sa stal synom vdovy, Vdova jeho matkou. * Na Hryčove živo zase, Thurzo tam vladári, Živo jak driev, kým Lahara Vložili na máry. Ale červ mu v duši hryzie, Zač je zadumený? Radosť, čo pred chviľkou javil V zármutok sa mení. Bodaj že on nezunoval V hrade vdovu matku? Šľachta sa mu prihovára: Čo ti je náš bratku? Nič, nič vzácni páni bratia, Čo by mi aj bolo? Hlavy bôľ ma trápi iba, Pominie však skoro. Ale v pravde inak sa má, Pravda dosť ohavno, Zunoval on dobrodinca, Svoju matku dávno. Páni bratia, rečie Thurzo, Pravdu čujte páni, Teraz poviem vám už rovno, Čo mi smiať sa bráni. Čujte vzácni páni bratia, V krátce je po kázni, Čo ma trápi, čo ma mrzí, Laharova blázni. Darmo, — povedal som teraz Čo sa tajiť nedá, Verte páni, od starosti Hlava mi je šedá. S tým rozijdú sa priatelia, Snadno tomu veria, Bo neznali toho ptáka Z falošného peria. V tom neborku dobrodinca Svojho, vdovu matku, Kázal Thurzo sluhom vsadiť Do temného chládku. Nevinnú tam pevne strážil Na hrade Hryčova, Tak za živa odomrela Svetu matka vdova. Tam ona sedí vo väzbách V tej zámockej väži, A nevďačný Thurzo prísne Nesťastnicu stráži. Tam ona vzdychá boľastne, Ruky k nebu spína, V tom väzení dlhé roky Len Thurzu preklína. * Na Hryčove väzeň sedí, Nik sa oň nestará, Na Hryčova hradbách zloduch Neresti tam stvára. Tam Thurzo sám s málo sluhmi Pevné hradby stráži, Kým nešťastná Laharova Kvíli v temnej väži. Kto tak smelo sa pokúsi Klopať na tie brány? Však na Hryčov nechodia viac Tí zemani páni. A len stále klope ktosi, A vchod dnuká žiada, Jaký to len povášlivec, Čo na zámku hľadá? Mních to jakýs’ stojí u vrát, Dlhú bradu nosí, A mních ten u vrát zámockých O almužnu prosí. Vonku slota, vietor s dážďom Špliecha, zúri divo, A mních stále u vrát stojí, Klope, blahá clivo. Von s tým mníchom! Thurzo velí, Mnícha z vrát vysotia, A brány sa do zátvorov, Rýchlo dolu skotia. Ale mních ten sa neľaká, Stane sebe na prah, „Thurzo! — volá mních hlasite, — Bôh mi svedok, tys vrah!“ „Thurzo, ty matku zabíjaš, V tej zámockej väži, Nešťastný, kto za časnými Statky hriešno baží!“ Lež nik nenačúva mnícha, Dážd o múry šľahá, Nač by dbali o žobráka, Mních už ďalej ťahá. Nocou iba v hradbách plače, Stále čosi vzdychá, A ráno u vrát nájdu stáť Kamenného mnícha. Polámu sochu kamennú, Bo sa Thurzo bojí, Ale ráno zas len u vrát Kamenný mních stojí. A tak storáz ho polámu, Lež nič na plat neni, Z novu každé ráno tenže Mních stráži u steny. A ten mních sa vždy tam staví, V zámku zloduch máta, Thurzo v strachu dá vyvaliť Hneď žalára vráta. Lež v žalári Laharovú Najdú už bez ducha, Na zemi vystretá leží Jej mrtvola suchá. Za tým Thurzo výjde z hradu, Každý sa tam bojí, Ale mních kamenný posial U vrát v zámku stojí. Po dnes mních ten u vrát stráži Na hrade Hryčova, Kde smutne skončila žitie Vdova Laharova. * Hryčov! Považie moje, Kraju plný bájov, — Dobre sa maj! utešený Kraju všetkých krajov.