ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Na chotári pri potôčku Stoja jalše skupené, V chladu jalší svätý Janko Modlí sa tu skrúšene. Ba čo modlí sa bez ruky To len zlomky ramena, Socha tá sťa starý vojín Stojí pokaličená. S mnohým živlom ona v boji Stála v mnohej už chvíli, Preto sťa staručký vojín Celá k zemi sa chýli. Aj všetkú z nej pľúšte krásu, Všetkú zmyly podobu, Tak sa kloní, jako žobrák Už už smútne do hrobu. Stojí osamelý v chladu, Nik sa oňho nestará, Nik nepoľutuje toho Úbohého Lazara. Nikto o neho nestojí, Nik mu nič neudelí, Na neborákovi neni Ni jedon strapec celý. Ešte sa ho každý ľaká, Každý seba ním plaší, Mnohý blázon hlúpym vraví: Že tam v noci čos straší. Aj čož’ by tam strašiť malo? Svätá je tá tíšina, Sladko tam uplýva každá Na modlitbách hodina. Jako inde, čerstvý vozduch I tu zavše povieva, Každá čistá duša sa v tom Chladu sladko ohrieva. Čistá duša chodí sa ta Modliť, jednak strápená, Často k nebu rada spína Svoje útle ramená. Čerstvým poľa kvietim ona Sama sochu odieva, Nebe rosu, deva slzy Na tom mieste vylieva. Sťa by Cherub v ľudskom tele, Kľačiac v hlbinách čuje, V modlitbe sa duša splýva, Ona s Bohom obcuje. „Svätý Jane Nepomucký, Takto volá, takto prosí, Ráč mi byť ty ku pomoci, Ulev mojho žitia losy.“ Viac som nečul, o čom vzdychá, Stál som tak, čo netušila, Dosť že mi krv prudko v žilách, Prudšie ešte v srdci bila. Ja stál som dial vytržený, Stál sťa socha skamenelá, Dosť, — ja videl v ľudskom tele Modliaceho sa anjela.