ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Jánošík

Povestný slovenský Cartouche, jehož lúpežnícke dobrodružstvá po dnes v povesťach ľudu žijú. Povestný lúpežník tento v horách podtatranských, žil na začiatku 18. stoletia a narodil sa v Ťarchovej, v hornotrenčanskej župe, blíž Varína, zo sedliackych rodičov. Bol jediným synom, driečny a veľmi schopný, pre ktorú príčinu a zvlášte na náradu jakéhosi bratranca, ktorý bol kdesi pri Trenčíne farárom, venovali Janka chudobní rodičia duchovnému stavu. Za to poslaný bol Jánošík kdesi do škôl, čo jednak neľúbilo sa zemskému panstvu, jehož poddanými boli Jankovi rodičia, v obave, že jestli Jánošík stane sa kňazom, panstvo jednoho poddaného utratí. — Keď Janko v školách s prospechom dorastal a mal už 21 rokov, ochorela jeho matka, ktorá zažiadala si ho pred smrťou videť. Otec hneď poslal jednoho posla do škôl za synom, ktorý sa o pár dní navrátil do domu otcovského. Priam vtedy boly roboty okolo sena. Po dlhších dážďoch sa naraz vyčasilo a panstvo náhlilo jako len mohlo s prácami polnými. Prišiel hajdúch panský aj na nášho starého gazdu vyháňať na panské, priam, keď žena jeho najhoršie bola a so smrťou bojovala a čo viac aj žiakovi rozkazoval dostaviť sa v čas ráno na poriadok. Ale syn rozľútený nad chorou matkou málo vedel, čo hajdúch chce a rozkazuje. Cez noc bola starká horšie a horšie, ale predca nezomrela. Ráno gazda nevedel si poradiť, ísť či neísť? ale, poneváč voždy panské roboty svedomite vykonával, nazdával sa, že mu tento raz — keď žena jeho so smrťou bojuje — prepáčené bude premeškanie poriadku panského. O poludni prišli znovu hajdúsi s veľkým krikom a hrmotom vrútili sa do chyže, poviazali otca i syna a zavliekli oboch do kaštiela až na tretiu dedinu. Tu už čakali na nich dereše a zo dvadcať vyberaných lieskovíc. „Veď vás ja naučím poriadku!“ volal zemský pán a dal jich priviazať na dereše. Zemský pán si dal stoličku doniesť a fajku; sadnul a zapálil si, preložil krížom nohy a povedal hajdúchom: „no teraz bite, a ty dvorský čítaj, aby sa jim úplne sto palíc dostalo.“ Starý sedliak sa svíjal jako červík, ale všetko darmo. To všetko nezmäkčilo srdce pánovo, lebo dávno mal jed na sedliaka tohto, preto, že zo syna kňaza vychovať chcel. „Veď ja ťa vyučím kňažstvu,“ dudral s opovržením, hľadiac na dereš, na ktorom mladý študent priviazaný ležal; ale žiak náš, keď videl, že otcove prosby a sľuby neosožia nič, zaťal zuby a ani slova nepovedal. Naraz — na znamenie pánom dané — zahvižďaly dve lieskovice v povetrí a nastalo bitie, palicovanie otca i syna. Ešte polovicu neľudského trestu nevydržal a starý sedliak zamdlel. Jedon hajdúch vylial putňu vody na neho. Prišiel k sebe. Palicovanie išlo ďalej. Zase zatíchnul, zas ho obliali, zas trochu prišiel k sebe. Krv už cíckom tiekla dolu derešom a pán len napomínal, aby hajdúsi dobre bili. Starý neborák zase zatíchnul, zas ho obliali, ale sa jim nehnúl; vyliali naň ešte dve putne vody — nič; nepohnutý ležal, lebo neborák — zomrel.

Syn vydržal svojich sto palíc, no ale tiež neveľmi vládal sebou po nich. Potom pán dal zapriahnuť do hnojového voza pár volov, vrhli naň otca i syna, a zavezúc jich domov, hodili do chyže, z ktorej jich boli priviezli. Stará žena ešte žila síce, avšak nie dlho; čo tuná videla teraz, to i ju dorazilo — o pár hodín i ona zomrela.

Syn sa ešte v ten deň vykradnúl von z dediny medzi vrchy a skaly. Vzal si na pár dní chleba a syra, skryl sa v jednej jaskyni, pokým sa celkom nezotavil. Potom vzal valašku a išiel po zboji, pánom brať a chudobným dávať, a tak stal sa z neho ten vychýrený zbojník — Jánošík.

Po čas svojich lúpežníckych dobrodružství zbíjal a žil v horách; žiakom meral súkno od buka k buku, bohatým bral a chudobným dával, až napokon aj on doskákal. Frajerka ho zradila. Lapili ho a s niekoľkými najhlavnejšími druhami (kapitáňmi), obesili na Lykavskom zániku.^[3] Keď Jánošíka najprv za rebro obesili, prišiel mu pardon, ale on povedal pánom: „Keď ste ma upiekli, už si ma aj zjedzte.“ No povedal ešte i to, že jak zase zle bude, že vraj ešte raz príde, a potom že nám bude, jako nám nikdy nebolo. Výňatok z brošúry „Jánošík“ sošit I., vydal Ján Nep. Bobula.

O odvážlivosti, chytrosti, pri tom ale i dobrosrdečnosti Jánošíkovej povedá si po dnes ľud slovenský mnohé príbehy, ktoré obšírne opísané sú v knižke: „Slovenští veršovci“, od B. Tablice v (Skalici r. 1804), v II. sošite Jána Nep. Bobulovej brošúre „Jánošík“.