ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Bývaj mi zdravý kraju kochaný! Už ťa mi more ukryje, Zhvižďaly vetry, šumia balvány, Ptáctvo morské strašne vyje. Ta jdem za slnkom, kde za meňavé Hlavičku hrúžieva peny! Po ten čas slnko bývaj mi zdravé, A zdravstvuj kraju milený. Dakoľko hodín a zlaté zore V sláve ukážu sa svojej, Uvidím iba nebe a more, Lež neuzriem vlasti mojej. Hrad, na ňomž voždy veselo bolo, Žaloba večná pokryje: Porostie zelie valov^[5] okolo, U vrát pes verný zavyje. Poď sem panošu, panošu malý, Zač tvoj zrak ti slzí plný? Čí ti výchrice strachu nahnaly? Či besné strašia ťa vlny? Rozjasni oko, rozvesel čelo, V dobrej sme lodi, v pohode — Neletí sokol preč tak veselo Ako my smelo po vode. „Nech vlny šumia, nech výchor hučí! Nedbám pohoda, či slota, Slzy tie tiskne mi z hlbín duši Nie bázeň, ale tesknota. Bo tam môj starý otec ostane, Ostane matka ubohá, Tam moje všetko, krem teba pane, Len okrem teba a — Boha.“ „Pokojne otca ruka žehnala Moju hlavu, v pravde to znáš; Lež matka, čo mi v mysli ostala, Jak teskno ona čaká nás?“ Dosť už môj sluho, slušná tvá žalosť, Pohaniť nemôžem to ja; Či mám cit menší, či vätšiu stálosť, Keď smelo idem do boja. Poď sem môj sluho, môj sluho mladý, Prečo tak blädneš na tvári? Či ťa prúd vody vetrom prehnatý, Či frankskí strašia Korzari? „Nedbám na žitie, čo mi do sveta? Nedbám na lósov ihriská, Lež som zanechal ženu a dieťa, To mi prúd slzí vytíska.“ „Na konci tvojej osady žena V zelenej mešká dúbrave; Keď dieťa volá otcovho mena, Čo mu je povedať v stave?“ Dosť môj panošu! slzy detinné Zrenici tvojej pristanú, Kebych mal rovne srdce nevinné, Tak aj mne slzy pokanú. Kochánky, ženy plač si do duši Nevštepím, bo čím poránek Svitne, tie slzy z očú usuší Nový muž, nový kochanek. Nedbám na zem, kde mladosť som strávil, Ani na tie cesty vodné: Ľutujem, že som nič nezostavil Takého, čo je sĺz hodné. Teraz ja svetom blúdim širokým, A vediem žitie tulačie; Na čo bych plakal? prečo a za kým? Však nikto za mnou neplače. Iba pes zavyje každého rána, Ktorého už cudzý krmí, Lež keď uzrie zas svojeho pána, K vítaniu vzteklo zahrmí. Už loďka prúdom ženie sa mocne, Už sa plachty rozostrené, Pôjdem bárs k akým brehom radostne, Lež do mej vlasti?… ach, ta nie! Keď ma omrzia tvoje kristaly, Ohromná modrá rovina, Zavítam lesy, púšte a skaly, Buď s Bohom drahá otčina!