ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Ku obrazu Matky Božej Valný zástup putuje, V zástupe tom pravá kázeň, Svorná zbožnosť panuje. Do Frídku ta zahranicu, Putúvajú pútnici, Ku Rodičke divotvornej, Ku milosti studnici. Sťa by biely oblak zástup Zvoľna kráča po ceste, „Matičko Fridecká,“ hlučný Odznieva sa hlas v meste. Z tisíc úst sa hlas ozýva, V šírej chrámu budove, „Patrónka naša Uhorská“ Odznievajú dial rtové. Z tisíc pŕs sa hlas vynúti, Každý žiada, oč prosí, Každý pútnik vďačným srdcom Skromný dárek prinosí. V hlučiacich ľudu zástupoch, Pri zvučnom zvonov plese, Chudá žena malý dárek Na oltár tiež prinese. Na oltár zloží, pokľakne, Z očú slzí tok roní, Blahá o zdravie dcérušky, Tvárou k zemi sa kloní. Sedemnásť ročná devica Doma mdlobou skľúčená, Rok už nestala z postele Šípom lásky ranená. „Ráč Rodičko, volá Matka, Ráč sa nad ňou smilovať, Zbav ju od trápnej choroby, Ráč za ňu orodovať.“ Vyslyšala Matka Božskej Milosti hlas skľúčenej; „Pomôžem, — čula hlas tajný, Dcére tvojej zbiedenej.“ Pútnici sa navracajú, Každý do svej otčiny, Matka takže do domova Spiecha s plesom z cudziny. Na hranici počujú hlas, Smutne hrany zvonov byť; Komu zvonia, ten nečuje, Ten už prestal viacej žiť. Vykonala poslednú púť, Chorá vo vlasť večnosti, Vyslyšala hlas skľúčenej Matka Božskej milosti.