ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Matúš Trenčiansky

Báseň táto vypracovaná je na základe výborných historických úvah o Matúšovi Trenčanskom kroz Viliama Pauliny-Tótha, v Besiedkach sv. III. Predpokladám tu laskavé dovolenie vysokoučeného pána pôvodcu, daktoré výňatky doslovne uviesť.

Svätopluk I., kráľ Velikej Moravy, ktorý v Stolnom Belehrade dal bol okolo r. 892 svojej države vtedajším okolnosťam primeranú a na vôli národa osnovami ústavu, zomrel 10. mája 894, a zanechal troch synov: Mojmíra, Svätoboja a Svätopluka II. Veľkomoravská država záležala, za Svätoplukovho panovania, zo troch na základe vyše spomenutej ústavy úplne samostatných, len velekňazovou čili kráľovou osobou spojených marchií alebo okolí. Tieto tri okolia menovali sa:

1. Pannonia medzi Dunajom, Ľutavou a Sávou, s veľkokniežacím sídloviskom Stolným Belehradom.

2. Čierno Uhorsko, záležajúco z kraju zátisského z čiasti Sedmohradska, s kniežacím sídloviskom na Marušove, pozdejšie v Kniežacom-Belehrade (Gyula-Fehérvár.)

3. Biele Uhorsko alebo terajšie Slovensko medzi Tatrami a Dunajom až po Teplú, Tisu, Zaďvu z jednej a Moravu z druhej strany, s kniežacím sídloviskom v Nitre.

Každá táto marchia alebo krajina (okolie) mala svojho osobytného kňaza, a síce marchia pannonská velekňaza, čili kráľa, a druhé dve marchie údeľných kňazov, ktorí velekňazovi údeľnú prísahu (Vasalleneid) skladali; každá marchia mala svoj osobytný zákonodarný sbor, svoje vlastné zákony, vojsko atď.

Starý kráľ Svätopluk tieto tri marchie medzi svojich synov, na základe Belehradskej r. 892 vydanej ústavy podelil. Velekňaz Mojmír dostal Pannoniu, údeľný kňaz Svätoboj Čierno Uhorsko a údeľný kňaz Svätopluk dostal Bielo Uhorsko, čili naše terajšie Slovensko.

Ale medzi týmito synami nie priam panovala shoda. Závisť medzi bratmi zaviedla spory o veľkokniežatský prestol, na ktorý rád by bol nastúpil najmladší brat Svätopluk, údeľné knieža Bielo-Uhorské. Mojmír spojivší sa so Svätobojom, porazil nitranského Svätopluka a jeho marchiu si rozpoltili. Mojmír odmeniť sa chcejúc i pomáhajúcim mu Maďarom, dal Arpádovmu synovi Zlatoňovi svoju dcéru za ženu, — a po odstránení Svätoboja — i údeľné kniežatstvo Čierno-Uhorské; po smrti Mojmírovej ale Zlatoň dedictvom i velekniežatský pannonský prestol obsiahnul a jak on, tak i syn jeho Tokyš (Toxus) nad spojenými marchiami Pannonie a Čierno-Uhorska panoval. Po Tokyšovi nastúpil velekňaz Gejzo. Po Gejzovi syn jeho Svätý Štefan. Tu vzniknúl zase asi taký rodinný spor, jako roku 895 medzi synami veľkého Svätopluka.

Spomenuto bolo, že okolo r. 930 rozčesnutá bola marchia Bielo-Uhorská na dve časti, v ktorých tiež údeľní kňazi patričných panovníkov vladárili. Takýto údeľný kňaz bol za časov Štefanových kňaz Ctibor, ktorý v Nitre sídlil; ale poneváč marchiu svoju cudzími vojami naplňoval, snahy západnej (latinskej) cirkve úsilne podporoval a t. p. vznikla v slovenskom národe myšlienka, holdovať Sv. Štefanovi, pod výminkou, jestli by naklonený bol, obnoviť ústavu Veľkého Svätopluka a ju slávnostnou prísahou potvrdiť.

Sv. Štefan bol velice ochotný ústavu túto obnoviť. Ustanovil Joba údeľným kniežaťom Bielo-Uhorským, dal mu svoju sestru Šaroltu za ženu a v Nitre potvrdil prísahou práva marchie Bielo-Uhorskej, jakožto údeľného kniežatstva, na ktoré práva odvolali sa potom ešte i r. 1222 bielouhorskí veľmoži. A touže prísahou stvrdené drievne ustanovizny, boli tou osou, okolo ktorej točila sa veškerá činnosť Matúša Trenčanského.

Mýľna je mienka tých, ktorí sa nazdávajú, žeby sv. Štefan bol nejakú novú ríšu s novou ústavou založil, to nestojí; — Sv. Štefan len obnovil ústavnú državu Veľkej Moravy a dal jej iné meno. I to je mýľne, že by bol Sv. Štefan krajine dajakú novú ústavu udelil; to tiež nestojí; Sv. Štefan jedine drievnu, v Stolnom Belehrade r. 892 vydanú ústavu kráľa Svätopluka obnovil a utvrdil, bo decretum S. Stephani do smyslu docela súhlasí so Svätoplukovou ústavou, ktorú juhoslovanskí kronikári spomínajú. A tak, jako za časov I. Svätopluka Veľko-Moravská država, celkom tak pozostávala i za časov Sv. Štefana Uhorská država z tých istých troch marchií: z Pannonskej, Čierno- a Bielo-Uhorskej.

Tento poriadok trval po Štefanovej smrti ešte vyše dve sto rokov. Nasledovne za panovania kráľov z krve Árpádovskej nebolo v Uhorsku takej územnej celistvosti aká je teraz, a politickú jednotu len spoločná osoba velekňaza, čili kráľova tvorila; bola to föderacia v troch samostatných marchiach Uhorska osídlených rôznych národov. Podrývať tieto základy počala hierarchia západnej cirkve, ako moc, proti východnej cirkvi postavená. Za času panovania poslednieho Árpádovca, na cirkevňom poli centralisacie uhorskej, državy už celkom prevedená bola; politická avšak veľmi pomaly kľuvala sa; teprv mladý Karol Robert, vedený vlivom kňazstva, dal sa dejstvovať na jej úsilnom prevedení. Nastal zase ten istý boj, ktorý už r. 907 a r. 1002 vedený bol za drievnu ústavu državy a proti nej. Na tejto strane za centralisaciu stál Karol Robert s kňazstvom, na tamtej čiernouhorský kňaz Ladislav Opor a náš slavný Matúš, syn Petrov z rodu Čáka, narodený r. 1243. Z pod Matúšovej zástavy idea föderatívneho Uhorska, duma o podunajskej obci ešte raz zažiarila krásnym svetlom svojím od Tatier k bielemu Dunaju, no pri Rozhanovcach žiara tá jedným úderom zhasla, zanikla! — Či len na čas, na päť, šesť storočí a či na veky? to sám pán Bôh vie.

Za tú teda drievnu ústavu kráľa Svätopluka obnovenú kroz Sv. Štefana, za föderatívnu ústavu uhorskej krajiny, jako aj na obranu východnej kroz sv. apoštolov Cyrilla a Methoda hlásanej cirkve Kristovej, ktorú vytlačiť mala západnia latinská cirkev, zdvihnúl mocné rameno svoje Matúš Trenčanský proti náhončímu Karolovi Robertovi a postavil naproti nemu svoje bojovné zo Slovákov bieluhorských zostavené šíky na poli Rozhanovskom. Slávni prívrženci jeho boli Felician Sáha (Záč), Donč, Omodej, Deržislav a iní. Kroz zradu niektorých svojich prívržencov utratil Matúš bitku u Rozhanoviec, s nimž i poslednia iskra bývalej slávy a pamiatky drievnej bieluhorskej marchie zhasla. Omodej, Sáha, opát Štefan zo Skalky, syn Matúšov Ivan a jeho dcéra Margita vydatá za Deržislava; spevec Štefan z Rudiny a iní sú historické osobnosti, o níchž v klassických už hore vyše spomenutých Besiedkach p. Vil. Pauliny-Tótha dočítať sa možno, za ktoré výborné historické pojednanie, klassickým perom pána pôvodcu písané, tuto najhlbšiu vďaku svoju a celého národa skladám.