ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Krajšie z rána slnko schodí, V blesku skvie sa zlatá sosna, Pastier stádom sa prechodí, A kopáč rezko vstal zo sna; Na roľu za rána Veselo pohýna, Driev než zvon zozváňa Kopáčov družina. Na doline voda plynie, Voda bystrým prúdom tečie, Ptáča spieva si v krovine, Kopáč ťarchu dňovú vlečie. V rade z jednej strany Kopáči už kopú, Čo to kopať, páni Nemajú pochopu. Kopáč zavše čo nakope Rovno hádže do koša, Ľahšie tomu, kto vždy slope, Komu hrajú vždy gajdošia. Hej naša je práca, V nej náš osud pravý, Ač i malá pláca, Sme však voždy zdraví. Kopačky, tie snažne kopú, Ač sa snadnej rozosmejú, I za každým, čo na kopu Hodia i zasmiať sa chcejú. Dve a dve na stranu Pustia vetrom nótu, Kde dve dievky stanú Nemáš tam nemotu. Svieti slnko, svieti horou, Oj a kopáč málo rečie; Smutno hľadí vše za zorou. Bo mu z čela krupaj tečie; Musí nosiť vrecia, Dvíhať, — vše sa zohnúť, Až ho tlačia plecia, Musí plecom pohnúť. Vetrík vane v šírom poli, Vetrík pole chladí, Kopáč kope a mozolí, Zemky, — to jeho poklady. Ač sa čo deň trápi, Predc je vždy veselý, Za to rezkí chlapi, Dievky ako včely. Od svitu do noci stály Zemky kopáč hrabe v poli, Suchú vňať drobná mlaď páli A na oheň ju vrcholí; Kopáč nespočíva. Pot mu z čela tečie, Lepšie kto sa díva A zemiaky pečie.