ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Sletely sovy na Tatranské kraje, Hnaly holúbkov krovím a horami, Pluk sovčí huláka a prehrozne loje, A holúbky letia, kryjú sa stráňami. Aj! holúbky moje, holúbence krotké, Nech vás nepochytia tie ostré pazúry! Aj! sleťte že orly, nedajte sirôtke Ubohej zahynúť, — chraňte ju v tej búri. Vysoko orol hore sa zastaví, Z vysoka chrániž ťa večný Pán slávy. Sirôtka malá, sirôtka ubohá, Na svete žije bez Otca, Matere, Nikto ju nebráni, lós jejej u Boha, A vždy krivdy sa len sypú na ňu steré; Svet ju odstrkuje, haňba jej byť a žiť, Pohltiť ju majú besné času zlevy, Nežiť — ? ubožiatko! za čím že má bažiť? Má-li Dunaj zaniesť ju sťa ľahké plevy? Sťa nad Mojžišom Boží prst sa javí, Chráň i teba mocne večný Pán slávy. Potuluje chuďas Lazar sa svetom, Vyháňa ho z domu tá bujná svojeť, Pýcha mu je pánom, na posmech i deťom, Ni duši, ni telu nedajú mu čo jesť. Však že zem má, dedizeň a predkov sláva, Za to radi zložili by jeho kosti, Dedizeň tá jeho od Tatry po Sávu, Z nejžto i tak majú všeho do sýtosti. Sťa nad Lazarom zdvihol sa hrob tmavý, Svieť i tebe svetlom večný Pán slávy. Haňba! beda,— beda! nevďačné plemä, Čo odrodilstvom hanobíš Boží deň, Komu v ohavnosti niet Brútusa semä? Čo krvou Caesara zbarvil nevinnú zem. Stihne jednúc trest ťa, slnko tvoje zajde, Pre Boha! nerobže zo seba satyru, Beda Korozaim, beda i Betsaide,^[1] Lebo snadnej bude Sidonu a Tyru. Keď sa Syn Boží jednúc slávne zjaví, Vás zničí, nás však zachráni Pán slávy.