ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Morské oká stoja v spojitosti s morom, — čo sa všeobecne báji — a keby sa prepustily, celú krajinu by vytopilo. O tomto spojení s morom nasledovne sa rozpráva. Keď raz kráľ mora (vlastne Vodokráľ)^[14] k morskému brehu sa priblížil a krásu zeme obdivoval, videl tam úžasnej krásy pannu stáť v zelených šatách, ozdobenú poľným kvietim. I zamiloval si ju. A keď sa bližšie vyspytoval kráľ vody, kto by bola? a kde prebýva? odpovedala: „Ja som Zemedcéra, mňa matka zem porodila a vychovala, a moje sídlo až tam v belasých skalných Tatrách“. I počal ju láskave nahovárať, aby prišla bližšie, že ukáže jej krásnu svoju podvodnú palotu i rozšírené vodné kráľovstvo. Zemedcéra nechcela o tom ale ani počuť i zmizla a vrátila sa do svojich milých Tatier. Kráľ mora si ale umienil, že sa musí k nej jaskom k belasým vrchom dostať. I začal hneď popod zem jask robiť a prišiel do vetrovej krajiny, kde dlhé vetry ako hady pokrútené ležaly, a ako im urobil otvor s veľkým piskotom vybehly na svobodu. Potom podkopal sa k vápeným a sirkovým ložiskám a tie akonáhle k nim voda prišla, zvrely a dymom a ohňom vybúšily. Naposledy prišiel jaskom pod skalnaté vrchy a tu pri speve vtákov, v zelených horách vyrútila sa do jazier morská voda. Všetko sa dívalo, čo sa to robí. I Zemedcéra zvedavá pribehla na kraj jazera a vodu obdivovala, ale v tom ju Vodokráľ jednou rukou zasiahnul a do svojej podmorskej paloty jaskom odniesol, kde zajatá žialila za svobodou a krásnymi Tatrami. Raz ale keď kráľ mora, ako obyčajne tuhý boj s Víchrom bol zviedol a unavený oddychoval, Zemedcéra rýchlo z paloty sa vykradla a po hladine morskej ku brehu utekala. Všade kde stúpila na hladinu morskú, povstal ostrov a zazelenal sa tými kvety, čo jej odpadly z venca. I dostala sa šťastne k suchému brehu a potom do Tatier k svojej Zemematke.^[15] Vodokráľ ale na tom sa hrozne rozhneval a od toho času ostrovy zelené chce vlnami znivočiť, a tak zúri, že i morské oká búria sa časom. (Návodom M. Tompy).