ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Vrch Mucha v gemerskej stolici je nie veľký vrch, ani staré hradby tam neležia, len jedno trasovisko sa na ňom nachodí, o ktorom táto bájka koluje.

Mohlo to byť dávno, keď do týchto vrchovatých a lesami pokrytých krajov jeden roľník prišiel, aby sa tu osadil i s rodinou. Začal teda lesy rúbať; páliť, zeme kolčovať pre role, lúky, pastvu, zbudoval si i chalúpku a tu spolu s manželkou a dietkami pri pokoji býval. A ako dietky rástly i odrástly, tak i rodičia starli. Staručký otec videl za potrebné synov napomenúť a takto k nim preriekol: „Deti moje, spolu žite a dedictvo si nedeľte, lebo i z veľkého dedictva, keď sa rozkúskuje, jednomu sa málo dostane.“ Synovia to mlčky počúvali, ale akonáhle otec oči zatvoril, prvé bolo: bratia, podeľme sa! Ale i zvon, ako by prisviedčal, tak znel: po-deľ-te-sa. Všetci pristali a každý žiadal svoju čiastku, deľba išla správne, všetci boli spokojní, len šesť bujných juncov ešte zostalo; každý by ich bol rád mať. Naposledy na tom sa usniesli, že ich vyženú na vrch Muchu a na čej čiastke si políhajú a prežúvať budú, ten ich dostane. I tak sa stalo. Šesť juncov vyhnali na pašu, junce sa pásly, sem a tam túlaly, až sa s očí ztratili. „No už iste niekde si napasené ľahly,“ riekli bratia, „poďme sa presvedčiť, na čej zemi ležia.“ Ale o juncoch nikde ani chýru. Len keď vyšli na vrch Mucha rečený, tam kde predtým krovina a pažiť rástly, našli trasovisko bez dna a z neho len rohy juncov trčať. Podrhly sa. Čo keď udivení bratia videli, vrátili sa domov, deľbu zničili a potom spolu, ako otec prikázal, žili. No keď pastieri v noci na Muche huk počujú, čo sa len ležačky dá slyšať, predzvestujú: „Zomre niekto. Junce ručia, bude delba!“ (M. Tom. 577.)