ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Jedna žena, keď pri Hrone šaty prala, videla bruchatú veľkú žabu, a to bola Vodníkova žena,^[40] i ponúkla sa jej za kmotru. Na tretí deň prišiel jeden utopenec k nej, že žaba porodila dievča, aby prišla za kmotru. Žena išla. Keď prišli ku Hronu, utopenec prútikom uderil vodu, rozdvojila sa a ona po suchom prišla do prostred Hrona ku jednej veľkej skale. Ale i tá prútikom skrze utopenca uderená, odvalila sa a žena vnišla schodmi do veľkej siene. Vodníkova žena ležala v posteli a v suchých žaburinách kolísala dieťa v žabäcom korýtku, spievajúc: „Brekeke, koaks, brekeke tú.“ Žena kmotra, ač sa jej dieťa i hnusné videlo, predsa ho hore vzala, pobozkala a požehnala, reknúc: Ej ty malá dievčička, krásna ako perlička, rodičom ži k radosti, mnoho rokov pri šťastí.“ Žabe-posteľkyni sa to veľmi páčilo, i prosila kmotru medziiným, aby chyže pozametala, smeti ale nevyhodila von, ale domov so sebou vzala. Potom jej prikázala, aby prichlopené hrnce neoddvihovala. Kmotra však, akonáhle prvý hrniec zachlopený našla, hneď ho na dno postavila a dušička z neho biela ako sňah vyletela. „Pán Boh ti zaplať“ reknúc, ako bublina skapala. A tak poriadkom všetky dušičky utopencov z hrncov povypúšťala. Naposledy ešte pri dverách jeden dvojkatý zachlopený hrniec našla, odkryla i ten, a hľa, našla v ňom dve dušičky svojich vlastných dietok, čo sa boly pred dvoma rokmi v Hrone utopily. Rozprávaly ony, ako sa utopily, ako ich žaba polapala, hrncami prichlopila, aby do neba nemohly ísť a ich mŕtve telá Hron nevyhodil, lebo len tak prinútene musely žabe slúžiť. Žena teda opäť dušičky do hrnca vložila, smeti so sebou pobrala a od žaby-kmotry sa odobrala, ale i hrniec s dušičkami ukradomky so sebou vzala. No keď vyšla von dierou z Hrona, už tam utopenec nestál (lebo i jeho dušičku vypustila), ale dve ryby sa pozdĺž postavily a ona po suchom vyšla von; voda opäť sa za ňou zavrela. Potom z dvojkatého hrnca pokrievku sosňala, dve dušičky vyletely. Hron v tom okamžení dve mŕtvoly detí vyhodil na sucho, do ktorých sa dušičky vrátily a úbohá matka živé deti domov si odviedla. Potom i tie smeti, čo v chyžiach žabiných nasmetala, vykrútila, a to bolo rýdze zlato a striebro. (Rps. 146.)