ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Nasledujúci báj je len variant o veľkom plese považskom, pod číslom 28 umiesteného, obsahu a formy ale celkom rozdielnej. Vypravuje sa totiž týmto spôsobom.

Za času istého kniežaťa Turana, celý Turiec tvoril veľké a okrúhle jazero. V jazere tomto bývala krásna Biela panna,^[43] ktorá svojimi vnadami a preľúbezným spevom vábila k sebe mládencov a zvábených utopila. Kto raz ju videl nespustil viac s nej oka, a kto raz počul jej pôvabný a lákavý spev, nikdy viac neuvidel svojho otca, svoju mať. No, knieža Turan umienil si, že Bielu pannu musí do siete z tenkých medených nití upletenej chytiť a za ženu pojať. Tým cieľom dal veľkú sieť zhotoviť a do jazera pustiť, súčasne ale i seba na tri mosadzné reťaze o strom uviazať, aby od Bielej panny okúzlený a do jazera nebol vtiahnutý. Keď takto jeden večer na Bielu pannu striehol, počul jej ľúbezný a prenikavý spev, ktorým ho takto vábila: Poď, Turan mladý, poď ku mne, poď v náruč moju, milý môj. Alebo: Poď, v palác môj perlový, čo ligotá sa na dne, poď Turan môj! Keď tak vábive Biela panna spievala, pomaly plávajúc, k nemu sa približovala. No, keď Turan videl jej sňahobiele telo a tie krásne sivé oči, zlaté vlasy, rúčky k nemu vystreté, viac odolať nemohol, silne trhnul reťazy, tieto sa roztrhly a on letel Bielej panne do náručia. Táto bozkom ho vítala, bielyma rúčkami objala a do hlbín jazera niesla a pod vodou skapala.

Ľudia Turanovi na tým výjavom užasnutí zhýkli. No, pomoc ľahká bola, lebo k medenej sieti sa pribrali a so sieťou miesto Bielej panny vytiahli zmoreného Turana. Keď tento zas k sebe prišiel a čo sa s ním stalo vyrozumel, tri razy sa zaklial Paromom, na vodu zem i nebo, že dotedy slova nepreriekne a oko nezažmúri, pokiaľ vraj nebude dno jazera zorané a jazero spustené. Hneď kázal knieža Turan 100 chlapom skaly lámať. Preťali sa na Považie, voda Váhom dolu stiekla. Súčasne zmizlo jazero, ale i vodné kaštiele, zmizla i sama Biela panna, ponechajúc ľúbezné piesne devám a úrodnú zem roľníkom. Knieža Turan nechal meno Turcu i báj tento. (J. Botto spevy 52.)