ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

^[42]

Pri Skalníku (gem. st.) stojí v rumách starý, takrečený Magin hrad, o ktorom sa jediná poviestka popletá, — ako duša okolo mohyly, lebo dávno Magin hrad víchrice rozvialy — a tento báj ľudu sdeľuje. Každý rok na Vstúpenie o polnoci na Magin hrade odomknú sa tajné siene, jasným svetlom osvetlené. V jednej sieni stôl zakrytý, a na ňom kríž a kalich postavený. Na kríži sa hviezda svieti a v kalichu krv sa pení. Pred stolom sa mlčky rytier postaví a na dlhý meč opretý, oko s kríža nespustí. Okolo rytiera v plnej zbrani jeho vojsko sa shromaždí a tak ticho stoja všetci ako skamenelí. Keď sa ale na kalichu hviezda zjasá ako slnko, a krv v kalichu sa zpení, vodca krížom sa prežehná, kalich zdvihne a rytieri hlboko si vzdychnú, ako bujná hora víchrom navštívená. Potom vodca pije božie muky, podá kalich kol do kola, pije každý, a za každým kalich krvou naplnený sa zpení. Keď ale posledný plný kalich na stôl složí, hviezda na ňom zhasne, sbor sa ticho do sieň rozíde a tajné siene sa zamknú. Tak sa to deje rok po roku na Vstúpenie, kalich ale vždycky plný krve zostane. No ale, keď ho rytieri raz vypijú, vojsko pod bielym práporom sa schytí: „A na poli prápor biely, rozvlní sa víchricami, sbor poletí, ako včely za novými nádejami.“

Medzitým keď na Vstúpenie kohúti na deň odspievajú, svetlo na Magin hrade zhasne, vzdor tomu spievať neprestane kýsi červený kohút a ľudia si povrávajú, že čas sa premení. (Spevy J. Botto 48.)