SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou
SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

18. Šuchova jaskyňa

Na Španom Poli (v gem. st.)[19][20] ukazuje sa podnes v jednej osobitne stojacej skale jaskyňa Šuchovou dierou zvaná. Jaskyňa táto má dva otvory na koncoch skaly, z ktorých jeden je ukrytý a potajomný. O jaskyni tejto ľud nasledujúcu skazku si rozpráva.

Bývali raz na blízkom zámku[21] dvaja bratia: Šuch a Muten (?) a mali v ňom veľké bohatstvo složené, len že im v noci zlí duchovia šramotili a nepokoj robili, a preto odpočinku nemali; vo dne ale kedykoľvek túlaví zbojníci ich napadli a vyrabovať chceli. Šuch konečne zunoval takýto nepokojný život a povedal bratovi, že radšej niekde v osamelej diere v horách bude bývať, ako v tom strýdžom hniezde, nech mu len brat čiastku dedictva vydá. Mutenovi to nebolo po vôli, lebo brat mu bol údatný a na dobrej pomoci, ale mu nechcel vydať ani dedictvo. Z toho povstala zvada: „Ty, Šuch, pamätaj, ako vlk zdiveješ!“ A tebe, riekne Šuch, zlí duchovia v noci a nepriatelia vo dne kaziť budú a budeš ma ešte o pomoc prosiť! Načo mu Muten odpovedal: „No, ešte i ty sa na mňa utisneš,“ a s tým sa bratia rozišli. Šuch si dieru vyhľadal, tajný otvor kameňom založil, lože machom vystlal, a bezpečný pred strygami a zlými ľudmi si býval. Ako dobrý lovec cez deň divú zverinu lovil, bukvou a žaludom sa zásobil, ale i natoľko divým a strašným sa stal, že sa ho ľudia začali báť, pred ním sa kryť a utekať od neho. Muten žil si v zámku dosť pohodlne, len že v noci nemal pokoja; zlí duchovia pokladov totiž neprestajne šramotili. Raz ale keď sa tam Psohlavci potulovali[22] a celé kraje plienili, pripojil sa k nim i divý Šuch a spoločne prepadli i Mutenov zámok. Útok bol tuhý, bojovníci i s jednej i s druhej strany padali ako snopy. Šuch bránu rozrazil a na čele Psohlavcov vrútil sa do zapáleného zámku. Muten vo veľkej úzkosti neznal čo počať, ale keď videl brata Šucha, prosil ho, aby mu ku pomoci prispel a Psohlavcov nazpät zahnal. „No, či som ti nepredpovedal, brat môj, že ma ešte budeš o pomoc prosiť? Ale abys’ vedel, že krv nie voda, spomôžem ti“. I oboril sa s bojovníci Mutenovými na Psohlavcov a začal ich tak biť, že máloktorý ušiel so životom.

SkryťVypnúť reklamu
reklama
SkryťVypnúť reklamu
reklama

Šuch sa opäť do svojej diery utiahol, ale čo deň strašnejším človekom sa stával, robotníkov na poliach rozháňal, pocestných znepokojoval a škodu robil, zúril, zbíjal a nikoho sa viac nebál. Keď ho ľudia začali prenasledovať, skryl sa do jaskyne, a keď ho i tam znepokojovali, ušiel tajným otvorom. I zahájili ľudia radu, ako sa osvobodiť od neho? Usniesli sa na tom, poneváč ho ináče dostať nemôžu, aby poslali pre čarodejnicu (Momotku), ktorá by ho von z jaskyne vyčarila a tak aby ho zmárnili. Čarodejnicu doviedli, a tá im i sľúbila, že ho síce vyčarí, ale že bude položivý a polomŕtvy, a preto aby sa ho netýkali. Na čo i pristali. Čarodejnica teda oheň pred otvorom rozkládla, čarodejné rastliny doň hodila, potom sa okolo ohňa krútila, nesrozumiteľné slová mrmlala a naposledy na dieru tri razy prútikom uderila a zavolala: „Dyka, dyka, Šuch, von!“ Pomaly Šuch začal v jaskyni šuchotať a o chvíľku vyšiel, ale celkom skľúčený a zmorený, ani nežil ani nemrel, lebo bol slepý. Čarodejnica mu odňala zrak. Ľud na ten výjav hľadel s úžasom; jedni sa radovali, iní ho ľutovali. Skľúčený Šuch ale riekol: „No, tu ma máte, ale prosím vás, len mi pokoj dajte a odveďte ma ku bratovi Mutenovi.“ A keď ho k Mutenovi odviedli, zarmútil sa brat nad týmto jeho stavom. „No vidíš, brat môj, či som ti nepredpovedal, že sa i ty na mňa utisneš? Ale abys’ i ty vedel, že krv nie voda!“ I objal ho, a žili pomerení bratia dlho spolu a svorne. (Z ústavu prešp. 1843.)

SkryťVypnúť reklamu
reklama
SkryťVypnúť reklamu
reklama



[19] Vlastne na Županovom poli. Pravdepodobné, že tu niekedy sídlil župan, ako meno ukazuje. Ale boly v tomto okolí nájdené i mnohé popolnice, bronzové špirále a šperky. Na blízku nachodil sa rybník, kde teraz toho mena osada leží. Na tento čas je nepatrná dedinka, kde predtým nachodila sa silná kolonia s náčelníkom župy. Takáto druhá kolonia mohla byť i v Šiveticach, kde r. katol. chrám — podľa znalcov staviteľstva — je najstarší v tomto okolí a stavaný bol okolo r. 1230. Neďaleko chrámu leží roľa, ktorú keď zorali, zlomkami popolníc takrečeno pokrytá bola. Neďaleko Šivetíc leží i osada Prihradzane, kam ľud zbožný počas žatvy na odpust chodí. Tu i divotvorná studnička sa ukazuje. Pravdepodobné je, že tu Živa, bohyňa úrod zemských — súdiac podľa mena Šivetice — ctená bola a v čas žatvy prinášaly sa jej obete, čo kresťanstvo (ako všade) k svojmu kultu použilo. — Prokoš píše, že u Poliakov vzývaná bola Živa a jej chrám stál na vrchu „Živec“, ku ktorému ľud v prvé dni mája putoval a prosil, ako pôvodkyňu života, o dobré zdravie a dlhý vek. (Han. Wiss. 125.) Tretia takáto starobylá kolonia mohla byť osada Gecelovce a okolie, kde zbroj, menovite meče, sa kuvaly a cecha mečiarska jestvovala. Gecelovský chrám — podľa znalcov — padá do XIV. stoletia. Nedávno spozorovali v ňom fresko-maľbu primitívnu, vápnom zabielenú. Na veži sa nachodí starodávny zvon. Na vchode do chrámu pravý kamenný stĺp vo dverách je nápadne zodraný, čo poukazuje na to, že tu z istej poverčivosti meče brúsené boly, čo ináče i u Rimanov vo zvyku bývalo.

SkryťVypnúť reklamu
reklama
SkryťVypnúť reklamu
reklama

[20] O Španom Poli viď bližšie na str. 153

[21] Drienok zvanom

[22] Pod Psohlavci rozumejú sa Tatari, ktorí r. 1280 Uhorsko a zvlášte tieto kraje plienili. Spomína si ich ľud často, a predstavuje si ich na koni so psou hlavou. Jamy úzkym hrdlom ale na spodku široké v horách kopané boly tým účelom, aby sa v čas príchodu Tatarov, a pozdejšie Turkov, ľudia do nich mohli pokryť.