ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Na Španom Poli (v gem. st.)^[19][20] ukazuje sa podnes v jednej osobitne stojacej skale jaskyňa Šuchovou dierou zvaná. Jaskyňa táto má dva otvory na koncoch skaly, z ktorých jeden je ukrytý a potajomný. O jaskyni tejto ľud nasledujúcu skazku si rozpráva.

Bývali raz na blízkom zámku^[21] dvaja bratia: Šuch a Muten (?) a mali v ňom veľké bohatstvo složené, len že im v noci zlí duchovia šramotili a nepokoj robili, a preto odpočinku nemali; vo dne ale kedykoľvek túlaví zbojníci ich napadli a vyrabovať chceli. Šuch konečne zunoval takýto nepokojný život a povedal bratovi, že radšej niekde v osamelej diere v horách bude bývať, ako v tom strýdžom hniezde, nech mu len brat čiastku dedictva vydá. Mutenovi to nebolo po vôli, lebo brat mu bol údatný a na dobrej pomoci, ale mu nechcel vydať ani dedictvo. Z toho povstala zvada: „Ty, Šuch, pamätaj, ako vlk zdiveješ!“ A tebe, riekne Šuch, zlí duchovia v noci a nepriatelia vo dne kaziť budú a budeš ma ešte o pomoc prosiť! Načo mu Muten odpovedal: „No, ešte i ty sa na mňa utisneš,“ a s tým sa bratia rozišli. Šuch si dieru vyhľadal, tajný otvor kameňom založil, lože machom vystlal, a bezpečný pred strygami a zlými ľudmi si býval. Ako dobrý lovec cez deň divú zverinu lovil, bukvou a žaludom sa zásobil, ale i natoľko divým a strašným sa stal, že sa ho ľudia začali báť, pred ním sa kryť a utekať od neho. Muten žil si v zámku dosť pohodlne, len že v noci nemal pokoja; zlí duchovia pokladov totiž neprestajne šramotili. Raz ale keď sa tam Psohlavci potulovali^[22] a celé kraje plienili, pripojil sa k nim i divý Šuch a spoločne prepadli i Mutenov zámok. Útok bol tuhý, bojovníci i s jednej i s druhej strany padali ako snopy. Šuch bránu rozrazil a na čele Psohlavcov vrútil sa do zapáleného zámku. Muten vo veľkej úzkosti neznal čo počať, ale keď videl brata Šucha, prosil ho, aby mu ku pomoci prispel a Psohlavcov nazpät zahnal. „No, či som ti nepredpovedal, brat môj, že ma ešte budeš o pomoc prosiť? Ale abys’ vedel, že krv nie voda, spomôžem ti“. I oboril sa s bojovníci Mutenovými na Psohlavcov a začal ich tak biť, že máloktorý ušiel so životom.

Šuch sa opäť do svojej diery utiahol, ale čo deň strašnejším človekom sa stával, robotníkov na poliach rozháňal, pocestných znepokojoval a škodu robil, zúril, zbíjal a nikoho sa viac nebál. Keď ho ľudia začali prenasledovať, skryl sa do jaskyne, a keď ho i tam znepokojovali, ušiel tajným otvorom. I zahájili ľudia radu, ako sa osvobodiť od neho? Usniesli sa na tom, poneváč ho ináče dostať nemôžu, aby poslali pre čarodejnicu (Momotku), ktorá by ho von z jaskyne vyčarila a tak aby ho zmárnili. Čarodejnicu doviedli, a tá im i sľúbila, že ho síce vyčarí, ale že bude položivý a polomŕtvy, a preto aby sa ho netýkali. Na čo i pristali. Čarodejnica teda oheň pred otvorom rozkládla, čarodejné rastliny doň hodila, potom sa okolo ohňa krútila, nesrozumiteľné slová mrmlala a naposledy na dieru tri razy prútikom uderila a zavolala: „Dyka, dyka, Šuch, von!“ Pomaly Šuch začal v jaskyni šuchotať a o chvíľku vyšiel, ale celkom skľúčený a zmorený, ani nežil ani nemrel, lebo bol slepý. Čarodejnica mu odňala zrak. Ľud na ten výjav hľadel s úžasom; jedni sa radovali, iní ho ľutovali. Skľúčený Šuch ale riekol: „No, tu ma máte, ale prosím vás, len mi pokoj dajte a odveďte ma ku bratovi Mutenovi.“ A keď ho k Mutenovi odviedli, zarmútil sa brat nad týmto jeho stavom. „No vidíš, brat môj, či som ti nepredpovedal, že sa i ty na mňa utisneš? Ale abys’ i ty vedel, že krv nie voda!“ I objal ho, a žili pomerení bratia dlho spolu a svorne. (Z ústavu prešp. 1843.)