ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Na Beckovom hrade sídlil kedysi bohaprázdny Ctibor, náruživý lovec. Tento raz v nedeľu, keď sa práve zvonilo do kostola, dal zatrúbiť na polovačku. Všetci lovci hneď sa sbehli, psov na svorky polapali a kone osedlali. Všade hlučne sa ozývalo: Rušaj na lov! Tu ale zrazu jeden mních pokorne predstúpil pred Ctibora, hradu pána, s týmito slovy: „Či čuješ tie zvony so všetkých strán? Dnes sa každá duša do chrámu pohýňa, spomni i ty na Hospodina!“ Na čo rieknul hrdý Ctibor: „Čo mne Boh i nedeľa? Komu treba, nech si ho hľadá,“ a doložil: „Rušaj na lov!“

Keď sa pustil so zástupom Ctibor, ľud nábožný horekoval: „Už sa celý svet prevrátil, pán hradu sa Boha spustil, deň nedeľný už nesvätí, Hospodine buď mu i nám milostivý!“

Honba na zverinu sa začala, celý svätý deň v lesoch huk, škrek a štekanie psov sa ozývalo. Divá zver sa ukrývala, utekala, alebo šípom, kopiou smrtedlne ranená v svojej krvi sa váľala. Keď sa ale deň nachýlil a mrkať začalo, jeden lovec z družiny takto k Ctiborovi sa prihlásil: „Pane, dosť už dnes krve tieklo. Všetci sme ustatí i tvoj koník pod tebou sa trasie. Dosť už bolo, zvon večerný svetu hlása mier i pokoj. Noc sa chýli a ona má strašnú moc.“ — „Ej čo ma tam, tvoje babské reči!“ riekne divý Ctibor. „Noc i peklo všetko jedno. Rušaj, rušaj ďalej na hon!“ A v tom zazrel podstrelenú srnu, bežal za ňou ďalej, ďalej neschodnými cestami, až koň pod ním unavený padol i posledný raz vydýchnul. Ctibor týmto pádom prekvapený, hľadel okolo seba: „Hej, kto to, čo to tam v mrákote? čo chceš, kto si?“ „Stoj!“ riekne príšera tvrdým hlasom, „ja som Lesný duch,^[44] tu je moje právo, ktoré žiaden človek nenaruší. Zver ustatá v ložiskách už leží, odpočíva, neradím ti ďalej ju naháňať, lebo beda bude tebe i tvojej bezbožnej duši!“ Ctibor divý skočí, ako podstrelený. „Rušaj na lov,“ skríkne a akoby besom posedlý behá lesom sem i tam na rozume pomätený; vlastní psi ho nifňaf — brechom miesto zvera naháňajú, až do rána. Ráno darmo hľadá pána družina, lebo Ctibor skapal navždy. Len keď mrkať sa začína, slýchavať ako psi štekom Ctibora, pána svojho každú noc naháňajú. (J. Botto. Spevy 96.)