ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Sitno, vrch neďaleko B. Štiavnice. O ňom sa medzi iným báji, že v ňom sú ukryté poklady, v sudoch a käďach peniaze. Tam sa ukazuje nočným časom voz rýchle bežiaci s ohnivými kolesami. Na tomto vrchu vraj počas tatárskeho plenu ľudia ukrytí za sedem rokov bývali a nevymreli hladom. Na Sitne nachodí sa i miesto močaristé, trasovisko, o ktorom sa rozpráva, že tam niekdy stál mlyn, ale sa prepadol. No časom počuť ho pod zemou klepotať a dve malé deti plakať (Nár. Nov. VIII. roč. 52. Koll. Zpiev. I. 429). V samom vrchu nachodí sa priestranná jaskyňa, v ktorej veľký rad husárov pri osedlaných koňoch, jednou nohou v strmeni stojí, čakajúcich na rozkaz, aby vysadli a vyšli z jaskyne von.

Vo vrchu Sitna je nový jasný svet, kde v jednej svetnici jeden starček veľkú knihu na zlatý, strieborný a železný stôl prekladá. Z tohoto nového sveta vychádzajú tie duše, ktoré sa narodiť majú a narodia sa vtedy, keď starček im meno z knihy prečíta. Takejto duše šťastie alebo nešťastie závisí od toho, na akom stole vtedy tá veľká kniha ležala, keď bolo čítané jej meno. (Dobš. pov. 1880 soš. 3.)

Poznámka: Pod Sitnom sa rozumie vôbec peklo, ono ale znamená vlastne jasný, svetlý podzemný raj, čo sa etymologicky tak dá dokázať, keď etymon SI s významom; leuchten, schimmern, glänzen sa napíše a k nemu postupne smysel tvorivé súhlasky: j, v, t, n, r, b… prikladať sa budú, z čoho nasledujúce korene povstanú:

si+j tvorí: r. sij-ať, pro-sij-ať, sieň, Sieč (v gem. st.), Sečeň (železná, novohrad. st.), Sečaň (Ban.)

si+t tvorí: Sit-no, r. Sietun hora, Sit-na gora, Situn, Siť, Sit-ino (v Rusku).

si+n tvorí: sin-ý, Sin-ý, Sin-ec, pro-sin-ec, Siň-a, Sin-e (vulgo Sviňa v abauj. a šar. st.), Sin-i (v satm. st.), Sin-va (v borš. st.) a nem. Sonne.

si+r tvorí: sir-ka, Sir-k (gem. st.).

si+l tvorí: soľ, s’l-nce, Suľ-ová (gem. st.), Sul-ovce (nitr. st.) Z čoho zkráteno: sl-nová, sl-nná a z toho sl-anná, Slaná (gem. st.)

si+v tvorí: siv-ý, s’v-ietiť.

Avšak etymologia sa len tak pravou dokáže, keď takto foneticky tvorené slová i s významom etyma SI (=leuchten) splývajú a niečo svetlého vyznamenávajú. Tak na pr. lat. rosa (Rose) a slov. rosa (Thau) nie sú jednoho koreňa, lebo lat. rosa odvodzuje sa od rug, ruž, roth (červený) a z toho: rosalia (sviatok rúž). Slov. rosa ale súvisí s rus, rus-lo (riečište), Rus-ko, Rus-ka, Rus-alka (= vodná panna) a z toho Rusalia a so vsutým d, Rusadlia (sviatky Rusaliek). Latinské rosa teda a slov. rosa nemajú spoločný význam, a tak mýlny je náhľad, žeby talianske rosalie boly i naše rusalie. (Srovn. Dr. Mách. báj. 122).

Všetky výš uvedené slová z etyma: SI vyvedené prechovávajú i význam svetla v rozličných odtieňoch, a tak Sitno, Suľová, Sirk, Sinec, ako miesta svetlo udržujúce považovať sa majú. Pod menom Sitno rozumie sa vo vrchu sa nalezajúca jasná osvetlená priestrannosť, raj podzemný. — Podľa názoru slovanského rozličné božstvá čiže kráľovia i rozličné príbytky, raje a nebá mali. Tak bola Nava miesto zomrelých duší, utešený príbytok dobrých ľudí, kde sa tešia večným blahoslavenstvom v zelenom háji. (Paul. Toth báj. a Nar. pov.) Ešte i Hájek o Přemyslovi a Libuši hovorí, že „odešli do Navy a pohřbení jsou.“ — Raj. Tu stojí jabloň prerozkošná so zlatými jablkami, v ktorých sa rodia dušičky ľudské. Takéto raje napodobňovali si i Slovania, v ktorých nalezaly sa chrámy a v nich postavené modly. Tuná skladali poklady, obetovali, radovánky držali. Na to upomína i vianočný stromček a mená Rajgród (v Poľskej), Rajhrad (na Mor.), Rajský dvůr (v Prahe). (Han. Kal. báj. 13). Ale i na Slovensku Rajec (v trenč. st.), Rajčan (v nitr. st.) atď. — Nebo predstavuje sa ako modré klenutie. Nazýva sa i zlatnou krajinou (Šk. a Dobš. pov. 386, 502, 514, 533), Skleneným zámkom, v ktorom veľká vatra horí a 12 mužov okolo nej sedí (Šk. a Dobš. pov. 319, 345, 130, Rim. pov. 46, 5). Predstavuje sa nebo i ako sídlo najvyššieho boha Perúna. Tam sú nakopené: dážď, hrad s veľkou dúhou, tam sa hotujú hromové strely atď. — Peklo sídlo Čertov a zlých duší. Miesto tmavé a smradľavé, ohnivou bránou opatrené (Rps. III. Šk. a Dobš. pov. 541.) — Kryštálové zámky, drahokamy vykladané, majú pod vodou Rusalky a Vodokrál (Dr. Mách báj. 116, 144; Šk. a Dobš. pov. 140; Bož. Němc. pov. 626). — Soľný palác má Soľná baba pod zemou a osvetľujú ho Lúdky kahancami. Všetko sa v ňom jasá, ako striebro, a steny vyzerajú ako z ľadu, i náradie a kvety sú zo soli (Bož. Němc. slov. pov. 397). — Ľadový stan má Zimbaba, Štyrmi bránami opatrený, v pustej tichej hore, kde všetko íňavou a ľadom pokryté (Šk. a Dobš. pov. 34. 8. Červ. zrcadlo slov. 27.; Hanuš báj. Kal. 87.) — Taký príbytok má, prerozkošnú záhradu, i Mája (matka života), Kovlad (kráľ kovov), Snokráľ atď. Podobne i Sitno je takýto príbytok alebo raj, bez pochyby podzemského kráľa darcu zbožia a úrod zemských, podzemného pôvodcu jarného rúcha prírody. Opisuje sa (Sr. Dobš. pov. 271) ako pol človeka a pol zvera, v noci chodí s loďmi zbožím naloženými, z krajiny do krajiny a pôsobí drahotu alebo lacnotu (dáva úrody alebo odníma). Podzemný kráľ má početné vojsko a keď zatrúbi naň (trúba tu odznak prírodného ruchu) všetko vojsko sa soberie a zo zeme vyjde. (Šk. a Dobš. 467.) Tak i v Sitne ukrytí vojaci, čakajú na rozkaz ruchu jarného. Ale i to, že tam ľudia za sedem rokov žili (iste z úrody zemskej, teda z chleba, a tam i mlyn bol. Čo všetko na dary a vlastnosti Podzemského kráľa ináče Zemnika zvaného poukazuje). Pod zlatom a striebrom rozumie sa vôbec bohatstvo, tuná zbožie, zrno. Určovanie ale osudu človeka podľa výroku starcového, vidí sa byť pribájeno.