ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

^[16]

Biela víla vychovala dve na podiv i v postave i v kráse rovné dcéry, dvojčatá. Keď odrástly, vystavila im dva skvostne vystrojené hrady, kde si mohly v bezpečnosti pri harfách milostné piesne spievať. No matka víla, keď každej oddala hrad, sdelila im súčasne, že sú ony polosmrtedlné, lebo i ich otec bol človek smrtedlný, a dala im po jednom jablku života,^[17] v ktorom každej život bol uschovaný, s tým doložením, aby im na zem nepadly, lebo ináče že i ony zomrú, a s tým sa s nimi rozlúčila. Mladé víly po odchode matkinom jablká si vyčarovaly, aby jedna druhej drahý život varovala. Žily teda do istého času, každá na svojom hrade bez starosti, pri radosti a pokoji. No v tichých lesoch tu i tu lovecká trúba sa ozvala a milý mladý lovec hneď tu, hneď tam sa zjavil. Obe mladé víly mladého lovca rady pozorovaly bez toho, žeby jedna o druhej to bola vedela, ba často akoby náhodou s ním sa i stretaly, a bližšie sa obznámily. Mladý lovec začal častejšie mladé víly hľadať, lebo boly obe jednako milé, krásne, a na nepoznanie jedna druhej podobné, ale i víly, každá pre seba, tajne si ho zamilovaly. Boly obe šťastné. Raz sa ale prihodilo, že sa náhodou obe s lovcom stretly. Rozpačite jedna na druhú pozrely, obe žiarlivosťou sa zapálily a do svojich osamotelých hradou znepokojené sa rozišly. I stalo sa, že jedna z nich v prchlivosti sestrino jablko života, čo jej sverené bolo, o zem hodila. Úbohej sestrina biela duša vyletela z jablka, telo ale ako hmla rozplynulo sa a jej pekný hrad padol v rumy. Avšak po čase z jadra jablka života strom vyrástol a bielo-červeným kvetom zakvitnul. Od tých čias zradná sestra každú noc o samote chodí pod krásnu jabloň, ako čierna koza.^[18] Tu si ona vylihuje a ohnivými očami svieti. Až podnes tieto dva súsedné hrady, Devín a Kozí hrad, sa ukazujú a táto udalosť sa rozpráva.