Zlatý fond > Diela > S duchom času


E-mail (povinné):

Ladislav Nádaši-Jégé:
S duchom času

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Gabriela Matejová, Martin Droppa, Viera Studeničová, Peter Krško, Pavol Tóth, Petra Pohrebovičová, Lucia Trnková, Katarína Mrázková, Zuzana Došeková.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 88 čitateľov


 

S duchom času

V ostatnej tretine predošlého storočia špekulovával v svojej kúrii na zemianskom vŕšku v Stráňovciach pán hlavný notár, Tomáš Pruszkay, ako by si pomohol v nedostatku, v ktorom stále býval. Mal ešte pekný, vyše päťstojutrový majetok a panskú kúriu vo veľkej záhrade na vŕšku, odkiaľ videl celú dedinu, ktorej polovica ani nie tak dávno bola patrila jeho predkom. Každý človek, ktorý taký majetok nemá, myslí si, že sa z takého majetku dá po pansky vyžiť. Ale každý, kto taký majetok má, vie, že by sa z neho dalo vyžiť, keby bol na ňom židovský árendátor. Židovský árendátor by chodil v zablatených čižmiskách s kvakou, zavesenou na ramene, po jarmokoch a trhoch, sháňal by peniaze nielen pre svoju parádiacu sa ženu, ale i pre nashromaždenie čím väčšieho kapitálu, za ktorý by čím najskorej dostal taký majetok do svojho vlastníctva. Ale pán nesháňa majetok, utráca ho. Pán ho zdedil a nikdy sa neučil pracovať, ale hrať pána. Učili ho, že má mnoho možností pomôcť si z biedy, i keď hodne viac vydá, ako mu jeho panstvo prináša. Pán zeman mal možnosť stať sa úradníkom, mohol mať v politike zástoj, ktorý často i majetok zveľaďuje, a nielen roznáša. Vplyvný pán má možnosť zadĺžiť sa a dlžníci sa boja proti nemu vystúpiť, i keď je ako dlžník čím najtrpezlivejší v neplatení úrokov do tých čias, kým sa mu nejakým spôsobom nevyšmykne pôda zpod nôh. Obyčajne to bolo vtedy, keď sa dopustil veľkých, panskému stavu hanbu robiacich nesprávností, ktoré nebolo možno zatušovať.

Pruszkayovský kaštieľ je na úložistom vŕšku, ešte asi pred dvesto rokmi vystavený vtedajším palierom v slohu barokovom, údajne ním samým vyfundovanom. Front tvorí skoro polokruh. Prízemie je vysoké, s veľkými oblúkovitými oblokmi, chránenými pred láskou poddaných vonkajšími košovitými mrežami. Poschodie je hodne nižšie s nepomerne malými oblôčkami, z ktorých vždy len jeden pripadne na dolné tri veľké. Zadná, do záhrady obrátená polovica je rovná a v jej prostriedku je medzi múrmi veľká loggia, v ktorej sa pohodlne môže zabávať i dvadsať hostí. Pred kaštieľom bývaly vždy starostlive udržované kvetné záhony, za ním tônily košaté lipy.

V loggii sa dobre sedávalo a pán Tomáš v príhodný čas najradšej tam fajčieval i dumal, a hoci i čítal, keď náhodou nemal iného zaneprázdnenia.

Pán Tomáš bol hodný chlap, s nohami v kolenách trochu vybočenými, s čiernou, do končita ostrihanou bradou a krátkymi fúzmi. Bolo mu vtedy blízko päťdesiat rokov. Bol to chlapík zriedkave dobrého srdca — oproti sebe. Veď on dal i svojej ženičke a deťom z dobra, ktoré mali, len dal im štipôčkou, keď svoj diel bral hrsťami zo spoločného majetku. So ženou dostal vyše dvesto tisíc zlatých, v tie časy veľmi veľký majetok, k vôli ktorému hodno bolo vziať šumnú ženičku, hoci i nebola zemianka. Pán Tomáš majetok zručne pomíňal, že nebolo človeka, ktorý by bol vedel povedať, kde ho podel. Ani sám nevedel, ako sa to všetko roztratilo. Pravda, čosi strčil do prestavby kaštieľa. Ale nejakých dvadsať tisíc zlatých by nebolo padlo priveľmi na váhu, keby ostatok bol ostal. Pán Tomáš sa hrával v karty a všetci hovorili, že sa veľmi dobre hrá. A predsa na konci vždy prehral. So ženskými sa vďačne zabával, ale len s najlepšími, a predsa mnoho minul na ne, hoci zlé jazyky hovorily, že ich ešte on ošialil. Pri zábavách, hoci vždy iní rozkazovali, predsa skoro vždy on platil účet. Aha, pravda! Ono len bolo zostalo i čosi zdedeného dlhu, ktorý sa musel vyrovnať. No, ale veď ho nikto nenaháňal, na to bolo dosť času. Dlh mu iste neutečie! A neutiekol, mrcha akási!

Úradníkom nebol sprostým, len sa mu nechcelo robiť. Medzi pánmi bratmi bol jediný, ktorý tu i tu kúpil a prečítal i knihu. Nemusely to byť práve táraniny Göre Gábora. Pamäť mal dobrú a vedel hodne veršov citovať. Bol živou kronikou všetkých udalostí v zemianskych rodinách z troch stolíc, ktoré vždy opatril pikantnou pointou. A dobrí ľudia ho vďačne počúvali a smiali sa, keď pri zábavke on platil.

My sa s ním sídeme prvý raz práve na spomínanej loggii. Fajčil si z penovky a rozmýšľal. Tabak mal dobrý, dodávali mu ho v „csomóvoch“ páni bratia zo Štítnika. Odfukoval dym, hľadel za ním a hútal.

„Keď ma hlúpi ľudia vidia sedieť tu v pohodlnom kresle, závidia mi, hlupáci. Taký mamľas nepomyslí, že je omnoho ťažšie dlžobu sohnať, ako neplatiť úroky. Dnes pôžičku dostať je veľký kumšt, a o vymáhanie úrokov nech sa stará, kto bol blázon požičiavať. Ale sa i časy premenily! Hej, veru čertovsky premenily! Takého vyššieho úradu niet, ktorý by som ešte ja mohol dostať, a oženiť sa tiež nemôžem, lebo ma moja Katuška, chvalabohu, ešte nemieni opustiť.“

Pošuchal si trochu plešivejúce temeno domácou čiapkou, ktorou ho na jedny narodeniny bola obdarila práve jeho drahá ženička, a usmial sa.

„Veď mi to Parom posvietil — myslel si, — že tá osoba teraz pätnásť rokov po Jožkovom narodení bude mať zasa dieťa. Ale ktože ho tam vie, na čo to môže byť dobré? Hovoria, že Pán Boh svojich neopustí. A ja, hoci som i porobil kadejaké pestvá, bol som vždy statočným kresťanom. Chodil som každú Veľkú noc na spoveď, s kňazmi som sa dobre znášal a šiel som im po ruke. Už sa len jeden-druhý, čo statočnejší, možno i pomodlil za mňa. Koľko takých vecí sa pridá, že človek musí pomyslieť, či chce, či nechce, že predsa len je Boh na nebi. Akej je podoby, ktože ho tam vie, ale akýsi len musí byť. A moji priatelia boli oproti svetu omnoho bezohľadnejší ako ja. Či som sa nezaujal Pavčiaka, hoci i mne nadal do lotrov, a to do najvybitejších, a nedovolil som Pištovi, aby ho vyhodil zo služby, lebo by bol musel ísť po žobraní? A koľko ráz som zažmúril oči nad kadejakými naničhodnosťami len preto, lebo som mal srdce oproti chudákom?“

Pán Tomáš trochu pobafkal a za ten čas mu prišlo na um, ako by mohol Pána Boha nakloniť, aby mu nejako pomohol. Išlo mu o trochu väčšiu pôžičku, ktorou by sa mohol na dlhší čas vybehať, aby mu nepredali čiastku majetku. Vedel síce veľmi dobre, že by odpredajom tých zemí vlastne nič neutratil, lebo nedonášaly toľko, aby z toho mohol platiť úroky dlžoby na nich intabulovanej. Možno, skôr by si obľahčil. Ale mu veľmi ťažko padlo pomyslieť, že dedovský majetok, ktorý bol niekoľko sto rokov v majetku jeho rodiny, má utratiť! A to na licitácii!

Prišlo mu na um, že ak sa mu teraz narodí chlapec, dá ho pokrstiť Adeodatom, to jest Bohodarom. Božie dary budú i syna i otca v živote sprevádzať.

Keď porozmýšľal chvíľku, prišlo mu na um, že je vlastne i dospelý človek ako desaťročný chlapec, ktorého fantázia povláči, kde sa jej zachce. Hrá sa s človekom ako dieťa s motýľom. Naháňa ho chvíľku, a potom skočí za inou hračkou. Nuž, veď meno Adeodat mu nemôže poškodiť. Budú ho volať Adkom, Aduškom. Je to celkom chutné meno.

Počul ženin spev v záhrade i zavolal na ňu.

— Katuška, poď sem. Poviem ti niečo zaujímavého!

Jeho pani bola vtedy asi tridsaťpäťročná pekná osoba, počernej, príjemnej tvári, na ktorej vždy sedel úsmev. Ich domáci lekár hovorieval, že ona trpí na chéromaniu, totižto, že je vždy radostne naladená. Usmieva sa vždy a skoro neprestajne si pospevuje, najmä keď je sama. Katuška v záhrade prezerala zeleninu a prišla k mužovi na verandu s priehrštím kadejakých kalerábov a cibuľky. Bola trochu zadychčaná a pokročile v požehnanom stave.

— Čože je zasa? Čo si vymajstroval? Urobíš už raz poriadok s tým naničhodným Fischerom?

— Neurobím. Hlavný župan sa ho zaujal. Kázal mi, aby som tú vec na každý prípad vyrovnal. Ale ako, keď niet groší? Vytrhni mu vlas na dlani! — i vytrčil oproti nej vystretú dlaň. — Tak sa zdá, že nám teraz Zádubie odpredajú. Niet nikde peňazí.

— Nech si predajú! Nemáme i tak nič z neho. Len doplácame na úroky. A možno z kúpnej ceny ešte niečo zostane. Sedliaci sa bijú o každý kúsok zeme.

Pán Tomáš hľadel na nesúmernú postavu ženinu a myslel si, že sa ich rodina za mesiac-dva rozmnoží. Myslel na nové výdavky, s ktorými to bude spojené, ale i na to, že jeho žena za tým zasa opeknie. Na to ani nepomyslel, že príde nový človek na svet s veľkou ťarchou života.

— Vieš, čo nám pomôže?

— Čo zasa, ty starý blázon.

— Keď sa nám ten chlapec narodí. Bude chlapec a dáme mu meno Adeodat, to znamená Bohodar. A keď boží dar môže pochádzať len od Boha, nuž on nám požehná. A keď sa bude starať o dieťa, tak čosi z toho i na nás padne.

— Ja by som proti tomu veru nič nemala. Mohol by nám nové šaty uštedriť. I mne i Dankovi i Jožkovi by sa veľmi zišly. A ty už tiež začínaš tak chodiť, že sa to na pána nesvedčí!

— Eh, to je najmenšia starosť! I mne i chlapcom môže Juriga šaty zasa na líce obrátiť.

— To myslíš, aby ich druhý raz obrátil! Hahaha! Ja nedbám. Pozri, Tomo, keby si ty len týždeň sedel doma, a nie v kasíne pri kartách, všetci by sme sa ošatili!

*

Pri plote záhrady shováral sa šestnásťročný Danko Pruszkayovie so svojím vrstovníkom, Ďurkom Poradovským, synom statkára z dolného konca dediny. Danko bol jemných kostí, s tváričkou, zdajúcou sa byť dievčenskou. I hlas mal pomerne privysoký na chlapca. Ďurko bol chlapec veľmi obyčajného výzoru. Bol lepšie oblečený ako Danko, a predsa robil dojem dieťaťa z pospolitejšieho domu ako jeho priateľ. Jeho chovanie mimovoľne vzbudzovalo dojem chlapca, stýkajúceho sa viac s čeľaďou ako s jemu primeranou spoločnosťou. Vlasy mu zachádzaly do červena a bol pehavý. Stál pred Dankom s vypätým bruchom a s rukami opretými o bedrá, na široko rozkročených nohách.

— Ty, Daňo, povedz mi, prečo tvoja mama vždy vyspevuje?

— Moja mama pekne spieva. Má veľmi príjemný hlas. Teší ju to. Nuž nech si zaspieva. Veď tým nikomu neublíži, — odvetil mu Danko s úsmevom.

— Nechcem sa s tebou škriepiť, aký má hlas. Máš pravdu, nikomu neublíži, lebo ho sotva počuť. Len to som myslel, že vy tak veľmi mnoho dáte na panské spôsoby, ale to neviete, že dámy po záhradách nevyspevujú, ale len sedliačky pri robote.

— Viem, čo mi chceš tým povedať. Myslíš, že moja matka je nie z panského rodu. Nuž, nie je. To každý vie, ako i to, že je tvoja matka rodená barónka. Ako i to vie každý, ako ju tvoj otec dostal.

— Iste je to krajšie, ako keby bola z krčmárskeho domu, nemyslíš?

— Možno. Lenže otec mojej mamy bol mestský hotelier. Hovorím to preto, lebo chcem dokázať, že mohla dostať lepšiu výchovu, ako má obyčajné dievča z dedinskej krčmy.

— Nuž, tú lepšiu výchovu na nej veľmi nevidno!

Danko sa zamračil.

— Povedz mi teraz, prečo to myslíš?

— Podívaj sa len na ňu, aká je? — povedal Ďuri opovržlive.

— Nevidím na nej nič takého, čo by slúžilo na hanbu jej panskému stavu!

— Tak si predsa slepý! Každý vidí, že bude mať zasa dieťa!

Danko sa zapálil.

— Odkiaľ to vieš? Kto ti to povedal?

— Ale, veď len pozri na ňu! Veď je, ako neprirovnávajúc — hop! — udrel sa po ústach. — Len si ju obzri, uvidíš!

Danko sa zamyslel. Že to on dosiaľ na mamičke nepobadal! Chvíľočku sa díval do zeme.

— Áno, tak sa zdá. Chudinka, moja mamička drahá. Bude mať zasa nové starosti!

— Ty, Ďuri, to nerozumieš, tebe to darmo budem hovoriť! Ale predsa ti poviem, čo mi náš bača Juro povedal, keď som sa ho raz pýtal, načo mu je toľko detí, keď ich nevie zaopatriť. Povedal mi: „Máme deti, lebo je to vôľa božia! Rastú sťa tá tráva v poli, ktorá sa sama seje. To Pán Boh chce!“ Keby si trochu o tom rozmýšľal, videl by si, akú pravdu má ten prostý človek a aký je rozdiel medzi manželskou láskou a takou, akou tvoj otec miloval tvoju matku, kým bola ešte ženou druhého muža.

Ďuri zaťal päste, a zamračiac sa, pokročil hrozive k Dankovi.

— Čože, ty sa opovážiš o mojich rodičoch tak hovoriť? Veď ťa tu zmárnim! Ty krčmárik mizerný!

Ďuri zaťatou päsťou frngal okolo priateľovej tvári: bolo na ňom vidno, že sbiera odvahu, aby ho udrel.

Danko svraštil čelo a zachytil mu zápästie a zasipel zúrive:

— Zavri svoj nečistý, sedliacky pysk, lebo ti poviem také veci, že sa mi nikdy viac neopovážiš pozrieť do očú!

Ďuri mu vytrhol ruku, a skočiac nazad, nahol sa k nemu so zaťatými päsťami:

— Teraz mi hneď povedz, čo s tým smýšľaš, alebo neodídeš odtiaľto živý!

— Nepoviem ti!

— Ak mi nepovieš, tak ti ja poviem niečo, aby si sa dozvedel, kto je tvoj otec.

— Rozpuč sa! Môj otec nebude pre tvoje reči horší, ako je. Nie som zvedavý na tvoje daromné táraniny.

— Uvidím, či ťa nepohne. Tvoj otec falšoval zmenky. Zavrú ho, aby si vedel!

— Daj sa mi Bože! Možno urobil môj otec nejakú nesprávnosť, ale toľko majetku ešte vždy máme, aby to mohol dať do poriadku.

— Tak, keď ťa ani to nepohlo, poviem ti niečo o tvojej milej matke.

— Ty, človeče, mojej matke daj pokoj. Lebo keď ti ja poviem niečo o tvojej, potom nikdy viac mi nepozrieš do očú. Ďakuj Pánu Bohu, že to nevieš.

— Tak, keď mi to nechceš povedať, ja ti poviem, že tvoja matka —

Daňo si zapchal uši dlaňami. Zakričal:

— Čuš! Všetko, čo o mojej matke môžeš zlého povedať, je iste lož. Nechcem, aby si ju svojím jedovatým svinstvom poškvrnil. Keď chceš vedieť nasilu svoju hanbu, tak si pozri Pava Mičudu, ktorý pred rokmi bol u vás parádnym kočišom, a uvidíš, čí si ty syn! Tvoj otec teraz slúži v Javorníku u Rotha, obzri si ho raz.

Ďuriho táto Dankova zvesť ani zďaleka tak nedojala, ako bol Daňo očakával. Iste preto, lebo si Ďuri dobre neuvedomil, čo to vlastne pre neho znamenalo. Myslel len na to, že sa jeho matka dopustila niečoho, čo naskrze nebral veľmi tragicky!

— No, to je pekné cigánstvo! Ktože by to uveril o mojej matke, ktorá toľko dbá na svoj veľkopanský pôvod! Sprosté táraniny!

— Ty nešťastník! Nie o tom je reč, či sa tvoja matka zabudla či nie, ale o tom — a o to ide — že ty, ty — bodal do neho prstom — si jednoduchým, obyčajným sedliackym dieťaťom. Syn ordinárneho sedliaka. Ty nemáš slušného, panského citu, ani toľko! — i šťukol mu prstmi pred tvárou.

— Na tvoje reči ja dám toľko, — zakričal Ďuri a opakoval Dankov posunok. — Všetko, čo si potáral, je najvyberanejšia lož, pre ktorú ťa moji rodičia budú volať na zodpovednosť, aby si vedel. A ja sa ti tiež poriadne odplatím, môžeš byť istý.

— Tvojej odplaty sa nebojím, a ak povieš svojim rodičom, tak nie ja, ale ty vyhoríš. Do Javorníka je nie koniec sveta. Za deň to obeháš. Vyhľadaj tam najprv svojho drahého otecka, dobre si ho obzri, a potom sa shováraj so svojou mamičkou. Keď si mal dva roky a tvoje vlasy začaly červenieť, ľudia si začali kadečo povrávať, tvoj otec dal Mičudovi niekoľko sto korún a vypšikal ho z dediny čím najďalej, aby nebol ľuďom na očiach a nerobil domu hanbu.

Ďuri teraz razom premenil hlas a povedal skoro plačlive:

— Nikdy by som nebol myslel, že môj najlepší priateľ sa takto oproti mojim dobrým rodičom zachová! Do smrti ti to nezabudnem.

— Ja som ti nič zlého nechcel urobiť, len som sa proti tvojmu útoku, na ktorý si nemal nijakej príčiny, bránil. Čo je vo veci zlého, to urobili iní, nie ja. Ani ty zato nemôžeš. Od teba je v takýchto okolnostiach sprosté, keď začneš napádať svojich najlepších priateľov len preto, lebo ťa zlomyseľná duša do toho ženie. O tvojom pôvode tu i tak každý vie, a dobre je, keď si sa to i sám raz dozvedel, aspoň budeš skromnejší, a to sa ti veľmi zíde.

— Nech ťa Pán Boh skára! Nikdy sa viac nebudem v živote s tebou shovárať!

Ďuri stiahol klobúk do tvári a odišiel so sklopenou hlavou.

— Pán Boh s tebou! — zavolal za ním Danko.

*

Aurel Poradovský, pekne urastený chlap s výraznou tvárou, bol husárskym nadporučíkom a veľkostatkárom, ale pritom celkom pospolitým človekom, ktorý v lepšej spoločnosti nevedel ústa otvoriť, aby ho neboli vysmiali. Jeho veľmi povrchné vzdelanie ešte zatemňovalo viac drzé ako dobré vystupovanie. Bolo prekvapujúce, ako sa vo veľkopanskom prostredí vychovaný človek zle cítil v spoločnosti, určenej mu jeho stavom. Preto musel i od husárov vystúpiť a šiel domov gazdovať.

Ešte ako husársky dôstojník sišiel sa v Gasteine s grófkou Bruckau. Urobil na vysokú, znamenite urastenú pani grófku taký dojem, že si ho vzala za muža. Pani Eleonora von Bruckau mala prihrubé črty tvári, z ktorých nežiarila nijaká ženská nežnosť, ale len panovačnosť a namyslenosť, to však Poradovského nemýlilo, lebo mu rozum celkom pomiatlo jej dobre vyvinuté telo. Sišli sa dvaja rovnakí s rozdielom, že pani grófka mala omnoho viac rozumu.

Keď ju Poradovský prvý raz zazrel, zaklial a srkol si cez zuby:

— To je už ženská, ako Pán Boh prikázal. Az ebadta kutyája!

Na vyšší výraz svojho obdivu sa nezmohol.

Prvý raz sa videli v parku pri popoludňajšom promenádnom koncerte a obidvaja sa obzreli za sebou. Keď sa druhý deň stretli na ulici, usmiali sa na seba ako nejakí starí známi, a tak sa potom zasa na promenádnom koncerte grófka ani najmenej neokúňala osloviť ho, hoci išla s dvoma dámami, ktoré bez slova proste nechala ísť ďalej. Jej prvé slová, adresované Poradovskému, boly:

— Sie, Herr Offizier, nicht wahr, Sie sind ein ungarischer Huszar?

Poradovský nevedel inakšie ako po slovensky i po maďarsky a veľmi slabo po nemecky. Širokou maďarskou výslovnosťou jej odpovedal, smejúc sa skoro nahlas.

— Ja, gnädige Frau, bin ich wirklicher ungarischer Huszar, und gnädige Frau wirkliche, schöne österreichische Dame.

Keďže okolo nich sa prechádzajúce obecenstvo tento rozhovor načúvalo, novopečení milenci pohli sa ďalej a shovárali sa s väčším vylúčením verejnosti, tichším hlasom.

Spôsob, akým sa tí dvaja slúčili, bol taký banálny a ako odlúdil Poradovský Bruckauovi ženu, vlastne, ako ho ona chytila a opustila svojho muža, taký bezcitný a bezmyšlienkovitý, že nehodno sa tým bližšie zaoberať.

Bruckau bol jemný a vzdelaný človek, nepomyslel ani na to, aby si Eleonoru, baronesu von Schönfels, vzal za ženu. Ale raz pri alpskej vychádzke sa s ňou sišiel, a ona ho sviedla. Hoci si to baronesa ani veľmi nežiadala, lebo jej naskrze nezodpovedal, vzal si ju za ženu, lebo gentlemanské chápanie mu tak kázalo.

Nora sa prekvapujúco prispôsobila jednoduchému životu na veľkostatku. Za nejakých pätnásť rokov mala sedem detí, ktoré čiastočne rada mala, čiastočne nie. Kým boly malé, s prvými štyrmi sa stále maznala, krmila ich, obliekala a bavila sa s nimi. Ešte i keď trochu odrástly, učila sa s nimi a ťažko sa s nimi lúčila, keď išly do školy. Nezaujímala sa o spoločenský život a spustila sa v šatstve, v čistote bývania a v stravovaní. Okrem detí ju nezaujímalo nič, len trochu gazdovstvo, i to len nakoľko šlo o rozmnožovanie dobytka. Krátko povedané, bolo to obyčajné materské zviera na plemä. Jej muž sa stal hotovým sedliakom, tráviacim skoro všetok svoj čas len medzi čeľaďou a robotníkmi.

Prekvapujúce bolo, že keď deti dorastaly, starala sa nadovšetko o ich panskú výchovu, pravda, len pri štyroch starších. Peňazí mali zvyškom. Hoci ináč obracali každý halier i desať ráz, kým ho vydali, nebolo im na vzdelanie dorastajúcich detí nič pridrahé. O mladšie tri deti sa už tak nestarali. Z ich detí len dvoje zasluhuje spomienku: Ďuri a Irena.

V svojom druhom roku dostávaly Ďuriho črty od ostatných bratov a sestár veľmi sa líšiaci tvar. Troje starších bolo plavovlasé a malo okrúhle nošteky, kdežto Ďuriho vlasy neodtajiteľne zachádzaly do červena a noštek bol končitejší. Celý výraz jeho tvári bol akýsi cudzí. Pani Nora často študovala chlapca. Iste najlepšie vedela, prečo to robí. Muž sa o deti natoľko nestaral, keď ich bolo viac, skoro ani nevedel, ako sa ktoré volá.

Istého dňa mu povedala:

— Mám u brata niekoľko cennejších obrazov našich predkov. Odpíšem mu, aby mi ich poslal. Najskôr sa niekde na pôjde povaľujú.

— Parom ťa tam po tých obrazoch. To budú iste také mátohy, ako tí starí maliari nababrali. Ale pre mňa si urob, ako chceš. Pre mňa ich vyves i do svojich salónov a budoárov, i tak ta nikdy nikto nohy nevloží.

O niekoľko mesiacov prišlo z Viedne šesť obrazov, ktorých starobylosť kričala, predstavujúcich štyroch dávnych rytierov a dve so strnulým úsmevom hľadiace panie, s veľkými čipkovými goliermi. Pani Nora ich dala vyvesiť do veľkej haly alebo, ako to vtedy volali, do pitvora. To bola v kaštieli miestnosť, v ktorej sa najviac ľudí obrátilo.

Keď obrazy vyvesili, zazreli ich najprv Ondro z dolného dvora, vbíjajúci klince do steny, a Mišo Kľúčik, pomáhajúci mu obrazy vešať. Pani osvietená sa prizerala, ako končia svoju robotu. Keď pozerali, či ich dobre povešali, stála s chlapmi v jednom rade.

Ondro len hmkal, že to bude dobre. Mišo bol domácim sluhom, privyknutý na panskú spoločnosť a smelšieho pysku. Povedal:

— Ťáj, boli to len vtedy páni! Ale ich muselo i omínať v tých železných kožuchoch. A tento tu, veď je to taký, ani keby bol nášmu Pavovi Mičudovi z oka vypadol. Deti božie, ale kto to slýchal! No, ten veru bude hrdý!

Za ním sa i Ondro ohlásil:

— Veru je to hotový zázrak! A tu, hľa, táto pekná mladá pani veľkomožná, veď je to celá Žofka Štetákovie, Pavova sestra. Celkom má také červené vlasy a taký končitý nos!

Pani Nora sa spokojne usmievala, držiac složené ruky na okrúhlom brušku.

— Veru máte pravdu, vy sprosté chlapi! Teraz vymiesť smeti, a pôjdete do práca.

Pani Nora bola s obrazmi spokojná. Myslela si, že teraz už nikto nemôže robiť poznámky o Ďurkovej podobnosti s Pavom, keď i medzi jej predkami boli takí, ktorí sa podivnou náhodou ponášali na Pava. Či vôbec mala takého predka, akého predstavoval ten obraz, to iste nikto nebude môcť dokazovať. A obraz je očividne starý, niekoľkostoročný. To vidí i slepý. Nemohol teda nikto dnešného Mičudu brať k nemu za model.

Trochu opletačky mala so svojím milým mužom, ale tomu ľahko dokázala, že sú to staré dedovské obrazy. O tom on nemal ani zdania, že jestvujú maliarske dielne, ktoré vyrábajú starodávne obrazy tak zručne, že zavše i prvotriednych znalcov oklamú.

I to mu nahovorila, že bude lepšie, keď Pava pošle na svoj majetok v Zemplíne. Tam nebude nikomu oči klať. A Pavo šiel vďačne, keď dostal od panej i niekoľko stovák. Pobudol tam tri-štyri roky a potom sa mu lepšie videlo u Rotha v Javorníku. I prešiel k nemu.

Keď mal Ďurko šestnásť rokov, jeho najmladšej sestre Irene bolo osem. Bolo to neobyčajne pekné dieťa. Bola ostatná zo siedmich. Štvoro z detí sa narodilo jedno za druhým v každom roku. Potom prešly dva či tri roky, keď nemali detí, lebo pani Nora bola neduživá. Ostatných troje sa zasa narodilo za päť rokov. Medzi štyrmi staršími a troma mladšími bol veľmi viditeľný rozdiel, ani keby boly pochádzaly z inej rodiny. Staršie sa temer ani nestýkaly s mladšími, odlúčene od nich sa i stravovaly, a to omnoho lepšie ako tie drobizgy, ktoré odbavovali kadejakými grískami a zemiakmi s kyslým mliekom. To je, vraj, pre ne zdravšie. Ďurko patril rodom medzi starších súrodencov. Lenže sa oni o neho vôbec ani neobzreli a s mladšími sa on nestýkal, a ani necítil k nim nijakej príchylnosti.

Etelka, Imro a Berta ho skoro ani nepokladali za brata, lebo vedeli, že nemajú spoločného otca. O tom vedela i čeľaď a známi rodiny a mohli červenovlasí predkovia visieť v pitvore kaštieľa, ako dlho chceli, o protive nepresvedčili nikoho. Jedine Ďurko nebol s tým na čistom. On síce cítil, že sa jeho starší súrodenci vôbec ani neobzrú o neho, ale keď to tak bolo od najútlejšieho detstva, netrápil sa preto veľmi. Koľko ráz počul i rodičov volať: — Kde sú deti „a“ Ďurko? Alebo: — Deti a Ďurko šli ta a ta. A nečudoval sa doteraz nad tým.

Len keď mu Danko, ktorého bez príčiny urazil, vyzradil oné tajomstvo, porozumel, čo to všetko znamenalo.

Od tých čias, ako mu Danko bol vrhol do očú, že je synom obyčajného sluhu, mal otrávený život. Neopovážil sa ani do očú pozrieť rodičom, bratom a sestrám, ani čeľadi nie veľmi. Teraz rozumel, že ho Etelka, Imro a Berta pokladajú vlastne za votrelca, ktorý ich neoprávnene ukracuje i o majetok, z ktorého mu nepatrí nijaká časť, lebo pani barónka dostala veľmi chudobnú výplatu z domu. Táto myšlienka žrala mu dušu a vplývala na jeho aj inak drsné chovanie. Preto ho chytro temer celkom prestali pokladať za člena rodiny. On sám sa nemohol do tých pomerov vpraviť, nevediac si ani mravné, ani nijaké právne stanovisko utvoriť. Okrem nenávisti a závisti oproti všetkému svojmu okoliu sa vyvinul v ňom len divý vzdor. Tešilo ho robiť každému na protiveň.

Jeho sestrička Irenka zaratovala jeho tratiacu sa dušu. Ona v svojej zvláštnej božskej milote, ktorou si získala každého, s kým sa len stretla, i jemu dožičila z lúčov svojej dobroty, čo ho tak podmanilo, že sa jej všetok venoval. Svoj celý voľný čas trávil s ňou a slúžil jej až otrocky. Následok toho bol, že i Irena, nechtiac a nevedome, venovala mu príchylnosť svojej jemnej duše, a to o toľko v zvýšenejšej miere, čím väčšmi dorastala a jej um a dobrota sa stávaly povedomejšími. Keď už sama vedela posúdiť príčinu odporu proti nemu, jej príchylnosť sa spojila i s ľútosťou, a tak sa vinula k nemu najvernejšou sesterskou láskou. Táto láska vyžadovala i hodne zriekania a obetivosti a bola príčinou, že sa z Ireny časom vyvinula mimoriadna osoba, obetujúca svoj život ľudomilnosti a zrieknuvšia sa i svojej lásky.

*

Pruszkay bol s väčšou spoločnosťou u hlavného župana na gardenparty, kde sa veľmi dobre zabával, čo sa mu obyčajne pridalo, lebo bol zábavný spoločník. Rozprával podarené anekdoty, tancoval a hral sa v karty o hocijaké peniaze. Teraz ho i hlavný župan, starý mrmaj, ktorý sa stal mravokárcom, odkedy ho trápila dna, priateľskejšie prijal, najmä preto, lebo vedel dobre zabávať jeho hostí. Pruszkay bol v kartách vyhral vyše tisíc korún, čo jeho náladu pozdvihlo, lebo bol sangvinickým hráčom.

Keď po polnoci odišli od župana, boli mnohí páni, ako obyčajne, takí rozihraní, že nechceli ani počuť, aby už šli domov. Tak zastalo niekoľko kočov v okresnom sídle pred kasínom a páni vošli, ako si mysleli, len ešte na čiernu kávu. Pred čiernou kávou rozkázal Pruszkay niekoľko fľaštičiek „kocsis boru“, to jest šampanského v obyčajných vínových fľašiach, čo páni robievali preto, aby sa slabší nezľakli výdavkov. Slabší si rozkázali čiernu kávu a pili, pravda, tiež to kočišské. Ako vždy, rozprávalo sa o zábavke, s ktorej prichodili. Premieľali počuté a povedané, trúsili klebietky a mydlili neprítomných priateľov. Nebolo by sa nič stalo, keby nebol prišiel neskoršie advokát Groszmann, majúci ráno rokovanie pri sedrii.

Groszmann a bacc alebo ferbľa, to bol jeden pochop. Prijali ho s hurhajom a niektorí páni, ktorí nikdy nehrali, ale len kibicovali a brali oročky, začali hneď vrieskať, že sa treba s ním zahrať a obrať fiškála o peniaze, ktoré ostatný raz bol tunajším pánom vyhral. Advokát, malý, tenký chlapík ostrých čŕt tvári, stiahol hlavu medzi plecia a povedal:

— Ako sa páči. Ja som tie peniaze priniesol so sebou, aby som ich medzi pánmi rozdelil.

Hra sa o chvíľku utvorila. Štyria páni si sadli k ferbli a začali skromne s korunovou vizou. Pruszkay si bol umienil, že sa nebude hrať. Peniaze, ktoré vyhral u župana, prišly mu veľmi vhod, i nechcel ich riskovať. Hráči sedeli blízko stola, pri ktorom si ostatní páni popíjali a besedovali. Ale jednako sa väčšmi zaujímali o hru ako o svoje reči. Pruszkay hľadel do karát neďaleko od neho sediacemu Tiborovi Legényovi, mladému statkárovi, ktorý, už dobre napitý, hral veľmi ľahkomyseľne.

— Braček, ty i Šalamúnov poklad prehráš, — povedal mu Pruszkay.

Fiškál práve shrabol poriadnu kasu — vizo už bolo vyšlo na desať korún — a, smejúc sa potuteľne, poznamenal:

— Veď je to len v poriadku, keď ho prehrá. Tým len to dokáže, že je statočný pán, keď vráti, čo mne patrí, keďže som jediný Žid medzi vami.

— Parom vás uchytil! — zvolal Pruszkay, — a od kohože sobral Šalamún svoje poklady? Veď už vo vašej Biblii stojí, že mu ich snášali z celého sveta. Už vtedy ste obšívali hlúpych gójov.

Legény so zmúteným pohľadom pozrel na Pruszkaya.

— Tamás bátyám, mohol by si mi veru chytiť kartu na štvrť hodiny, možno, že sa mi za tú chvíľku premení.

— Ak máš ešte nejaké groše, tak nedbám. Ale len dotiaľ, kým budú trvať. Ak by sa minuly, prestanem alebo budem za svoje hrať, ak by bolo treba.

Hrali sa a tých niekoľko sto korún, ktoré Legény nechal na stole, chytro odplávalo, a to takým spôsobom, že Pruszkay doložil do kasy i zo svojich, lebo bol uverený, že ju musí vyhrať. Prehral zo svojich dvesto korún. Keďže bol vyložil svoju peňaženku, teraz mu ani na rozum neprišlo, aby tých dvesto korún oželel. Šiel: „po ne“.

Kibici ustálili, že sa Legényovi peniaze už minuly, a oznámili mu to. Legény hodil rukou:

— Nech to Parom uchytí! Dnes mám karát už dosť! Radšej si vypijem. Istejšie je, že sa poriadne naderiem, ako že od tých zbojníkov niečo vyhrám!

Pruszkayovi zprvu šla karta, ako keby ju bol najal. Každá karta mu dobehla. Vyhrával od Groszmanna okolo desať tisíc korún, fiškál začal už hrať na dlh a robil veľmi utrápenú tvár. Potom sa karta začala Pruszkayovi kolísať: raz prehral, raz vyhral. Ale vždy ešte rástol Groszmannov dlh, ako aj iných spoluhráčov, u Pruszkaya. Groszmann bol už dlžen pánu Tomášovi deväť tisíc korún.

— Viete čo, páni, takto my neprídeme na zelenú ratolesť, pri takejto hre všetci zaspíme. Dajme si baccarat, to pôjde veselšie! — navrhol Groszmann.

Pruszkay si myslel, že vyhral takú sumu, že keď bude trochu pozorne hrať, môže v najhoršom prípade prehrať, čo sú mu páni dlžní, a pristal.

Groszmann si požičal od hostinského päť tisíc korún a dal z nich dve do banky. Pán Tomáš mal banku a vyhral. Kibicujúci mu fyzikus dr. Tomášik ho drgol:

— Tomo, teraz uteč, lebo to bola dnes tvoja ostatná výhra. Prídeš o všetko. Poslúchni ma.

Pruszkay si vypil pohárik koňaku a zasmial sa.

— Do toho sa ty, milý priateľ, nerozumieš. To je nie klystír!

— To je klystír, a teba budú ním klystírovať. Hovorím ti to, a keď si sa zamiešal do môjho remesla, nuž sa presvedčíš, že sa do toho rozumiem.

Groszmann položil na stôl druhých dve tisíc korún, a čo z nich zostalo po postavení ostatných hráčov, Pruszkay zasa zadržal. Bolo to tisíc päťsto korún. Ostatní hráči vyhrali, on prehral.

Hrali sa ďalej a Pruszkay od tých čias nevyhral ani jednej kasy. Keď si Groszmann odohral dlh, Tomášik ho zasa napomenul, aby už prestal. Pruszkaya to namrzelo, a hoci si sám bol umienil, že prestane, pre fyzikusovu poznámku sa nahneval a hral ďalej. Netrvalo ani dobrej polhodiny, a prehral všetko, čo bol vyhral, a zostal ešte spoluhráčom dlžen vyše dvadsať tisíc korún, z čoho tri štvrtiny Groszmannovi.

Už sa ráno tislo do smutne osvetlenej siene, Groszmann vytiahol hodinky a povedal zachrípnutým hlasom:

— Je už päť hodín. Ja mám vážne rokovanie pri sedrii, musím si trochu zdriemnuť, lebo môj klient ma zabije, keď mu prehrám omnoho väčšiu sumu, o akú sa tu naťahujeme. Budem tu v meste do štvrtej popoludní. — Pán hlavný notár, kde rozkážeš, aby som si poslal po peniaze?

Pruszkay si vypil jedno za druhým niekoľko pohárikov koňaku a zasmial sa.

— Čertovský fyzikus, predsa sa rozumie do svojho remesla! Peniaze vám všetkým trom pošlem do štvrtej hostinskému.

Pán Tomáš mal vo vrecku len niekoľko drobných. Ani doma nebolo zbytočných peňazí. Kde vziať do štvrtej popoludní vyše dvadsať tisíc korún človeku už i tak zadlženému? Bola to veru ťažká otázka. Pruszkay si pomohol. Peniaze do štvrtej musely tu byť!

Česť to káže, hoci i nečestným spôsobom! Pruszkay mal vo vrecku prolongačnú zmenku, podpísanú liehovým veľkokupcom Fischerom, vystavenú na dvadsať päť tisíc korún, ktorou mal o týždeň vyplatiť v sporiteľni zmenku na takú sumu. Myslel si: Qui habet tempus, habet vitam, a požičal si v Kreditnej banke na Fischerom podpísanú zmenku druhých dvadsať päť tisíc korún, v nádeji, že do termínu starej zmenky soženie ešte druhý podpis od Fischera na novú zmenku. Kartových dlžníkov vyplatil, a Fischer o podpísaní novej zmenky nechcel ani počuť.

Keď mu Pruszkay dohováral, prečo mu nechce podpísať zmenku, že je jeho majetok ešte vždy toľko hoden, koľko treba na zaokrytie i tejto dlžoby, starý Fischer mu povedal:

— Váš majetok je viac hoden, ako je na ňom dlžôb, ale keď pripočítame k nim i vás, tak by ste už dávno mali byť pod konkurzom, lebo vaše pasíva veľmi prevyšujú aktíva.

Podivným spôsobom nemal Fischer pred pánom hlavným notárom nijakého rešpektu, lebo ho mal vo vrecku.

Pruszkay si nevedel pomôcť, len náhlym odpredajom kusa majetku.

Rozumie sa, našlo sa dosť a dosť dobrých priateľov, ktorí pod rúškom ľutovania vyrozprávali všetko pani Katuške. Pravda, s primeraným prekrúcaním očí. Ale škoda bolo ľútosťou zbytočne plytvať, lebo na podivnej pani Katuške nebolo vôbec badať nijakého zronenia, ba práve naopak, zdalo sa, že ju to teší. Smiala sa a tlieskala rukami, keď jej to rozprávali. Najmä sa jej páčilo upozornenie Tomášikovo.

*

Nejde mi o vyhútaný románový dej, aký v živote zriedkakedy pozorujeme; chcem ukázať na povychytávaných príhodách, ako a čím sa tvorí povaha ľudí, majúcich toľko citu a rozumu, že vedia z nich ťažiť v prospech svoj a svojich ľudských spolutrpiteľov.

Zastavíme sa na chvíľku pri odobierke Danka od otca, keď o niekoľko rokov neskoršie, ako dvadsaťročný, šiel do Pešti na techniku do tretieho ročníka strojníckeho odboru.

Po večeri mal Danko ísť na vozíku do blízkeho mesta na železničnú stanicu. Rodičia a Danko sedeli okolo okrúhleho prikrytého stola, s ktorého chyžná sberala ťažký strieborný príbor po skončení večere, pozostávajúcej z čaju, pečenej švábky a chleba s maslom a bryndzou.

Pani Katuška, ktorá od tých čias, ako sme ju nevideli, dosť dobre stučnela, chystala si karty na passians a otec si napchával fajku pri malom stolíku medzi oblokmi. Dankova tvár nerobila viac dojem ženskosti, lebo jej mäkkosť sa zastrela a vysoký hlas zmužnel. Len chudý bol Danko.

Pri zapaľovaní fajky povedal Pruszkay:

— Danko, ukáž peniaze, ktoré som ti dal na cestu.

Mladík vstal a chystal sa na odchod z izby. Vo dverách sa obrátil a povedal:

— Nemám všetky.

— Len ich daj sem, koľko máš!

— Mám ich v kufríku v izbe. Idem po ne.

Keď vyšiel, pani Katuška pozrela zvedave na svojho muža, a miešajúc karty, pýtala sa:

— Čože zasa chceš s tým chlapcom? Nerob daromné nepokoje!

— Nerobím nepokoje, len chcem vedieť, na čom som s ním.

— Čože, chceš azda vedieť, či je taký lump, ako si ty? — povedala a smiala sa chutne, že sa jej vrchné telo triaslo.

— Mne sa zdá, že vy obidvaja do jedného vreca dúchate, — upodozreval pán Tomáš a pozrel s prísnou hrozbou na ženu. Ona sa len srdečne smiala.

— Ty motovidlo nešťastné, veď keby sme všetci s tebou do jedného vreca dúchali, nemali by sme už ani vreca, do ktorého by sme mohli dúchať!

Vtom vošiel Danko do izby a položil malý chumáčik bankoviek na stôl pred otca.

— Nech sa páči. Tu sú sto päťdesiat štyri koruny. Štyridsať šesť korún som zčiastky minul, zčiastky poplatil priateľom dlžoby.

Pruszkay vyvalil oči a zapálil sa.

— Nuž toto je naozaj strašné! Tak je to predsa pravda! Čo ty myslíš, že ja peniaze kradnem, aby si sa ty so svojimi lumpáckymi kamarátmi mohol po nociach opíjať? Vieš, že je na každom halieri môj krvavý pot a moje bezosné noci? Nuž toto je tvoja detinská láska, ktorú ty svojim rodičom preukazuješ! Pre takýchto chalanov sa ja mám trápiť? Ako teraz zgazduješ, keď som ti práve vypočítal, koľko nevyhnutne potrebuješ? Či si ma klamal, že toľko potrebuješ, keď môžeš z nich minúť! Či si ty vôbec zapísaný na univerzite?

Pani Katuška zvolala:

— No, počuješ, čo ty nepotáraš, to je naozaj hrozné! Dajže mu pokoj!

Danko sa dosiaľ bol díval na otca, ako keby ho do celej veci nebolo nič. Bolo na ňom vidno, že je v prípade potreby na niečo odhodlaný, na čom všetky otcove reči nič nezmenia.

I povedal:

— Nie som na univerzite zapísaný.

Pani Katuška vstala a utekala k mužovi, ktorý s neslýchaným prekvapením zdvihol ruky s fajkou a kričal:

— Pre Pána Boha, a kdeže si dva či tri roky kradol čas? Veď je toto neslýchaná vec! Človek sa trápi s naničhodníkmi, a oni ťa ešte o život pripravia svojím darebáctvom!

— Bol som zapísaný na technike. A pôjdem i teraz na techniku.

— Nuž tak si ty na technike zapísaný, a mne si o tom ani slova nepovedal. A či som ti nerozkázal, hovorím: ne-roz-ká-zal, aby si šiel na právnickú fakultu?!

Pruszkay sa približoval k Dankovi. Pani Katuška sa bála, že ho udrie, i zastala medzi nich so zdvihnutými rukami oproti mužovi.

— Práve preto, lebo si mi kázal ísť na právnickú fakultu, som ti nepovedal, že som šiel na techniku, lebo som vedel, že by si mi v tom bol bránil. A ja sa to budem učiť, za čím ma duša ťahá, a nie veci, ktoré sú mi protivné!

Pán Tomáš razom schladol. Nebol obmedzený človek a videl, že hlúpym vrieskaním s mladým človekom nič nevykoná. Videl i to, že nemá nad ním nijakej vlády. Cítil, že toto všetko zaslúžil. Veď aký je on otec? Premárnil svojim deťom zdedený a materinský veľký majetok a pre niekoľko biednych korún chce podarenému synovi vtisnúť pečať darebáka, akým bol sám. Tak málo sa staral o svoje dieťa, že celé dva roky ani to nevedel, akému povolaniu sa venoval jeho syn! Razom mu svitlo v hlave, aké to boly zbytočné reči, keď hovoril synovi a ho nútil, aby sa stal juristom! A on bol vtedy na svoje dôvodenie taký hrdý. A aké to bolo nahováranie potoka, aby tiekol hore vrchom! Ako nechcel pochopiť smýšľanie svojho dieťaťa a chcel ho nasilu zatisnúť na nepravú cestu! Bol by ho urobil nešťastným na celý život!

Ale predsa nechcel stáť zahanbený pred svojím dieťaťom a ženou, a preto obrátil reč na chýbajúce peniaze.

— Vzorné chovanie si tým práve nedokázal, keď si ma takto klamal. Ale čo teraz robiť? Keď si už na technike skončil dva roky, teraz už musíš pokračovať, kde si začal. Ale aká je to ľahkomyseľnosť, že prelumpuješ peniaze, ktoré potrebuješ nevyhnutne na zápis, cestovanie a stravu? Vieš, že nemáme zbytočných peňazí! Čože hľadíš na mňa ako Kato na Kartago, ktoré idú zničiť. Azda ma nechceš tiež zničiť?

— Ďakujem ti, apuško môj, že si mi dovolil skončiť techniku. Odpadla mi tvojou dobrotou ťažká skala so srdca. A najmä pre moju drahú mamičku, ktorá o všetkom vedela a ma posmeľovala. Za to sa jej nikdy nebudem vedieť dostatočne odslúžiť!

Pani Katuška sa radostne usmiala.

— Vidíš, Danko, vždy som ti hovorila, že apuško ti to nebude mať za zlé. A ty si mi to nechcel veriť, ty zlý chlapec.

— Iste si i ty počul, — začal Danko rozprávať, — že som sa i ja zúčastnil na lumpačke a platil niekoľko litrov vína a rozhadzoval peniaze Cigánom.

Otec pozrel prísne na syna.

— Počul som o tom, a bolelo ma to.

— Že jablko nepadlo ďaleko od stromu! — poznamenala pani Katuška s veselým smiechom.

— Cez celé vakácie som vyžieral svojich priateľov, musel som sa im odslúžiť. Zaplatil som i niekoľko litrov vína. Moja cecha za lumpovanie, i s tým, čo som dal Cigánom, bola tridsať dve koruny, štrnásť korún som bol dlžen niekoľkým priateľom. Najviac Jankovi Ďurčiakovi, päť korún, a najmenej Pištovi, korunu. Nemal som nikdy ani haliera vo vrecku a od mamy som nechcel pýtať, keď som videl, že každý halier sbiera, aby mohla aspoň najsúrnejsle úroky zaplatiť.

Pani Katuška hľadela vyčítave na svojho muža, ktorý pozeral na dlážku a bubnoval prstmi na stole.

— Mucinko, daj chlapcovi peniaze. Ak mu ich nedáš, musí ich odhladovať.

Pán Tomáš po krátkom mlčaní vybral z peňaženky šesťdesiat korún a potisol ich Dankovi.

— Vezmi si. Inokedy maj viac dôvery k otcovi.

Vstal a odišiel do spálne.

Keď sa zavrely za ním dvere, priskočil Danko k matke a chytil a bozkával jej ruky. Ona mu ich vytrhla a bozkávala ho po tvári, mrmlúc:

— Ty drahé, statočné dieťa! Neviem, čo by som bola robila, keby mi Pán Boh nebol požehnal starosť o teba. Nech ťa Boh požehná! Nehnevaj sa na otca, veď je on nie zlý človek. Práve naopak, on je pridobrý, to je jeho najväčší hriech.

— Mama zlatá, koľko ráz som o tom rozmýšľal, čo by bolo zo mňa, keby som nemal teba! Nerobím otcovi výčitky, lebo vidím, že za seba nemôže. On je prislabý, aby sa vedel opanovať. Ale pomysli si, čo by bolo zo mňa, keby ma tvoj duch a tvoja nekonečná, všetko iným obetujúca láska nebola pozdvihla, aby som ani ja ducha netratil, už i tebe k vôli! Bol by som sa iste zdarebáčil. Veď je to také ľahké, keď sa človeku zle vodí. Náchylnosti k tomu som mal dosť, a len myšlienka, ako by ťa to bolelo, zachránila ma pred tým! Nikdy som ani nepočul o takej osobe, ako si ty! S takou ľahostajnosťou, ba so žartovaním prenášaš i najťažšie údery. Mamička drahá, kde sa v tebe len berie tá duševná sila?

— Ja veru neviem, dieťa moje. To ti bude iste boží dar. Boh mi dal znášať ťarchu a dal mi i silu, aby som ju ovládala. Ale ty vari ani to neveríš, ty si myslíš, že sa len tak viem premáhať. Nuž naozaj nie. Ja sa na hocijakej nehode — či mi veríš či nie — musím len smiať. To je nie moja zásluha, keď sa smejem a spievam i vtedy, keď by si iní ľudia vlasy trhali.

— Už si mi to neraz povedala, ale ja to neverím!

*

Danko sa pretrápíl so štúdiami a stal sa strojovým inženierom, keď mal dvadsať štyri roky. Na spôsob rodinného a spoločenského života svojich rodičov hľadel s úprimným opovržením. Zavše mu šla na nervy i matka so svojím optimizmom, ktorý v nej zahatil každú možnosť nejakej nápravy. Otec sa trochu polepšil, lebo aspoň kvantitatívne menej hral v karty a menej pil, lebo nemal toľko peňazí ako predtým. Ich život sa míňal otravným politizovaním a bezmyšlienkovitým a šablonovitým úradovaním a povaľovaním doma, v dedine, na posiedkach u priateľov a stálym opakovaním tých istých rozhovorov. V Stráňovciach a okolitých dedinách bolo hodne zemianskych majetkov. Veľká čiastka ich majiteľov kradla čas po stoličných úradoch predpoludním, popoludní sa schádzali u jedného alebo druhého a hraním, fajčením, pitím lacných, od krčmárov na dlh vystrašených vín zabíjali čas, rozprávajúc si pritom všetkým známe anekdoty a rodinné pletky a klebety. A všetci, sťa nacvičení herci, rehlili sa o dušu spasenú na všeobecne známej pointe, ktorú rozprávač vždy pokladal za svoju povinnosť niekoľko ráz opakovať. Skoro každú anekdotu prebrali i niekoľko ráz, namietajúc rozprávačovi, že to bolo inakšie, ako on rozprával. Všetci páni, i niektoré dámy, boli hodne prostorekí, ale špecialita „svinenia“ patrila Poradovskému, ktorý vždy prekvapil spoločnosť nejakou od čeľade pochytenou triviálnosťou, ktorú oddal i v prítomnosti dám, z ktorých väčšina odplatila jeho hrubosti základné porozumenie prezradzujúcim chichotom a neúprimnými nadávkami na jeho pestvo.

Mohli mať najpohodlnejší život, keby koľko-toľko rozvahy boli do neho vložili. Ale žili naozaj ako deti. Politika bola pre nich len osobná hra pre nejaký hmotný úspech alebo pre kariéru. Vstupovali do rozličných politických strán, nie podľa presvedčenia, ale podľa výhľadu na výhru. Komando županovo rozhodovalo. V svojich rozhovoroch rozprávali cynicky o kadejakých úskokoch, ktoré oproti priateľom vykonali.

Akí ľudia, aké charaktery sa mohly vyvinúť pri takom chápaní života? Veď je isté, že sa našli medzi nimi i dobrosrdeční a statoční ľudia, ale všeobecné ovzdušie nedovolilo im uplatniť sa, a ak áno, tak s nepomerným bojom. Mladší sa zavše pokúsili o nejaké nápravy, ale po rozmočenej pôde nebolo im možno chodiť, aby po niekoľkých krokoch neboli zaviazli do bahna. Nebolo možno nič vykonať, lebo všeobecnosť zahatila každú vážnu snahu o nejaký pokrok.

Danko Pruszkay prišiel ako hotový inženier domov. Odpor proti ľahkomyseľnému životu ho sviedol v Pešti s vážnymi mladými ľuďmi, s ktorými jeho rodinka, najmä otec a ostatná jeho spoločnosť, naskrze nevedela súhlasiť, lebo to boli výslovne socialisticky smýšľajúci mládenci. Danka nezaujímaly kadejaké utopistické plány socialistov o preporodení sveta v hmotnom ohľade, ale mnohé ich náhľady o politickom, spoločenskom a mravnom prevrate ľudstva pokladal za správne. Keď podľa nich posúdil vtedajšie pomery, ich skrivodlivosť kričala do neba, nie o pomstu, ale o spravodlivosť. Nežiadal od Boha pomstu, lebo ani jeden jednotlivec sám, unášaný duchom času, nemohol byť obviňovaný všetkým zlom, ktoré i sám musel páchať, ako vojak v bitke musí zabíjať, hoci by to sto ráz radšej neurobil.

Danka ich rodinný život, nesmyselný spôsob jeho celého ponímania, vyhadzovanie peňazí na najzbytočnejšie daromnosti, keď chýbaly v dome najpotrebnejšie veci, vtisly do odsudzovania pomerov a do hľadania nových životných dráh.

Na Daniela hľadeli všetci v jeho okolí ako na nejaký zázrak, lebo vôbec nepil nijaký liehový nápoj, len výnimočne, a v karty vôbec nehral.

Po svojom príchode chcel hľadať medzi pánmi prívržencov, lebo sa jemu samému zdaly jeho zásady nepodvratnými. Z mladších jeden-druhý i uznal niektorú zásadu za oprávnenú, ale sa jednako nepridal k nemu, lebo sa to priečilo smýšľaniu jeho kruhu. A i taký, stretnúc sa so svojimi priateľmi, robil si z Danka len posmech.

Jedine Irena, majúca vtedy skoro sedemnásť rokov, stýkala sa s ním s istým porozumením. Ale koľko bolo v tom lásky a koľko poľutovania a vzbudzujúcej sa lásky? Irena dostávala matkinu dokonalú postavu v nežnejšom vydaní a mala i jej zriedkave jemnú svetlohnedo naružovastú pleť s karmínovým zafarbením okolo očú a vábne červené ústa. Lenže, kým matkina tvár prezradzovala namyslenosť a pýchu, Irenina bola ožiarená vľúdnou veselosťou a svodnou milotou. Môžu si pekne urastení mladí ľudia rozličného pohlavia hľadieť do očí, aby sa v ich dušiach nezapálil božský plameň citu, ktorý robí život žiadaným a uspôsobí človeka prenášať jeho trpkosti a trápenia?

Veľké záhrady Poradovskovcov a Pruszkayovcov boly oddelené za chrbtom dediny len asi dvesto krokov širokou lúkou a končily sa v smrekových hájikoch. Irena chodievala podvečer do záhrady Pruszkayovcov k Dankovi, lebo ich záhrada bola vždy prázdna.

Zprvu ani Irene, ani Dankovi neprišlo na um, že by v ich schôdzkach mohol niekto nájsť niečo závadného. Veď čože bolo na tom? Dosiaľ sa vždy boli sišli, keď sa náhodou alebo i podľa dohovoru stretli, a teraz by to nesmeli urobiť? Veď sa oni neskrývali pred nikým a ich rozhovory mohol každý počúvať. Ešte pred niekoľkými dňami si bez ostychu podali ruky a hľadeli si do očí, ale od niekoľkých dní rozmýšľajú, kto má podať najprv ruku, a keď si pozreli do očí, odchytili ich obidvaja, ako keby sa boli prehrešili. Dosiaľ sedávali pri sebe na lavičke a nenašli v tom nijakej závady, keď sa im ruky alebo kolená dotkly, a teraz? Keď sa im to pridalo, strhli sa a odtiahli od seba. Dosiaľ im rozhovory šly plynne, žartovali a shovárali sa vesele a nahlas. Jeden druhému vychytával slovo z úst. A teraz? Zabúdajú, čo hovorili, mlčia dlhé chvíle a len s námahou nájdu fádnu niť námetu, ktorý ich ešte pred niekoľkými dňami tak veľmi zaujímal.

Sedeli chvíľku bez slova a hľadeli na zem, kde zazreli liezť chrobáka. Prečo ich tak dojal chrobák, že obidvaja vzdychli?

— Irenka, ty si najlepšie dievčatko, o akom som kedy slýchal. Ty sa o moje povedačky nezaujímaš preto, lebo ťa to baví, ale preto, lebo ma nechceš uraziť. Možno i so mnou chceš to isté urobiť, čo si urobila so svojím bratom, aby som ťa i ja tak poslúchal vo všetkom a — rád mal?

Irena si stisla složené ruky kolienkami a pozrela mu do očú.

— Chcela by som to, Danko. A či ma azda nemáš rád? Ja ťa, vidíš, rada. Len jedno mi je divné. Teraz sa ťa akosi bojím od dvoch-troch dní. A sama neviem, prečo.

— Vidíš, milá, i so mnou je to tak. Bojím sa ťa dotknúť, a predtým som sa hoc i pasoval s tebou. Okolo pása som ťa schytil a povykrúcal, keď mi na um prišlo, a ty si sa len smiala. Veď sme boli takí dávni priatelia, prečo by sme si to neboli dovolili, keď sme sa aj pred ľuďmi v tanci objímali.

Irena kývla múdre svojou rozkošnou hlavičkou.

— Veru máš pravdu. Ja by som sa ťa teraz nedotkla za nič na svete!

— To je veru ozajstné detinstvo, milá Irenka. Podaj mi hneď ručičku. Uvidíš, že sa ti nič nestane. Najviac, ak by som ti ju bozkal.

— Dobre, podám ti ju, ale ju nesmieš ani bozkať!

I podala mu ruku s odvrátenou tvárou.

Danko ju chytil do svojej a hladil ju. Zdala sa mu najskvostnejšou vecou na svete.

Keď ju nepúšťal, dievča mu ju jemne vytiahlo.

— No, čo sa ti stalo?

— No, nič. Veď si mi ju, hádam, nechcel zjesť.

— Ba veru chcel. Viac ráz by som to neriskoval.

— No, opováž sa predsa!

I podala mu ju ešte raz. Pritom sa mu dívala odhodlane do očú.

Danko chytil jej rúčku do oboch a bozkával vrúcne. Irena sa usmievala s nežnou žartovnosťou.

— Ty blázonko, veď ma ty miluješ! A preto si sa ma tak bál!

— Ty si povedala, že sa ma tiež bojíš. Tak ma i ty miluješ!

Irena sa hanblive, nehlasne zasmiala a zašeptala:

— Neviem.

— Naozaj nevieš? Bolo ti to veľmi nemilé, keď som ti bozkal ruku?

— Nič mi nebolo dosiaľ také milé ako to!

Danko si prisadol k nej a privinul ju k sebe jedným ramenom, druhou rukou objal ju okolo hrdla a bozkal na ústa.

— Ó, Danko! Už nikdy neprídem k tebe. Veď je to strašné, čo ty robíš!

Irena vyskočila a utekala hájikom na lúku.

Danko utekal za ňou a prichytil ju na okraji lúky za rameno.

— Irenka zlatá, jediná, prečo si utiekla? Hneváš sa na mňa?

— Nehnevám. Veľmi si ma urobil šťastnou, veľmi ťa mám rada. Ale nebudem nikdy tvojou ženou!

Hovorila s veľkým rozčúlením, skoro s plačom.

— Prečo nie, pre Pána Boha! Čože som urobil zlého? Pre moje hlúpe reči? Možno sa tvoj otec preto hnevá na mňa?

— Čo tam môj otec! Pre toho môžeš hovoriť, čo chceš. Čo on na také veci dbá! Nie, preto iste nie. Mám inú príčinu!

— Netráp ma. Takej príčiny niet, ktorú by nebolo možno odstrániť.

— Neviem, možno. Ale teraz sa ešte nesmieme radi mať!

— A kedy? Čo sa musí stať, aby sme sa smeli milovať?

— Sľúbila som si, že sa nikdy nevydám. A svoj sľub zachovám.

— Strašná vec! Sedemnásťročné dievča sľubuje, že sa nikdy nevydá! Veď je to nesmysel! Čo ty vieš, Irenka zlatá, čo je život a čo je láska! Vieš ty to, že ľudia pre lásku odhadzujú si život ako smeti?

— Neviem. Ale uvidím, či to prežijem. A potom, veď naša láska, ak je to vôbec láska, je ešte veľmi mladušká. Veď si ma včera ešte nemiloval. To môže prejsť, ako prišlo.

— Mýliš sa. Ja ťa už dávno milujem. Ale iba teraz som mal príležitosť ti to vyjaviť. Teraz mám svoj kúsok chleba v ruke a môžem sa o niekoľko mesiacov odvážiť na ženbu.

— Danko, teraz ti je dvadsať štyri roky, máš na ženenie ešte dosť času. A mne je ešte nie ani sedemnásť! Počkajme, čo sa bude robiť.

— Ja nedbám, ale len ak mi sľúbiš, že ma odteraz budeš milovať. Bez tvojej lásky nevydržím život! Ale to mi musíš povedať, čo je príčina tvojho odporu, aby som mohol proti nej bojovať.

— Pozri, Danko, ja som ešte taká mladá a neskúsená. Daj mi trochu času, aby som si mohla všetko dobre rozmyslieť.

— Koľko času chceš? Najprv mi musíš sľúbiť, že mi zostaneš verná!

— Neviem ešte, či ťa budem milovať. Veď som ja dosiaľ nebola nikdy zamilovaná. Čo ja viem, ako dlho trvá taká láska? Hoci som dosiaľ málo skúsila v živote, jednako viem i o prípadoch, v ktorých sa ľudia sobrali z horúcej lásky, a o krátky čas sa rozišli. Možno, že by sa to takým mladým i nám mohlo pridať, keby sme sa prenáhlili. Mám ťa teraz veľmi rada, ale milovať sa, a nebyť si istí, že budeme svoji, to neurobím, milý Danko. Možno, že by som si tým skazila celý život.

Danko sa usmieval.

— Milá Irenka, hovoríš ani žiačka, rectujúca katechetove slová. Nebuďže takým deckom! Život sa nedá merať šnúrou katechizmu. Keby si poznala kazuistiku múdrych jezuitov, videla by si, koľko odbočení sa dovoľuje od vypätej šnúry.

— Nijaká kazuistika ma nepresvedčí, že je nie chvalitebné zachovať mravný sľub, a hoci i s veľkou obeťou. Vidíš, Danko, ja som už videla toľko nešťastí a nehôd pre nedodržiavanie božských zákonov, že mi odišla všetka vôľa od ľahkomyseľného hriechu, a to, bohužiaľ, videla som v našej vlastnej rodine. Práve preto, že žijeme v prostredí samého hriechu, stal sa mi takým nevýslovne odporným. I ty sa mi staneš protivným, ak budeš takto hovoriť. Iste ani zásady, ktoré si mi tak vychvaľoval, neberieš vážne, keď ma chceš svádzať na skutky, ktoré sa mi priečia.

Dankovi zmizol úsmev s tvári, hľadel na mladé dievča skoro prísne.

— Irena, teraz vidím, že reči ti idú z duše. Mám dojem, že by si vedela život dať za ne. Kto vie, čo ešte bude z teba! Dokážem ti, že som ťa hoden. Viac sa ťa nedotknem, kým nebudeš môcť byť celkom mojou. To ti sľubujem, ako i to, že budem verne na teba čakať, kým budem mať najmenší výhľad, že budeš mojou. Ale chcem mať čistú vodu v pohári. Irenka, povedz mi, komu si sľúbila, že sa nevydáš, a prečo?

Danko mimovoľne složil ruky prosiť.

Irena zasvietila na neho svojimi belasými očami a potom sklonila na panenské prsia svoju pobelavú hlavičku. Pery sa jej triasly a Dano sa zľakol, že sa rozplače. I zachytil jej hladkú briadku a podíval sa jej do tvári. Neplakala.

— Myslel si si, že azda plačem! Teraz už nie, dosť som sa naplakala, keď je na svete tak ťažko byť dobrým! Počúvaj ma, čo ti teraz poviem. Nevydám sa, kým sa náš Ďuri alebo neožení, alebo dokiaľ mi on nebude kázať, aby som sa vydala. Iste ti je známy hrozný pomer, v akom žije s celou rodinou. Ja jediná som ho zachránila od najhoršieho, od mravného úpadku, možno i od samovraždy. Keby to bol človek poddajnejšej povahy, možno by i svojich bratov a sestry nejako získal. Ale je taký zaťatý človek, že ešte i vlastnú matku od seba odpudil. Skoro rok som sa i ja temer s nikým neshovárala, okrem sestry Berty. Pravda, bola som za ten čas v Pešti v škole. Ale i tak to bolo strašné. Za celý čas mi lístka neodpísali! Na šťastie bol i Ďuri v Óvári na gazdovskej akademii. Len my dvaja sme si dopisovali. Keby si čítal jeho listy, videl by si, koľko som mala s ním roboty, aby som ho zdržala od niečoho strašného, na čom si lámal hlavu. To vieš, že mu otec na moje dlhé modlikanie dal Rybnícky majetok neďaleko morského oka s tým strašným močiarom? Na ňom teraz hospodári. I to vieš, že trávim pri ňom celé dni v jeho pavilone za záhradou? Ten človek je duševne chorý, máva záchvaty strašnej melanchólie, v ktorých ho len ja viem upokojiť. Najmä keď je nie upútaný nejakou prácou. Doktor Tomášik mi poradil, aby som sa zaoberala botanikou a privábila k tomu i jeho. Úfam sa, že mne k vôli pri tom vydrží. Nechodí do nijakej spoločnosti a okrem nevyhnutnej potreby nestýka sa s nikým, len s čeľaďou. Bojím sa, že keby som ho opustila, spáchal by niečo zúfalého. Povedz mi, mám si toho človeka vziať na svedomie?

— Skoro do neuverenia, ty anjel! Ktoré dievča by vzalo takú ťarchu na seba! Veď ty tomu nešťastníkovi obetuješ svoj život! A že som ja o tom nevedel! Z jednej dediny sme, a ja som o tom nepočul.

— Nediv sa. Hovoriť o ňom nehovorí nikto, stýkať sa s ním od rokov sa nestýkaš a gazdovstvo vedie len od jari.

— To je naozaj do zúfania! Dokiaľ budeme teda čakať! Nebolo by možné soznámiť ho s nejakým obratným dievčaťom, ktoré by ťa vymenilo? Veď je on predsa len mladý, mocný človek, a sestra mu ženu nenahradí. Nemyslela si na to, Irenka?

— Nemyslela. Nemala som ani prečo? Predbežne som bola spokojná, že vykonávam svoju sesterskú povinnosť. A ku mne je on do krajnosti dobrý. Myslím, že by mi i to dovolil, aby som sa vydala. Ale čo by potom urobil, to vie sám Pán Boh!

— Od akých nevypočitateľných vecí závisia naše osudy! A koľko z toho od okolností a koľko od nás samých! Aká hračka prírody je človek? A prečo sa ani jeden z tvojich súrodencov nezaujal o neho, len práve ty?! Ty najlepšia, najdobrotivejšia musíš obetovať svoj život zbytočnému človeku, keď by si mohla urobiť nevýslovne šťastným lepšieho človeka, a možno celú rodinu! Irenka, sľúbiš mi, že ma neopustíš pre iného chlapa?

— Danko, sľubujem ti, že ťa budem podľa svojej najlepšej vôle milovať. Ale aká je vôľa božia, to neviem.

— Aká si ty mimoriadna osoba! Skoro ešte len dieťa, a taká rozvažitá.

— Divíš sa tomu? Možno povieš, že som mníška. Nuž, šľachetné náuky svojich učiteliek som ešte nezabudla. Možno, keď budem staršia, vytratia sa mi z hlavy.

I usmiala sa.

— Nikdy, drahé dievčatko. Padly v tvojej duši na veľmi úrodnú pôdu. Ja sa jednako nevzdám boja o teba. Mám všelijakých známych a priateľov a poradím sa s najpovolanejšími. Možno niektorý vynájde nejakú pomoc. A teda by sme sa už viac nesmeli sísť?

Irena mu pozerala do očú.

— Prečo by sme mali chápať tú vec tragickejšie, ako musíme? Veď sme priatelia a azda i milenci? A ja ťa predsa rada, veľmi rada, omnoho radšej ako svojho nešťastného brata.

Stáli chvíľku v tôni smrekov a hľadeli si do očí. Tak sa mali rozísť?

Irena prikročila k nemu, a hodiac mu ramená okolo krku, stiahla mu hlavu k sebe a bozkala ho teplo a dlho na ústa a utiekla.

Danko odišiel uveličený. Vedel, že bozk mu dá toľko sily, že to skvostné dievča musí byť jeho.

Danko zostal asi mesiac doma. Za ten čas sa niekoľko ráz sišiel s Irenou, ale len v spoločnosti. Zakaždým sa cítili nevoľne. Hľadeli na seba ako ľudia, majúci si mnoho povedať, ale im prekážajú nepovolaní. Báli sa i veľmi pozerať na seba, aby neprezradili svoje, ako sa im zdalo, sväté tajomstvo. Ale hoci sa osamote viac nesišli, každým pohľadom a podaním ruky sa ubezpečovali, že sú nerozlučiteľne svoji, i keby ich sväzok kňaz nikdy nepožehnal.

Danko dostal miesto v Pešti vo veľkej železolejárni, i odcestoval. Irena mala dlho pocit, že sa tým bozkom, ktorým ho obdarila, stala jeho ženou, a Danko i po rokoch cítil jeho slasť, keď myslel na ňu a zavrel oči.

*

Zemani kládli na svoju šľachtickú hodnosť veľkú váhu a mnohí to robia i dnes. Namýšľajú si, že sú celkom inakšie tvory ako sedliak alebo obyčajný občan. Nejeden neborák z nich žiadal úctu i nad význačným človekom len preto, lebo bol zemanom, a to dávno po tom, keď ich výsady boly prestaly. Za „pána“ nepokladali nikoho, len zemana. Boly obce, kde boli skoro všetci roľníci zemanmi, ktorí boli chudobnejší ako pospolití sedliaci. Ale jednako si vyššie cenili svoje zemianstvo ako majetok. Bola zriedkavosť, že by si hoci i chudobný zeman vzal bohaté sedliacke dievča za ženu. Alebo naopak. Takým spôsobom zemianstvo veľmi citeľne vplývalo na povahu. Mnohý sedmoslivkár sa ešte nepratal do kože, hoci nemal iné, len dušu v tele a nádej u Boha, lebo bol zemanom. Malý úradníček-zeman zazlieval plebejskému lekárovi alebo advokátovi, keď jeho „paniu“ — Boh zachovaj povedať: „ženu“ — nepozdravil aspoň „Ruky bozkávam, pani veľkomožná“, alebo aspoň „Pani urodzená“! Keď sa i neopovážil mu to vyčítať — už i preto nie, lebo mu bol iste dlžen — za chrbtom to medzi „pánmi bratmi“ iste vykričal a bol pre takú maličkosť jeho zaťatým nepriateľom. A zasa obratný potrimiskár si ľahko získal jeho príchylnosť, keď jeho „pani veľkomožnej“ bozkával ruky, často ani nie poriadne umyté.

Na konci svojho života pán Tomáš býval v kaštieli, ktorý kričal po rozličných opravách, a hoci mu už vo výslužbe netiekly prúdy rozličných darov a zárobčekov, jednako i pri veľmi skromnom živobytí nespustil zo svojej zemianskej pýchy. Zemianstvo držalo v ňom dušu, fajka mu z úst nevyšla, a keď nebolo vždy na víno, našiel sa litrík doma varenej slivovice alebo ženou vykumštovanej varenej pálenky na ponúknutie hosťa. Z latiny mu zostalo hodne citátov, z ktorých najradšej používal: Et si fractus illabatur orbis, impavidum ferient ruinae!

A vypil si!

Pani Katuška bola pri svojom nedostatku taká veselá, ako keď plávala v blahobyte. Hovorievala, že jej nič nechýba. Má, vraj, strechu nad hlavou, hoci i trochu deravú, má čo jesť, čo i to dokazovalo, že nebola nikdy taká tučná ako teraz a nechodí ani otrhaná, keď i nerobí nijakú módedámu, čo by sa jej na staré kolená ani nepatrilo. Deti má podarené: nezabúdajú na svojich rodičov.

Predpoklad pána Tomáša o synovi sa bol vyplnil, narodil sa im synček a pokrstili ho Adeodatom. Ale chlapček o niekoľko týždňov po narodení umrel na dôkaz, že s Pánom Bohom nemožno robiť jednostranné kontrakty.

Druhý syn, Jožko, stal sa lekárom a bol povahove protivou Dankovou, udajúc sa viac na otca. Niet pochybnosti, že keby pán Tomáš bol mal ešte nejaký majetok, Jožko by sa bol stal takým daromníkom ako jeho otec a bol by premárnil svoju čiastku dedovského majetku a prípadné ženino veno, ako to statočne urobil jeho otec. Ale nedostatok je veľký učiteľ a Jožko, bojaci sa veľmi o svoju kožtičku, stal sa veľkým špormajstrom. Seba mal veľmi rád, jeho filantropia bola iba na neho sústredená, chytal každú prácu len za ľahší koniec a bol by hnal za groš i voz na Choč. Stredobod jeho životného náhľadu bol v sbieraní peňazí a v opovrhovaní chudobného. Ako lekár pri každom chorom si len na tom lámal hlavu, aké zbytočné zásahy by mohol pri ňom urobiť, aby čím najviac peňazí mohol zapýtať. Svetový duch kolektivizmu mohol fúkať okolo jeho ušú najdojemnejšie pesničky, na to on nič nedal.

V ostatné časy i rodičov podporoval, čo ani im, ani Pánu Bohu nezabúdal uvádzať na pamäť pri každej vhodnej príležitosti.

Poradovskému nikdy ani na um neprišlo úradníčiť. Bol niekoľko rokov vojakom a zaoberal sa spravovaním svojich veľkých majetkov, pričom mu pomáhali len kadejakí v jeho gazdovstve vyučení „úradníci“, nemajúci nijakého vzdelania, okrem istej skúsenosti. Jeho viactisícjutrové majetky boly by zniesly i riadneho directora bonorum, ale on na také „hlúposti“ nič nedal. Hovorieval, načo by mu bol školený kmín? Čo by bol ukradol, to i sám vie do kapsy strčiť; a malý úradník len málo ukradne, veľký mnoho. Zo štyroch synov len Ďuriho dal do gazdovskej školy, ostatní traja mu chceli ísť len na práva. A keďže i matka držala s nimi, myslel si, lámte krky, ako chcete, a nechal ich tak. Dve dcéry, Etelu a Bertu, vydal za statkárov, a tak mu bola duša na mieste.

Poradovský skončil síce gymnázium, ale len naoko, lebo sa v ňom naskrze nič nenaučil. Bol to človek prekvapujúco nevzdelaný, ktorý i noviny len na istom mieste čítaval, keď boly už niekoľko dní staré. Nemal túžby po nijakom luxusnejšom živote, lebo ho ani neznal. Ani do politiky sa nestaral a so svojimi panskými susedmi sa len zriedka schádzaval. Jeho majetky mu hodne donášaly, a keď z dôchodku minul len na výchovu detí, majetok mu rástol tak, že sa chválieval, že má peňazí, o ktorých ani nevie, kde ich podievať.

O povahe tohto samotársky žijúceho človeka niet mnoho čo rozprávať. Nestaral sa ani o svoju rodinu, jeho celý život bol vyplnený len gazdovaním. Hoci sa o cudzích ľudí vôbec nestaral a nerád vydával groše zbytočným spôsobom, predsa mal akúsi príchylnosť oproti chudobe. Ako keby sa akýsi táboritský atavizmus bol v ňom ozýval, alebo tým chcel ukázať svoje grandseigneurstvo; ľahko dal bedárovi niekoľko vrecák zemiakov alebo niekoľko meríc zadnejšieho obilia. I dreva si mohol nasbierať v jeho lesoch, kto potreboval, a sbieranie lesných plodín a húb nikomu nebránil a nepýtal za to nijakú plácu. Na svojich bratov, ktorí hájnikmi naháňali ľudí, ktorí bez dovolenia sbierali v ich hájoch maliny, jahody, opovržlive sa uškieral.

V ostatné časy, keď sa mu deti vytratily z domu, žil skoro tak ako jeho sedliacki susedia. Býval i so ženou len v jednej izbe, obidvaja nosili staré háby a stravovali sa celkom po dedinsky z toho, čo sa im na majetku urodilo. Keď Irena dorástla, dali jej zvláštne oddelenie v svojom dome, ako ináč všetky ich deti boly maly. Akési zvláštne vnuknutie ho nadišlo, že hneď v prvom roku po prevrate rozdelil svoj majetok medzi svoje deti, takže mu pozemková reforma málo vzala.

Aký jednotvárny bol život Poradovského a jeho panej, taký, aspoň duševne, bol rozháraný život Ďuriho.

Od detstva bol privyknutý na panský život. Hoci čeľaď vedela o jeho nečistom pôvode, predsa zachádzali s ním ako s mladým pánom, a on sám sa cítil iným tvorom ako jeho ostatní vrstovníci na dvore. Pravda, starší súrodenci nepokladali ho za nič a ani sa s ním skoro nestýkali. Ale on si myslel, že je to preto, lebo je pre ich spoločnosť primalý. Že mu vše nadali i do pankhartov, z toho si mnoho nerobil, lebo veď toho lichotivého mena dostalo sa zavše i jeho ostatným mladším bratom a sestre od čeľade i od cudzích. Okrem toho ani nevedel, čo to slovo znamená. Jemu bol vrazil nôž do srdca kedysi jeho najlepší priateľ, keď ho svojou surovosťou na to prinútil.

On mu zapálil fakľu, ktorá celé jeho bytie hrozným spôsobom osvietila. Úder bol tým ťažší, že ho zašiel v nežnom mládeneckom veku, keď mu ho detský romantizmus roztiahol do fantastických rozmerov, a tak nemal ešte proti nemu nijakej rozumovej obrany.

Naraz stratil otca. Nevedel, ako má hľadieť na „pána“ veľkomožného Poradovského! Sám sa cítil akýmsi zločincom, ktorý sa nikomu nemôže do očú podívať. Jeho pomer k matke sa stal takým neurčitým! Hneval sa na ňu a bolo mu jej i ľúto, lebo veď ona bola oproti nemu vždy dobrá. Ale ona sa previnila, a tak by jej mohol výčitky robiť! Aké je to všetko nemožne strašné. Najmenej ho trápil pomer k ostatným súrodencom. Okrem Ireny nezáležalo mu ani na jednom z nich. Či môže medzi týmito ľuďmi zostať? Nemožno! Môžu ho každú chvíľu vyhodiť ako nejakého votrelca. Radšej ujde sám od seba. Vedúci cit jeho duše bol hnev a vzdor. Hnala ho myšlienka, že sa na svojej rodine najlepšie vyvŕši, keď im urobí nejakú hanbu. Meno Poradovského mu nemôžu vziať, pôjde k niektorému gazdovi v dedine za pastiera, a urobí posmech celej nafúkanej rodine.

Netrvalo ani deň, a táto nešťastná myšlienka v ňom uzrela.

Nasledujúce ráno po rozhovore s Dankom nebolo ho nikde. Keď neprišiel ani na obed, hľadali ho po dedine. Nebolo ho. Kadekto ho videl, ale na udaných miestach nevedeli o ňom. Starala sa o neho len matka — ale ani ona nie celým srdcom — a Irena, ktorá, prosiac, aby ho hľadali, vyplakávala za svojím drahým Ďuríčkom. Keď ho nebolo ani tretieho dňa, oznámil Poradovský synovo zmiznutie četníkom a požiadal ich, aby ho hľadali.

Napokon, keď sa prestalo i hovoriť o ňom, na štvrtý deň sa stratila aj Irena. To osemročné dieťa celé dni sa motalo po obci a vyzvedalo, kde sa mohol podieť. Ľudia ho mali radi, každý jej šiel po ruke, a tak sa dozvedela, že je u Štetákov v hájovni pri morskom oku; išla ta za ním. Našla ho a tak dlho mu vyplakávala, kým ho nesviedla so sebou domov. Keď prišiel, zachádzali s ním lepšie, matka sa tiež uľútostila nad ním a pritúlila ho väčšmi k sebe, ako to doteraz bola robila.

V dome vlastne nikto nevedel, čo sa s chlapcom stalo, prečo ušiel. Len ako tušenie rozprávali, že sa najskôr dozvedel, že je nie ozajstným synom Poradovského.

Ale od tých čias sa necítil u Poradovských doma, ani rodina nehľadela na neho ako na právoplatného svojho člena. Jeho zaťatosť mu kazila styk i s cudzími. Stále mu vŕtalo v hlave, že nikto nemyslí na iné, ako že je votrelec v cudzej rodine a že je jeho otec obyčajný kočiš. Že keby mal trochu citu poctivosti v sebe, odišiel by z takého domu, a čo hneď za sluhu.

Stal sa samotárom a neobcoval s nikým, len s Irenou. Ale Irenu zbožňoval. Cez vakácie ona tvorila jeho celý život. Dal sa celkom pod jej vedenie. Po troche snímala s neho drsnosť a spojila ho svojimi detskými rečami zasa so svetom natoľko, že neutekal pred ním. Toto spolucítenie vyvinovalo sa v čase študovania v oboch, i keď sa mesiac nevideli. Poradovský nechal Ďuriho vyštudovať hospodársku akadémiu, a keď ju úspešne skončil, oddal mu rybnícky kus svojho majetku do spravovania. Dozeral na jeho prácu a bol s ním spokojný. Vyvinul sa medzi nimi celkom priateľský pomer, lebo Poradovský na ženin poklesok nekládol nijakú váhu, mysliac na výpoveď istého svojho deda: Nehľaď na býka, keď máš podarené teľa!

Irena väčšinu svojho voľného času strávila u Ďuriho, zaoberajúc sa na radu Tomášikovu botanikou, pričom jej Ďuri vďačne pomáhal. Tak boli až dosiaľ so svojím životom spokojní.

Lenže Irena sa stala z dieťaťa ženou. Láska naraz premenila jej cítenie. Dosiaľ bola celkom spokojná so svojím životom, a teraz pobadala nie bez strachu, že naše žitie nezávisí len od našej dobrej vôle, ale že i príroda má svoje skoro nepremožiteľné práva. Dosiaľ bola presvedčená, že nemôže mať milšieho zaneprázdnenia, ako bola bratova spoločnosť, teraz pocítila, že keď sa bude jemu venovať, prinesie možno neznesiteľnú obeť človeku menejcennému na škodu človeka hodnotnejšieho, po ktorom začala túžiť celou dušou. Často chodila, ako keby bola stratila svoj rozum, opanovaná len a len horúcou túžbou po milom, bez ktorého sa jej zdalo nemožné žiť. Hádzala sa v noci v horúcej posteli a nevedela, čo počať. Neraz sa odhodlala, že opustí Ďuriho, že sa nemôže o neho starať, keď sa vydá za Daniela. Ale čo so strašnou melanchóliou Ďuriho? On by to neprežil, alebo by urobil nejakú nevypočitateľnú strašnú vec. Myslela, ako je ľahko byť mníškam dobrými, keď sú vzdialené každému pokušeniu! Ukrutne ťažko je žiť medzi svetom prísne podľa mravných zásad!

Predtým mala pre Ďuriho len milé, potešujúce pohľady, teraz sa často prichytila, že pozerá na neho keď i nie hnevne, ale s netrpezlivosťou a zazlievanim. Prečo má ona trpieť za hriechy, ktoré iní spáchali!

Modlila sa, aby Boh vnukol Dankovi nejakú spásonosnú myšlienku. Trápila sa, chudla, jej okrúhla tvárička sa natiahla a zbledla jej ružovosť. Ďuri to pobadal a staral sa o ňu. Ju jeho starosť nedojímala, skôr rozčuľovala. Áno, blednem, lebo si taký čudák!

Ale keď si pomyslela, že on za to všetko nemôže, že sa i on katuje pre cudzie hriechy, že ho jeho nemožný stav možno väčšmi trápi ako ju jej láska, že by si bol súci život vziať pre matkin hriech a že by nikdy viac nemala spokojnej chvíle, keby si ublížil, zdalo sa jej nemožným, aby ho opustila.

— Čože, veď mne nejde o život, ale len o lásku! A láska netrvá naveky. A aký je dobrý ku mne! Niet veci, ktorú by vďačne neurobil pre mňa! Nemôžem ho opustiť! — zvolala, zalomiac rukami.

Utekala k nemu do jeho izby, kde sedel pri písmach za stolom. Zdalo sa jej, že akosi smutne hľadí na ňu. Možno, už niečo pobadal na nej.

— Ďurko, prebehnem na chvíľku domov a dovediem, ak chceš, i mamu na olovrant. Chceš?

Ďuri by bol radšej býval, keby bol mohol s ňou sám zostať. Ale si myslel, že by jej to nebolo milé, i urobil potešenú tvár a pristal.

*

Meníme roky-tisícky, veľké peniaze času, na mesiace, dni, hodiny, a skoro ani nepobadáme, kde sa nám podely. Keď urobíme súvahu, vidíme, ako málo sme za ne kúpili!

Daniel sa pohol. Odpísal jej, že vyložil ich vec s Ďurim viacerým lekárom a istému známemu spisovateľovi. Dali mu všelijaké rady. Istý starší, skúsený lekár bol presvedčený, že taký duševný stav, ako je Ďuriho, nemôže trvať do nekonečna. Aspoň nie u polovičate duševne normálneho človeka. Bolo by naozaj neslýchané, aby si človek mal otravovať život preto, lebo jeho matka mala raz slabú chvíľu, pre ktorú jej ani pre to najpovolanejší — je manžel — nerobí nijaké výčitky. Koľko takých veľkých pánov behá po svete a ľudia ich uctia, keď si svojím spôsobom života úctu zaslúžia. Musel by to byť mimoriadne citlivý pán, ktorý by sa pocitu menejcennosti nemohol striasť pre takú namyslenosť. Keď si namýšľa, že v tom kraji každý v ňom pozná jeho kočišského otca, nech odíde niekam, kde ho nikto nepozná. Nič je nie ľahšie, ako tak spraviť bohatému človeku, akým je Ďuri, vlastne jeho otec. Nech ho pošle gazdovať do Zemplína, keď má majetok.

Druhý narádzal — bol to spisovateľ, dramaturg —, aby Irena odcestovala na niekoľko týždňov a namiesto seba poslala nejakú primeranú, vábnu osobu. Mladého človeka musí byť ľahko odviesť od sestry, a čo by bola akým anjelom. To je najľahšie vykonať a dobrý výsledok je skoro istý.

Tretí, psychiater, bol tej mienky, že je nie vylúčené, že ten nešťastník je do vlastnej sestry zaľúbený. To by bola vážna vec a mohla mať pri melancholikovi nevypočitateľné následky. Ale bolo by to nebezpečné i pre sestru. Nebezpečné, keď ho opustí, a nebezpečnejšie, keď zostane pri ňom. Je veľmi pravdepodobné, že jeho dosiaľ opanovaná túžba stane sa nepremožiteľnou; v tom prípade nemôže nikto ručiť za bezpečnosť dámy, ktorá sa mu obetuje. Je isté, že v prípade svojho odmrštenia nešťastník by bol svrchovane nebezpečný nielen pre svoj, ale i pre život svojej sestry.

Danko ju upenlive prosí, aby toho blázna hneď opustila. Nech odíde k Berte do Gemera, a či kde je, a nech tam zostane, kým sa s Ďurim nejaký poriadok neurobí.

Ako to v takýchto prípadoch vždy býva, Irena sa nahlas zasmiala, keď prečítala list. Ďuri by mal byť do nej zamilovaný! Aká hlúposť! Lekári vždy vidia všetko možné zlo. Pravda, všeličo sa stáva na svete. Ale Ďuri, taký pozorný, nežný, nedá chladnému vetríku zaduť na ňu, bol by jej mohol ublížiť alebo ju nejako zarmútiť?! To je úplne vylúčené. Veď ju v svojom živote možno ani nebozkal, iba keď šla do školy, pri rozlúčke. A ona že by ho chcela bozkať! Skôr hocikoho na svete. Pohladil ju po ruke alebo po tvári, ale taký ako Danko nebol nikdy. Až ju striaslo odporom, keď na to pomyslela. Ľutovala ho a venuje sa mu, lebo je chorý. Chcela by mu nejako pomôcť. Veď čo by sa stalo, keby ho nemilosrdne opustila? Najskôr by sa zastrelil.

Ale keď tú vec znova a znova prevracala v hlave, začalo sa jej pozdávať, že Ďuri inými očami hľadí na ňu ako ona na neho. Teraz sa jej začalo zdať, že je v niektorých jeho pohľadoch viac ako len bratská láska. I v jeho zavše bez príčiny sa trasúcom hlase vycítila nevysvetliteľný nádych.

Zatriasla sa od strachu a zaplakala. Myslela si, že nemôže ani k nemu ísť, lebo ju môže hocikedy napadnúť. Musí odísť čím najskôr, aby sa presvedčili, ako sa bude chovať, keď nebude pri ňom.

V ten deň nešla viac k nemu. Ale druhý deň šla hneď ráno. Hanbila sa za seba, že sa pri najmenšom závane nejakého nebezpečenstva tak bojazlivé chová. Rozhodla sa v noci, že pôjde k Berte, už i preto, aby sa presvedčili, čo bude bez nej robiť… Spala dobre. Keď ráno včas vstala, slniečko tak mile svietilo a vtáky tak radostne čvirikaly, že sa nahlas zasmiala na sebe a na svojom milom Ďurim. A Daňo, aký je len blázon! Také naničhodné listy vypisovať! Kto to kedy slýchal! Ale najväčší blázon je ten jeho profesor, či čo je. Tí páni naozaj radi robia z každého komára slona. Nuž nie div, keď sú celý čas len medzi bláznami!

Keď prišla do dvora, Ďuri vysadol práve na svojho pekného vraníka, že pôjde do poľa za robotníkmi. Bol dobrej vôle a kýval jej zďaleka rukou. Keď prišla k nemu a ťapkala koníka po krku, povedal:

— Poď so mnou. Daj si osedlať Bimbu, prebehneme sa. O hodinu-dve sa vrátime.

— Ďakujem ti, Ďuríčko môj drahý, dnes nepôjdem, lebo musím ísť na niekoľko dní k Berte. Veľmi ma volá. (Bola to pravda.) Keď prídem zpät, budem celé dni behať s tebou po poliach, kde sa ti len bude páčiť.

Ďuri sa zamračil.

— Na ako dlho chceš ísť?

— Najviac ak na týždeň. Ale pravdepodobne prídem o deň-dva. Vieš, ja našu panskú spoločnosť nie veľmi rada. Okrem toho musíme predsa byliny, čo sme posledne nasbierali, doniesť do poriadku. Hľaď, aby neuvädly. Budem hľadieť, aby som i odtiaľ doniesla niečo pekného.

Ďuri vzdychol.

— Tak nedbám, choď a dobre sa zabávaj. Ale najneskoršie o týždeň príď, lebo ak neprídeš — — —

— Tak čo by sa stalo? Povedz, čo by sa stalo, keby som tak prišla o deň neskoršie.

Ďuri len veľmi dlho pozeral na ňu. Napokon odtrhol od nej oči a bez slova alebo posunku odcválal.

Keď jej jeho pohľad príde na um i dnes, nuž jej aspoň na chvíľu skazí dobrú vôľu.

Od Berty mu každý deň písala aspoň kartu. On len raz odpovedal, tiež na karte.

„Čakám ťa vo štvrtok o piatej večer. Nezabudni! Ďuri.“

Aké sú také slová suché, bezcitné. Či voňajú fialkami či tuberózou, to rozhoduje. A to by často ani sväzok básní nevyjadril.

*

Berta je vydatá za Jozefom Ringauerom, tyrolským zemanom, ktorého jej bola našla matka. Ringauer predal v svojej hrboľatej patrii i majetok, tak ako Berta svoj podiel, ktorý dostala od otca, a za získanú sumu kúpili si neďaleko Košíc dobrý, asi tisíctristojutrový majetok. V horšej polohe by boly dostaly o dvesto jutár väčší, ale Ringauer bol znamenitý hospodár a vedel veľmi dobre oceniť kvality pozemku.

Ringauer je pravý Tyrolčan, mocných kostí, vysokej postavy a dobrosrdečný človek. Ľahko sa smeje, a hoci je chlap ako hora, i ľahko plače. Zdalo by sa, keď sa i s ním zabavíš, že urobíš s ním, čo chceš. Urobíš, ale len do istej miery. Poza ňu ho nehneš. Na spoločnom majetku hospodári vzorne s použitím všetkých moderných výskumov. A darí sa mu znamenite, hoci si okolití zaostalí statkári z neho len posmešky robia. Najmä keď sa mu nejaká novota hneď nevydarí. Ináč si z ich mienky mnoho nerobí, lebo len s niekoľkými z nich sa stýka. Keď bola u nich Irena, chodili k nim i mladí páni k vôli nej, lebo vedeli, že je dobrá partia.

Berta sa už v rodičovskom dome bola do istej miery odklonila od svojich starších súrodencov, lebo ju viac zaujímala domácnosť ako daromné ľahtikárenie. Hodne mladšiu Irenku mala rada a ponášala sa na ňu i telesne, hoci nemala takú dokonalú postavu ako Irena. Bola menšia a trochu i pritučná. Tvárami sa tak ponášaly jedna na druhú, že bolo na prvý pohľad vidno, že sú sestry. Keď sa vydala, mala služobníctva plný dom, a jednako bola na nohách v domácej práci od rána do noci. Irena sa často smiala na nej. Kľučiarka robila perský koberec a Berta čítala bielizeň do prania. Pri malej Melanke mala nurse a pri päťročnom Jožkovi vychovávateľku, ktorá sa bavila s ihlovou maľbou. Perfektná kuchárka pomáhala v mlečiarni a pani Berta varila mužovi obľúbené tyrolské jedlá, lebo sa kuchárka do toho nerozumela. Ringauerovi sa pridalo, že sa i hodiny povaľoval s deťmi na koberci. Mal deti veľmi rád a tešilo ho pozorovať vývin ich dušičiek. Nedal sa vôbec mýliť kadejakými predsudkami a zastaralými zvykmi. Neženíroval sa ani pred cudzími zabávať sa s deťmi a vybozkával i pred čeľaďou svoju Bertl, keď bol s jej vurštmi spokojný.

Ringauerovci privítali Irenu s otvoreným náručím. Už druhý deň mala dvoch-troch gavalierov okolo seba, z ktorých sa najmä Géza Baranyay, mladý statkár zo susedstva, mal okolo nej. Ale prišly ju pozrieť i dámy, mladšie-staršie. Pretvarovaly sa skoro všetky, že nevedely, že je tu. Pri Irene bolo dosť hodne dedinskej prostoty a úprimnosti. Neupotrebúvala nijakých farieb na svoje okrašľovanie a jej vystupovaniu chýbalo všetko umelé pretvarovanie, na ktoré si naše précieuses ridicules najmä na vidieku — hoci sú ani v mestách nie lepšie — tak veľmi potrpia. Bola iste často až hrozne úprimná. Dámy so svojimi minauderieami jej celkom neimponovaly, a preto ich naskrze nenapodobňovala. Vedela, že by sa tým urobila pred nimi len smiešnou, kdežto keď sa chovala, ako bola navyknutá, maly ony pred ňou rešpekt.

Baranyay bol maznák. Je to malý, šťúply chlapík, bojaci sa veľmi o svoje zdravie. Denne sa podľa temperatúry i štyri-päť ráz preoblieka. Jeho obleky sú s úžasnou presnosťou ušité, puky na nohaviciach najdokonalejšie, aké len krajčír vie ustrojiť. Hovorí maznavo a trochu šušle. Má auto so svetlobelasou karosériou, s nemožným množstvom kadejakých postriebrených čiastok a s niklovaným krytím motoru. V jeho oblokoch vidno ružové záclony. Je to veľmi čačané auto a hodilo by sa pre kurtizánu. Na Irenu Baranyay hľadí ako na bohyňu a urobí pre ňu všetko, čo jej na očiach vidí. A ona ho celkom dobre znesie, na čom sa Ringauer veľmi diví. Volá ho King Charles-Hündchen.

Hoci tento mladý pán sa trápil statočne, aby ju čím najlepšie zabával, nemala Irena pokojnej minúty u sestry. Len ju srdce ťahalo, aby sa už vrátila domov. Pravda, švagor a sestra o tom nechceli ani počuť. Raz sa i rozplakala preto. Na sobotu boli sa dohovorili ísť na akúsi skvelú vychádzku do blízkych hôr. Nechcela o tom ani počuť! Baranyay sa zaručil, že on vymôže od Ďuriho dovolenie, aby zostala aspoň do nedele. Na to s ťažkou biedou pristala.

Bolo to ešte v pondelok. Baranyay odpísal Pištovi Bajčimu do Starej Vsi, aby poslal Irene do Ringauerov telegram tohto znenia:

„Nedbám. Ale v nedeľu príď iste. Ďuri.“

Irena si vydýchla. Chvalabohu! Ani by nebola myslela, že je Ďuríčko taký dobrý chlapec. Tak jej odľahlo na srdci. Dávno sa tak dobre necítila ako tých niekoľko dní v takej milej spoločnosti. Vtedy jej bola milá.

Keď prišla v nedeľu popoludní na konečnú stanicu, povedal jej čakajúci kočiš, že mladého pána veľkomožného z Rybníka od včera večera nikde niet. Od štvrtku večera chodil po háji s flintou, na noc prišiel domov, v piatok a v sobotu sa tiež stále motal. Taký bol ako človek, ktorý čosi hľadá, a sám nevie, čo chce. V sobotu do šiestej bol doma popoludní, potom sa schytil, hodil flintu na plece a odišiel. A od tých čias ho nikde niet.

*

Jozef sa stal obvodným lekárom v okresnom sídle. Dva roky po doktoráte sa oženil, vezmúc si podľa svojich zásad bohaté, dobre živené, teda zdanlive zdravé dievčatko, dcérušku obchodníka so strižným tovarom. Na zemianstvo manželkino nekládol váhu, keďže už i jeho otec si bol vzal nezemianku. Pán Tomáš bol pred rokom odišiel k svojim predkom, a tak nemal kto hromžiť na mesalianciu. Pani Katuška mala iné starosti. Dostávala malú penziu, a tak ju pozval Jožko, aby šla bývať k nemu. Myslel si: „Kleine Fische — gute Fische“ a že sa i mamkiných šesťsto korún zíde a mamka toľko nezje. Pani Katuška šla. Cez všetky búrky života si zachovala svoju dobrú vôľu, ale spolužitie s nevestou jej išlo tak na nervy, že ju bolo vidno zavše i plakať. Človek skôr pretrpí zavše väčší úder ako neprestajné pichanie. Malvínku urobila neobmedzená hlúposť a s ňou spojená namyslenosť na svoje bohatstvo — dostala vena dvesto tisíc korún — neznesiteľnou. Zbrane, ktorými najväčšmi ranila svoju testinú, boly: neprestajné napomínanie, aby nebola ľahkomyseľná a že je zo starého sveta. Dnešní ľudia sú omnoho múdrejší, ako boli starí. Podľa nej sa pani Katuška do ničoho nerozumela; keby sa domácnosť podľa jej naložení viedla, vyšli by práve tak nanivoč, ako vyšli starí.

Doktor Pruszkay kráčal od pacienta domov a zazrel v obchodnom výklade plakát, že Červený kríž usporiada v sobotu tanečný večierok v prospech perníckych pohorelcov.

Pruszkay si oznam prečítal, a hundrúc v sebe, kráčal domov. Ani sa mu nepozdalo, aké je to nevinné vajíčko a aká kura sa z neho vyliahne. Matku našiel v kuchyni. Neobzrel sa veľmi o ňu. Žena vyplňovala svojím rozkysnutým telom foteľ. Vyzivovala nad románom, ktorý ju nudil.

— Malvínka, musíš ísť v sobotu na čajový večierok, — povedal Aduš, postaviac sa pred zrkadlo, a vytískal si vriedok na čele.

— A prečo by som musela ísť, keď sa mi nechce? A ktože mi to rozkáže? Tvoja mamka sa zasa povadila s Terkou, lebo tak robila zápražku, ako som jej ja kázala. To je nie do vydržania s ňou!

Jožova operácia vredu sa podarila, ale pre stískanie navrel mu červený roh na čele.

Malvína pozrela na neho. Zdalo sa jej, že je veľmi mrzký pre tú opucheľ, i chcela mu niečo nepríjemného povedať.

— Aký si premenený. Uvidíš, že si ešte nejaké otrávenie krvi spôsobíš so svojím babraním.

Jožo fľochol na ňu opovržlive.

— Do toho sa ty nerozumieš, práve tak ako do varenia. Pôjdeš či nie na ten večierok?

— Už som ti povedala, že mne nikto nerozkáže.

— Tebe nie, ale mne áno. Bude ma naťahovať i okresný lekár, i predsedníčka, pani Sromská. A Sromská má zlý pysk.

— Vám chlapom je to vždy zlý pysk, keď vám niekto povie pravdu.

— Nuž pôjdeš, či nepôjdeš?

— Išla by som, ale nemám si čo obliecť. Belasé šaty som už na dvoch večierkoch mala, nemôžem zasa ísť v nich. To musíš uznať!

— Máš všelijakých handričiek plné skrine, a nemáš si nikdy čo obliecť!

— Mám, chvalabohu, ale na všelijaké príležitosti. A vidíš, to sú najdaromnejšie šaty na také kadejaké večierky. Také háby nemôžeš na nič iné upotrebiť. Na večernú, väčšiu zábavu nie, a na vychádzku tiež nie. To sú šaty ani ryba, ani rak. Raz, dva razy ich obliečieš, a vyhodíš tisíc korún za to. To mi je tá zábava nie hodna. Radšej nepôjdem, ak mi polovicu toho, čo stoja, dáš. A ty choď a zabav sa, ako sa ti páči. Len aby si pani Čiernej priveľmi nekurizoval. Viem, ak bude tam, budeš jej celý večer na sukni sedieť. Čo len máš na nej! Tie vyšpúlené okále?

Jožo si myslel, že by to ani nebolo od veci, keby pani Čierna bola tam. Je chutné žieňa, môže jeho starká hovoriť, čo chce. Prišlo mu na um, že by bolo omnoho lepšie poslať Červenému krížu päťdesiat korún, a zostať doma. I on, i Kríž by lepšie obišiel, ako keď pôjde a zaplatí desať korún vstupného a minie prípadne dvesto korún. A okrem toho, koľko musí dať žene na výmenu šiat! Ale čo, ak bude tam pani Čierna, tak hodno ísť.

— Tak pôjdem sám! — rozhodol sa.

— Urob, ako chceš.

— Vidíš, aká som ja dobrá a sporivá žena. Tvoja mamka — i Joža i pani Katušku pichlo, keď ju volala „mamkou“, Malvína to vedela a práve preto by jej nebola povedala mamička alebo mama za nič na svete — by iste nahovárala tvojho otca, aby ju tiež pojal. Bola by potrebovala nové šaty a boly by na zábave minuly bohvie koľko. Mne dáš tri-štyristo korún, a máš pokoj. Tak, vidíš, si ľudia urobia a zachovajú majetok. Ale to robí výchova, a to tvoja „mamka“ nemala.

— A koľko žiadaš na výmenu tých šiat?

— Najmenej štyristo korún. Za menej ako za tisíc korún takých šiat nekúpiš. Ešte ti darúvam sto korún.

Lekár sa smial. Vytiahol dvesto korún a núkal jej ich. Vzala peniaze do ruky, a keď videla, že jej dával len dvesto korún, hodila ich na zem.

— To ja neprijmem.

— Tak poď na zábavu. Máš celkom slušné šaty. Nič sa ti nestane, keď v nich pôjdeš ešte raz.

Zohol sa a zdvihol peniaze.

Malvína tiež vstala a chcela zdvihnúť peniaze, ale bola prinemotorná predísť ho.

— Daj mi tie peniaze, nebuď taký protivný, — žobronila.

— Dám ti stovku, ak mi dáš pusinku na znak, že sa nehneváš.

— Dám ti i dve, len mi daj obidve stovky.

— Daj pusu, a tu máš stovku.

Dostal šťavnatý bozk. Vytiahol vreckovku, a obrátiac sa chrbtom, utrel si ústa.

Vo dvorane boly rozostavené stoly pre väčšie spoločnosti a stolíky pre dvoch-troch. Keď Pruszkay vošiel, skoro všetky stoly a stolíky boly poobsádzané. Obišiel po dvorane, hľadajúc zdanlivé miesto, kde by si prisadol, ale vyzeral vlastne pani Čiernu. Nezazrel ju nikde. Prešla mu vôľa od všetkého, najradšej by bol hneď odišiel. Priatelia mu núkali i miesto, ale ich spoločnosti sa mu nevidely, a tak sa vykrádal von, keď v jednom kúte zazrel samu pri stolíku sedieť slečnu Božku Anderlovú, poštovú úradníčku, ktorá mu vľúdne kývala bielou rukou.

Hoci sa s ňou stýkal len na pošte, bola mu sympatická. Prišiel k nej, mysliac, že môže s ňou chvíľku posedieť a trochu sa porozprávať.

Slečna Božka mala podivne bielu pleť bez stopy červene. Bola — vlastne je i teraz — pekne urastená, možno o kožtičku pridobre živená a stuľovala ústa v kútikoch, ako keď človek zazrie niečo, čo podráždi jeho apetít. V tvári jej svietily čierne, prešibané oči. Bolo jej vtedy dvadsať šesť, dvadsať sedem rokov.

Bola to osoba veľmi slobodomyseľná. Chodievala sama do hostinca, rozkázala si pol litra vína a zapálila si cigaretu v hocijakej prísnej spoločnosti. Mohla si to dovoliť, lebo sa na dámsku spoločnosť vôbec ani neobzrela. A pánsku spoločnosť, v ktorej sa dobre cítila, vždy našla.

Tak zabočil k nej na jej pokyn i pán doktor Pruszkay a sadol si za jej stolík.

Kývla mu hlavou.

— Ruky bozkávam.

Slečna Božka sa obzrela:

— Vašej panej tu niet? — pýtala sa, ako keby to lepšie nevedela ako Pruszkay.

On sa strhol zľaknute.

— Pán Boh zachovaj!

Slečna Božena sa chutne a zvonive zasmiala. Vedela sa smiať veľmi dobre.

— Podarený človek! A neskazený, neskazený! Čože, pre mňa sa nemusíte obávať, hoci ma panie nie veľmi rady majú. A veru nemajú prečo. Horšie by bolo, keby ste si tu sedkali s pani Čiernou. To by ste od milostivej zhltli iste poriadny škáles. Ale so mnou? So mnou sa, vidíte, ešte nikdy nikto nekompromitoval.

Pruszkayovi sa začaly vlasy ježiť nad touto personou.

— A čo vy viete o mne a pani Čiernej, — opýtal sa trochu rozmrzene.

— Dajte si najprv doniesť butelku vína a vypite si kvapôčku. Potom sa budeme shovárať po priateľsky. Vy si myslíte, že sa v takomto hniezde dá niečo zatajiť? Dá sa, ale to musia byť obratní ľudia, a hlavná vec, nesmú sami frflať o všetkom svojim priateľom. Lebo oni všetko roztrúsia a navymýšľajú dvoje-troje toľko, ako sa stalo. Vidíte, ja na príklad viem, že sa vám pani Čierna vidí. A viem i to, že ste sa jej ani prstom nedotkli a ani nedotknete.

Joža začala slečna Božka zabávať. Rozkázal butelku vína a nalial i jej z neho. Božka si štrngla a vypila po okúsení celý pohár naraz.

— Dobré je. Môžeme pri ňom zostať.

— A odkiaľ to všetko viete o mne a o pani Čiernej?

— Bože môj, veď vy ste hotové dieťa, ako mužskí obyčajne bývajú. Keď sa vám nejaká pani zapáči, prvé je, že ju i seba pred celým obecenstvom postavíte na pranier. V spoločnosti je najmenšia chyba, ktorú urobíte, keď už nemôžete urobiť väčšiu hlúposť, že aspoň nespustíte očú s nej. Natískate sa jej a prekrúcate oči ako chorá kura. Vidíte, toto som ja od vás na svoje vlastné oči videla, a, pravda, videla to i vaša pani a celý svet. Viem i to, že ste jej rodinu, ako lekár, častejšie navštívili. Pravda, obecenstvo si o vašich návštevách myslí, čo sa mu páči.

Pruszkay ju počúval ako študent profesora. Pravda bola, že mal v záletnom obcovaní so ženskými veľmi málo skúseností, hoci si i on, ako väčšina hlúpych chlapov, namýšľal, že by bol veľkým svodcom, keby chcel. Nuž bol svodcom pri ženskej, ktorej by to pasovalo do jej krážov.

— Ale, slečna Boženka, čo vy hovoríte, všetko je z povetria vychytené. Ja sa o pani Čiernu naskrze nezaujímam! Sedel som s ňou raz, dva razy i v spoločnosti svojej panej, pri jednom stole a dosť dobre sme sa zabávali, čo netajím — héej — a bol som u jej chorého diaťaťa. No, a to je všetko, — hovoril pán doktor s tvárou, ktorá mala nad slnko jasnejšie dokázať jeho nevinnosť.

Slečna Božka videla, že mu na tom záleží, aby uverila, že je on ešte číre novonarodené dieťatko, čo sa týka pani Čiernej, nuž mu so zveličenou rozhodnosťou prisvedčila, kývajúc i hlavou i rukami, že áno.

— Ale, pravda, všetko je tak. O tom som ja úplne presvedčená. Lebo ja poznám zásady, aké má v takýchto veciach každý rozumný lekár. A rozumným lekárom predsa ste. To nemôže nikto tajiť, ani vy sám.

Jožko s tými zásadami nebol celkom na čistom, i vytiahol obrvy do pol čela a povedal:

— Som veru zvedavý, aké sú to zásady. Prezraďte mi ich, Boženka.

— Každý rozumný lekár má zásadu, že sa nikdy nezapodieva so ženskou, ktorá by mu dovolila dotknúť sa jej zakázaným spôsobom, lebo iste vie, že by z toho musely povstať kadejaké nepríjemné zápletky.

Jožo kývol uspokojene hlavou.

Potom počúvali trochu i hudbu a program.

Pruszkay síce nedával na tie haraburdy veľký pozor. Radšej pásol oči na kožtičke ramien a mierne dekoltovaného krku slečny Boženy, zdajúcej sa mu mimoriadne bielou a hladkou.

Rozumie sa, slečna Božka svedomite preštudovala nielen všetky dámy a ich úbory, ale i pánov, kde a s kým sedia. Ešte i o mesiace by bola vedela vypovedať pod prísahou, aké šaty ktorá mala a s kým sa zabávala.

V pauze pretrhla mlčanie.

— Vedela som, že vaša pani nepríde na túto zábavu. Skoro iste som to vedela.

Jožko pokrútil pochybovačne hlavou.

— Ako ste to mohli vedieť. Veď som to ani ja nevedel!

Slečna Božena sa samoľúbe usmiala.

— To je vám veľmi prosté. Poznám smýšľanie našich dám. Viem, že vaša pani bola už dva razy v svojich pekných belasých šatách na večierkoch, ako je tento. Taká dáma, ako je vaša pani, od hanby by zhorela, keby musela ísť i tretí raz v jedných šatách na zábavu. A nové šaty, také ani ryba, ani rak, sa jej pre takú zábavu nechcelo dať robiť. Radšej sa sjednala s vami na 50 procent a nešla. Podívajte sa na spoločnosť, ktorá je tu. To sú všetko panie — s malou výnimkou —, ktorých majetkové pomery sú také, že od nich nikto nežiada, aby robily nejaké parády. Ony môžu ísť v jedných šatách i na desať zábav, nepočuduje sa nad tým nikto. Preto prídu, ale boháčky si to rozmyslely.

Keďže sa dobre cítili obidvaja, popíjali vínko, a Božka statnejšie ako lekár. Jednako ho lekár väčšmi cítil ako slečna, na ktorej vôbec nebolo poznať, že niečo vypila, kým na lekárovi áno. Menoval ju už len Božkou a pridalo sa, že jej i tykal. Ostatné poznámky o jeho žene ho vo veľkej miere prekvapily.

— To je naozaj hrôza, čo vy všetko neviete, Boženka drahá. Vy ste hotový jasnovidec. Ešte i frázu: ani ryba, ani rak ste použili. Veď je to príšerné byť vo vašej spoločnosti!

Božka si zapálila cigaretu od obhorka a smiala sa mu do očú.

— Aký ste vy neskúsený človek. No, pravda, veď ste ešte veľmi mladý! Iste ste nemali kedy poznať ženskú spoločnosť. Mnoho na tom niet čo študovať síce. To vám je všetko na jedno kopyto vybíjané. Jedna sa učí od druhej a všetky gagocú rovnako. Teraz je na také šaty prijatá fráza: ani ryba, ani rak, nuž ju opakujeme všetky. Pred polrokom nám bolo všetko „ohromné“. Rozumie sa, vašej panej musela tiež prísť na um okrýdlená fráza. Veď sa to rovno natíska nemysliacemu umu. A, čo ako, my radšej odmeleme, čo nám slina donesie na jazyk, ako by sme rozmýšľaly.

— Nikdy by som nebol veril, že spoločnosť tak uniformuje ľudí!

— Ale, veď to oči kole! Vezmite si módy. Módne farby na pr. Jedna ako druhá natiahne svetlofialové šaty, lebo je to práve módna farba, hoci sa zdá byť v nich hotová maškara. Ale ja vás na iné upozorním, čo vás bude viac zaujímať. Podívajte sa len, ako vaši kolegovia, Goldner a Kovalčík, vykrúcajú rad-radom vaše pacientky. Nemyslite si, že to robia len pre zábavu. V tom je, pán doktor, i hodne obchodného ducha. Ja myslím, že vám jednu-druhú takýmto spôsobom i odberú. Dajte si pozor!

Pruszkay sedel bokom od spoločnosti. Naľakane sa obrátil teraz tvárou do dvorany. Prezeral všetky krútiace sa páry a presvedčil sa, že i jeden i druhý kolega veľmi svedomite drobčí len s dievčatmi z rodín, do ktorých on chodieval k chorým.

— No, toto je ozaj podlosť od tých ľudí! Ja tých chlapov vyzauškujem!

— No, to by nebolo veľmi múdre. Viete, že je hnev zlým radcom. Ani slovom, ani posunkom nesmiete dať znať, že ste to pobadali! Takým strmým vystúpením by ste i rodiny urazili, z ktorých dievčatá tancujú s nimi. Na to musíte ísť fígľom.

— Akým fígľom? Mám azda hajduchovať alebo kolesá lámať pred obecenstvom?

— To by bolo iste zaujímavé, ale predsa trochu nezvyčajné na lepšej tanečnej zábave. Ja by som radila iný spôsob. Počkajte, keď budú tancovať niektorý z terajších tichých tancov, ktorý i staršie dámy môžu zatančiť. Povykrúcajte potom mladšie mamičky. Túto polku, ak chcete, môžete si dať i so mnou. Uisťujem vás, že tancujem veľmi ľahučko.

— S radosťou, milá Božka!

Keď za polkou prišlo tango, ktoré každý vykrúca, ako mu na um príde, poslala Božka lekára, aby jednu za druhou povykrúcal všetky stredoveké mamičky z takých rodín, ktoré volávaly jeho kolegov k chorým.

— Lebo nie dievčatá rozhodujú, ktorého lekára majú zavolať, ale matky. Matky si musíte získať! — poúčala ho všetkými masťami natretá osoba. — Pravda, pritom nesmiete zabudnúť i na svoje mamičky, lebo by vám zazlievaly, keby ste ich zanedbali.

Jožko poslúchal Božku doslovne. Bol ňou veľmi nadšený.

Pomyslel si, keby jeho drahá Malvínka mala aspoň desiatu čiastku rozumu, ako má táto osoba!

Bolo zaujímavé, ako páni kolegovia začali ušami strihať, keď prišli na Pruszkayov vzdor. Razom obrátili a venovali všetku svoju pozornosť starším dámam. Veľká čiastka obecenstva zbadala hru lekárov a dávali na nich pozor a smiali sa, keď videli nastupovať niektorú z mamičiek do tanca s niektorým z lekárov.

Lenže tento pohyb neušiel ani ostrým očiam Božkiným.

Keď Jožko zasa prisadol k nej, povedala mu, že bude pre neho najmúdrejšie, keď odíde skôr, kým sa nepridá nejaká nepríjemnosť. Musí ujsť tak, že sa dá odvolať k chorému.

Pruszkay pozrel na svoje hodinky.

— Ešte je len pol dvanástej. Čas je ešte mladý. Mne sa nechce ešte ísť domov z vašej milej spoločnosti.

I na to vedela Božka radu.

— Urobme to takto. Ja odídem domov. Príďte ku mne ešte na hodinku na čaj. Nemusíte to nikomu oznamovať. Zostaňte tu sedieť alebo si prisadnite k niektorému inému stolu. O štvrť hodinky príde po vás ženská a odvolá vás k niektorému z vašich chorých. Povedzte mi chytro nejakého chudáka, o ktorého sa nikto nezaujíma.

— Starý Havran.

— Dobre, starý Havran. Ujdete a prídete rovno ku mne. Ja sa za ten čas preoblečiem a nachystám čaj, a možno sa ešte i butelka vína nájde. Tak do videnia!

Pruszkay si presadol k pánu finančnému radcovi, na ktorého priateľstve mu mnoho záležalo, hoci to naozaj nestálo za to. Zabával usilovne jeho paniu. Rozprával jej o chorej, ktorá ju zaujímala, hoci by to nebol mal urobiť. Ale keď sa ho pýtala? Medzi rozhovorom prišiel čašník a povedal ticho, ale tak, že to predsa pol stola počulo, že prišla po neho akási stará babka, aby bezodkladne šiel k akémusi starému Havranovi.

Pruszkay sa nahnevane smraštil.

— Nikdy nemá človek pokoja od tých ľudí! Čím väčší žobrák, tým má väčšie nároky.

I odporúčal sa a ušiel.

Boly tri hodiny, keď šiel od Božky domov.

Božena sa smiala a Aduško si tiež nebil hlavu päsťami.

Keď sa rozchádzali, poprosila Božka Jožka, aby aj inokedy navštívil v noci starého Havrana, keď pošle po neho.

*

Keď rodičia Irene všetko vyrozprávali, čo vedeli o zhynutí Ďuriho, opýtala sa ich, či netelegrafovali Ringauerovi, či ho tam niet. Možno, šiel za ňou a cesty sa im križovaly. Ani im to na um neprišlo, lebo načo by bol vzal so sebou pušku?

Irena sa v úzkosti svojej duše nechcela a nemohla zriecť tejto nádeje. Cítila sa vinnou, a zdalo sa jej, že každú chvíľu príde po ňu nejaký četník, aby ju predviedol pred sudcu.

Jej rodičia brali zahynutie Ďuriho hodne ľahostajne. Možno matka i želela za ním trochu, ale potešila sa ľahko, lebo sa jeho odchodom, zbavila nepríjemnej príťaže a jej duša bola omnoho tvrdšia, ako by si robila z takých vecí zbytočné duševné starosti.

Poradovský hodil len rukou.

— Čo budeme robiť daromné komédie! Šiel k morskému oku. V močiari sa zastrelil a močiar ho pochoval. Darmo ho budeme hľadať!

— Veru sa to akiste tak stalo, — prisvedčila i matka. — Hájnik ráno ešte našiel so strany od dvora jamy po krokoch na kraji močiara, ktoré do večera celkom zašly. A zdalo sa mu, že podvečer počul i výstrel. Chudák chlapec, vošiel tak hlboko, ako mohol, a tam sa zastrelil.

Vzdychla a tým odbavila smútok za dieťaťom. Irena zalomila rukami.

— Bože, Bože, mali by sme ho predsa hľadať! Možno by sa aspoň jeho telo našlo v bahne!

Poradovský sa zasmial.

— Museli by sme celé bahno spustiť a vysušiť! Čo si ty myslíš, čo by to stálo a kedy by to bolo hotové. A keby sme vôbec nič nenašli? Napokon je ani to nie celkom isté, že je tam. Lebo ja ani Štetákovi celkom neverím. Ľudia často vidia a počujú, čo chcú. To je tak. Ak sa chcel zmárniť, tak sa zmárnil. Ak nie, nuž prikvitne, keď nebudeme na neho ani myslieť. Pamätáte sa, bol ešte len chlapčiskom, a bol sa stratil na celé štyri dni.

— Možno, že mu i niekto iný ublížil. Musíme ho hľadať! Kto mi to poslal ten nešťastný telegram? Musíme sa vyzvedieť! — nariekala Irena, chytajúc sa každej slamky nádeje.

Bola celkom pobúrená. Na Daniela nemohla ani pomyslieť. On ju zaviedol, on bol príčinou i jej viny. Bez neho mohlo byť všetko v poriadku!

Z domácich telegram nikto neniesol do mesta. I to bolo celkom nepravdepodobné, že by to bol urobil sám. Zdalo sa im zbytočným lámať si hlavu na tom, keď sa to mohli ráno na pošte dozvedieť.

Irena nespala skoro celú noc. Spomínala mnohé milé chvíle, ktoré strávila s Ďurim. Motal sa jej v hlave strašný obraz, ako ju mala v piatom roku srditá varovkyňa skoro zadusiť v sene, lebo jej bola čosi urobila na protiveň z detskej samopaše. Vtisla ju do hŕby sena, sadla na ňu a pridúšala ju tak, že už ledva chrčala. Na šťastie hľadal ju okolo humna vtedy trinásťročný Ďuri a počul to chrčanie. Chlapec sa vrhol na dvadsaťročnú mocnú dievku so zúrivosťou divého zvera a hrýzol ju, kopal, driapal, že si s ním nevedela dať rady a musela kričať na ratu, aby ju od neho oslobodili. Úbohé dieťa s ťažkou biedou prebrali. Trvalo mnohé mesiace, kým sa strašného otrasu zbavilo. A koľko milých rozpomienok sa miešalo s týmto stále sa natískajúcim smutným, a predsa povznášajúcim obrazom! Všetko, čo sa mu zdalo milým, jej doniesol; keď bola chorá, neopustil ju, strážil pri jej posteli ako verný pes, i keď zaspala. Ako utekal jej doniesť milé zvesti! Nebolo rozpomienkam konca. Nie div, že ju slzy stále zalievaly.

Nikdy ho nezabudne a Daňovi nikdy neodpustí, že bol na vine Ďuriho žiaľnemu, predčasnému koncu! Či bolo také vylúčené, že by sa časom bolo našlo milé, dobré dievčatko, ktoré by si bolo vedelo získať jeho lásku a prinavrátiť ho riadnemu životu?

Bola pevne uverená, že sa s Daňom nikdy viac v živote nebude shovárať!

Poradovský vtedy ešte nechcel ani počuť o aute, hoci už koč málokto upotrebúval. Ráno dal zapriahnuť parádne kone — Irene k vôli, lebo sám sa len na gazdovských vozieval — do bryčky a prebehli do mesta na poštu. Dozvedeli sa, že patričný telegram oddal sedliacky parobok z Porúbky. Bez odkladu sa previezli ta a vošli do Bajčich dvora. Dozvedeli sa, že mladý pán veľkomožný sberajú roj so stromu. Tetka Stáza vykukla cez zamrežovaný oblok, keď počula zahrkotať vozík vo dvore, a híkajúc od radosti nad vzácnymi hosťmi, zaviedla ich do príjemne chladnej sklepenej izby.

— Ľudia boží, kdeže sa vy tu beriete! Veď je to večnosť, čo vás tu nebolo! Akiste hľadáte toho Ďuriho. Veď sme počuli, že ho niet, chudáka. No, no, nuž niet ho. Ale ja som vždy hovorila, že ten chlapec nedojde dobrého konca. Kto by to len bol pomyslel! Nuž, čo ako, bol to čudák akýsi!

Irena bola ako na ihlách. Daromné reči tetky Stázy ju rozčuľovaly. Vyzerala oblokom, z ktorého bolo vidno do záhrady, či tam neuvidí mladého Pištu.

Poradovský si rozhladil šedivé fúzy a bozkal sa s Bajčovou, čo Irena v rozčúlení zabudla urobiť, hoci ju tetka s priateľským pohľadom bola pohladila i po líci.

— Ako len rastieš, dievča. Bude z teba gazdiná! Veru by si sa môjmu Pištovi práve zišla.

Poradovský vyšiel do záhrady a húkal tam na mladého.

Irena nervózne stískala ruky a pýtala sa tetky:

— Tetuška, či si ty nepočula, že niekto odtiaľto telegrafoval predošlú stredu do Ringauerov? Dostala som od Ďuriho telegram, že môžem tam zostať do nedele, hoci sme boli dohovorení, že najneskoršie vo štvrtok večer prídem, a ja som pre ten telegram prišla len v nedeľu. A vtedy už Ďuriho od soboty večera nebolo. Na pošte nám povedali, že akýsi sedliacky chlapec odtiaľto bol priniesol telegram na poštu.

Tetka sa trepla obidvoma rukami po stehnách a utekala bez slova na dvor, kde vrieskave kričala:

— Ondrej, Ondrej! Poďže sem, chlapče!

O chvíľu vošiel do izby otrhaný parobok, utierajúc si nos prstmi, hoci to mohol ešte i vonku odbaviť.

— Čože si neutreš nos vreckovkou, ty prasa, nehanbíš sa pred takou peknou slečnou! — hrešila ho tetka Stáza viac preto, aby ukázala, že vie, čo je móres, ako preto, že ju neslušnosť chlapcova mrzela.

Ondrej mykol plecom.

— Daj sa mi Bože! Čože sa ona o mňa stará? A šnuptycheľ ja len na parádu v nedeľu nosievam v lajblíkovej kešeni. Vari v tom prachu v humne si budem s ním nos utierať!

— Ty, Ondrejko, nebol si ty v stredu v meste na pošte a neoddal si tam kartičku, za ktorú si musel hneď zaplatiť?

— To myslia, či som telegram neniesol. Pravda, niesol som. A ktože iný, ak nie ja. Vari by im Zuza bola šla? Cestou som sa ho celý nazpamäť naučil. Tuto tejto slečne šiel. Poznám ju dobre. Veď je ona tá pekná slečna od Poradovských. Veru ju každý pozná, keď je taká hodná. A hovoria, že je i k svetu dobrá.

I zasmial sa. Irena pobadala, že to bol šumný chlapec a mal pekné biele zuby.

— A to ťa mladý poslali s tým telegramom? — pýtala sa ho stará pani.

— A ktože iný? Oni nie, a iného takého v dome niet.

— Zavolajže ho, nech sa už toľko s tými včelami nebabrí. Veď je už vyše hodiny vonku!

Ondro odbehol a o štvrť hodiny vošiel mladý Bajči do izby.

Jeho matka je vysoká chudá osoba, ale on ju prečnieva skoro o hlavu. Len tučnejší je nie od nej. Skoro komicky účinkuje na každého, keď ich zazrie jedného popri druhom: podobnosť ich veľkých, hákovitých nosov. Pišta je chlap, ktorý sa neponáhľa. Každý jeho pohyb pôsobí, ako keby ho nejakou mašinou museli dirigovať. I hovoriť hovorí tak pomaly, že dopytujúc sa už myslí, že sa od neho odpovede ani nedožije.

Keď vošiel, naskočila na neho Irena bez pozdravu:

— Pišta, ty si mi poslal telegram v mene nášho Ďuriho? Kto ti to kázal urobiť?

Pišta hľadel dosť hodnú chvíľu s otvorenými ústami, kým sa neosvedčil:

— Gejza Baranyay mi písal, aby som ti poslal telegram, aký som ti poslal. V liste je i to, že chcú urobiť akýsi žart s tebou a s Ďurim. Ak chceš, ukážem ti ho. Nuž, ja som telegram veru odoslal. A prečo by som to nebol urobil? Dobrému priateľovi k vôli, s ktorým sme spolu chodili do školy? Veď v tom nebolo nič zlého!

— Nuž, pravdaže nie. Bola to len pochabosť, akú mladí ľudia robievajú, — vrieskala tetka, zrejme na obranu napadnutého syna.

Irena zalomila rukami.

— Tak sme my spoločnými silami nešťastného Ďuriho pripravili o život! Boh iste potresce toho, kto bol pôvodcom celého!

Tetka zasa skríkla a pichala prstmi do vzduchu smerom Ireny.

— To nebol náš Pišta! Nech ti je Boh milostivý! Ty si bola na vine všetkému. Ty si mu hlavu pomútila a len pre teba sa zastrelil. Veď ktože vie, či sa i stratil na večnosť? Možno sa ešte i nájde.

Vtom vošiel Poradovský do izby. Omnoho viac ho zaujímal dobytok Bajčovie ako celá udalosť s Ďurim. Veď čože ho vlastne bolo do všetkého?

— Tak čože ste vykumštovali? — opýtal sa, napchávajúc si fajku z mechúra.

Tetka mu s veľkým krikom vyložila, čo sa stalo a kto je na vine všetkému. Vinila Irenu. Koniec ich rozhovoru bol, že sa povadili a tetka rozkázala slúžke, aby neokúsené víno a oštiepok, čo bola pred chvíľkou priniesla do izby, vyniesla zasa von.

Slúžka ju neposlúchla, lebo vedela zo skúsenosti, že je stará pani veľký škriepnik a že, keď sa nahnevá, káže i tri razy vyniesť zákusku, a zasa nazad priniesť.

Irena v čas zbytočnej svady stála v hlbokom obloku, a vyzerajúc do záhrady, rozmýšľala, ako sa to všetko stalo a nakoľko bol kto vinníkom celého nešťastia. S hrôzou sa jej vryla strašná myšlienka do hlavy, že nikto iný, len ona. Ona sa tak bezmyšlienkovite zľakla daromného strašenia Daňovho, že je Ďuri možno do nej zamilovaný a že preto môže spáchať vraždu a samovraždu. To mohol tárať do sveta len nerozvažitý profesor, neznajúci ani jedného z nich, ale ona, ktorá najlepšie poznala Ďuriho oddanosť k nej, mala vedieť, že on by jej nebol vedel ublížiť za nič na svete, hoci by bol i seba odpravil. Chudák, chudák, ako ho Boh nemilosrdne trestal, hoci nič nezvinil.

— Bože môj, Bože môj, čo si len počnem!

Pomaly sa upokojila. Ale veľmi pomaly. Trvalo to so tri roky, kým sa v nej zakorenilo presvedčenie, že celému nešťastiu na vine bol jedine chorobný duševný stav úbohého Ďuriho a že všetci ostatní neboli väčšími vinníkmi jeho predčasnej smrti ako puška, ktorou sa zastrelil.

Za ten čas sa naučila brať starosti svojich bližších a ďalších susedov na svoju hlavu. Nemala čo robiť, zabávala sa s tým. Ľudia sa chytro naučili vyhľadávať jej pomoc, najmä keď v prípade potreby neskúpila ani peňažnou pomocou. Táto jej „kurióznosť“, ako to ľudia pomenovali, chytro sa rozhlásila i po susedných dedinách, preto jej na práci nikdy nechýbalo. Kým bola maloletá, otec jej dal slušnú sumu pre vlastné potreby, ktorú ona z najväčšej čiastky upotrebila na podporovanie chudobných. Pani Šromská, predsedníčka Červeného kríža, jej nahovorila, že by bolo pre ňu výhodné, keby skončila kurz pre spoločenské pracovníčky v Martine. Urobila to. Ale mala z toho minimálny osoh, lebo ona vykonávala svoju pomocnú akciu len podľa vlastnej vôle, neuznávajúc v ničom nijakých predpisov.

Keď skončila dvadsiaty rok, otec jej vydal sumy, ktoré z jej nájomného bol za niekoľko rokov odložil. Bol to taký peniaz, že si zaň vystavila vo veľkej záhrade peknú poschodovú vilu s pohodlnou loggiou na strane najkrajšieho výhľadu. Stačilo jej i na zariadenie vily a na zakúpenie dobrého auta.

*

Pravdaže, pani Malvína nespala, keď jej prišiel muž domov. Chlapi si robia posmešky zo žien, vyčitujúcich manželom, keď neskoro prídu domov. Keby muž mal vyčkávať niekde sa zabávajúcu ženu, iste by jej tiež povedal svoju mienku, keby prišla prineskoro. Každá minúta by mu bola dlhá, keby si predstavoval všetky možné nástrahy a nehody, ktorým je vystavená.

Nedivme sa ani, že pani Malvína nespala. Mala pre to príčinu. Okolo druhej prišli jej muža volať k chorému Klimčíkovi. Bol to už dávno na suchoty chorý stolár, na najďalšom vyšnom konci mesta. Jeho asi pätnásťročný syn, ktorý bol prišiel po lekára, vrátil sa k nej z hostinca, kde bola zábava Červeného kríža, že pána doktora už tam niet, že odišiel pred chvíľou k akémusi chorému. Ku komu, to nevedel povedať.

Pani Malvína, nemysliac na nikoho iného, len na pani Čiernu, bola úplne istá, že chorý, ku ktorému musel ísť jej muž, bola tá svodná Siréna. Preto nariekala, keď prišiel, a prijala ho s nevývratným osvedčením, že sa už zajtrajšieho dňa dá s ním rozsobášiť.

Pruszkay sa smial.

— Čiernej ani nebolo na zábave. To ti dosvedčí i tvoja drahá priateľka, pani radcová, s ktorou som sa shováral, keď ma prišli volať k tomu chorému žobrákovi. Žobrák býva v Žabinci, nuž bola to dobrá prechádzka k nemu. Ale som šiel ta vďačne, aspoň som sa prešiel. Ale teraz by si mi mohla dať trochu pokoj, lebo zajtra mám práve dosť roboty, chcel by som si trochu odpočinúť. O rozsobáši sa môžeme ráno shovárať.

Pani Malvína bola trochu upokojená, ale nie celkom. Pán Boh vie najlepšie, ako veci usporiadal so ženskými. Rozumná žena by si bola všimla chovanie mužovo a jeho odvolávanie sa na spoľahlivého svedka. Bola by pomyslela, že inej ženskej známosti jej muž nemá ako pani Čiernu, a bola by spokojná, keď ona tam nebola, a bola by spala do rána. Hlúpa žena nemá rozumu, ale má inštinkt, a inštinkt je skoro vždy viac hoden ako rozum. Je prekvapujúce, aké múdre skutky vše vykonajú sprostí ľudia proti každému zákonu zdravého rozumu, na základe nutkania inštinktu.

Pani Malvína zamĺkla, ale upokojená nebola. Ona doma často počula hovoriť, že každý chlap klame ženu. Každý, bez výnimky! Použije pre to každú možnú príležitosť. Toto bolo vryté pani Malvíne do duše. Keďže jej stále vŕtala v duši žiarlivosť, predbežne na neznámu adresu, neľutovala muža a povedala mu, že ho boli volať do Klimčíka, aby šiel hneď, lebo chudák chorý je iste veľmi zle, keď v noci po neho posielajú. Pomyslela si, že to už nebude veľmi na váhu padať, keď príde i o hodinu-dve neskoršie, keď vie, kde je.

Ale Pruszkay bol naozaj ustatý, a keby i nebol býval, musel sa ním robiť, keďže do Žabinca a nazpät bolo šesť kilometrov. A teraz pechúriť druhých tiež skoro šesť nebolo pre človeka veľmi vábne.

— Milá Malvínka, odpusť, ale mne bolo toho prechádzania práve dosť. Musím si aspoň hodinku-dve oddýchnuť. Napokon som tiež nie zo železa. Keby to bolo vo dne, najal by som si voz a šiel by som.

Pani Malvína ani na toto vcelku oprávnené namietanie nezamĺkla, lebo chcela muža sekírovať, hoci i bez príčiny. Chcela ho vyskúšať. Keď inokedy skákala do neho, nadal jej, a teraz mu nevedela nič dokázať, a predsa bol taký svätý. Nepoznávala ho. Čosi musí mať na svedomí. Napochytre mu nevedela čo povedať. Keď sa žaloval, že za tú vizitu i tak nikto nezaplatí a chorému nič nepomôže so svojimi babrotinami, rozpálila sa v nej zakorenená zášť proti chudobným ľuďom, ktorí lekárov nič pre nič prenasledujú, i dala mu pokoj. Ale uspokojená nebola.

Tak manželia po chvíľke zaspali, čo dokazovalo ich hlboké dýchanie. Keby nejaký Belzebub bol premenil ich myšlienky, celá situácia by bola živšia bývala. Ale čo sa vlečie, neutečie.

Okolo piatej zasa zaznel elektrický zvonček nad Zuzkinou hlavou v kuchyni. Zuzka bola ešte dobre zaspala na chvíľku, ktorú mala pred vstávaním, a striasla sa na známe, nepríjemné rapčanie. Mala malú nádej, že sa jej to len snívalo. Ale o chvíľku zvonec zasa nemilosrdne zarapčal, i nezostalo iné ako vyskočiť z postele a ísť k dverám, ký čert to zasa zvoní.

Ako otvárala dvere, zaznel zadychčaný hlas, aby pán doktor hneď a hneď prišiel, lebo je otec na úmor zle. Možno ani nedožije, kým príde.

Bol to zasa chlapec od Klimčíka.

Zuzka zobudila lekára. On pohádzal na seba háby a utekal k dverám opýtať sa chlapca, čo je s chorým, aby prípadne vzal nejaký liek so sebou, ak by náhodou mal niečo primeraného pri ruke. Chlapca už nebolo.

Doobliekal sa do šiat, ktoré bol mal na zábave, a putoval do ranného šera. Trochu popŕchalo. Nemal ani svrchníka, ani dáždnika so sebou. Myslel, že možno i zmokne. Ale si z toho všetkého nič nerobil. Neschádzala mu s umu tá podivná ženská, s ktorou strávil niekoľko hodín v noci. Má príjemný hlas, spieva s citom a hrá obstojne na klavíri. Páčila sa mu a vedela vychádzať v ústrety jeho všetkým želaniam. Zdalo sa mu, že využil vrchol pôžitkov, ktoré môže človek zažiť.

Pri dlhej chôdzi k chorému len raz mu blyslo hlavou, že neborák chorý iste skonal na krvácanie z pľúc a že už iste nebude na svete, keď on ta príde.

Ani mu na um neprišlo porovnať obrazy, zažité s Boženou, s tými, ktoré ho očakávajú u stolára.

Klimčík bol naozaj skončil cestu svojho pozemského plahočenia. Už bol i oblečený do ošúchaných čiernych šiat, keď Pruszkay vošiel do izby. Zadivil sa, s akou chladnokrvnosťou ho privítala rodina: manželka a dvaja chlapci. A čo mali robiť? S tým boli dávno na čistom, že mu pomoci niet. Jeho smrť bola pre všetkých vykúpením. Nech mu Boh odpustí hriechy. Requiescat in pace!

Na daromné sentimentálne náreky nemali času, lebo mali súrnejšiu robotu.

I lekár. Ale mu vychudnutý mŕtvy predsa pokazil rozkošnícke myšlienky a predstavy. Obraz mŕtvoly, vyobliekanej do ošúchaných čiernych šiat, bol popri obraze belostnej Boženy predsa prirozrušujúci pre pokojné užívanie radostí tohto života.

*

Keď dr. Pruszkay prechádzal pred Kázikovým obchodom s miešaným tovarom, nejaká ženská vyšustla splaky na ulicu a poliala nimi pekné čierne nohavice pána doktora. Splaky boly veľmi nečisté, a tak vyčistiť škvrny po nich muselo byť iste veľmi ťažko. Lekár mal tej noci rozličných príhod práve dosť, i robil s úbohou babkou veľký krik. Keď to začul napokon pán Kázik, pohádzal chytro háby na seba a vybehol pozrieť, čo sa stalo. Kázik je krátky, hrbatý chlap s dlhou riedkou bradou. Je to záhada pre ľudí, načo mu je tá nepekná okrasa. Sotva kto tušil, že to bol jeho amulet. Kázikov otec, ktorého celé bohatstvo bola hŕba detí, chcel dať Bohuša na kováčstvo. Bol by býval celý život bedárom v nejakej malej dedinke, keby ho milosrdná matička príroda nebola požehnala poriadnym hrbom. Taký lazár nebol súci na ťažké remeslo, tak ho dali do sklepu za učňa. Jeho túžba po peniazoch bola veľmi mocná a jeho statočnosť slabšia, tak musel pri povolaní, pri ktorom si sám ustaľoval zisk, nasbierať majetok.

Bolo mu ešte len dvadsať šesť rokov, keď mal už svoj skliepok s miešaným tovarom. Mal pohyblivý jazyk a bol veľmi príčinlivý. Hlad po peniazoch ho naháňal, i chytal sa každého obchodu, z ktorého vyzeral nejaký zisk. O tri roky už mal niekoľko tisíc, a vtedy ho istý obchodný cestujúci naviedol, aby kúpil lacno — zdalo sa, že je to zadarmo! — partiu strižného tovaru z akejsi konkurznej masy. Bolo to lacné, ale predsa si musel peniaze pripožičať, nemajúc dosť svojich. Bolo to lacné, ale ľudia nechceli tovar kupovať temer ani za dobré slovo. Skoro všetky tie vechte mu zostaly na krku. Od zármutku ešte ochorel a mesiace polihúval. Vláčil sa, keď vstal, sťa tôňa, všetky babky mu prorokovaly, že sa jari nedožije. Z dlhej chvíle čítal bibliu s obrázkami. Najlepšie sa mu zvidela história Jóbova. Ako všade, bol i v jeho biblii nakreslený Jób s dlhou bradou. Vlastný osud sa mu zdal veľmi podobným Jóbovmu; pre chorobu sa nemohol ani veľmi holiť, a tak mu narástla brada, ktorú vtedy pri modlení vždy držal v ruke, ako to videl na obrázku i Jóba robiť. Jeho obchody sa polepšily a s nimi i choroba, čo pripisoval jedine Jóbovi a jeho brade, preto si ju starostlive opatroval a držal pri každom modlení.

Pocit neistoty je v nás všetkých taký vyvinutý, že každý z nás hľadá i tu i na druhom svete nejakú protekciu. Naše najobyčajnejšie výkony sú, najmä keď nám niečo prihára, modlenie a hrešenie. Máme toľko životných predpisov, že nerobíme nič iného všetci — i vy, ctená čitateľka, i vy, milý čitateľ, áno, vy, vy! — ako hrešíme proti nim.

Keď sa Kázik zasa zmohol, oženil sa. Pokladal za múdre vziať si dievča chudobné a prísne mravné, hoci sám veľmi často obišiel i najprimitívnejšie predpisy poctivosti. Bola to dcéra učiteľa Možného, dievča vysoké, skôr prísnej tvári, ktorú otec naučil pridŕžať sa litery zákona.

Teraz sa Kázik cítil pánom, lebo bol bohatý. Mal najväčší obchod v meste a hneval sa na Pruszkayovcov, lebo skoro nič nekupovali u neho. Pruszkay sa zasa hneval, že ho nevolá v prípade nejakej choroby. Obidvaja boli mocne rozladení proti sebe a nie div, že sa pre maličkosť neprimerane veľmi povadili.

Pruszkay bol vôbec nasršený.

— Čo máte slepú čeľaď, ktorá nevidí, kde vylieva špinu z vášho sklepu!

— V mojom obchode nenájdete špiny. Tú hľadajte vo vašom otcovskom kaštieli. A keď je moja čeľaď slepá, tak musíte i vy málo vidieť, lebo práve tak nevidíte, čo sa deje, ako ona. Nemohla voňať, že sa páni už o šiestej potĺkajú po uliciach.

Boli by sa nespamätali, aký posmech robia zo seba, keby nebola vybehla pani Káziková a vtiahla muža energicky do izby. Za ňou vyšiel mladý Kázik, Miloš, jurista, šumný, pekne urastený chlap, voviedol lekára do izby a chytro ho udobril, spôsobom, ktorým ho i trochu zahanbil. Odprosil ho, dal mu poriadne poutierať nohavice a uistil ho, že mu prípadnú škodu nahradia, ak by sa škvrny na nohaviciach nedaly dokonale odstrániť. Pruszkay na to nemal čo povedať, iba sa ospravedlniť za svoje hrubé slová. Miloš bol ináč už s lekárom dávnejšie známy, i rozišli sa po vysvetlení celkom priateľsky.

Pruszkay šiel pekne domov, kde jeho pani pokračovala v svojich krížových otázkach a impulzívny Kázik mohol bojovať proti svojej žene a synovi. Pani Káziková, ako usilovná osoba, utierala v spálni náradie a medzitým pokračovala v rozbore výstupu manželovho.

— Vidíš, Bohuš, aký si ty prchký! Nemal si pravdu, keď si tomu doktorovi tak začal nadávať, lebo on naozaj nemohol za to, keď ho Tereza obliala. Ona urobila chybu, lebo najprv mala vyzrieť, či nejde niekto po trotoári. Ja by som rada videla, čo by si ty robil, keby sa to bolo s tebou stalo! A okrem toho — chceš byť starostom mesta, a povadíš sa s každým, kto ti príde do cesty.

— Skočil na mňa ako pes na handrára. To si ja od takého skrachovaného panáka nedám páčiť!

Vtom vošiel i Miloš do izby, obliekajúc si kabát.

— Otecko, zabúdaš, že je Pruszkay nie skrachovaný statkár, ale zámožný lekár. A keď jeho otec i premárnil rodinný majetok, jeho synovia ho znova vydobývajú.

— Vidíš, akí ste vy dvaja, ty a tvoja matka, čudáci. Cudzieho chváliš, keď sa usiluje, ale keď ja chcem pozdvihnúť renomé famílie, nuž mi odporujete a hádžete polená do kolies. Predsa by sme len čosi viac znamenali, keby som bol starostom mesta, nehľadiac na plat, ktorý by nám to donášalo! Dvanásť tisíc korún je celkom pekná sumička bez práce! Milý Miloško, to ty, pravda, ešte nevieš, lebo nemáš o tom ani zdania, ako ťažko je toľké peniaze sohnať!

Na to sa matka postavila proti nemu.

— Ty na všetko hľadíš len so stanoviska hmotného. Ja ti len to hovorím, nemiešaj sa do politiky, lebo si len kaše navaríš, ktorou si ústa popáliš. Ty sa do politiky vôbec nerozumieš a nemáš pre ňu ani primeranej nátury. Ty hneď pre všetko zbĺkneš, a pri politike musia mať ľudia hrubú kožu. Pozri, malo ťa poraziť i pre toho doktora. Keby sme neboli prišli, boli by ste sa, ako dva kohúty, i pobili.

Kázik bol pevne presvedčený, že keď on niečo veľmi chcel a modlil sa za to, držiac bradu v rukách, vec sa mu iste vydarí. Najmä keď prosil Jóba výslovne o zdar. Pravda, niektoré veci nedoniesly nijakého osohu, ale mu na nich ani veľmi nezáležalo. Jób trpel, a Boh ho odmenil za jeho trpezlivosť. On práve tak trpel, a teraz ho Boh takisto musí požehnať, najmä i preto, lebo aj Jób musí za neho orodovať.

Pravda, s touto svojou múdrosťou nevyrukoval pred nikým, ani pred ženou. Často ho poďkalo, keď sa mu nejaký väčší obchod podaril, pochváliť sa so svojím Jóbom Martuške, ale vždy ho od toho zadržal strach, keby jej to vyzradil, Jób by sa nahneval a nepomohol by mu viac.

Ale Marta tušila, že musí mať nejakú záštitu, proti ktorej ani ona nič nezmôže. Skoro vždy vykonala s ním, čo len chcela, len zavše sa zaťal, a vtedy sa pridalo, že ho prekvapila čosi mrmlať, oči prevracať na povalu, pričom si bradu držal v oboch rukách. I prišlo jej na um, že sa možno modlí. Ale keď sa ináč nemodlieval a do kostola nešiel len raz, dva razy do roka, nezdalo sa jej to pravdepodobným.

Preto, že bol bohatý, Kázik si myslel, že ho ľudia musia ctiť a urobiť mu po vôli, čo si on od nich bude žiadať. Namýšľal si, že sú mu ľudia vďační za to, že im predáva svoj tovar. On, bohatý Kázik, takým chudákom! Vše ich i obslúži, ba čo viac, i svojej panej a svojmu synovi, juristovi, dovolí, aby nejakého chudáka obslúžili, keď bolo zavše plno kupujúcich v sklepe. Ľudia teda predsa len musia na neho hlasovať pri voľbe! Môže vystúpiť s takou stranou, s akou sa mu bude páčiť, a každá si bude pokladať za česť kandidovať ho.

Dosiaľ sa Kázik nestaral o nijakú politickú stranu. Hovorieval, že politizovanie je len pre daromníkov.

Keď bolo treba hlasovať, volil podľa osobnej sympatie, pravda, len kandidáta niektorej socialistickej strany nie. Teraz, keď nemohol byť vyvolený, ak nebol v nijakej strane, prihlásil sa do národno-kapitalistickej strany a počítal i na podporu českých hlasov. I preto, lebo skoro všetci Česi kupovali u neho.

Umienil si, že sa so svojimi ľuďmi ani nebude viac o voľbe shovárať a že ich len naraz prekvapí svojím vyvolením. Sám seba si predstavoval, ako príde domov s nosom dohora napätým a zdrví svoju premúdru Martu a ešte múdrejšieho syna, namýšľajúceho si, že všetku múdrosť pojedol.

I prešiel istého dňa k predsedovi strany k. n., pánu inž. Františkovi Vielfassovi, staviteľovi, a predložil mu svoju žiadosť o prijatie za člena strany k. n. a zároveň mu oznámil svoj úmysel prevziať starostovstvo mesta.

Pán staviteľ bol asi štyridsaťročný, krátky, tučný pán, veľmi pohyblivého jazyka. Hovoril skvelou českoslovenčinou, vyznačujúcou sa hlavne tvrdým vyslovovaním mäkkých spoluhlások.

Pravda, pána Kázika znal oddávna a ctil si jeho zásluhy. Keď pán Kázik vošiel do staviteľovej pracovne, našiel ho sedieť pri veľkom pracovnom stole, na ktorom mal vyložené stavebné plány. Keď zazrel pána Kázika, vyskočil so stolice a potriasol mu ruku s premilým úsmevom. Myslel si, že bohatý pán prichádza k nemu objednať nejakú stavbu.

— Á, pane tento, eh, pane Kazík, teši — teší s tvrdým t, — mám to potešení vás u mne videt. Čím vám móžem služit. Ráčte si sadnout.

Pán Kázik si sadol do foteľa, v ktorom bol sedel pán inženier.

— Chcem vstúpiť do vašej k. n. strany za člena s úmyslom, že sa dám vyvoliť za starostu obce. Pokladám svoje vyvolenie za isté, lebo skoro celé mesto u mňa kupuje, a tak musí byť so mnou spokojné a musí na mňa hlasovať i pri voľbe.

— Ale, ovšem, ovšem, — rapčal pán staviteľ veľmi zručne, ako keby ho niekto naháňal. Prišlo mu chytro na um, že keď i nie taký obchod, ako si bol myslel, tak môže byť iný.

Usmial sa pritom. Pán Kázik si myslel, že sa usmieva od radosti, že dostal takého znamenitého člena do strany, a pán inženier sa usmial, lebo si myslel: „Inu, je to blbeček. Ale něco z něj vypadne. Skusme to!“

— Tak, pane Kazík, mne je to velmi milé, že práve nás poctite. To je isté, že vás naši ľudiá milerádi vyvolejí za člena. Jak pak by né. Chci povedat, za starostu. To se rozumí samo sebou.

— Myslím, že keď naši spoluobčania uvidia, že som vstúpil do vašej strany, i počet členstva sa rozmnoží. Nechcem byť neskromný, ale si namýšľam, že za mnou pôjde istá čiastka nášho občianstva.

— Zaiste, zaiste. Lenže si dovolím vás upozornit, že volba starostu bude s istými výdavkami spojená. Viete, ako je to dnes: všetko se musí zaplatit. O tom niet pochybnosti, že si vás obecenstvo vysoko váži, ale viete, že dnes politické strany len z toho žijú, čo vybijú z kandidátov. Taký múdry a sveta skúsený pán, jako jste vy, o tom iste vie.

Kázik to nevedel. Aspoň sa mu teraz zdalo výhodným o tom nevedieť. Namýšľal si, že jeho meno, spojené s pomocou Jóbovou, malo by stačiť. Natiahol tvár a drmal si bradu. Bol trochu v rozpakoch.

— Hm, hm, ja som si myslel, že vlastne ja donesiem obeť svojmu mestu, keď mu venujem svoju skúsenosť a svoj drahý čas.

— To my všechno velmi hodnotíme, ale za to mesto i platí, a to dosti slušne. Myslím, že náš starosta dostáva dvanást tisíc ročitého platu. No, mnoho to neni, ale pán starosta ani nemá tak mnoho práce s nami. No, a na tři roky je to predsa třicet šest tisíc! A pak to ani obchodu nebude škodit, keď je jeho majitel starostou mesta.

— Hm, hm, a čo by to asi stálo?

— No, poměrne nie moc. Myslím, že nejakých sedem-osem tisíc by stačilo. Určite to nevím, musel by som sa s našimi pánmi domluvit.

— Štyri-päť tisíc by to bolo ešte hodno. Možno, dalo by sa to i lacnejšie urobiť. Myslím, že mám s múdrym pánom do činenia. Polovica, ktorú by ste vedeli z tej sumy sraziť, bola by vaša.

— Odpusťte pane, ale takto sa so mnou nedá mluvit! — sadol si staviteľ na vysokého koňa. — Keď hladám osoh pre svoju stranu a predávam proto za penize, čo by nemalo stát peníze, ešte nenasleduje, že klamem i svojich spolupracovníkov.

— Ja som, ako vidíte, obchodník a mám v krvi sa jednať. Ja som vás uraziť nechcel! Tak dám tých štyri tisíc.

— Musíte dat najmenej šest, i to vám neručím, či to postačí.

Pán staviteľ urobil tvár, ako keby sa cítil urazeným. Kázik sa trochu hanbil.

— Prejdite k nášmu tajomníkovi, pána Šturmovi, a hláste se u neho za člena. Potom budeme s vámi dále pojednávat.

Pán staviteľ sa teraz tak postavil, že otvoril svojmu návštevníkovi cestu k dverám, čo on porozumel, že už môže ísť s Bohom a že najlepší dojem na inženiera neurobil.

— No, dobre, veď uvidíme, — povedal a porúčal sa.

Kázik si myslel, že je staviteľ namyslený hlupák a inženier si myslel, že taký sprosták môže byť starostom, ale musí za to poriadne zaplatiť. Divil sa, že je tak málo rozumu potrebné, aby mohol byť niekto úspešným obchodníkom.

O niekoľko dní sa bol Kázik prihlásiť za člena, a zaplatiac do rúk pána Šturmu šesť tisíc korún, dostal sľub, že strana bude na neho hlasovať.

*

Začiatkom istého septembrového popoludnia slnko milými lúčmi prekvapilo hodné množstvo cestujúceho a odprevádzajúceho obecenstva na vrútockom nádraží. Každému padlo do očú veľmi pekne urastené dievčatko premilej tváričky a distingvovaného chovania. Bolo oblečené s diskrétnou eleganciou. Vyprevádzalo staršiu dámu vysokej postavy a veľmi energických čŕt tvári, oblečenú v tmavých šatách dávno prešlej módy. Bolo vidno, že pani úplne fumiguje dnešné spôsoby šatenia. Na formu jej klobúka sa ani jedna z prítomných dám viac nepamätala. A jednako bolo jej vystupovanie také, že každý s rešpektom hľadel na ňu, lebo pobadal, že je to osoba privyknutá rozkazovať. Dve dámy hovorily po nemecky a ich výslovnosť prezradzovala rodené Nemky.

Neďaleko nich sa už viac ráz bol obrátil hore-dolu chodiaci vysoký, štíhly mladý človek, inteligentnej tvári. Bol dobre oblečený v svetlosivom cestovnom obleku s knickerbockerkami.

Dvaja mladí ľudia padli do očú každému a padli do očú i sebe navzájom. Je isté, že koľko ráz prešiel mladý človek popri stojacich dámach, zakaždým si ho obzrely, práve tak, ako si on obzrel dámy.

Mladí ľudia hľadeli na seba s tým schválne prázdnym pohľadom, ktorý predpisuje dobrá výchova, ale ktorý jednako mnoho povie, keď sa častejšie opakuje. Mladý človek ich obišiel tri-štyri razy, až napokon zastal od nich na nejakých päť-šesť krokov, takže mohol stále pozorovať dievča, zachytávajúc jeho pozor, zdanlive ponad neho do diaľky obrátený. Vše zachytil hlasnejšie slovo z ich rozhovoru. Shováraly sa o jazdeckých koňoch s veľkou znalosťou.

Keď táto hra bola trvala asi desať-pätnásť minút, vošly dámy do pripraveného vlaku, idúceho na Zvolen. Cestovaly prvou triedou. Pri rozchode pozreli mladí na seba a skoro nezbadateľne sa usmiali na seba, hoci len očami. Keď dámy vošly do svojho kupé, mladý človek nespustil očú s neho, v nádeji, že skvostné dievča ešte vyzrie na neho. Keď sa vlak pohol, zakýval vozňu klobúkom na rozlúčku, a zdalo sa mu, že v obloku, pri ktorom sedely, blysla sa biela vreckovka.

Táto malá príhoda dlhé týždne vše preletela umom mladých ľudí. Iste sa pamätajú podnes na zvláštny pocit, ktorý ich opanoval, keď zazreli cudzieho, zaujavšieho ich dušu, v povedomí, že ho nikdy viac neuvidia. Iste si každý, obdarený aspoň trochou fantázie, spletie románik, povkladajúc do neho všetok idealizmus, všetku čistú lásku, akej je schopný. Príhoda je schovaná v takom tajnom kútiku duše, do ktorého nazrú, keď sa im zdá, že okrem každodenného plahočenia majú právo i na sviatočnejšie chvíle, naplnené nežnou túžbou po najvzletnejších daroch života.

*

Pani Malvína po mužovom odchode nemohla viac zaspať. Vŕtalo jej v hlave, že ju Jožíčko klame, ale nevedela vyhútať, s kým? Myslela na kadejaké hlúposti, čo urobí, ak ju naozaj klame. Oznámi to všetkým svojim priateľkám a dokáže, aká ona bola verná žena. Všetci ľudia budú nad ňou nariekať a ju ctiť ako vzor statočnej manželky, a Jožka odsudzovať čo najostrejšie. S tou myšlienkou sa na čas uspokojila a zadriemala.

O šiestej ju zobudila chyžná. Zavolala na ňu a pýtala sa jej, či bola na večierku pozerať? Pravda, bola na galérii. Boly tam skoro všetky služobné dievčatá.

— Nevidela si nášho pána? — pýtala sa.

— Akože, videla. Najprv pochodili po sále a potom si sadli k slečne Božke z pošty a sedeli tam skoro cez celý čas.

— A tancovali pán s niekým?

— Najprv len s tou slečnou a potom so samými staršími paňami. Druhí páni doktori tancovali len s mladými paňami a slečnami, len náš pán tancovali iba so staršími. Keď to videli tí druhí doktori, dali sa tiež do starších paní a vykrúcali ich, že sa len tak prášilo za nimi. Všetci ľudia sa na tom smiali.

— Aj na našom pánovi sa smiali ľudia?

— Oj nie. Lebo tá slečna z pošty odišla a náš pán za ňou o krátky čas. Ktosi prišiel po nich k chorému. Na konci sa strhol skoro škandál, lebo staršie panie sa nahnevaly, keď videly, aký posmech z nich robia páni doktori, a ani jedna z nich nechcela viac ísť s nimi tancovať. Potom doktori zmizli.

— No, len si teraz poriaď, ja tiež vstanem o chvíľu a pomôžem ti.

Pani Malvína sa teraz upokojila. Všetko súhlasilo s tým, čo bol muž rozprával. Možno, že je predsa statočný človek.

Niekoľko dní pani Malvína nepomyslela na svoju žiarlivosť.

Keď prišiel muž domov, trápila sa s jeho poškvrnenými nohavicami. Chcela mu ukázať, ako sa stará o jeho veci. Z nehody urobila udalosť, o ktorej môže hodne rozprávať.

Ale o týždeň sa pridalo, že Jožka vydurili v noci dva razy, a zakaždým k akýmsi biednym ľuďom, ktorých nikto neznal. A kdesi až na koniec mesta. Rozumie sa, lekár i jeho žena veľmi nadávali na tú háveď. Oboch rozčuľovalo, že sa tí neplatiaci ľudia opovažovali lekára bez príčiny sohnať s postele. Tí ľudia by mali vedieť, že lekárska návšteva je predovšetkým na to, aby lekár zarobil, a nie aby okolo chorého miništroval, keď mu v najviac prípadoch i tak nič nepomôže. A keď chorý ani nezaplatí za návštevu, nuž nemá to daromné chodenie nijakého smyslu. Toto bola pevná mienka pani Malvíny.

Druhá zvláštna okolnosť bola, že sa pán doktor skoro každý deň holil, hoci to predtým len každý druhý alebo až tretí deň robieval.

Tretia okolnosť, ktorá bola pani Malvíne veľmi čudná, bolo to, že si pán doktor zavše pohvizdoval, čo nerobieval, iba niekoľko týždňov po svadbe.

Pani Malvíne sa zdalo, že je Jožko omnoho nežnejší oproti nej, ako bol pred dvoma týždňami, a keď sa ho pýtala, prečo sa teraz tak často holieva, nuž jej povedal, že preto, lebo sa vždy žalúva, že ju neoholenou bradou poškriabal.

Možno iná, menej žiarlivá pani bola by i s takýmto stavom vecí bývala spokojná. Ale pani Malvína sa nemohla striasť pocitu, že je tu čosi nie v poriadku. Inštinkt jej našepkával, že je v ich živote bezpríčinná zmena. Je tu zmena, o príčine ktorej ona nevie. Za tým musí byť ženská!

V svojom chovaní k mužovi sa predbežne nezmenila. Nebola k nemu ani milšia, ani horšia, a čo viac, ani pani Čiernu mu nespomínala.

Ale spojila sa so svojou Margitou a zasvätila ju do svojho tajomstva. Ako prvý znak spolku darovala jej ešte celkom dobré, málo obnosené šaty, ktoré jej zle stály. Margita pokladala toto za prvotriedny znak paninej šľachetnosti — hoci jej dosiaľ bola pred pani Katuškou len do bosoriek nadávala — a umienila si, že jej urobí všetko po vôli. Spolok služobných dievčat je v podobných okolnostiach nebezpečný, lebo ich oči všetko vidia a ich ústa všetko vyrapocú.

Keď o dva dni neskoršie zasa volali pána doktora v noci k akémusi chudákovi do Žabína, čihala Margita v obloku, kde pán doktor pôjde? A čo sa stalo? Pán doktor mal ísť ulicou, vedúcou naľavo, ale zašiel do ulice napravo, asi päťdesiat krokov od cesty, vedúcej na Žabín. A v to isté ráno išla k pekárovi po rožky a stretla sa so slečnou z pošty, s ktorou sa pán doktor bol na večierku zabával. Ono to síce nič nedokazovalo, ale ju predsa čosi znepokojilo. Umienila si, že sa prezvie, kde býva? Hneď u pekára jej povedali, že niekoľko domov nižšie, a usmievali sa pritom. Margita je rapotačka, a tak sa bez mnohého ostýchania spýtala, prečo sa tovaryš smeje bez príčiny?

Majster povedal, že možno má i príčinu, ktože ho tam vie? Pekári bývajú celé noci na nohách, a tak vidia kadečo, o čom sa iným ani neprisnije.

Margita bola zvedavá, čo by to mohlo byť? Iste len nejaké daromnosti.

— Komu daromnosti, komu nie. Slečne z pošty a pánu doktorovi iste nie, keď sa im chce k vôli tomu v noci vstávať.

— Ktorému pánu doktorovi? Veď ich je tu viac? — pýtala sa Margita.

— Nuž pánu doktorovi Pruszkayovi, — odvetil tovaryš.

Margita sa cítila, ako keby bola prinajmenej novú krajinu odkryla. Rozumie sa, bola veľmi hrdá na seba, keď si predstavila, akú novinu povie svojej panej.

Čo si pani len počne a čo urobí s pánom?

Ale si zasa pomyslela, že sa pani predsa len často s ňou vadievala a že sa ju dosť nasekírovala. Od pána nikdy nedostala ani zlého slova. I diškréciu jej vše dal, keď niečo zručne vybavila.

Cestou sa sišla s Markou od pána direktora z banky. Musela trochu s ňou postáť. Rozumie sa, ukrutne jej klalo bok, aby jej novinu oznámila. Dievčatá sa postavily do dverí, aby na chodníku nezavadzaly.

— Júj, Marka, keby si ty vedela, čo som sa dozvedela! Počula som, že náš pán drží so slečnou z pošty. Po nociach sa s ňou schádzava. Chodí k nej do bývania. Čo si len počne pani, keď sa o tom dozvie.

— A veru, Margitka, ja na tvojom mieste by som jej o tom ani nepovedala. Pošepni to radšej pánovi. Pomysli, čo môžeš za to od neho dostať. A postraš ho, že povieš panej, ak si nedá s tou osobou pokoj. Veď sa to ani nepatrí takému pánovi, a to doktorovi! Veď keby to bol nejaký chasník, ale taký pán! Kto to len slýchal! Len napľuť na takú vec.

Marka sa iste pamätala na noci, ktoré nevyplnila len spokojným spánkom spravodlivého. Ale nešťastné porekadlo o brvne vo vlastnom oku nedá ľuďom pokoja!

Rozišly sa každá svojou stranou a do poludnia vedelo o tom celé mesto.

Dievča sa okúňalo lekárovi povedať, čo bolo počulo. Nemohlo sa rozhodnúť, či mu to má povedať, či nie? Ak jej za to len nadá? Čo sa mieša do veci, do ktorej jej nič nie je? A možno, že ani nebol u nej. A ak bol, že bola naozaj chorá?

Náhodou ju zavolal do ordinačky a kázal, aby mu umyla lavór. Dokiaľ s lavórom narábala, lekár zostal v izbe a čosi písal pri svojom stole. Margita hmkala a pokašliavala chvíľku, až sa jej lekár opýtal, čo toľko kašle?

Odhodlala sa mu vyjaviť, čo sa bola dozvedela. Nahla sa nad ním a zašeptala mu:

— Keď som bola pred chvíľou u pekára, povedali mi tam, že pán doktor chodieva v noci k slečne z pošty. Ak sa to dozvie milostivá pani, bude zle-nedobre. Mali by ste si dať s tou osobou pokoj, lebo sa pani veru bude hnevať. I tak už čosi šípi.

— Nuž čo je na tom? — chlapil sa lekár, hoci ho poriadne drglo. — Veď ja chodievam v noci aj k iným chorým.

— Ale slečna z pošty je zdravá. Veď som ju videla dnes ráno. Utekala na poštu ani srna.

— Počuješ, Margita, na tej veci celkom nič nie je, ale to jednako mojej panej nehovor, lebo vieš, aká je žiarlivá. Ja tú vec dám do poriadku a prepustím slečnu inému lekárovi na liečenie. Tu máš, — dával jej do ruky stokorunák, — to si odlož a panej nehovor nič.

Pruszkaya veľmi zamrzelo, že sa vec vykľula. Bol uverený, že sa to nemôže nikto dozvedieť. Aká ohromná nepríjemnosť povstane, ak sa jeho žena o jeho vohľadoch dozvie! Hrôza pomyslieť! I škrabal si dešperátne hlavu.

Ale vec nemožno zatajiť. Keď to vedia pekárovci, vie to celý svet. Musí všetky styky s Božou hneď prerušiť! Škoda, no. Večná škoda!

Keď sa Malvína dozvie, bude škandál. A jej hlúpi prepiati rodičia! Celý žart nebol to hoden! Musí Boži hneď odpísať kartičku, čo sa stalo. Ona je múdra osoba, možno, vynajde niečo, čím celú vec udusí.

Keď si trochu porozmýšľal, zdalo sa mu, že je príhoda ani nie taká strašná. Dobre, bol u nej dva-tri razy. V noci. Či ľudia neochorejú často i v noci? Ona trpí na takú chorobu, ktorá ju v noci zachváti. Čože, má zostať bez pomoci do rána? Nepovedal, že ide k nej, lebo vedel, že by mu žiarlivá žena bránila chorú navštíviť. Preto povedal, že ide inde.

Ale biedne vykrúcaniny nestály za nič. Jeho žena mala zvyk prezerať mužove vrecká, i našla v jednom pokrčenú, ceruzkou napísanú kartičku s poznámkou: „O jednej u Havranov.“ Pritom boly tri slová, ktoré mohly byť i dvojsmyselné, keď to človek chcel. Pre pani doktorku maly vôbec smysel, na ktorý sa jej ctnosť do krajnosti rozhorčila. Možno by nad tým listom i menej žiarlivá ženská pokrútila hlavou, pre Malvínu to bol dynamitový patron. Okrem toho dostala hneď i so tri anonymné listy, v ktorých ju známe priateľky bezmenne upovedomujú, ako ju Aduš bezbožne klame.

Osobe, neznavšej nič okrem seba, nebolo viac treba. Nejako zvláštne nevisela na svojom mužovi, a tak ju najväčšmi bolelo, že ju jej muž, taký skrachovaný sedmoslivkár, opovrhol pre obyčajnú pobehlicu, osobu všeobecne známu svojím nemravným životom!

Myslela si, že ho najcitlivejšie udrie, keď mu odoberie peniaze, ktorých ani nemal, a ujde s nimi. Aduš iste túžil po peniazoch, ale jeho skupánstvo sa viac vyvinulo pomermi a i pre jej stále napomínanie, a nie z vrodeného pudu. Na to mal predsa len primnoho z otcovej povahy v sebe.

Pani Katuška celú vec brala najmenej tragicky. O Malvínu nestála a z jej peňazí nemal nikto osohu, ani ona sama, lebo by nebola zo sporiteľničného vkladu za nič vybrala niečo, lebo to pokladala za hanbu. Tým by bola dokázala, že jej muž nemá takého dôchodku, z ktorého by mohli vyžiť.

Malvína nepovedala nikomu ani slova, len spakovala svoje šperky a vkladné knižky i odišla najbližším vlakom k rodičom. Hoci Pruszkayovci tajili odchod Mavínin pre neveru mužovu, vedelo o ňom celé mesto. Pani Katuška nahovárala syna, aby sa ďalej nestaral o svoju ženu. Ona podkladala svoju podráždenosť proti nej i jemu. Bála sa, že ak bude za ňou behať, ešte ju dovedie domov. Radila, aby počkal, čo začne. Ak on bude chodiť za ňou, budú si myslieť, že sa proti nej prehrešil.

Pruszkay mal teraz voľnú cestu k slečne Božene a ona veľmi dobre vedela využitkovať novú situáciu. Zakázala Jožkovi navštevovať ju. Ale ukradomky sa vše stretli v byte lekárovom, lebo Božena vedela omnoho obratnejšie prísť k nemu tak, aby ju nikto nepobadal. Jej úmysel bol zrejmý každému, i jeho matke, len Aduš ho nevidel. Božena chcela, aby si ju vzal za ženu. Kázala Pruszkayovi napísať Malvíne a vyzvať ju, aby prišla nazpät, pričom musel svoju vinu čo najrozhodnejšie tajiť, lebo jej šlo o to, aby nemusel platiť v prípade rozsobáša vysoké stravovacie príspevky. Musel jej i to napísať, ako sa svojím osočovaním prehrešila proti statočnosti slečny Boženy.

Namiesto Malvíny odpovedal na Pruszkayov list advokát Roubiček. Písal, že pani Malvína zadala žiadosť o rozsobáš, lebo môže manželovi dokázať neveru, pričom sa, pravda, bude rokovať aj o sume, akú bude požadovať na svoje vydržiavanie.

Pruszkayovi bol tento stav veľmi nemilý. Mrzelo ho, že bude musieť protivnej žene platiť ťažko zarobené groše, a to Boh vie koľké roky. Bol by sa s ňou radšej vyrovnal, aby prišla k nemu nazad. Odpísal list takéhoto znenia rodičom svojej ženy. Prosil ich, aby sprostredkovali medzi nimi vyrovnanie. V budúcnosti by si dal pozor, aby jej nedal príčinu ani pre najnepatrnejšie podozrenie. Keď žili tri roky krásne spolu, môžu v tom pokračovať, dokiaľ bude taká vôľa božia!

Doktorovi Roubičkovi omnoho viac záležalo na tom, aby sa rozsobášili, ako sa vyrovnali, a preto on odpovedal na Pruszkayov list, že vyrovnanie je vylúčené, lebo sa žalovaný i teraz stýka so slečnou Boženou, čo mu bude ľahko dokázať. Rodičia Malvínini, obrobení advokátom, ani neodpovedali na Adušov list.

Pruszkay bol v základe ľahtikár a stratil všetku dôveru k svojej veci, najmä keď ho matka i milenka presviedčaly, že všetci budú šťastnejší, keď sa zbavia tej zlej osoby, hoci i s peňažnou stratou. Keď sa Pruszkay spriatelil s tou myšlienkou, celkom ožil. Právo sa chytro skončilo a Aduš si vzal tak skoro, ako mohol, Boženu za ženu.

Nedá sa tajiť, že Pruszkay mal so svojou matkou a druhou ženou neporovnateľne krajší život ako s Malvínou. Matka sa s Božkou znamenite znášala a teraz ju zasa nadišla stará dobrá vôľa na všetkom sa smiať, lebo Božka bola prvotriedna spoločníčka. Jozef okrem straty peňazí so svojím rozsobášom len vyhral, lebo penzia Božkina skoro stačila na zaplatenie vydržiavajúceho príspevku pre Malvínu…

*

Pána Kázika navštívil pán Šturma, tajomník k. n. strany, a bol náramne úctivý k nemu, možno povedať, že ponížený.

Čím poníženejší bol pán tajomník, tým väčšmi napínal svoj nos položenie nepochopivší pán Kázik.

— Dobré ráničko vám prajem, pán starosta! Ako ste ráčili odpočívať? Iste dobre, lebo naše veci znamenite stoja. Prihlásilo sa nám hodne nových členov a urobili sme shodu so stolármi, že budú s nami hlasovať, hoci nepatria do našej strany. Len, viete, sú to ľudia bez idealistického podkladu. Robia isté ťažkosti, no. Slovom, chceli by zo svojho hlasovania peňažne ťažiť.

Pán Kázik sa zo začiatku mile usmieval. Jeho úsmev sa postupne stával opovržlivým, a pri konci reči pána tajomníka úplne zmizol.

Pán Kázik sa postavil do pozitúry rozhorčeného vlastenca, a vehementne kývajúc ukazovákom, zvolal:

— Nie, nie, nie! Nič im nedáme! Tie časy prešly, keď sme voličské hlasy kupovali! To je najväčšia nemravnosť, akú si možno predstaviť.

Pán Šturma vytiahol plecia dohora, svraštil jednu polovicu tvári a mädlil si ruky.

— Ono je to s tými peniazmi také, ako na to pozeráme. Pán starosta bude mať zo svojho úradu i pekný hmotný osoh. Viem, že je na to nie utisnutý a že nechce byť vyvolený k vôli zisku. To ja veľmi dobre viem. A práve preto si myslia tí ľudkovia, že keď oni nemajú peňazí na svoje strannícke ciele, pán starosta by im mohol vypomôcť nejakou skromnejšou sumou, na ktorú by obetoval len malú čiastku svojho zisku.

Pán Kázik chcel ešte vždy dokazovať, že je on charakter, a zatriasol znova hlavou a prstom.

— Na to na nijaký prípad nepristávam. Nedám sa takto oholiť. Potom by to drancovanie nemalo konca. Dal som šesť tisíc korún na spolkové ciele, a vy ste sa zaviazali posadiť ma za to do starostovského kresla. A basta! Dosť, ďalej sa neshováram!

Pán tajomník zasa mädlil rukami a zasa sa trochu usmieval, ale len jedným kútikom úst.

— My sme sa zaviazali, ako sa v takých veciach možno zaviazať, len v medziach možnosti. My urobíme všetko, aby sme potrebné hlasy sosbierali, ale i vy musíte prispieť sohnať ich. Šesť tisíc korún za starostenstvo na tri roky po dvanásť tisíc, to nie sú peniaze. To by vám vynieslo okrem hodnosti ešte tridsať tisíc korún, nepočítajúc do toho obchodný zisk, ktorý ako starosta budete mať v svojom obchode. Stolári žiadajú tiež šesť tisíc korún. My vás prosíme, aby ste im tú malichernú sumu dali, lebo bez nich nám bude ťažko sohnať potrebné hlasy. Ráčte počítať, že ak prepadnete, utratíte i šesť tisíc, ktoré ste nám už dali, a ak vyhráte s pomocou stolárov, zarobíte len na plate dvadsať štyri tisíc korún. Celkom pekný zisk bez práce. Pán starosta, rozmyslite si to!

— No, počujete, toto je naozaj škandál! Veď som sa ja dostal do peknej pasce! A bez tých stolárov nevyhráme?

— Aby som vám nalial čistej vody, musím povedať, že iste nie. Boj bude veľmi ostrý. Vy sa musíte teraz rozhodnúť alebo stratiť šesť tisíc, alebo získať dvadsať štyri tisíc korún.

— Keď sa veci tak majú, bol by som blázon utratiť šesť tisíc, keď môžem vyhrať dvadsať štyri tisíc! Bol by som zlým obchodníkom, hehehe.

Pán tajomník dôrazne dosvedčil.

— Tak vám tých šesť tisíc ešte dám. Ale s tým bude dosť! Hlbšie sa do veci nepustím, na nijaký prípad! Ráčte si to láskave zapamätať!

— Kedy môžem peniaze prevziať?

— Dám vám ich hneď. Ale len s podmienkou, že viac nebudete odo mňa požadovať!

— To je taká vec, na ktorú sa vám nemôžem ani teraz zaručiť. Musíte i sám uznať. Keby som sa vám ja i zaručil, mnoho by ste z toho nemali, lebo by to bolo len moje slovo, ktoré je len toľko hodno, koľko ja môžem vykonať. Ale stranu to neviaže, lebo mi na to nedala nijakého splnomocnenia. To musíte uznať.

— Tak by som najlepšie urobil, keby som sa s kratšej cesty vrátil.

— Nemyslím, že by ste múdre urobili. Voľby budú o týždeň a za taký krátky čas sa už nemôže nič zvláštneho pridať. Povedzme, že riskujete ešte nejakú sumičku, ale viac to nemôže byť ako nejakých päť-šesť tisíc. I tak by vám ešte zostala polovica platu. To je nie obchod na zahodenie.

— No, poručeno Pánu Bohu! Keď som povedal a, musím povedať i b. Počkajte chvíľu, donesiem vám peniaze. Napíšte za ten čas kvitanciu.

O desať dní bola voľba a Kázik sa stal starostom. Viac peňazí od neho nežiadali.

Po voľbe prišiel natešený domov a žena mu nepovedala nič, len aby sa ešte netešil, lebo dosiaľ nevykoštoval, aké remeslo je starostovstvo.

Kázik sa s ňou povadil. Nemá — vraj — s ním nijakého spolucítenia.

— Bola si proti tomu, nuž ťa teraz mrzí, že som vyhral. Ty by si iste bola radšej, keby som bol prehral, — sršil sa na ňu.

— Aby som ti pravdu povedala, uhádol si. Čože môžeš mať z celého ako mrzutosť? A ty si náramný človek, hneváš sa pre všetko desaťnásobne viac ako iní ľudia. A keď to tvoji odporcovia pobadajú, budú ťa stále napádať. Uvidíš!

Kázik sa chytro presvedčil, že žena mala pravdu. Netešil sa dlho svojmu víťazstvu. Prvé bolo, že jeho odporcovia napadli voľbu. Vypočítali množstvo, ako si on myslel, najnesmyselnejších obvinení, ktoré boly jednako nepríjemné, keďže pri ich pretriasaní sa spomínaly veci, ktoré boly s inej stránky nemilé.

Pri prvej schôdzke obecného úradu ho osobne napadli kadejakými celkom lživými narážkami. Že, vraj, ako obchodník nemilosrdne zdieral i najchudobnejšieho, berúc vždy väčší zisk ako iný obchodník. Nebolo nič ľahšieho, ako to dokázať výpoveďami stranníckych svedkov. Povynachádzali mu staré hriechy. Nebol nikdy spoľahlivým Slovákom. Vykutali staré číslo akéhosi Vágvölgyi Hirnöku, v ktorom bolo parádne poďakovanie pánu veľkokupcovi Kázikovi Bohuszlávovi, že daroval Femke tisíc korún. Bola to neodškriepiteľná pravda, na ktorú sa bolo dávno zabudlo. Teraz vytrčila špatnú hlavu a vyšlo na javo, prečo to urobil. Jeho slovenskí priatelia hlasovali raz v mestskom zasadnutí, aby jeho konkurent dostal istú dodávku, proti nemu, lebo Kázik bol hodne drahší. V hneve prestúpil k Maďarom, a aby dokázal svoju úprimnosť, vstúpil i medzi femkistov.

Že to oželel o niekoľko dní, to mu nič nepomohlo: špina na ňom zostala, najmä v zlobe neprajníkov. Vyhodili mu na oči i vydieranie vlastných zamestnancov, hoci to naozaj nebola pravda. Ale i na to sa našli svedkovia medzi nespoľahlivými ľuďmi, ktorých bol zo svojho obchodu odstránil pre kadejaké darebáctva.

Prišiel domov zakaždým zdivený, skoro chorý. Napádali ho i v novinách a otravovali mu život každým možným spôsobom.

Iný, v politických bojoch ostrieľaný človek by si z toho všetkého mnoho nerobil a bol by sa odporcom odplatil podobným spôsobom, ale neskúsený, citlivý človek to dlho nezniesol. Neminuly dva mesiace, a Kázik pod zámienkou choroby sa striasol starostovstva.

Jeho sebadôvera tým hodne utrpela. Predsa mal poslúchať svoju ženu! Veľmi ho pomýlil i Jób. Mal mať viac rozumu ako on. Ale keď si vec dobre rozmyslel, uznal, že nemá príčiny sa na Jóba hnevať, lebo urobil, čo od neho žiadal. Vina celého úderu je len on sám. Prišlo mu na um, že je nie dobre nútiť Pána Boha, aby všetky naše žiadosti vyplnil. Vari bude lepšie spoliehať sa zavše len na Jeho dobrotu!

A ženu bude poslúchať.

Takzvaný rozumný človek bude pokladať Kázika za blázna. Je to blázon, ale je bláznom i každý takzvaný rozumný človek, namýšľajúci si, že nikdy podobného bláznovstva neurobil!

*

Na vianočné sviatky býva u Kázikov vždy plno kupcov v obchode. Veľká predajňa robí dojem, ako keby tam bolo nejaké shromaždenie. V takýto čas pomáhali predávať i takí domáci, ktorí sa ináč tým nezaoberali.

Miloš, zamestnaný u advokáta Vagáča ako koncipista, mal na sviatky niekoľko dní dovolenky a posluhoval v čase najväčšieho shonu niekoľko hodín v sklepe v odľahlom kúte, kde ho otec bol postavil, aby nebol ľuďom priveľmi na očiach. Ale Miloš sa naskrze neskrýval, a preto sa otec neprestával s ním vadiť.

Vážil gazdinej z mesta krúpy na zakálanie, keď, zdvihnúc hlavu, zazrel neďaleko dverí prekvapujúco pekné pobelavé dievča v perziánovej bundičke a čiapočke, zpod ktorej vábne svietila jasnoružová tvárička. Nemohol s nej strhnúť oči. Veď to bolo to dievča, ktoré ho na ceste do Bratislavy na vrútockej stanici bolo uchvátilo. Dosiaľ nebolo dňa, aby nebol naň pomyslel. S ňou vošiel do sklepu i gazda Poradovských ešte s jedným sluhom. Teraz mu razom skočilo do hlavy, že to nemôže byť nikto iný ako slečna Irena Poradovská! Podivné, že ju nebol poznal na stanici! Ale predsa nie div, veď ju len zriedka vídaval, lebo ani nebol mnoho doma, a keď bol na strednej škole, bola malé dievčatko, o ktoré sa ani neobzrel. Pravda, jej hlavnejšie životné príhody, medzi inými i oná s jej bratom Jurajom, boly mu známe, lebo veď sa obyvateľstvo mesta veľmi zaujímalo o všetky udalosti v lepších, „panských“ rodinách, ktoré bývaly i v blízkych dedinách. Vedel i o pomere Ireny a Daniela, ako i to, že sa, ako hovorili, ich pomer rozišiel a že Irena končí kurz sociálnej sestry, lebo sa jej zunovala panská spoločnosť, v ktorej nenachádzala serióznosti, akú podľa jej náhľadu život od dnešného človeka požaduje.

Irena tiež pobadala elegantného pána, ktorého si všimla na vrútockej stanici, s ktorým bola neodtajiteľne trochu očkovala a mu i na rozlúčku šatôčkou bola zakývala.

Keď ho zazrela v sklepe obsluhovať, zapálila sa a nevoľne odvrátila. Nebola tak vychovaná, aby bola kládla veľkú váhu na nejakú „panskosť“, ale predsa mala povedomie, že sú jej rodičia, ba i ona sama, zámožní ľudia a že už ich dávni predkovia boli takí. Nuž, na nejaký pomer s kupeckým pomocníkom práve nepočítala, čo by bol akým gavalierom.

Čo pokladala za drobný flirt s človekom, s ktorým sa nikdy viac nesíde, teraz sa jej zdalo veľmi ženantnou vecou, lebo bola postavenie osoby, s ktorou sa bola trochu zabudla, tak veľmi preceňovala.

Miloš bol hľadel na ňu, keď ho zbadala, a videl, že sa zapálila a odvrátila od neho. Myslel si, že by jej bolo nepríjemné stretnúť sa s ním, i ušiel radšej z obchodu.

Irene sa zdal Pudelspringer človekom bez akéhokoľvek romantizmu. Myslela si, že každý taký musí byť malicherným grošiarikom a polovzdelaným, nafúkaným vydriduchom. V robotné dni je lepší Hausknecht, a v nedeľu sa vyparádi a natriasa, namýšľajúc si, že je pán.

Mohol sa jej vidieť švárny, dobre oblečený mládenec, ale keď videla, čím je, cítila sa oklamanou a mrzela sa na seba, že mu sadla na lep.

Obidvaja by si takto boli zničili peknú rozpomienku, keby sa dobrotivá náhoda nebola zamiešala do ich nerozumu. Miloš vyšiel na ulicu pred sklep, kde sa shováral so známymi, keď pristúpila k nemu staršia pani Pruszkayová, ktorej životným potešením bolo motať sa po jarmokoch a kupovať kadejaké daromnosti, ktoré sú podľa jej náhľadu do každej domácnosti nevyhnutne potrebné.

Miloš bol s ňou známy a pozdravil ju veľmi zdvorile. Starú dámu mal každý rád, lebo bola ku každému veľmi milá.

— Ruky bozkávam, milostivá pani. Ráčite kupovať, kupovať!

— Ale viete, v dome vždy chýba kadečo, a iný sa do toho tak nerozumie.

Miloš sa zasmial.

— Milostivá pani, všetky tie veci môžete i u nás vždy dostať, nemusíte čakať na jarmoky.

— Uverím vám. Ale keď to na jarmoku môžem kúpiť i horšie i drahšie, prečo by som si nedovolila taký žart. Len si predstavte, ako ma pre moje nákupy vždy vysmeje nevesta a syn! Ideme sa na tom vše popučiť od smiechu. Tu pred vami stoja Poradovských autá. Iste je niekto z rodiny u vás v sklepe. Nie je to Irena? Rada by som bola s ňou.

— Áno, slečna Irena je tu. Ak rozkážete, zavolám vám ju.

Slečna Irena v obchode kupovala pre všetky deti a čeľaď na ich majetku. Nezabudla ani na opustenejšie deti dedinské. Na svoje nákupy doviedla so sebou nákladné auto a svoje osobné. Obsluhovali ju dvaja pomocníci, lebo urobila účet na niekoľko tisíc korún.

Miloš pristúpil k nej. Pobadal, že keď ju oslovil, prezradila jej tvár nemilé prekvapenie.

— Milostivá slečna, ráčte odpustiť, že vás vyrušujem. Pred sklepom stojí pani staršia Pruszkayová a rada by sa s vami shovárala. Čo jej mám povedať?

— Ah, teta Katuška! — zvolala a bez odpovede vybehla na ulicu.

Vpadla pani Katuške, stojacej skoro pri samých dverách, do náručia. Pobozkaly sa a preukazovaly si veľké potešenie, že sa tak neočakávane sišly. Pruszkayovci neboli na čistom, v akom pomere je Daniel s Irenou, hoci udržiavali najsrdečnejšie priateľstvo.

— Prišla si iste zasa kupovať vianočné dary, ako robievaš každý rok. Ty si zlaté dievča, Irenka! Boli by sme radi, keby si prišla k nám na obed. Teraz ťa nebudem zdržiavať, ale ťa očakávame naisto.

Irena chodila vďačne do Pruszkayov, lebo sa v spoločnosti dvoch paní veľmi dobre cítila.

— Ruky ti bozkávam, drahá tetuška! Vďačne prídem, len si odbavím veci v obchode. Ale prosím ťa, tetuška, nevieš, kto je ten mládenec, čo si po mňa poslala? Zdá sa byť veľmi namysleným.

Pani Katuška urobila zadivenú tvár.

— To by som na neho nepovedala. Proti mne je veľmi úctivý a pozorný. Je to mladý Kázik a učí sa práva. Myslím, že už má i doktorát.

Irena skrotla.

— Ja som myslela, že je to kupecký pomocník. Ako príde na to, že v obchode pomáha?

— Irenka moja, a ako ty prídeš, že boháčka, dieťa z najprednejšej rodiny v celom okrese, si sociálnou sestrou? Keď vidí, že treba ľudí obslúžiť, odloží svoju právnickú múdrosť a pomáha, ako vie. On je práve tak dieťaťom dnešných čias ako ty. Veru by nad tým naši otcovia veľmi krútili hlavami. Ale dnes to inakšie nejde.

Irena sošpúlila trochu vzdorovite ústa.

— No, vidíš, tetuška, ako ma to mrzí. Aká som len predsa hlúpa! Ale ako ďaleko som ja ešte od toho, aby som bola dieťaťom dnešných čias! Ale ťa nejdem zdržiavať. Čím skôr sa odbavím tu, tým skôr budem môcť prísť k vám. A mám veru hodne roboty.

— Tak pá, moja drahá, len príď čo najskorej! — povedala pani Katuška, a odchádzajúc, pokývala jej rukou na rozlúčku.

— Ruky bozkávam, prídem iste! — zvolala Irena, hľadiac za odchádzajúcou, a vošla zasa do sklepu.

Irena nebola už dosť dávno u Pruszkayov. Hoci jej bola Božena sympatická, nebolo medzi nimi ešte vrelého porozumenia, ktoré sa neskoršie vyvinulo. Keď bola tam ostatný raz, neboli odpratali ešte náradie pani Malvíny. Keď teraz prešla po izbách, híkala od príjemného prekvapenia. Nadrapujúce sa, filisterské zariadenie zmizlo. Nevkusnú, naparujúcu sa nádheru nahradili lahodnými, na odpočinok vábiacimi kusmi. Ťažké tmavé záclony premenili milými, svetlými hodvábmi a batistmi. Kým Irena nepoznala Božku, stránila sa jej; keď bola raz s ňou na večierku hodinku, poznala v nej pomerne vzdelanú, rozumnú, dobrodušnú osobu, ktorá sa nerobila ani horšou, ani lepšou, ako bola. Škodilo jej v očiach mnohých, že bola priprostoreká a dovolila si i skutky, ktoré iné panie nerobily, alebo len v najväčšej privátnosti. Možno, bol jej život i pestrejší, ako ho predstavovala, ale vedela tak obratne a zdanlive úprimne o ňom rozprávať, že jej každý rozumný človek odpustil vďačne hriešky, ktoré prípadne zatajovala. Najväčšmi ju mydlily prísne mravokárky pre hriechy, ktoré potajomky samy páchaly. Zazlievaly jej najmä, že sa otvorene opovážila žiť podľa svojej vôle, nehľadiac na to, ako ju dámy posudzujú. Možno, zavše zašla i za šnúru ženskej poctivosti, ale sa o tom ani v tom klebetnom meste nič určitejšieho nevedelo.

Irena bola primladá a prineskúsená, aby bola vedela hľadieť za kulisy Boženinho života. Ona brala všetko za hotový peniaz, čo jej Božena povedala, tým viac, lebo jej prostorekosť účinkovala na ňu dojmom veľkej smelosti. Myslela si, že poriadna ženská chodí ozaj na kraji úpadku, ktorá hovorí o istých veciach s takou otvorenosťou, ako to Božka robila. A pritom jednako videla, že vlastne Božena nerobila nič strašnejšieho ako iné poriadne vydaté panie, majúce sobášnym listom licenciu na isté slobody, o ktorých sa dievčatám ani len snívať nesmie. Irene bola otvorená reč Boženina milá, lebo tušila za prekrúcaním očú a premrštenými posudkami mnohých paní zrejmý nesúlad medzi ich rečami a ich ozajstným životom.

Vošla do predizby dr. Pruszkaya a sišla sa tam s Božkou. Len tri-štyri razy boly dosiaľ spolu, ale oči ich vyzradily lepšie ako dlhé reči, že cítia k sebe vrelú prítulnosť. Úprimná a radostná pochvala nového zariadenia bývania bola mocnou podporou ich mladého, ale mohutnejúceho priateľstva.

O chvíľu prišla i pani Katuška a Jozef. Sadli si do pohodlných foteľov a pohoviek, na ktorých môže každý naozaj komótne sedieť.

Najprv sa shovárali o svojom kupovaní. Pani Katuška vyrukovala so zázrakmi, ktoré jej prišili, veľmi ich vychvaľovala a očakávala vrelé uznanie. Chudinka, spôsobila len všeobecné obveselenie celej spoločnosti, na ktorom mala napokon najväčšiu účasť.

Potom sa trochu porozprávali o kadejakých pikantnejších novinách, až prešli na svoje vlastné veci.

Pani Katušku dosť nemile prekvapila otázka Irenina, čo porába Daniel a ako sa má? Myslela si, čože sa spytuješ, veď ty to musíš lepšie vedieť ako ja?

— Tak si už nepíšete? — pýtala sa.

— Ó, už dávno nie!

— To som ja veru nevedela, — zvolala pani Katuška s úprimným zadivením.

— A prečo ste si prestali dopisovať?

— Tetuška, po tej strašnej veci s naším Ďurim prešla mi všetka vôľa od každého mužského. Ani ich vidieť nemôžem, — skríkla Irena.

— Ono vám je to divná čeliadka, tí chlapi, — podotkla, ako mimochodom, Božena, otriasajúc si popol cigarety do popolníka s veľkou pozornosťou, ako keby to bola najvážnejšia vec.

Pruszkay sa zasmial.

— A predsa sa nás vcelku tak nebojíte. Myslím, že my máme pred vami väčší rešpekt ako vy pred nami! Zdá sa mi, že nás chcete trochu ohovárať, preto urobím najlepšie, keď sa odtiaľto stratím.

Božka mu prisvedčila a kývla i rukou.

— Bol si spomínal akúsi súrnu robotu. Môžeš si ju ešte vybaviť.

Keď Jožko odišiel, chvíľočku mlčaly.

— Viete, čo by som ja myslela? — pýtala sa Božka.

— Čo, dieťa moje, — povedala pani Katuška.

— Irenka, ty si sa celkom rozišla s Dankom? Alebo je to len taký prechodný hnev?

— Teraz ani počuť nechcem o nijakom chlapovi! Aspoň sa mi tak zdá. Keď na hociktorého pomyslím, vždy mi príde nešťastný Ďuri na um. Tak sa mi zdá, že ho vedľa každého vidím.

Irena povedala, že vedľa každého, len keď pomyslela na Miloša po vrútockej schôdzke, neukazoval sa jej. Bola presvedčená, že to preto nie, lebo si myslela, že sa s ním nikdy viac nestretne.

— Ja mám plán! Jožko musí, ako viete, platiť svojej bývalej žene tisíc dvesto korún mesačne. Nemôžem povedať, že by nás to veľmi tešilo. Keby sa Malvína vydala, striasli by sme sa tejto ťarchy. Čo myslíte, nebolo by dobre, keby sme sa my postarali o dobrého muža pre ňu?

Pani Katuška skríkla s komickou hrôzou.

— Pre Pána Jána, vari len nemyslíš na Daňa! A potom by som musela ísť k nim!

Božka a Irena sa srdečne zasmialy.

— Tetuška drahá, to ťa musela veľmi execírovať!

— Detičky moje, nemáte ani pochopu, čo tá ženská so mnou robila. Často som si myslela, že jej niečo urobím.

Božena zhíkla.

— Boh zachovaj! Zľakla som sa, že sebe chceš ublížiť. No, keď jej, tak som nič nepovedala. Toho sa nemusíš báť, že by sme ťa my od nás pustili. Ani za svet. Zle nás poznáš, takú prvotriednu silu v domácnosti že by sme si pustili!

— Tak naozaj myslíš na Daniela? — opýtala sa Irena.

— Okrem toho, že našu drahú mamičku trápila, nebola to najhoršia žena. Má peňazí, na čo, ako počúvam, Danko kladie váhu.

— A od koho to vieš, že tak baží po groši? — pýtala sa trochu zľaknutá pani Katuška.

— Bol tu jeho kolega, inženier Weigert, on hovoril, že Daniel potrebuje vždy peniaze, lebo sa primnoho kartuje.

— Chudák! — zvolala zľaknute aj Irena.

Pani Katuška zalomila rukami.

— Pán Boh zachovaj! Tak je už po ňom!

— Práve preto by potreboval takú ženu, ako je Malvína, ona by ho odučila od karát, — poznamenala Božena. — To je, vidíte, energická osoba, s ňou sa nedá žartovať. I môjho drahého Aduša tak vyhodila, len sa tak sprášilo! Pravda, bude mať aký-taký rešpekt pred Pruszkayovcami, nuž ale Danko je šumný chlap, možno by skočila na to vábidlo. Veď sme my ženské také divné stvorenia! Však, Irenka?

Irena sa zapálila.

— Prečo sa to pýtaš mňa? Ja mám v tomto ohľade ešte málo skúseností!

Božka sa usmiala, chytila ju za briadku a pozrela jej do očú.

— Ty zlaté, neskazené dieťa! — zvolala s úprimným poľutovaním. — Čosi ti vŕta v srdiečku. Radšej sa nikdy nevydaj, ak nemáš toho najlepšieho dostať!

— Ale netrápže ju, vidíš, ako si ju zahanbila, — hrešila ju pani Katuška.

Irena trochu mrzute potriasla hlavou.

— Neviem, čo si myslíte o mne. Nemôže na mňa nikto povedať, že sa mnoho zaoberám chlapmi.

— To ti je tak, Irenka. Si krásna osoba, akých sa zriedka nájde. Každý si myslí, že ťa chlapi musia obletovať a že ťa niektorý predsa len musí uchvatnúť, — vyhovárala jej tetuška mrzutosť.

Božka sa len usmievala a krútila záporne hlavou.

— Bez príčiny sa také pekné dievča nebude červenať ako pivonia, — poznamenala Božka.

— Viete, čo? Rozprávajte radšej o Malvíninej svadbe. To ma bude väčšmi zaujímať, najmä v tom prípade, ak by si ju Danko vzal. A či je to ozaj pravda s tými kartami?

— Neviem, neviem, dieťa moje. Nikdy som pri ňom nezbadala ani najmenšej náklonnosti na to. A ty, Božka, myslíš to naozaj, že by ho Malvína vedela od karát odučiť? Ja by som mu veru odpísala, aby sa mal okolo nej, hoci sa ma dosť natrápila, — hovorila pani Katuška s neobyčajne utrápenou tvárou.

Na obed prišiel i Jožko a zasa doniesli otázku Dankovej ženby na tapetu a rokovali o nej celkom vážne, lebo Božke záležalo na tom, aby jej penzia nevychádzala nazmar vyplácaním Malvíniných alimentov. Jožko venoval tejto otázke veľkú pozornosť v nádeji, že Božka niečo vynajde, čím by sa striasli Malvíny. Na otázku, či sa Daňo hráva v karty, povedal, že on vie celkom iste, že Daňo v svojom živote nemal karty v rukách. Inž. Weigert možno tára do sveta z kolegiálnej alebo z inej nevraživosti.

*

Začiatkom januára navštívila Irena tetku Stázu. Chcela sohnať výstavku domáceho plátna a dávnej činovate, ktorej mala tetka hodne a mimoriadnych kusov. Mala storočné obrusy i pre dvadsať štyri a tridsať šesť osôb. Dnes také kusy viac nevyrábali.

Kdeže by sa do našich dnešných izbičiek vmestily stoly pre dvadsať šesť osôb! Predtým bolo pánom hej! Ovce, teľce, kury, husi nestály nič, a lacné vínko a doma pálené pálenky sa dostaly za dobré alebo za zlé slovo, tabak narástol v každej záhrade a o fajky nebola núdza, mohly robiť hostiny. Ale dnešní páni! Nech zavolá desať ľudí na obed, bude hladovať štvrť roka, kým trovy odpôsti!

Tetka posadila Irenu do svojho starodávneho salóna, zariadeného ešte dedmi a pozastieraného opatrne čisto bielymi obrusmi. Na zabielených stenách bolo rozvešané niekoľko meďorezov a siluety povystrihované z čierneho papiera na bielom podklade v úzkych zlatých rámoch. V kúte dobre hriala veľká kachľová pec. Pri otvorenom písacom stole — sekretárom ho volali — sedela Irena a robila si do zápisníka poznámky.

Pozerala napäte na dvere salóna, lebo mala podivné tušenie, že niekto neočakávaný má vojsť. Pravda, nie tetka, veď o nej vedela, že príde. Bola vyšla na chvíľu po niekoľko parádnych obrusov.

Bez zaklopania vošiel do izby Miloš Kázik, a zazrúc Irenu, zastal vprostred izby, kde bol vošiel, kým poznal, kto je to pri písacom stole. Irena bola veľmi prekvapená, keď videla, že vošiel práve Kázik! Zo všetkých známych každého skôr očakávala ako jeho.

Miloš sa poklonil a trochu neiste sa predstavil.

— Odpusťte, milostivá slečna, že som bez klopania vošiel, nemal som ani tušenia, že by tu niekto bol. Som doktor Miloš Kázik. Čakám na priateľa Štefana, s ktorým sa máme ísť spolu lyžovať.

Irena bola neočakávaným vstúpením Milošovým tiež vynesená z rovnováhy, ale sa pri jeho reči spamätala.

— Poznám vás už, pán doktor. Nemáme, myslím, nijakej príčiny hrať sa na kolembabu, keďže sme sa už viac ráz sišli. Pištu niet tu, ale iste hneď príde. Sadnite si.

Ukázala mu na stoličku a sadla si tiež.

— Áno, máte úplne pravdu, milostivá slečna. My sme sa už viac ráz videli, hoci sme sa prvý raz nepoznali. Druhý raz som už vedel, s kým ma sviedla šťastlivá hviezda. Vy ste azda neboli so mnou na čistom pri druhej schôdzke, až teraz budeme bojovať s otvoreným vizírom.

Irena sa usmiala.

— Máte pravdu! Priznám sa vám, že som si prvý raz myslela, že ste brabantský princ, lebo vaše vystúpenie bolo veľmi imponujúce, druhý raz bolo protivou prvého, zdali ste sa zakliatym princom z rozprávky, začarovaným za služobného ducha, až teraz vystupujete vo vlastnej kožke. Takto sa mi vidíte najlepšie.

Irena mu podala ruku. Miloš jej ju jemne stisol.

— Tak predbežne na príjemnú známosť, a časom možno i na milé alebo verné priateľstvo! Ja s mojej strany vám ho sľubujem. Hneď prvý raz som vás pokladal za vílu, druhý a tretí raz to potvrdzujem.

Irena i Miloš mali pocit, že sú si nie takí ľahostajní, ako si bývajú ľudia, ktorí sa prvý raz v živote shovárajú. Medzi rečou sa boli navzájom poobzerali a sny, ktoré si boli venovali, vplývaly spojujúcne na ich terajšie city.

Miloš bol vtedy prvý raz v salóne Bajčich, i obzrel si ho zbežne.

— Na mňa robí tento salón dojem hrobky Tutánchámmonovej. Nie ani tak zariadením ako duchom, ktorý ma tu obchádza. Zdá sa mi bližším faraónovi ako nám.

— No, to by som nepovedala, — usmiala sa Irena, — faraón je nám ďaleký, a naši oteckovia sú nám veľmi blízki. Mne sa zdá, ako keby som len včera bola bývala so svojimi starými oteckami!

— Pomyslite len na postavy, zosobnené čiernymi tôňami na stenách. Ich modely neznaly okrem seba nikoho, najviac ak svoju rodinu a niekoľko do ich stavu patriacich priateľov. A pomyslite na seba! Bohatá, panská slečna ide na kurz sociálnej sestry a rozdáva samovoľne svoj majetok chudobe, teda otrokom, cítiac nespravodlivosť spoločenského zariadenia. Pravda, ste výnimočná osoba a vám podobných ani niet mnoho. Ale predsa len jest. Dnes je váš prípad už taký, že si ho ani noviny nevšimnú, lebo robíte niečo, čo si i duch času žiada a čo už niektorí z nás pokladajú za prirodzené, keďže si myslia, že ich tisnú do toho i dnešné pomery, naplňujúce ovzdušie socialistickými doktrínami.

— Ani sama neviem, ako som do toho prišla. Uisťujem vás, že ma neviedly nijaké socialistické doktríny, o ktorých len toľko viem, že ich je toľko všelijakých, že sa v nich vlastne nikto nevyzná. Ale jednu vlastnosť majú všetky. Chcú ľudí násilne urobiť šťastnými. Možno, spôsobily dosiaľ viac žiaľu ako radosti. Moja práca nezná násilia. Mojím učiteľom je len bieda, ktorej chcem odpomôcť, nakoľko vládzem. Vychovaly ma pomery v našom dome, kde najmä najmladšie deti neznaly prepychu, ako ste možno počuli. Uznám, skoro všetci moji súrodenci sú presvedčení, že je život žiaducnejší pri takom jeho trávení, ako ho trávili naši otcovia. Mne sa stal ten spôsob žitia prosto celkom nemožným. Videla som primnoho žiaľu a priveľmi som precítila jeho bolestný osteň, aby som sa mohla dívať na utrpenie hocijakých cudzích radšej, ako by som sa zriekla zbytočného, detinského prepychu, ktorým napokon nič nedokazujem, ako že mám viac peňazí ako iní.

Zdržiavala som sa dosť hodne i v rodinách svojich bratov a sestár a navštevovala i najbližšie ich rodiny. Všade kládli hlavnú váhu na ukazovanie najzbytočnejších daromností. Život trávia bojom proti dlhej chvíli, hračkami, hostinkami, flirtovaním a i horšími vecami, ktoré majú často neblahý koniec. Ako som zažila pri našom nešťastnom Ďurkovi. Na takom živote som nenašla nič, čo by ma bolo vábilo!

— Uznám vám to, milostivá slečna. Keby ste seba mali radšej, keby ste mali menej citu, nehľadali by ste zábavu v pomáhaní vcelku hodne nepríjemným neborákom, ale by ste boli našli aj iné zaneprázdnenie. Nemuseli by ste viesť práve taký život ako vaša rodinka. Mohli ste študovať, cestovať, mohli ste sa baviť hoci i — sbieraním známok. Mohli ste sa stať tenisovou hviezdou. Uverím vám i to, že by vás bolo vaše dobré srdce v každom čase zaviedlo pomáhať opusteným.

— Nuž, zasa nechcem celkom tajiť, že terajší duch času na mňa nemal nijakého účinku. Som zvedavá, ako vy chápete život a prečo ste sa stali práve juristom? Aby som vám pravdu povedala, nepokladám to za zvláštne ľudomilné povolanie. Aspoň ani na jedno sa toľko nenadáva ako na právnické.

— Myslím, že sú to všetko povedačky nerozvažitých ľudí. Viem iste, že ste si vy nikdy nelámali hlavičku na nešľachetnosti advokátov. Nič je nie ľahšie dokázať ako to, že medzi najšľachetnejších ľudí patrí i mnoho advokátov. Iste je naše pravosúdie nie dokonalé, ale že je vôbec znesiteľné, to môže ďakovať jedine právnikom. Keď som dobrej vôle, namýšľam si, že svoju vedu venujem aspoň čiastočne opusteným a biednym.

Irena sa usmievala na neho.

— Akí sme my dvaja dobrí, pán doktor. Najskorej preto, lebo sme mladí a chceme sa jeden druhému páčiť. Nemyslíte? Veď si dnes i dvoria ľudia inakšie ako predtým.

— Myslíte, že sme predtým vychvaľovali telesnú krásu vybratej obete a teraz chválime duševnú? Priznám sa vám, že by som omnoho úprimnejšie vedel chváliť vaše krásne oči a vábne ústa. Viete čo? I tu toto bielušké miesto na vašom líci, prechádzajúce do takej podivnej červene okolo vašich očú, vedelo by ma omnoho väčšmi oduševniť ako vaše celé milosrdenstvo.

Irena pozrela na neho, ako keby nerozumela, čo hovorí. Vstala.

— Predsa pozriem, kde je váš priateľ. Ináč upozorňujem, že ja sa neodťahujem od rečí o láske, ak len pod istými podmienkami. A prvá je, aby sme sa milovali. Ja som predbežne ešte nie do vás zamilovaná, a preto sa mi podobné reči zdajú detinskými. Uznáte, že sa výlevy zamilovaných zdajú nezamilovaným smiešnymi, práve tak, ako dívať sa na tancujúcich je nám smiešne, keď nepočujeme hudbu, pri ktorej tancujú.

— Priznám sa vám, odkedy som vás videl na vrútockom nádraží, ani na chvíľu ste mi nevyšli z umu. Neviem si nič milšieho predstaviť ako vašu spoločnosť. A najmä teraz, keď som mal príležitosť poznať i vaše smýšľanie.

— Tak vidíte. To ešte znesiem bez otrasu. Priznám sa vám, že nepokladám za nevyhnutne potrebné hovoriť vždy o láske, i keď sme zamilovaní. Často stačí pohľad pre presvedčivejšie vyznanie lásky ako dlhé tirády. O bozku ani nehovorím!

— Bože môj, ako múdre hovoríte! Ako vďačne by som vyznával lásku podľa vášho vysokoceneného spôsobu!

Irena mu pozrela do očú a zapálila sa.

— Možno i na to príde. Ale teraz už choďte vyhľadať svojho Pištu, lebo pri jeho známej pohyblivosti sa dnes nepôjdete lyžovať.

*

Potom sa nestretli skoro celé dva mesiace. Irena bola na kurze a len raz-dva razy pribehla na svojom aute do mesta. Navštívila niekoľko známych, najmä Pruszkayovcov zakaždým. Raz videla i Miloša na ulici, ale on ju nezbadal. Hoci sama videla, že ju nemohol ani vidieť, predsa sa mrzela na neho, že je ľahostajný. Myslela si, keby ju mal rád, musel by mať oči všade. Miloš bol viac pesimistom a myslel si, že taká krásavica a boháčka má na každý prst vohľača a celá hračka s ním jej je len zábavka na skrátenie dlhej chvíle. Vše si zasa nahováral, že je predsa nie vylúčené, že je to dievča seriózne a že ani kurz nekončí pre kratochvíľu, ale naozaj chce biednym čím základnejšie pomáhať. Rozmýšľal, ako by sa mohol s ňou sísť. Nepokladal za príhodné pýtať od nej písomne rendezvous. Tým by si mohol s ňou všetko skaziť. Jej by bolo ľahko aranžovať schôdzku u Pruszkayov, keby jej len trochu na tom záležalo. Veď on by len to chcel vedieť, či si má pre ňu srdce užierať alebo sa usilovať striasť sa myšlienky na ňu.

Irena si zasa myslela, že je Miloš alebo celkom neobratný mládenec, alebo mu nezáleží na nej. Vedel veľmi dobre, do ktorých domov chodieva, nebolo by nič ľahšieho, ako vojsť do niektorého, keď je i ona tam.

Takto chodili obidvaja, mrziac sa na seba, ako to robievajú neskúsení, jeden pred druhým priveľký rešpekt majúci ľudia, hoci by smelší s ľahkosťou preskočili hrádzu, pozostávajúcu len z ich nemotornosti. Napokon ich Božka dostala dokopy, ale z toho nič nemali, len ešte škodu a žiaľ.

Asi o piatej bola Irena u Božky, keď videla prechádzať Miloša pod domom. Pruszkayovci bývali na vysokom prízemí, a tak nerobilo nijakej ťažkosti zavolať ho do domu. Zámienku pre to Božka chytro našla. Bola dostala od kníhkupca výber kníh, chcela mu z nich ponúknuť.

Keď vošiel Miloš do izby, Božka s Irenou sedely pri malom stolíku na pohovke a obzeraly knihy. Keď zazrel Irenu, urobil takú šťastnú tvár, ako keby bola aspoň jeho snúbenicou a nebol ju videl rok! Oči mu zažiarily a vyhodil ruky dohora, ako keby bol očakával, že mu padne rovno do náručia. Božku, trochu do úzadia ustúpivšiu, ani nezbadal, ale sa vrhol rovno k Irene, schytil jej ruku a násilne ju bozkával, hoci mu v tom bránila a napokon len preto povolila, lebo sa jej zdala naťahovačka prinevkusnou. Božka urobila trochu prekvapenú tvár na šialené vystúpenie Milošovo, o ktorom nevedela, čo si má myslieť a čo Irena veľmi dobre pobadala. Aby nešťastný dojem trochu zmiernila, chovala sa oproti Milošovi nielen chladne, ale až cudzo. Miloš sa cítil urazeným, a nechápajúc naskrze situáciu, odvrátil sa od Ireny celkom, a cez krátku chvíľu, ktorú strávil u Pruszkayov, ani si ju temer nevšimol.

Božka predložila knihy a hovorila o nich, neprezradiac ani mihnutím oka, že čosi pobadala v chovaní mladých ľudí. Keďže sa nemali na nejaké vyjasnenie nemilej situácie, rozprávala o novej knihe Smrekovej, ktorá sa jej veľmi videla, a potom pod zámienkou, že donesie z druhej izby ešte i Lukáčove verše, odbehla. Ale to bolo márne. Ich pomer bol ešte taký nevyjasnený, že kým by sa niektorý z nich odhodlal niečo povedať, prišla Božka nazpäť. Prišlo jej na um, že hľadaná kniha je medzi ostatnými.

Iste nečítali Smrekove verše nikde a nikdy s menším zaujatím ako vtedy oná spoločnosť! Božka videla, že by Milošovi bola mohla predať i celú sbierku, ktorá ležala na stole, ale bola milosrdná a prišila mu iba akési usmrkané veršíky, akých je tak zbytočne mnoho v našej spisbe, aby mal niečo primeraného pre svoju vtedajšiu náladu.

Potom prešiel zasa aspoň mesiac, kým sa nevideli. Miloš sa len s Božkou vše sišiel na ulici, alebo ju i navštívil, keď nemal čo robiť, a trápila ho túžba po Irene, Božka pri prvej návšteve sa od neho dozvedela, čo sa s ním a s Irenou stalo.

Keď jej vyrozprával, že sa Irena len preto môže na neho hnevať, lebo ju bol minule u nej privrúcne privítal, čím ju trochu kompromitoval, keďže je ich pomer nie taký, aby si bol mohol dovoliť podobné vystupovanie, len sa zasmiala.

— Vidíte, pán doktor, tu máte dôkaz, že je potrebné klásť väčšiu váhu na vystupovanie, ako ste vy mladí páni náchylní urobiť. Ste alebo priskromní, alebo priburšikózni. Ale pre dobré chovanie je potrebný tréning. Bez neho sa každý na svojej koži presvedčí, že zastrelí capa, keď sa dostane do trochu nezvyklej situácie.

— Bože môj, kde máme vziať to dobré chovanie, keď nemáme vôbec primeranej spoločnosti, kde by sme sa to mohli naučiť. Mnohí z nás si namýšľajú, že sa možno obrúsiť čítaním cudzích spoločenských románov. Ale ja sám uznávam, že by som sa práve tak mohol naučiť šermovať z knihy.

— Máte pravdu. Najlepší vodca k dobrému chovaniu je dobrosrdečnosť a skromnosť. Keby vám bolo prišlo na um byť len trochu skromnejším, boli by ste vyhrali. Ale vy ste vošli ako víťaz, a Irenka predsa len má i trochu panskej pýchy. Obidvaja ste urobili chybičky. Nuž ale myslím, že ste to obidvaja obanovali a že ste náchylní sa pomeriť. Čo chcete odo mňa?

— Aby ste nás pomerili.

— To je hej ťažká otázka pomeriť dvoch ľudí, ktorí si nič nežiadajú vrelšie, len aby sa to stalo. Keď príde Irena, odkážem po vás a nechám vás osamote. Vy sa bezo mňa iste lepšie dorozumiete.

*

Náhodou Irena už na druhý deň navštívila Božku. Prišla, ako to dámy robievajú, len na minútku. Ale Božka sa tej minútky nezľakla a smele prichystala čaj i pre Irenu. Zároveň poslala verného posla po Miloša, aby vyhľadal jej muža o pol piatej i v tom prípade, keby sa na vlastné oči bol presvedčil, že niekam odcestoval.

Na dôkaz okatého spoločenského luhania poznamenávam, že Miloš naozaj videl Pruszkaya odchádzať do susednej dediny k chorému a že ho predsa prišiel hľadať o pol piatej do jeho bývania, hoci mal veľmi súrne apeláciu písať.

Vybehol do Pruszkayov, a keď ho Margita, domáca pomocníčka, chcela odbaviť s tým, že odišiel, odvolával sa smele na milostivú paniu, ktorej má tiež niečo veľmi vážneho oznámiť. Na to sa mu Margita s porozumením usmiala a podotkla, že pri milosťpanej je práve slečna od Poradovských.

Miloš vošiel do dennej a poklonil sa dámam.

— Ruky bozkávam, milostivé dámy, — rečnil a pobozkal pani Katuške ruku a stisol jemne Ireninu, pričom mu vyhnal blažený úsmev na tvár pocit, že i ona trochu stisla jeho. Pozreli si do očú a ľahučkým úsmevom si navzájom označili, že sa nehnevajú na seba. Naraz sa im zdalo, že sú si navzájom omnoho bližší ako iní ľudia. Vše sa im oči stretly s láskavým odpúšťaním bývalých previnení.

Shovárali sa o všelijakých veciach. Božku najviac zaujímalo, že sa inženier Weigert celkom vážne stará o Malvínu. Rozprávala, že chcel dostať do jej osídel Danka, a koniec bude, že sám uviazne v jej rukách.

Pani Katuška nevedela, ako má hľadieť na celú vec. Naskrze netúžila po tom stať sa zasa testinou Malvíninou, a predsa ju mrzelo, že jej syna vyhodí niekto zo sedla pri ženskej, o ktorú sa uchádza. A pritom Dankovi ani na um neprišlo, aby skočil do tej pasce.

V tomto rozhovore Miloš nemal nijakej účasti a Irena tiež len tu i tu urobila poznámku. Mala čudne nemilý pocit, keď bola reč o tom, že by si Danko chcel vziať Malvínu za ženu. Myslela, že na ňu už zabudol!

Margita vošla pošepnúť panej, že priniesli objednanú hydinu. Či ju má prevziať? To, pravda, musela Božka pozrieť a zavolala so sebou i pani Katušku ako najvyššie fórum. Obidve dámy veľmi prosily, aby im Irenka a Miloš dovolili vzdialiť sa na krátku chvíľu.

Sotva sa zavrely za nimi dvere, složil Miloš prosebne ruky.

— Odpustili ste mi moju bezohľadnosť! Aká ste vy dobrá!

Irena sa obzrela po izbe, či sú naozaj sami.

— Pomyslela som, akí sme my ľudia popudliví a ako sa dáme opanovať i malou mrzutosťou, čím si často nepomerne mnoho zármutku a nemilých chvíľ spôsobujeme. Nemyslite si, že mi nebolo hneď ľúto, že som urazila dobrého človeka len preto, lebo svoju radosť nad naším stretnutím prikrikľave vyjadril. No, a čo bolo na tom, keby ma i miloval a svoju lásku oproti mne priotvorene ukázal? Či by to bola pre mňa hanba? V prvej chvíli ma nepríjemne dojalo, ako bude na mňa hľadieť Božka, keby som sa bola tak napochytre zamilovala do vás. Iste by si myslela: Tá osôbka tiež má každú chvíľu novú lásku! Uznáte, lichotivé by to nebolo.

— Či môžeme hovoriť o našej láske, keď jej ani niet? Aspoň sa ja neopovažujem ani na to myslieť! Tak vysoko hľadieť sa neopovažujem, hoci by ma srdce ťahalo k vám!

— Nemôžem vám ani zakázať, ani rozkázať, aby ste ma mali rád. Celkom iste by mi bolo milšie, keby ste ma milovali ako nie, lebo mám možnosť si vás vziať, ak sa mi bude páčiť. Predbežne mi môžete bozkať ruku na pomerenie.

Božka vošla do izby, keď Miloš ešte držal Ireninu ruku v svojej.

— Tak sme vzali tie husi. Mamička hovorí, že sú nie drahé. Bojím sa, že moje husi sa do vášho terajšieho „štimungu“ veľmi nehodia. Hoci sa mi zdá, že ste i vy akýsi obchod uzavreli.

Pani Katuška prešla k Irene a zdvihla jej hlavu za briadku.

— Nože, pozri na ňu, či jej niečo nepohádaš na tvári. Ty máš lepšie oči. Ja nič nevidím. Ale v týchto terajších dievčatách sa veru nevyznám.

Božka pozrela ostre na Miloša.

— Mamička, na chlapoch skôr poznáš, či majú niečo na svedomí. Chlapi sa nevedia tak majstrovsky pretvarovať ako my. Ale ani tento hriešnik nemá čo zatajovať.

— Drahá milostivá, čo vy hľadíte na nás tak skúmave, veď vám i my sami povieme, čo nám dušu tlačí. Urobili sme shodu, že venujeme svoje životy službe opustených a biednych.

— Veď o Irenke je to všeobecne známe, ale o vás! Vy ako fiškál tiež chcete byť milosrdným samaritánom? — smiala sa Božena.

I pani Katuška sa chutne smiala.

— Nechaj ho. Z fiškála všetko vystane. Keď čert môže i Bibliu citovať, prečo by nebol fiškál i samaritánom pre pekné dievča? A do Irenky sa zamilovať mu nepadne veľmi ťažko.

— Robíte si z nás posmech. Dobre, smejte sa. My aspoň skúsime, čo vykonáme. Jedno je celkom isté, že taký daromný život, ako vedú moje sestry a bratia, ja nepovediem!

Irena vstala a sekla tak rozhodne hlavou, že všetci boli uistení, že jej úmysel je úprimný a aspoň v tú minútu skalopevný.

Pani Katuška sa jednako zasa zasmiala.

— No, doktorko, to sa vám zdá privážnym. Rozmyslite si veci, dokiaľ máte čas.

Miloša vážnosť vystúpenia Ireninho nemile dojala. V tú chvíľu sa mu zdalo veľmi nepríjemným robiť zo seba nejakého dobrodinca chudoby. Veď on nemá proti tomu nič, aby ľudí priveľmi nedral, ale zasa robiť zo seba nejakého tribúna ľudu, to sa mu zdalo neserióznym. Zdalo sa mu to akýmsi komediantským, čo by robil len pod nátlakom Ireny — za čas. Namýšľal si, že najmä chvíľami, keď nič od neho nežiadali, má teoreticky vyvinutý smysel pre kolektívum, ale nevedel, ako by mal vykonať, aby bol i vlk sýty i baran celý. Zastupovať chudobných ľudí zadarmo zdalo sa mu primalicherným už i preto, lebo pri takýchto veciach skoro vždy šlo len o maličkosti, prípadné ublíženia na cti alebo ľahšie-ťažšie úrazy telesné. To sú všetko veci, v ktorých viac pomôžu svedkovia ako advokát.

*

Poradovský bol hneď po prevrate, ako sa začaly ozývať prvé reči o pozemkovej reforme, dal prepísať svoj majetok v primeraných čiastkach na svoje deti. Ktoré sa z nich oženilo alebo vydalo, dal mu jeho diel, a ktoré, ako Irena, zostalo s ním ďalej bývať pod jednou strechou, vzal mu čiastku do prenájmu a platil za ňu riadnu árendu ako cudziemu. Tak spravoval čiastky ženine, dcérine a nebohého Ďuriho, ktorého dôchodok ukladal v prospech ostatných detí. Celý majetok Poradovského mal skoro do päť tisíc jutár, a tak po rozdelení padol na každého slušný podiel. Irena dostávala od otca ročite okolo pol druha sta tisíc korún. — Keďže bola skoro plnoletá, nechal ju otec s vlastnými peniazmi voľne šafáriť, najmä keď videl, že ich nerozhadzuje podaromnici. Irena istú čiastku svojho dôchodku rozdala na milodary, menšiu čiastku upotrebila na svoje slušné, ale nie prepychové živobytie a ostatok uložila na úroky.

Veľkú čiastku svojho času strávila navštevovaním obcí v blízkosti svojho bydliska. Vyhľadávala predovšetkým biednych, chorých a opustených, potom i takých, o ktorých počula, že majú kadejaké nepríjemnosti a naťahovačky v rodine.

Počula, že sa v Borovom u Červeňov delia s rodičovským majetkom a nemôžu prísť na nijaký poriadok. Vošla k nim a našla starého Červeňa s kosou na pleci, chystajúceho sa ísť do poľa kosiť trávu.

V dedine ju poznali ako zlý peniaz.

— Kdeže sa tu berú, veľkomožná slečna? Najskorej prišli urobiť poriadok medzi nami.

— Dobrý deň, Červeň. Počula som, že sa naťahujete s deťmi, i prišla som sa presvedčiť, či je to pravda.

— Jáj, aká sú oni len dobrá, keď sa starajú o nás. Veru sa akosi nevieme dohodnúť, my rodičia so synmi. A mne je nie milé naťahovať sa na staré kolená s deťmi, keď sme dosiaľ pekne boli vyšli.

— A prečo a o čo sa naťahujete?

— Nuž, veď vedia, ako to vždy býva. V každom majetku sú lepšie a horšie parcielky a každé by chcelo mať len najlepšie. Nad tým sa škriepime. Ja veru deťom uznám, že sa každé hľadí zaopatriť čo najlepšie, veď gruntík je všetko, z čoho možno vytiahnuť živobytie. Ak je gruntík nanič, môže žobračiť celý život.

Irene skočilo do hlavy, že by to bola zábavka pre Kázika. Tešilo ju to i preto, lebo mala príležitosť s ním spolu chodiť na svojej škodovke. Mala šoféra, ale obyčajne si sama viedla voz, najmä keď šla do blízkych obcí. Ako skoro každý mladý človek, vedel i Miloš šoférovať. Predbežne ešte nemal svoje auto.

Irena odtelefonovala Milošovi do kancelárie advokáta Vagáča, u ktorého bol vtedy zamestnaný, či by nemohol ísť v sobotu popoludní do Borového a v akej veci.

Miloš išiel s veľkým potešením.

V sobotu bol príjemný deň a Miloš okolo štvrtej už pripravený očakával Irenu, keď jej voz zastal pred kanceláriou.

Vyskočil k nej k volantu.

Irena neuháňala priveľmi, veď ani jej, ani Milošovi nezáležalo na tom, aby krátku cestu čím skôr skončili. Obidvaja boli šťastní, že môžu spolu tráviť hodinku-dve, za ktorý čas si možno prezradia niečo, čo bude obidvom nezabudnuteľne milé.

— Tak, akú to máte históriu, milostivá slečna? Cestou by ste mi mohli o tom povedať.

— Teraz vám nemôžem mnoho rozprávať, lebo ja sama mnoho o veci neviem. Ani v tom som nie istá, či som vás bez príčiny neustávala. Ak som to urobila, poriadne mi nadáte.

Pozrela pritom na neho tak vábne, že sa nemohol zdržať hlbokého vzdychu.

— Vďačne som vám k službám v každej veci, ale sa vám priznám, že by mi bolo milšie, keby sme sa mohli shovárať o veciach, ktoré aspoň mňa väčšmi zaujímajú.

— No, nech sa ľúbi, cestou môžete rozprávať, čo vás najviac zaujíma.

— Neviem, či mi to dovolíte! Ja totižto myslím skoro vždy len na vás, a tak by som najradšej i o vás rozprávať.

— Milý doktor, myslím, že by to bola veľmi fádna téma. O mne naozaj niet čo hovoriť. Ja som so svojimi vecami v každom ohľade na čistom a takí ľudia bývajú nudní. Hovorte radšej o sebe. Vy ste ešte nie na čistom so sebou. Kde sa mienite osadiť ako advokát?

— Najradšej by som bol, keby ste mi to vy určili, — povedal tichučko.

— Ja? Ako by som ja k tomu prišla? To je pre mňa privážna otázka, odpovedať na ňu sa neodvážim.

— Bol by som najšťastnejším človekom, keby ste to predsa urobili.

Irena sa zapálila až po oči.

— Myslíte, aby som s tým prevzala i zodpovednosť za váš osud v takej miere, ako žena môže prevziať za muža?

— Keby ste to urobili, bol by som najblaženejším človekom na svete!

— Máte ma teda tak rád? — opýtala sa, zasvietiac rozkošnými očami na neho, a zastavila voz v krásnej doline v kroví blízko potoka.

Všetky ich reči boly len daromné komédie, ktorými maskovali svoju túžbu, o ktorej iste vedeli, že ju nepremôžu, aby si padli do náručia. Obidvaja boli mladí, páčili sa jeden druhému a mysleli si, že nemajú nijakej príčiny, aby sa navzájom nevzali, keď sa im to zapáči.

Boli vtedy istí, že sa vždy budú tak milovať ako v túto chvíľu a iste bola aj ich vôľa vtedy najpevnejšia. Škoda, že milovanie obyčajnejších ľudí nezávisí len od vôle. Závisí i od vôle, ale len pri múdrych ľuďoch. A takých je omnoho menej, ako si myslíme. Úfajme sa v záujme našich milujúcich sa priateľov, že si nájdu okrem túžby po smyselnej láske aj iné dôvody, ktoré upevnia ich sväz na nerozlučný na tomto svete.

Aká bola Irena obozretná, dokazuje i to, že zastavila voz pri ceste, lebo si zapamätala, že sa často pridá nehoda s autom, keď mladí ľudia rozličného pohlavia sedia pri volante. Pravda je i to, že si pri tejto príležitosti prezradia tajnosť, ktorú i tak vedeli nazpamäť. Ale že sa tak radi majú a že objať milovanú bytnosť a pridusiť ju bozkmi je taký nebeský pôžitok, o tom dosiaľ nevedeli.

V dedine vyhľadali bývanie Červeňovcov a na šťastie našli doma len Červeňovú, ktorá vyrozprávala, že majú rozdeliť podiely dvom synom a dcére. Okrem toho majú ešte dcéru a syna, ale to sú ešte do školy chodiace deti. Najväčšia ťažkosť je s nimi a rodičmi, lebo deti by chcely, aby im dali všetok majetok a spoľahli sa len na ich vďačnosť a dobrotu. Veď je pravda, nie sú to zlé deti, ale čože môžeš vedieť, čo urobí žena a možno i testiná s takým mladým chlapcom, keď má radšej ženu ako mater. A to sa veru pridá!

Obidvaja na tieto slová vrele prisvedčili a stará Červeňka sa až trochu zadivila nad ich počínaním.

Keďže so samou starou nemohli nič vykonať, odišli, prisľúbiac, že prídu v niektorý deň podvečer, keď budú všetci doma.

— Nech ich Pán Boh požehná za ich dobrotu, — ďakovala gazdiná vďačne, nemajúc ani tušenia, že Pán Boh splní jej želanie hneď za dedinou, keď párik zopakuje výjav z doliny pri potôčku.

Zaiste sú i prísni mravokárci, ktorí pokladajú čo i len spomenúť ľúbostnú scénu za nediskrétnosť. Poľutovania hodni neboráci! Iste ich hnevá i zakvitnutá jabloň, obletovaná rojom včiel.

*

V ustálený deň prišli do Červeňov a našli shromaždených okrem najbližšej rodiny i ďalších príbuzných a niekoľko dobrých priateľov. Gazda, Ondro Červeň, sedel s krátkou fajkou v zuboch za stolom medzi oblokmi, ostatní: synovia, dcéry a mať, nevesta, žena staršieho syna Jana, jeho tesť a priatelia postávali a sedeli okolo pece.

Ondro Červeň má podlhovastú, prešibanú tvár s dlhými, na plecia padajúcimi, na konci skučeravenými, ani havran čiernymi vlasmi. Holé svalnaté ramená v širokých rukávoch opiera o stôl a tak rozpráva. Jeho dvaja najstarší synovia, Jano a Pavo, naťahajú sa pre dve parcely, s ktorými nevedia prísť na poriadok. I jeden i druhý by chcel mať pole na Dieli, a nie na Lomázke, ktoré je síce väčšie, ale leží na úbočí. Horšie sa s neho sváža.

Ostatní trúsili rozumy, nie podľa hodnoty pozemku, ale skôr podľa priateľstva.

Do toho jarmoku vošli Irena a Miloš. Slečnu poznali všetci, Miloša len starý Ondro, ktorý sa bol raz s ním sišiel pri súde.

Irena predstavila Miloša.

— Tento pán je advokátsky pomocník, syn pána veľkokupca Kázika, ktorého iste všetci poznáte. Pán doktor prišiel na moju prosbu celkom zadarmo, aby vám v prípade potreby poslúžil svojou radou. Tak, Červeň, vyložte nám svoju vec.

— Celá vec je taká, že tuto naši synovia by nás starých chceli prosto z celého nášho majetku na ulicu vyhodiť. Nie sú spokojní s naším gazdovaním, a my veru nebudeme tak tancovať, ako sa im páči. To už raz nie! — i trepol päsťou na stôl.

— Ja som z domu nedostal viac ako desať jutár, a teraz mám vyše tridsať! To som všetko ja s touto osobou — ukázal na svoju ženu — sosbieral. Pán Boh je svedok, s koľkou robotou a s akým trápením. Dva razy som sa mal utopiť. Raz ma len kone vytrhly a druhý raz tuto môj kmotor najmilší, Miško Cimrák, ma vytiahol z vody. Nech mu to Pán Boh odplatí ešte na tomto svete!

— Dva razy sme vyhoreli a postavili sa zakaždým poriadnejšie a pohodlnejšie. Mojím deťom veru nič nechýba a ani im nikdy nechýbalo, a teraz mi ony chcú v mojom, mojou ťažkou prácou nadobudnutom majetku rozkazovať! No, to už raz nebude, to nie, bohupríssám, to nebudem trpieť! Alebo sa stane, ako ja chcem, alebo i hore i dolu je cesta!

V rodine povstala vrava a krik, jedni tak, druhí inak hovorili. Všetky reči neboly nič hodny.

Až sa ohlásila Irena.

— Sváko Červeň, poznáte ma už od mnohých rokov. Neraz ste sa v našom dvore obrátili a môj otec vo vašom. Myslím, že ste nikdy nemali prečo sa žalovať na neho a ani on na vás. Poriadni ľudia ste boli a ste obidvaja. A, strýčko Červeň, musíte byť poriadnym a spravodlivým i oproti svojim deťom. Tak hovoriť nesmiete, ako ste teraz hovorili. Deti sú vaše a Pán Boh ich požehnal vám a vašej ženičke, aby ste sa statočne o ne starali. Teraz, keď deti vyrástly na samostatných ľudí, postavte ich na nohy, ako môžete najlepšie! Nesmiete ani jedno ukrivdiť, ako nesmiete ani na seba zabúdať. Preto som doviedla pána doktora, aby vám takým spôsobom poradil, aby ste každej nepríjemnosti vyhli.

Ani deti, ani priatelia nenechali reči starého Červeňa bez poznámky. Deti sa proti tomu ohradzovaly, aby im vyčítal nevďačnosť. Dosiaľ nemali rodičia pre to nijakú príčinu. Ani ony nemajú nič proti tomu, aby si rodičia pre seba zadržali príslušnú čiastku, ony len to chcú, aby rodičia čiastku, ktorú chcú im dať, rozdelili spravodlive. Slečne veľmi ďakovaly za jej pekné slová.

Irena potom vyzvala Miloša, aby prevzal vedenie celého rokovania do svojich rúk.

— Ak dovolíte, aby som vám poslúžil svojou právnickou radou, rozumie sa, celkom bezplatne, iba z kresťanskej lásky, tak na žiadosť slečny Ireny Poradovskej to veľmi rád urobím. Aby sme sa mohli riadne poradiť, potrebné je, aby sme boli na čistom, koľký majetok máme, koľko z neho chceme podeliť, medzi koľkých súrodencov a akým spôsobom. Tak, Červeň, koľko majetku máte a akú čiastku chcete z neho podeliť a na koľko čiastok?

Červeň začal obšírne rozprávať, koľko majetku zdedil, dostal so ženou a sám zadovážil kúpou. Milošovi bolo ľúto toľko času zbytočne tráviť, keď mal možnosť omnoho príjemnejšie ho upotrebiť, a preto začal klásť starému otázky, čím, pravda, mnoho nezískal, lebo Červeň na otázky ešte obšírnejšie vykladal celkom zbytočné okolnosti. Irena sa na dlhej tvári Milošovej usmiala a vyzvala ho, aby ho nechal, nech hovorí, ako sám chce, tak nebude mať toľko čo rozťahovať.

Po biede sa dozvedeli, že Červeň má asi tridsať dva jutra poľa a že ho chce rozdeliť na päť čiastok, z ktorých by dve ďalej obrábal on, keďže dvoje najmladších detí nebude gazdovať. Ilonka chce byť učiteľkou a Jožo je u zámočníka za učňa. Z dôchodku ich podielov by ich vydržiaval. Po smrti rodičov by starší mohli mladších vyplatiť.

Takto zhruba vyložená vec zdala sa byť veľmi prostou a čistou. Ale keď prišlo na delenie jednotlivých parciel, ukázalo sa, že sú ťažkosti. Skoro všetky bolo možno podeliť na dvoje-troje a tak nejako rozdeliť. Ale s parcelami na Lomázke a na Dieli si nevedeli rady. Lomázka bola o celú štvrtinu väčšia, ale parcela na Dieli ležala pri samej hradskej na rovine, kým Lomázka na kopci. S Lomázky sa sobralo čosi viac úrody, ale roboty to stálo o hodne viac.

Chlapi sa naťahovali, ani jeden nechcel popustiť a nechcel Lomázku, mohli ju vychvaľovať, ako chceli.

Miloš sa im čudoval, že sa pre takú malichernosť tak naťahujú. Veď čo je viac roboty na Lomázke, o toľko je i úroda viac hodna.

Tu povedal starý Červeň takto:

— Keď vy, pán doktor, nerozumiete život sedliakov a nerozumejú ho ani páni, ktorí o nás knihy píšu. Vám sa zdá brázda, niekoľko košov trávy ničím. Čudujete sa, že sa pre takú maličkosť púšťame do drahých pravôt, ktorých trovy ďaleko prevyšujú možný osoh. My peniazmi raz nevieme narábať, nám je len tá zem milá a cenná. My iného nemáme na živobytie ako kúsok zeme, za ktorú platíme toľko peňazí, že to páni ani nechcú veriť. Ale nijaký sedliak nevyžije z peňazí, len zo zeme. Keby som mal z peňazí žiť, zhnil by som za rok. Preto sa bijeme o každú hrudu a preto je i najviac zlej krvi v našich rodinách.

Nielen Milošovi, ale aj Irene bolo už tohto rozprávania dosť. Irena sa tešila, že sa ešte pred západom slnka vrátia do mesta. Pri rozmanitom osvetlení zapadajúceho slnka menil sa pri každej slučke cesty obraz kraja, nemohla sa ho nasýtiť.

I rozmýšľala, ako by mohla celé vyjednávanie čím chytrejšie skončiť.

— Počujte, ľudkovia, takto sa môžeme naťahovať i do rána, a nedojdeme ku koncu. Na koľko by ste šacovali rozdiel ceny tých parciel v peniazoch? O koľko je Diel viac hoden ako Lomázka?

Na tú otázku povstala hotová škriepka. Mienky sa v prvom ohni veľmi rozchádzaly. Jedni hovorili o piatich-šiestich, iní o jednej-dvoch tisíckach. Trvalo hodnú chvíľu, kým sa väčšina ustálila na dva tisíce päťsto korunách.

— Tak keby sa k Lomázke pridalo dva tisíce päťsto korún, nemusel by sa cítiť ukráteným, kto by ju prevzal? — pýtala sa Irena s úsmevom.

Miloš sa pýtal, kto by mal dodať tých dva tisíce päťsto korún? Či ten, kto dostane Diel?

O takomto vybavení bratia nechceli ani počuť. Mysleli, že otec má dosť hotových peňazí, aby to on pridal. Starý Červeň sa dávno tak chutne nezasmial ako na tomto Pavovom návrhu.

Za Červenom sa všetci rozosmiali.

— A ktorý z vás by prevzal Lomázku, keby sa niekto podvolil tie peniaze složiť?

I Jano i Pavo sa pýtali, ako složiť, pri akých podmienkach?

Irena povedala pri všeobecnom tichu:

— Nuž, povedzme, že by som ja darovala tomu, kto pristane na Lomázke, tie peniaze hneď, alebo, keďže toľko peňazí so sebou nenosím, zajtrajšieho dňa?

I Jano i Pavo skríkli razom:

— Ja, ja!

Potom pozreli na seba a nadali si do žgrlošov, do mrzkých vydieračov.

Miloš sa zasmial.

— Počujete, milí priatelia, mne sa zdá, že si vy z nás len žarty robíte a že je Lomázka nie ani o halier menej hodna ako Diel. Ináč by ste sa tak o tie peniaze nebili. Možno sa skôr dojednáme, keď slečna nedá dva tisíce, ale len tisíc päťsto.

I Jano i Pavo zvolali:

— Hja, to by bolo primálo. Aspoň dva tisíce!

— Kto ju chce s tými dvoma tisíckami? — pýtal sa Miloš.

— Nuž, poručeno Pánu Bohu, ja ju vezmem, — povedal hodne nechutne Jano.

Pavo chvíľu nepovedal ani slova. Miloš už začal písať shodu. Pýtal sa:

— Tak, slečna Poradovská, naozaj to myslíte s tými dvoma tisíckami?

Irena vycítila v jeho otázke, že ju od veci odrádza.

— Ale áno. Zajtra peniaze poukážem v Roľníckej banke, — odpovedala trochu nevoľne.

O niekoľko minút predložil Miloš hotovú shodu.

— Tak, Červeň, podpíšte najprv vy.

Vtom sa priplichtil Pavo, ktorý bol s niekoľkými priateľmi šuškal v kúte, a povedal:

— Ja prevezmem Lomázku i za tisíc osemsto korún.

Zatým zakričal Jano:

— No, toto je, čo ako, svinstvo! Taký lagan, nemá očú, ani slova! A čo sa rozpučíš, nedostaneš ju! Ja ju vezmem za tisíc päťsto! Aby si vedel!

— Jáj, ty hrtan nenásytný. A just ju nebudeš lízať! Ja ju vezmem za tisíc!

Zasa sa ozval Jano:

— Aby ti prešly smiechoty, aby ťa do smrti mrzelo, že si bol na dobrom jarmoku, a predsa nič nekúpil, tak poviem ostatné slovo. Ja si vezmem Lomázku bez každého doplatku. Tak! A teraz ťa môže poraziť!

Strhla sa všeobecná vzbura posmechu a nadávania, ba od žien i plačlivý krik. Zo surmy prerazil napokon hlas Miška Cimráka.

— Ľudia boží, majteže rozum! Veď ste nie cudzí, dožičte jeden druhému, keby i jeden o čosi lepšie obišiel. Nebuďte takí úžerní, že by ste sa radšej do škody dostali, ako by ste mali brat bratovi dožičiť malý osožtek. Pozrite, tu táto cudzia slečna vám chcela dať toľko peňazí, len aby ste sa rúče vyrovnali, a vy sa tu idete večite pomárniť! A vidíte, iba ste na posmech vyšli!

Miloš zvolal:

— Tak teraz sa osvedčte, ktorý chce ktorú parcelu?

Teraz obidvaja nedbali, čo dostanú. Napokon, keď zasa nevedeli prísť veci na koniec, rozhodla Irena tak, že Diel prisúdila Pavovi, lebo býva omnoho bližšie k nemu, a Janovi, aby predsa celkom naprázdno neobišiel, darovala päťsto korún.

Starý Červeň, rozjarený, že rodina tak neočakávane prišla k päťsto korunám, zavolal:

— Môže povedať, čo chce, kto chce, ale slečna Irena Poradovských je naozajstný anjel, akého viac ani niet na svete. Nablízku iste niet! Veď ktože to kedy slýchal len tak z kresťanskej lásky vyhodiť cudziemu človeku päťsto korún!

I Jana vytisla jeho žena, aby sa ráčil poďakovať. Vystúpil so ženou, a potrasúc Irene ruku, poďakovali sa dosť ledabolo. Jana teraz hnietlo, že nedostal Diel, a Pavo by už bol vďačne zamenil Diel za Lomázku a päťsto korún.

Zuzka sa rozmyslela napokon a bozkala Irene ruku, Jano ju pohladil po chrbte, a kyvkajúc hlavou, zamrmlal:

— No, veď sa im raz odslúžime za ich dobrotu. A akože to bude s peniazmi? To si mám sám prísť po ne?

Miloš namrzený naskočil na neho:

— Nuž, čože si myslíte? Slečna nehovorí len tak do sveta. Zajtrajším dňom môžete ísť do Roľníckej banky. Poukážka už iste bude tam, ak neprídete hneď o polnoci.

— No, veď preto nič. Preto sa nehnevajte, ja som to tak nemyslel. Ale keď sa na svete kadečo pridá. Pridá veru.

— Hja, veru pridá a opatrnosti nezbýva! — dotvrdil i Janov tesť.

Keď bola vec takto vybavená, odišla Irena s Milošom na aute, pričom len Miškovi Cimrákovi prišlo na um ich vyprevadiť. Ostatní boli posudzovaním udalosti priveľmi zaujatí a, rozumie sa, šli skoro všetci do krčmy ku Kováčikovi pohovoriť o nej „zgruntu“.

*

Nazpäť šli hradskou, ťahajúcou sa na brehu rieky. Slnko zapadalo a jeho najrozmanitejšie zafarbené lúče čarovne menily panorámu vrchov, hájov a lúk, zalievajúc ich zdanlive najnemožnejšími svetlami.

Zprvu, zostanúc sami, museli si vyjaviť, že sa majú omnoho radšej, ako to tušili. Svoju túžbu padnúť si do náručia tlmočili si chvíľku len pohľadmi, ale keď sa pri volante sediaca Irena presvedčila, že na ceste nevidno nikde živého tvora, zabudli na reči a všetku krásu kraja, a zastaviac voz, bozkávali sa do sýtosti.

Napokon Irena pustila voz a Miloš po chvíli mlčania poznamenal, či Irena nevydáva zbytočne peniaze i vtedy, keď je to nie nevyhnutne potrebné.

— Rozumie sa, to spomínam len preto, aby si bola taká láskavá vyložiť mi, aké motívy ťa k tomu pohly.

Irenina túžba bozkávať sa bola upokojená, a preto pozrela na Miloša trochu rozladená, že jej práve v takúto chvíľu, keď sa vyslobodila z jeho objatia, robí výčitky. Očakávala slová vďaky a lásky, ktoré ona cítila, a namiesto toho ju kritizuje. Usmiala sa trochu trpko.

— Pravdu povediac, sama neviem. S jedným musíš byť na čistom, môj milý tyran, a to s tým, že mi celkom chýba túžba po peniazoch. Omnoho väčšie potešenie mi robí, keď môžem prekvapiť ľudí svojou veľkodušnosťou ako povedomie, že mám toľko a toľko zbytočných peňazí vo vrecku alebo v banke. Moji rodičia majú mnoho peňazí a nevedia, čo s nimi počať. Iste si počul, že žijú veľmi skromne, nepotrebujú na šatstvo a stravu temer nič, lebo všetko majú doma zvyškom. U nás sa povaľujú hŕby neobnosených mužských a ženských šiat, pravda, dávno vyšlých z módy, ale moji rodičia na módu absolútne nič nedajú. Potraviny majú doma, kupujú len soľ, cukor a kávu. Matka, keď nemá inej roboty, číta staré romány, ktorých je u nás roztratené v každom kúte, lebo sme mali i takých predkov, ktorí mali celé knižnice. Pri nich som sa i ja naučila na veľmi skromné živobytie. Len jedno som si dovolila. Nasbieralo sa mi za niekoľko rokov hodne peňazí, a tak som si dovolila postaviť si, ako možno vieš, chutnú vilu na primeranom mieste v záhrade a zariadila som si ju podľa svojej vôle. To je môj celý luxus, ktorý si dovoľujem, a pomáhať biednym, lebo ma to väčšmi teší ako každá iná zábava. Spoločenský život ma nevábi. Mám tri-štyri dobré priateľky a niekoľko známych pánov, a to mi stačí. Rozumieš ma?

Miloš chcel práve prisvedčiť, že rozumie, keď namiesto toho skríkol: — Stoj! — a už skoro vrazili do telegrafného stĺpu. Na šťastie bola šla Irena len druhou rýchlosťou a mohla stroj hneď zastaviť. Motor sa temer dotýkal stĺpa. Obidvaja zbledli. Zdesene pozreli na seba. Irena sa prvá sobrala a usmiala.

— No, mnoho nám nechýbalo. Chvalabohu, že sme tak obišli. Primnoho sme rozprávali. Keby sa nám bolo niečo stalo, ľudia by iste boli zle o nás hovorili.

— Počuješ, Irena, ty si vlastne kolosálna osoba. Ešte sa ti chce vtipkovať, keď sme práve vyhli smrti alebo ťažkému poraneniu! Musíme si dať veľký pozor. Nesmieme sa ani shovárať.

Poobzerali svedomite pneumatiky a vošli o chvíľku do voza.

Zprvu mlčali. Ale Milošovi nedalo pokoja, aby Irene nepovedal, že teraz rozumie jej ponímanie života.

— Verím ti, drahá! Teraz rozumiem, prečo tak ľahko vydávaš peniaze. Pre seba ich nepotrebuješ, nuž ich ľahko vydáš takým, ktorí ich potrebujú.

— Peniaze majú pre mňa cenu tak ako pre druhých ľudí, keď si za ne niečo kúpim, čo ma teší. A mňa nič tak neteší, ako keď vidím spokojné deti a matky. To je môj šport. A vidíš, spokojnosť je nie tak ľahko dosiahnuť, ako by si si myslel.

— Uznám, že si výnimočne dobrá osoba. Ale dnes si tých päťsto korún, čo ako, zbytočne vydala. Tí chlapi by boli i tak spokojní bývali.

Irena potriasla hlavou, smejúc sa.

— Nie, môj milý! Nebola by som taká spokojná, ako som teraz. Priznám sa ti, že som sa trochu prenáhlila, keď som im chcela dať dva tisíce päťsto korún. Ale to je isté, že môj návrh tú vec rozuzlil. Bez neho by sa iste ešte i teraz vadili, ak by sa neboli už v hneve rozišli. Bola som spokojná, že som ľahkomyseľne ponúknuté peniaze zachránila pre prípad, keď ich bude väčšmi treba, ale aspoň malú čiastku som musela dať, lebo by som sa bola hanbila pred tými ľuďmi, že som ich hlúposť využitkovala, aby som ich ukrátila. Nech im nič nedám, povedia, že som si len posmech robila z nich, a namiesto vďaky boli by na mňa nadávali.

— Irenka moja, uznávam, že si ty znamenitá osoba. Chcel by som stále takto s tebou chodiť a byť tvojím spoločníkom vo všetkom.

— O deň-dva pôjdem do Porúbky, tam by som ťa potrebovala. Ak chceš, vezmem ťa.

— Ja pôjdem s tebou, kde len rozkážeš. A len vtedy si ťa budem môcť vziať, keď budem advokátom. Veď by to bol hriech do neba volajúci! Toľké roky tráviť podaromnici. Mali by sme sa skôr sobrať. Chvalabohu, máme z čoho žiť.

— Máme z čoho žiť. Ale počkajme, kým aspoň ja skončím svoj kurz. Nezaškodí, i keď sa trochu bližšie obznámime. Bojím sa, že sa ti nezvidím so svojimi márnotratnosťami.

— Tak ťa mám rád, že by som si ťa i vtedy s radosťou vzal, keby si celý svoj majetok rozhádzala.

— To sa povie. Ja uznám, moje ponímanie života je veľmi mimoriadne, podivínske.

— Keby sme sa mohli aspoň častejšie schádzať. Nemohol by som ťa vše navštíviť u vás? Veď keď boli tvoje sestry doma, chodievali vohľači k vám?

— Chodievali, ale rodičom to bolo už vtedy veľmi nemilé. Od tých čias sa ich život zjednodušil. Odvykli celkom od spoločnosti. A u seba, v svojom bungalowe, kde bývam sama s dvoma slúžkami, ťa ja, môj milý, neprijmem.

— A nemal by som sa aspoň natoľko dať s tvojimi rodičmi do potyku, či mi ťa dajú? Predsa by sa to patrilo. Veď ma možno ani nepoznajú.

— Patrilo by sa. Ale moji rodičia vedia, že sa zavše schádzame, vedia, kto si, čí si, a nemajú nič proti tomu. Tvoji rodičia azda tiež vedia, že sa o mňa uchádzaš, a úfam sa, že nemajú tiež nič proti tomu?

— Neshováral som sa ešte s nimi o tom. Ani mi nezáleží na ich mienke. Museli by veľmi mnoho žiadať od svojej nevesty, keby neboli s tebou spokojní! Mne je jedno, čo urobia, lebo ťa nevysloviteľne rád!

Irena zbadala, že jej dal vlastne vyhýbavú odpoveď. Nepovedala ani slova, ale si to zapamätala.

*

O deň-dva neskoršie vybehla Irena do Pruszkayov podívať sa, čo porábajú. Našla tetušku a Božku v dennej izbe, zahrúžené do práce. Obidve ju privítaly s veľkým potešením, ktoré pri Božke malo prifarbenie rozpačitosti. Irena ju obzrela pozornejšie a opýtala sa tetušky, čo je s Božkou?

Tetuška jej ukázala, že pletie kabátik pre novorodeniatko.

Božka sa usmiala.

— Nuž, dobre, i tak sa nič nevyhanbím. Dieťa je dieťa. Veď sme nikdy netajili, že sa s mužom máme radi.

Irena ju objala a pobozkala.

— Mnoho, mnoho radosti vám želám! A už robíte výbavu pre malého občianka?

Tetuška jej ukázala svoju prácu. Bola veľká umelkyňa v rozličných ručných prácach a Irena hneď poznala, že pracuje na skutočne drahocennom kuse.

— Tetuška, veď to bude nevídaný, umelecký kúsok. Ak to tak skončíš, budú sa ľudia dívať na tvoju prácu ako na nejaký zázrak.

— Skončím, aby si vedela, skončím! Moje vnúča je hodno, aby som jemu k vôli ukázala, aká umelkyňa sa vo mne skrýva. I tak som vám to dosiaľ neprezradila, lebo ste mi nedali pre to príležitosť.

— Veru, to bude radostná vec. A ty, Božka, čože ty študuješ? Iste tiež niečo z toho odboru.

— Prezerám tieto časopisy. Zvedavá som, aké zázraky majú dnes pre nemluvňatá. Už čo ako, ale si pre naše prvé dieťatko dožičíme niečo poriadneho. Keď nám mamička urobí taký nevídaný kabátik, musia byť i ostatné veci také, aby aspoň priveľmi neodstávaly od neho. I tak nám to teraz ľahšie padne, lebo tak sa zdá, že sa moja milá predchodkyňa, pani Malvína, predsa len vydá, a mne zostane moja statočne vyslúžená penzička.

— Ako? Berie si ju Danko? — zvolala nie bez pocitu sklamania Irena.

— Oj nie, neboj sa. Ostane ti ešte v rezerve. Inženier Weigert si berie ten poklad. Nie je ani čaptavý, ani holohlavý, ani hrbatý, ako hovorily o ňom zlé jazyky, len sa trochu zajachtáva, a to je pri inženierovi nie chyba, — povedala posmešne Božka.

Pani Katuška sa radostne smiala a strhla i svoje spoločníčky do nesmyselného smiechu.

— A čo Danko, ani sa neuchádzal o ňu? — pýtala sa Irena.

— Neuchádzal? Ani mu na rozum neprišlo! Je omnoho lepší syn a má viac vkusu, než aby niečo takého urobil! — rozčuľovala sa pani Katuška.

— Weigertovi vyhral bitku pri pani Malvíne iba jeho briliantový prsteň.

— Čože, pre briliantový prsteň si ho vzala? — čudovala sa Irena.

— Celá vec sa takto stala, — rozprávala Božka, ktorá vždy všetko vedela. — Weigertov priateľ, známy kartár, založil jeho prsteň za desať tisíc korún a, rozumie sa, nemohol ho vymeniť…

— Aha, — skočila jej pani Katuška do reči, — odtiaľ mohly povstať reči, že Danko hráva v karty!

— To veru možno, lebo on uviedol toho kolegu pri Malvíne.

— Tak ten inženier chcel ešte niečo vybiť z prsteňa a ponúkol záložnú ceduľu svojmu priateľovi, ktorý mu gavaliersky dal za ňu päťsto korún. Ako mi povedali, v záložni obyčajne len tretinu požičiavajú na šperky, a preto Weigert práve dvadsať tisíc kúpil za päťsto korún. Weigert je, ako zo všetkého vidno, človek, pozerajúci na zadné kolesá a má odložené peniaze. Vymenil prsteň, a keď šiel s Dankom k Malvíne, vytresol si prsteň, ktorý jej veľmi oči klal. V rozhovore s ňou a s jej rodičmi spomenul, že prsteň je určený za svadobný dar pre jeho budúcu. Môžete si predstaviť, ako to zavŕtalo v hlave pani Malvíny! Veď všetci vieme, ako nás ženské doprosta bolí, keď vidíme pekný šperk pri inej panej, a najmä priateľke! A ako to musela cítiť Malvína, ktorá tak neobyčajne túži po peniazoch a šperkoch. Ona veru dlho nerozmýšľala, či si ho má vziať či nie, mohol sa zajachtávať, ako chcel.

— Tak je Danko ešte slobodný, — tešila sa Irena.

— Dožičila by som mu lepšiu ženu, ako je Malvína.

— Keď by si mu tak dožičila lepšiu, mala by si si ho ty vziať, — skočila jej tetuška do reči.

— Neviem, či by sa vo mne nesklamal! Možno privšelijako rozmýšľame, milá tetuška. Keď ja mám také divné pochopy o svete! Myslím, že by máloktorý mužský bol s mojím gazdovaním spokojný.

Vtom vošiel do izby Miloš.

— Kdeže sa vy tu beriete! — skríkla tetuška.

— To je ťažko uhádnuť! — smiala sa Božka. — Tu, hľa, magnet.

— Nuž, možno máte i trochu pravdu, ale predsa nie celkom, lebo trochu magnetizmu sa i u vás nájde, — oháňal sa Miloš, bozkávajúc dámam ruky.

— Prichádzate presne. To ja rada. Ak máte tu ešte niečo vybaviť, tak prosím, spravte si to, aby sme mohli ísť s Bohom, — skríkla Irena a poklonila sa dámam s pukerlíkom, zohnúc sa v kolenách a chytiac si s oboch strán sukňu.

— Ako len srší z teba potešenie, čo si sa zaradovala tej práci, — pichla ju s potuteľným úsmevom Božka.

— Ó, i ja vďačne spolupracujem so slečnou Irenou, — povedal Miloš s prepiatou vážnosťou. — Dosiaľ som nemal príležitosti spolupracovať s dámou, ktorá by sa tak vyznala v tomto odbore ako slečna Irena.

— To iste patrí k pracovným poriadkom, že si pri robote tykáte, — podkušiavala ich Božka.

— Ale my? — čudoval sa Miloš.

— Ťažko chápete, pán fiškál. Myslím, že vy: totižto vy a Irena Poradovská. Lebo vy dvaja ste šli v sobotu dolu našimi schodmi, ak to azda nechcete odtajiť, tak ako to tykanie, — smiala sa Božka, — a ja som „náhodou“ v tichosti vykukla za vami, a čo som videla, to som už zabudla, ale čo som počula, to som si dobre zapamätala.

— Tak si nás ty špehovala! — skríkla rozhorčene Irena.

— Ale to sa predsa rozumie samo sebou! — zvolala Božka. — Či žije taká mladá pani, ktorá by nebola zvedavá, čo robí zaujímavý milenecký párik, keď je medzi štyrmi očami?

— Tak, keď ste také zvedavé, poviem vám, čo sme spáchali. Nuž, priznáme sa, že sme sa zasnúbili a pritom si zabezpečili všetky práva, ktoré snúbenci od najstarších časov pokladajú za svoje. Tykáme si, a vše sa i bozkáme. Nemusíš na nás pozerať tak vyčítavo, len ak si to ty neurobila so svojím snúbencom.

— Upokoj sa, urobila som. A blahoželáme vám i s tetuškou.

— S dovolením sa opovažujem poznamenať, že by sme mali ísť do Porúbky, lebo sa zmrkne a cesta je nie najlepšia, — hovoril opatrný Miloš.

— Hja, veru len choďte čím skôr, — poznamenala žičlivá Božka.

*

Cestou si rozprávali o výbave novorodeniatka a o vydaji Malvíninom.

— Neviem, ako ty na to hľadíš, — hovorila Irena, — že ľudia vyhadzujú tisíce bez vážnej príčiny na celkom zbytočné cifrovanie drobných detí, keď tisíce práve takých detí nemá ani najpotrebnejšej hábky. Viem, je to veľmi otrepaná vec a je sto ráz dokázané, že na svete ani nemôže inakšie byť, viem i to, že sa takými podporami len podporuje darebáctvo ľudí, a predsa je to zločin proti samému Pánu Bohu. Nikto by nesmel sháňať viac majetku, ako potrebuje, len preto, aby upokojil svoju skývražnosť a bezumnú pýchu na bohatstvo.

— To je všetko pravda, milá Irenka, a predsa je celá existencia stvorenia na tom založená, že každý, tvor, či zver, či bylina, či skala, berie toľko, koľko môže. Celá! Od výtvoru atoma až po rozprask najväčšej stálice. Dobrí, citliví ľudia budú vždy proti takýmto nespravodlivostiam bojovať a spestria si tým aspoň život. Ale iné nedokážu: prírodu nepreinačia.

— Ty myslíš, že všetko naše namáhanie pomáhať opusteným je nie nič hodno? Musíš uznať, že je to nesmysel, čo hovoríš. To by sme všetky nalezince, špitály mohli zatvoriť!

— To neurobíme, to by nám zle padlo, lebo predsa len máme i trochu citu. A potom nezabúdaj: „Jeden Mann ein Unglück treffen kann.“ Teoreticky súhlasím s každým boháčom, ktorý obetuje na všeobecnosť, bol by som rád v praxi, keby takí Rockefellerovci a Carnegieovci všetku biedu sveta vykurovali, aby som ja bez výčitky svedomia mohol nosiť svoj luxusný kabát. Ale aby som i ja behal v hubertuse za dvesto korún, keď môžem mať raglan za dva tisíce, to odo mňa nežiadaj. Pravda je, že keby som i ja bol bedárom, musel by som cítiť najväčšiu nenávisť proti každému pridobre oblečenému človeku, keby mne holé lakte trčaly z rukávov. Darmo stierame hranice medzi stavmi a triedami, kým jestvujú rozdiely medzi triedami hladných a prejedených!

— Chvalabohu, mňa omnoho viac teší nakŕmiť hladné dieťa, ako byť ovešanou hlúpymi šperkmi alebo byť svetovou šampionkou tenisu. Všetky mravonáuky sú nie mnoho hodny, lebo rozhoduje náš cit.

— Mýliš sa, Irenka, mravonáuka núti ľudí obetovať na podporu biednych, a to je omnoho viac hodno ako dobrovoľné podpory jednotlivých dobrákov. Rozumie sa, pokračovanie takýchto ľudí je veľmi úctyhodné a malo by sa čo najväčšmi rozšíriť.

— Hovor, čo chceš, neznesiem jesť, keď sa mi hladný díva do úst!

— A akú máme teraz robotu v Porúbke?

— Vyrovnať mater so synom. Ťažká otázka!

— Možno je tam nejaká komplikácia. Nie alkoholizmus?

— Uhádol si. Matka pije.

O štvrť hodiny prišli do Porúbky. Irena poznala celú dedinu. Zašla rovno k starostovi obce a vzala ho so sebou k Puniakovi, bývajúcemu na konci dediny v malej ošúchanej chalúpke nad cestou. Otrhaný, od dvoch týždňov neoholený a možno ani neumytý Puniak stál pred svojím domcom. Vo dverách chalupy bola jeho mladá žena, čistejšia a lepšie zaodetá ako jej muž. Popri nej vyzeralo dvoje detí na prichádzajúcich pánov.

Keď vošli do dvora, starosta sa oboril na Puniaka.

— Čože to toľko vyčíňaš s materou. Maj už raz rozum!

— Čože skáčete do mňa? Viete dobre, kto je celej biede na vine.

Irena pristúpila k Puniačke a pýtala sa, kde je mater?

— Keď videla, že idú hore, schovala sa.

— A kde je? Vyhľadajte ju. Povedzte jej, že som jej niečo priniesla…

Stará Puniačka musela počuť, čo Irena povedala, lebo sa prikradla zpoza malého chlievika. Miloš a Irena ju obzreli: bola ukrutne nečistá, otrhaná a biedna. Jej háby boly samá záplata, nos a pery mala osinuté, na pravé oko škúlila. Ruky sa jej triasly. Bolo vidno na prvý pohľad, že je to osoba ťažko chorá na alkoholizmus.

Irena sa obrátila k Puniakovi:

— A túto ženu vy bijete? Puniak stisol plecami.

— Pridá sa, pani slečna, pridá veru. Už raz neviem, čo si mám s ňou počať! Všetko z domu vykradne a prepije. I teraz nám ostatné vrecko jačmeňa odvliekla do krčmy. A že to tí ľudia majú svedomie vziať od nej náš ostatný pokrm, čo ešte mám v dome!

— A neviete tak zavrieť potravu, aby vám ju nemohla ukradnúť?

Priskočily deti a matka a všetky začaly naraz rozprávať.

— Stará mať všetko, čo len môže, odvláča do Weisza. Každé vajíčko, každú kurku, vôbec, čo jej do rúk padne, všeculinko. A keď sa jej postavíme do cesty, nuž nám nadáva a bije nás.

Desaťročný Jurko shodil kabát a ukazoval šmuhy na ramene, pravda, v sprievode primeraného revu.

— Stará mať sa naťahovala so mnou o sliepku. Myslel som si, že ju roztrhneme. Potom mi jej bolo ľúto, i pustil som jej ju. Utekala s ňou do krčmy, ani keby ju divý býk naháňal.

Miloš poznamenal, že jednako by ju nemali biť, a keď sa i pobijú, nemali by chodiť na žalobu po súdoch, lebo len míňajú peniaze, ktoré im i tak žalostne chýbajú.

Puniak povedal:

— Tu nebude pokoja, kým tá ženská z môjho domu nevyjde. Dokiaľ tu bude, dotiaľ bude všetko, čo vidí, odnášať, a dokiaľ bude kradnúť, bude nepokoj a bitka. Ešte sa môže i nejaké väčšie nešťastie pridať. Pán Boh zachovaj od zlého! Ale ktože ho tam vie, čo sa môže pridať, čo ti môže Parom posvietiť, keď raz stratíš rozum!

— A ako to tu žijete spolu? V jednom bývaní na jednej kuchyni a spolu gazdujete? — pýtala sa Irena.

Puniačka zvolala:

— Pán Boh zachovaj so starou spolu gazdovať. Veď by neviem čo urobila s človekom. Ona býva v komore a gazduje si sama. Má dve jutra zeme, má chlievik, stajničku. Zavše má i kozy a kury, keď predá čosi úrody. Lenže to u nej dlho nevydrží. Jano jej obrába zemičky, poorie, svezie a dovezie i tri fúry dreva. Mohlo by jej byť ani v sláve nebeskej, keby nie nešťastný hrtan!

— Pre nás by bolo najlepšie, keby vyšla z domu. Ale kdeže pôjde? V cudzom nemôže kradnúť, tam by urobili s ňou chytro poriadok, — žaloval sa utrápený chlap.

Miloš sa opýtal:

— Nemohli by ste najať pre ňu bývanie? Možno, v dedine by sa našiel prázdny domček?

Starosta podotkol:

— Je tu už od rokov prázdny dom Kôpkovie, len by ho bolo treba poreparovať. Tam má všetko, čo by mohla potrebovať. Je tam stajnička, chlievik, izba, komôrka. Mohla by chovať kozy alebo ovce, hoci i kravu, kury, kačky, čo len chce. Má tam pivničku, dreváreň, všetko, čo potrebuje. Ale reparácia by dosť hodne stála a musela by sa i árenda zaplatiť. A Janovi sa nesladí platiť, nemá ani veľmi z čoho. A najmä, keď má takého draka na krku.

— A či by ona chcela ísť! Čože, takto jej je lepšie. Tu môže skôr jedno-druhé ukradnúť!

Miloš sa opýtal:

— A čo by reparácia a árenda toho domu mohla stáť?

Starosta a Jano vypočítali, že reparácia by stála asi pät-šesťsto korún a árenda asi dvesto ročne. Starosta povedal:

— Viete, akí sú ľudia. Kôpka sa od rokov neobzrel o svoju chalupu, mohli mu ju rozkradnúť, lebo nemal z nej osohu. A predsa, keby ju chcel teraz niekto vyárendovať, nevedel by napochytre, čo má za ňu pýtať. Veru jej lacnejšie nedá ako za dvesto korún.

Jano len drgol plecom.

— Nech tam pýta, koľko chce. Ja i tak nemám z čoho platiť ani reparácie, ani árendy. Poručeno Pánu Bohu, nech sa stane, čo sa má stať!

— Zavolajte tú babu! — zvolala Irena.

Stará Puniačka sa spierala, ale ju jednako vystŕkali pred Irenu a Miloša. Robila kadejaké ťažkosti. Ona tam sama nebude, že ju vykradnú. Spomínala podobné daromnosti, hoci každému bolo jasné, že len preto nechce odísť, lebo nebude mať čo kradnúť.

Jano jej povedal:

— A veru môžete ísť, keď chcete, ja vám ráz nemám z čoho ani reparovať, ani árendy platiť!

Strašná osoba hľadela pichľavými, zlými očami na všetkých okolo seba.

— Nuž, čože robia zo mňa posmech? — vrieskala, trhajúc sa. — Sú mi to páni, naparovať sa, ako keby neviem čo boli za jedni, a jedno je väčší žobrák ako druhé.

Irena sa opýtala:

— Šli by ste do chalupy bývať, keby ju poreparovali a platili árendu?

— Šla, šla, pravdaže šla! Ale kdeže má ten žobrák na to peniaze!

— Tak by ste naozaj šli? Veď sa bojíte, že by vás tam vykradli?

— No, nech len oprobujú, či by som šla! Hneď a hneď. Aspoň by som sa týchto naničhodných ľudí striasla. Pred nimi je nie istá ani poduška pod hlavou!

Mladá Puniačka si to, pravda, nedala páčiť a povedala jej svoju mienku. Jano len rukou hodil na hlúpe táraniny.

Irena svolala všetkých a povedala, že ona na svoje trovy dá chalupu do poriadku a že i árendu bude riadne platiť. Myslí, že bude dobre, keď jej i nejaké pätnásť-šestnásťročné chlapčisko najmú, ktoré dá na ňu trochu pozor, aby predsa menej pila.

Miloš zavolal Puniaka a opýtal sa ho, čo stál jačmeň, ktorý im mater ukradla. Povedal, že ho slečna Poradovská chce zaplatiť.

Jano hodil rukou, že ešte čo! To už na nijaký prípad nemôžu prijať! Ešte čo! Kto to kedy slýchal!

Irena mu povedala, aby nerobil daromné komédie. Na to odpovedal, že keď tak rozkážu, tak poručeno Pánu Bohu, a pripočítal napochytre o polovicu viac, ako bol jačmeň hoden.

Irena sa opýtala, koľko bolo jačmeňa?

Jano sa obrátil k svojej žene:

— Koľko ho mohlo byť, Zuza, mnoho ho nechýbalo do metra, — poznamenal.

Zuza naskočila na neho:

— Čože táraš, človeče! Veď to bol dobrý meter, ak nie meter i štvrtka!

Na to skríkla mater:

— Ľudia, či sa Boha nebojíte! Ani pol metra ho nebolo! Kdeže by som ja slabá, stará žena uniesla naraz meter jačmeňa!

Miloš sa mračil a pozrel na Irenu, ktorá sa usmievala.

Starosta mrzko zazrel na Jana a povedal:

— Ste vy len háveď! Najprv sa pretvárate, že neprijmete nič, a keď vidíte, že vám chcú nahradiť škodu, i kožu by ste sodrali s človeka! Jano, povedz statočne, koľko bolo ovsa, či jačmeňa?

— Nuž, poviem statočne pravdu. Bolo ho čosi vyše pol metra. Ale veď pani slečna nemusia nič zaň zaplatiť, nie sú povinná. Dajú, čo sa im bude páčiť.

Irena prikývla hlavou na Janove reči.

— Za jačmeň vám dám osemdesiat korún, na árendu dvesto a na reparáciu pánu starostovi do rúk toľko, koľko bude treba. Osemdesiat korún vám hneď zaplatí pán dr. Kázik. Ostatok, keď pán starosta odkáže.

Zatým zašli ku Kôpkovej chalupe. Nebol to dom pristarý, ale zanedbaný. Bolo treba poplátať strechu, a skoro všetky obloky boly povybíjané a doskami pozabíjané.

Keď sedeli v aute, povedal Miloš Irene:

— Irenka milá, vidno na tvojom pokračovaní, že nemáš ani tušenia ani o obchode, ani o hodnote peňazí. Je isté, že ťa tí ľudia oklamú v spolku s pánom starostom. Minule si celkom zbytočne vyhodila päťsto korún, teraz Pán Boh vie o koľko ťa opláknu.

Irena si myslela, že vtedy nehovoril, keď bol tomu čas, a teraz jej prednáša. Pýtala sa ho trochu nervózne:

— Ako by si ty bol pokračoval v tomto prípade?

— Teraz ti to ešte neviem povedať, lebo som o tom nerozmýšľal. Ale si myslím, keď tá stará ježibaba bude i od svojich detí odlúčene bývať, bude ich môcť okrádať a že chasník jej bude pritom pomáhať. Lebo poriadny chlapec k nej nepôjde, len nejaký naničhodník.

— Možno máš pravdu. Uznávam, že nerozmyslene vydávam peniaze, ale keď budem s každým prípadom robiť dlhé ceremónie a všelijaké vyšetrovačky, neprídem s ničím na koniec. Uvidím, či ma budú okrádať; ak uvidím, že by to robili priokate, odvrátim sa od nich. A potom, veď sa ja časom lepšie naučím, ako treba s nimi zaobchádzať. Napokon som nie vrecom udretá.

— Máš pravdu, — podotkol Miloš, uznávajúc, že jeho pozdná múdrosť môže škodiť jeho mladej láske. — Isté je, že sa chytro naučíš i toto remeslo, ale školné každý musí zaplatiť.

Irena si myslela, že jej teraz robí výčitky a chce byť múdrejší, ako bola ona, a keď bol tomu čas, nič nepovedal, ale jej ešte šiel po ruke v jej, podľa neho, nerozumnom pokračovaní. Mrzelo ju to.

*

O niekoľko dní sa Irena zasa ohlásila u Božky. Našla ju študovať módny časopis, ako skoro zakaždým, keď ju navštívila.

— Božka, ty sa obrátiš na detskú krajčírku. Aký to len bude zázrak, čo ty nachystáš pre vášho nádejného princa!

— Ty posmešnica, počkaj, príde i na teba mráz! Myslím, že je omnoho príjemnejšie zaoberať sa chystaním krásnych vecí pre to najmilšie na svete, ako behať po zašpinených, páchnucich chalupách a počúvať stále preuveličené náreky. To len uznáš. A potom, keby som aspoň vedela, že je ten budúci svet, ktorý nám prípadne sľubujú alebo nás ním strašia, naozaj niekde pre nás zariadený? Ale ktože ho tam vie, čo a ako je s ním? Tak musíme hľadieť si náš tunajší pobyt podľa možnosti spríjemniť.

— To všetko závisí od našich chúťok. Teba teší teraz šitie detskej bielizne, ja radšej pomáham opusteným. Či tak, či tak, len dobré srdce. Vieš čo? Idem do Olšian. Poď so mnou. Ty si možno naozajstnú biedu ani nevidela v jej vlastnom domove. Ukážem ti trochu z nej. Pravda, naozajstnej biedy u nás neuvidíš, lebo jej tu ani nebolo, a čo predsa bolo, to sme už dávno odpratali. Lebo takej biedy, kde by zúfajúce matky nemalý dať hladom hynúcim deťom čo jesť, chvalabohu, u nás nebolo od mnohých rokov. Myslím, že najstrašnejšia bieda je, keď nás zájde pocit úplnej opustenosti a keď je naša jediná nádej náhla smrť!

Na Irene bolo vidno, ako ju prenikol cit hrôzy a Božka ho precítila s ňou. Nechcelo sa jej ísť s ňou, ale teraz sa schytila a povedala:

— Počkaj, trochu sa preoblečiem a pôjdem s tebou. Hoci som videla i skutočnej biedy dosť, bohužiaľ! Pravda, hladom hynúcich som nevidela.

— Takých ti ani ja nemôžem ukázať. Ale možno ti ukážem niečo iného, čo ťa bude zaujímať. Ako ti je dobre s tvojou testinou. Myslím, že by si ju za nič nedala.

— No, musel by to byť veľký briliant, za ktorý by som ju predala! Ani si to neviem predstaviť, ako je možné s takou stelesnenou trpezlivosťou a dobrou vôľou byť na zlej nohe!

— Malvína to dokázala. Vidíme každý deň, že sa nerozumní ľudia ničoho tak nepridŕžajú ako svojich hlúpostí. To je jediné, čo ich mozog porodí, a každý miluje svoje detičky, hoci by boly i kreténi. Utekaj sa obliecť. O hodinku sa vrátime!

O štvrť hodiny boly medzi okrajkovými domčekmi obce Olšian. Je tam niekoľko drobných chalúpok, na ktorých vidno, že životný údel ich obyvateľov je z najskromnejších. Chalúpky robia dojem kadejako poplátaných háb. Plôtky sú posliepané z rozličného prútia a starých doštičiek. Strechy potešia len maliarovo srdce. Medzi nimi vyniká chalúpka, pýšiac sa čistotou a stavbou z jednotného materiálu. Okolo nej je malá záhradka, oplotená novými latkami. Čistučké oblôčky sa parádia kvetmi v drevených válovčekoch.

Božka a Irena sišly pred týmto domčekom. Oproti im vyšla mladá ženská s dvoma deťmi, osemročným chlapčekom a šesťročným dievčatkom. Všetci boli čisto oblečení, ale biedni a bledí.

Irena sa bránila, keď jej chceli nasilu ruky bozkávať.

— Ako sa máte? Čo robí Štefan? Berie sa už na nohy?

— Berie po troche, ale je len biedny, — hovorila Žofka.

— Toto je Dlabačkov domček. Je tesárom a dosiaľ sa dobre mal. Keď sa začaly roboty, drevo mu privalilo nohu a zlomilo píšteľ. Tak prišiel o zárobok na celý polrok. Čo mali trochu odložených groší, to sa chytro minulo. V nemocenskej poisťovni ešte nebol, keď ho nešťastie zastihlo. Chudáci! Keby aspoň jedno z nich mohlo robiť! Žofka je súca a robotná, ale sa tiež nemôže roztrhať, aby šla i do roboty, i domácnosť zariadila a chorého muža opatrila.

Vošli do izby. Božka si všetko poobzerala. Všetko bolo v najväčšom poriadku a čistote. Muž ležal v čistej posteli a poklonil sa dámam úctive. Všetci boli uriadení a čistí, ale z tvári im hľadel hlad.

Božka vytiahla Irenu za sebou do dvorčeka.

— Irenka, tu vidíš hlad! Tvoja Žofka je ctihodná osoba, ale má veľkú chybu. Je to osoba iste márnivá, hľadiac viac na parádu ako na stravovanie. Ty im iste dávaš dosť peňazí, aby nehladovali. Ale tá osoba všetko pomíňa na handričky a kadejaké parádičky, a nie na výživu. A to je predsa hlavná vec! Nech má domácnosť v poriadku, ale najprv nech sa najedia. Nedaj tej ženskej peniaze do rúk, ale im kúp radšej najpotrebnejšie potraviny. Sú akoby do týždňa raz jedli!

Irena chytila Božku za rameno a celkom zadivene povedala:

— Počuješ, Boženka, aká si ty len múdra! Chodím sem každý týždeň a práve na týchto svojich chovancov som najpyšnejšia! Hľadím len na poriadok, a nechám ich pred očami hladom hynúť! Bože, aká som hlúpa! Žofka, poďže ty sem! — zavolala na ňu do izby.

Žofka vyšla s deťmi.

Irena ich popremacávala. Bola to horúca bieda. Spľasla rukami.

— Žofka, pre Boha, čože ty robíš s deťmi a so sebou! Veď ste vy len kosť a koža! Veď by ste za peniaze, čo ti dávam, maly byť inakšie!

Žofka sa nadurene strhla.

— To je pravda, že mohlo nám byť dosť na jedivo. Ale sme si už všetci nemali raz čo obliecť. A hovorí sa, že do brucha ti nikto nevidí.

— Takto nebudeme gazdovať! Všetko svojím časom. Jesť musíte, ale parádiť sa nemusíte. A takí otrhaní ste vy ešte neboli! Keď Štefan bude zasa zdravý, zašatíte sa. Máte ešte nejakú živnosť? Múku, zemiaky, omastu?

— Čosi len jest, ale málo.

— A čo si kúpila za peniaze, ktoré som ti predošlý týždeň dala?

— Bolo treba kúpiť pre Štefana na perinu. Čože, keď stále len v posteli vylihuje, poderie sa to. A chodia k nemu kadejakí ľudia ho pozrieť, nechcem, aby ležal sťa žobrák!

Božka ju upozornila:

— Žofka, slečna je veru hotový anjel. Všetci vidíte, že na seba máločo dá, celý svoj dôchodok rozdá chudobe. Ale, duša moja, nesmiete zabúdať, že vás je biednych mnoho a že všetkých vyobliekať a kŕmiť nemôže.

— Keď je to len zle na tom svete! Jedno má zvyškom, a druhému chýba i najpotrebnejšie, — vyhovárala sa Žofka.

— Ja ti, duša moja, uznám. Ale i ty musíš uznať, že ani ja sama všetko urobiť nemôžem. Malo by nás byť viac takých, čo by sa rozdelili s chudobou a nehľadeli len na seba. Ale myslíš, že sú chudobní lepší? Ľudia neuznajú, len sebe. Teraz ti kúpim na mesiac tri litre mlieka na každý deň a dám ti na masť a na múku peniaze. Ale to ti hovorím, aby si mi peniaze teraz nemíňala na kadejaké zbytočnosti! Ak neposlúchneš, neobzriem sa o vás.

Žofka sa poďakovala a sľúbila, že poslúchne a urobí všetko, ako veľkomožná slečna rozkážu. Veď ona vie, že takej osoby viac ani niet na svete. Ona aspoň nikdy nepočula o takej.

— Veru máš pravdu, — povedala jej Božka. — To je neobyčajná pani, ju nič neteší, iba chodiť medzi svetom a utierať slzy biednych! Ja, vidíš, tiež rada pomôžem, komu môžem, ale len rečou, — i zasmiala sa.

— Čože robia Cúdorovci? — opýtala sa Irena Žofky.

— Nuž, ako tí. To sú len takí pochábli. Či im bolo treba sa sobrať na ich biedu? Či Margita nemohla ešte slúžiť? Veď jej bolo ani v sláve nebeskej. Musela jedna bieda vziať druhú a urobiť z dvoch Pán Boh vie koľko iných? Ale čo je im? Jednako nerobia nič iného, len sa smejú a vyspevujú!

— Aká je to spoločnosť? — pýtala sa Božka.

— On je zámočnícky tovaryš a zariadil si akúsi dielničku v dedine. Ale si len pomysli: zámočník v dedine! Len ak sa mu podarí v meste vymodlikať nejakú prácu, ktorú musí urobiť zpolovice zadarmo. A ona? Chodí po domoch prať. Trápia sa, ako môžu. Dosiaľ akosi boli, ale teraz budú mať malé, a to im pokazí všetky kráže. Tu bývajú v tomto domčeku, kde sa niet ani ako obrátiť.

— No, už ich len nejako zaratujeme. Tu je Červený kríž, Živena, Pečlivosť o deti a tu som ja, inštitúcia na svoju päsť. Najhoršie je s tými ľuďmi, že sa neradi zriekajú svojich detí. Bolo by im ľahko pomôcť, keby aspoň na čas dali deti do nalezinca. Ale obdivuhodný pud! Nič nemajú tak radi ako svoje detváky!

— Nediv sa, Irenka, nič na svete sa nevyrovná radosti nad podareným dieťaťom! Možno nám tiež zazlievaš, že robíme takú modlu z nášho dieťaťa. Ale čomu sa máš tešiť, ak nie tomu božiemu požehnaniu!

— Máš pravdu. Lenže my vidíme celú vec s inej strany. My máme len starosť a iní potešenie.

— Boh je dobrý a odmení sa svojím časom i tebe.

— Neviem, ako dlho ma bude opanúvať cit ľútosti nad utrpením iných ľudí. Len to ti musím povedať, že je život veru často strašný! Lásku a milosrdenstvo Boh vlastne len na trápenie a na bolesť stvoril. Čo máme iné z lásky ako bolesť, žiaľ a starosť!

— Iba mi robíš ťažké srdce! — povedala Božka, — ale predsa máš mnoho pravdy. Mám rada Aduša a iste mám z neho viac strachu a strasti ako potešenia. Veď kedy mám z neho potešenie? Keď je s ním všetko v poriadku, nemám sa čomu tešiť, ale že ho niečo nepríjemného, nebezpečného môže zájsť, to mi stále srdce stíska.

— Musíme hľadať radosť všade, kde len možno. Tešme sa i z radosti iných, — rozumovala Irena.

— Akí sme, radosť iným radšej závidíme, milá Irenka. Chyba je, že svojim citom nerozkážeme. Vidíš, takí Cúdorovci sú šťastní. Dáš im teraz niekoľko korún a budú si vyspevovať v svojej kolibe.

— Dám im veru, a vďačne! Dobre mi padne, keď vidím ich veselé tváre. Poďme k nim na minútku!

Na briežku stála malá chalúpka, vlastne záhradná besiedka, a z nej sa ozývaly veselé hlasy a smiech. Vošly do kutičky, v ktorej bola posteľ, stolík, lavička pri stene a malý sporáčik v kúte. Na kúsku prázdnej steny bolo na klincoch zavesené niekoľko mužských a ženských hábok. A v tej klietke žartovali Cúdorovci. Na stole mali rozložené trochu zemiakov a v hrnčeku kyslé mlieko, z ktorého zamieňave popíjali. Mali dnes dobrý deň, lebo boli zarobili až tridsať korún! Zdalo sa im, že je ich budúcnosť nadlho zaistená.

Keď vošly dve im oddávna známe dámy, skočili, a utrúc si opakom ruky ústa, pochytali ich ruky a chceli ich bozkať, čo im však ani jedna z nich nedovolila.

Božka sa im milo prihovorila:

— Čože vy, ľudkovia, porábate? Traktujete sa ani nejakí grófi.

— Veru verím, že ani grófi takého apetítu nemajú ako my. Však, Margita?

— Nuž chuť do jedenia by sme len mali. A, chvalabohu, máme vždy, čo nám treba.

— Margita, čo je s vami? Kedy sa čakáte? — pýtala sa jej Irena.

— To ešte potrvá niekoľko mesiacov.

— Aké poriadky si urobíte? Tu nemôžete zľahnúť. Ktože vás tu opatrí? Bude najlepšie, keď pôjdete do špitála. Alebo nemáte nejakú rodinu, čo by vás pritúlila?

— Veru rodinu! Ešte čo? Keby bolo groší, tak by sa len učlovečili, ale takto? — odvrkol Cúdor.

— Nech príde jedno z vás v niektorý deň k pani doktorovej tu, — ukázala Irena na Božku, — však ju znáte? A viete, kde býva pán doktor Pruszkay? Tam nájdete všetko, čo potrebujete. Okrem toho sa prihláste i v Červenom kríži, i tam sa vám čosi dostane.

— A vy, Margita, teraz nerobte nijaké ťažké práce, aby ste si neublížili, lebo by ste nielen sebe, ale i nám len daromnej roboty narobili, — upomínala ju Božka.

Margita si slzu utrela. Panie sa im priateľsky odporúčaly.

— Ďakujeme im! Nech im Pán Boh odplatí za ich dobrotu! — volali za nimi.

Keď vykračovaly k autu, stretly sa s vysokou, chudou gazdinou, nesúcou snop slamy na chrbte.

— Dobrý deň, kdeže sa tu berú? — zvolala ostrým hlasom žena.

— Dobrý deň, nevesta, prišly sme vás pozrieť, ako sa tu máte, — odpovedala jej Božka.

— Ako chudobný človek. Prišli zasa rozdávať daromníkom. Ako vždy. Veru z nás gazdov ani jeden tak dobre nežije ako tá peleš. To len gágory napchávať a preplakovať. So všetkých strán sa im valí. Či sa to o niečo stará, či to platí daň? Len nech pozrú do krčiem, koho tam nájdu? Takých Cúdorovcov a ich priateľov, gazdov veru nie.

Irena ju zahriakla:

— Nemali by ste tak hovoriť, Matuľová, poznám vás dobre. Vy máte všetkého zvyškom, ale by ste nikomu nič nedali, čo by sa pred vami vystrel od hladu.

— Veď oni tiež robia, ako sa im páči, ale všetkého je len do času! Ani oni nebudú vždy rozdávať. Ono sa len to cudzie ľahko rozdáva. Lenže sa každý nevie podlizovať ako tá chamraď. Dnes i na pánov možno ísť so žalobou. Ľaľa, i na toho náčelníka napísali žalobu až hen prezidentovi. Viem, že mal dosť opletačky, dokiaľ sa nevyčistil!

Irena bola dobrá osoba, ale sa jej zemianska krv predsa pobúrila, keď ju táto hlúpa baba tak napadla bez všetkej príčiny, poháňaná len svojou závisťou.

— Vy ste, možno, nie pri zdravom rozume alebo vôbec neviete, s kým sa shovárate. Vedzte, že ja rozdávam zo svojho. Ja som nie úradníčka. Mne nikto nerozkáže, komu mám čo dať! Vy ste mrzká, závistlivá ženská! Máte všetkého dosť a osočujete takých, čo sú nie takí skupáni, ako ste vy. Závidíte žobrákovi i palicu!

— Im sa ľahko hovorí, keď majú bez práce všetkého dosť. Ale keby tak museli drhnúť ako my, prešly by im smiechoty!

— Každý robí len toľko, ako musí. Ja robím viac, ako by som musela. Mňa teší, keď môžem ľuďom pomáhať, a nie do nich zadierať!

— A veru to oni zadarmo nerobia, môžu hovoriť, čo chcú! — vrieskala baba, vidiac jej ísť oproti susedku, o ktorej predpokladala, že jej bude pomáhať nadávať.

Lenže jej teraz Irena prešla cez rozum. Poznala ju a vedela, že je to zámožná gazdiná, Kurtíčka, majúca viac rozumu ako Matuľová, i oslovila ju.

— Počujete, Mariena, či by ste vy nemohli dávať Dlabačkovcom mesiac, počítajúc od zajtra, každý deň po tri litre mlieka, a ak áno, po čom?

Kurtíčka sa na takú príjemnú otázku vďačne zastavila.

— To potrebujú pre tých chudákov? Veru sa im zíde! Máme mlieka dosť a dosť! Po korune tridsať ho predávame.

— Tak od zajtrajšieho dňa. Zaplatím vám ho hneď teraz.

Matuľovú veľmi zamrzelo, že Kurtíčka urobí taký dobrý obchod.

— Jój, až po tridsať pýtaš! Veď ja by som im dala i po dvadsať! Keď sa to nehanbíš, na takej chudobe bohatnúť!

— Vy ste naozaj protivná ženská! Ani svojej priateľke nedožičíte zárobček, — skríkla na ňu i Božka.

Kurtíčku pohlo, že jej skúpa ženská robí výčitky.

— Keď sa to len ozývaš! Veď ťa azda každý pozná! Pre mňa, keď chceš, daj si i po desať. Ja len toľko pýtam, ako každý predáva.

Irena hneď spočítala namiesto po sto tridsať po sto štyridsať a dala Kurtíčke sto dvadsať šesť korún. Kurtíčke sa to zdalo primnoho, i pýtala sa, či toľko príde. Božka jej povedala, že jej slečna dáva po štyridsať za liter, aby dala tým ľuďom poriadne mlieko.

Kurtíčka sa pekne poďakovala a povedala, aby sa pani slečna nebála, že ona to Dlabačkovcom nahradí a pošle im i vrece zemiakov.

Kým vstúpily do auta a rozohnaly ho, počuly, ako sa Matuľová jedovate oddala do Kurtíčky. Myslela si, že sa jej niečo stane, tak ju hnevalo, že prepásla taký neslýchane dobrý obchod. Tak mne nič, tebe nič vziať toľko peňazí!

Božka sa smiala.

— To, vidíš, hodno bolo tých niekoľko korún. Tej babe si dala poriadne naučenie!

— Mrzelo ma, že mi tak bez príčiny nadala. Myslela som si, že sa jej takto najcitlivejšie vypomstím. Akí sú ľudia rozliční na tomto svete!

— Ani my sme nie omnoho lepší. Výchova nás naučí lepšie sa pretvárať, to je všetko, — mienila Božka.

— A zatajovaná závisť často vystrčí omnoho jedovatejšie rohy.

*

Asi o druhej popoludní vybehla Irena krútiacimi sa schodmi na poschodie do Kázikov. V predizbe zaklopala na dverách, pred ktorými koberček označoval, že sa tadiaľ vchádza do bytu. Irena vošla a pozdravila sa:

— Dobrý deň, pán Kázik.

Kázika zazrela ležať v domácom, hodne ošúchanom kabáte na remennom diváne. Z úst mu trčala fajka s dlhou cievou. Prekvapene vyskočil, pričom si skoro vrazil cievu do hrdla. Len keď urobil niekoľko krokov smerom k návšteve, poznal, kto je tá dáma, a jeho tvár sa svraštila na ľúbezný úsmev.

— Ručičky bozkávam veľkomožnej slečne! No, toto je návšteva! Čomuže môžeme ďakovať za toto poctenie?

Chytil Irene ruku obidvoma svojimi a bozkával ju mliaskajúc, pričom sa obrátil smerom k oblokom, kde na kresle sedela vystretá chudá, dlhá pani Káziková, ako by bola ražeň prehltla. Oprela sa o operadlo, obrátila nepríjemne prekvapenú tvár na skupinu a zvolala:

— Kohože to tak hlasne bozkávaš, ty starý blázon? Mal by si už mať rozum!

Irena sa usmiala a pobehla k pani Kázikovej.

— Ja som Irena Poradovských. Myslela som, že ma poznáte. Odpusťte, že som sa vám hneď nepredstavila! Hľadám Miloša.

Kázička urobila veľmi odmietavú tvár a povedala s premrštene odmietavým posunkom.

— Akého Miloša? Nášho? A či ste vy s ním natoľko oboznámená, že je on vám len jednoduchým Milošom?

— No, pravdaže. Veď to vie celý svet, že sme dobrí priatelia, — odvetila Irena ako na vec celkom prirodzenú.

— Ale, ale, starká, či nevieš, že sa Miloš vždy preváža so slečnou na aute? I minule sme hľadeli na nich z obloka! Veď vieš. Akoby si nevedela! — skočil jej do reči Kázik s úlisným prízvukom.

— A to tým viac, keď sme my dvaja i zasnúbení! — zvolala Irena.

Na to Kázička zalomila rukami a skríkla:

— Zasnúbení! No, toto je pekná novinka!

I starý Kázik prezradil svoje prekvapenie začudovaným výkrikom:

— Pre pána Jána! A to takto bez nášho vedomia a dovolenia!

— Čože im záleží na našom dovolení, keď sa sami prevážajú na aute po horách-dolinách, ako keby celý svet bol slepý! Keď sme my boli mladí, niečo podobného neboli by sme sa opovážili urobiť za nič na svete! — nariekala Káziková.

Irene sa zdala Kázička veľmi komická, i zasmiala sa.

— Isteže nie! — povedala. — Veď sa vtedy mladí ľudia ešte ani nevedeli bozkať.

— No, takéto reči som nikdy nepočula od mladého, neskazeného dievčaťa! — prekrúcala Kázička oči k povale.

— Len sa, prosím vás, nehnevajte, že sme sa trochu prenáhlili. My sme počítali s tým, že nebudete mať proti nášmu kroku nijakých námietok. Práve sme sa chystali vás o všetkom upovedomiť. Ale teraz som neprišla pre vybavenie takejto milej veci, ale práve pre opak. Viete, Miloš mi pomáha pri chudobe, a práve by som ho veľmi potrebovala v strašnom prípade. V Porúbke zabil syn skorheľovanú matku. Už ho chytili a zavreli, čo môže spôsobiť úplné zničenie rodiny. Potrebujeme hneď Miloša, aby mi poradil, čo môžeme urobiť pre tých neborákov.

— Pre Kristove rany! — vykríkla Káziková. — Čo sa vy pletiete do takých strašných vecí! A ešte chcieť pomáhať takým ukrutným zbojníkom! Matku zabil! Veď sa takto celý svet obracia na rumy! Tu sa deti ženia bez dovolenia rodičov, tu zasa syn zabije vlastnú matku! Veď to už ide byť koniec sveta!

Irena len hodila rukou na také daromné reči.

— Povedzte mi radšej, kde nájdem Miloša?

— Ak je nie u Vagáča, tak nebude inde ako v svojej izbe. Starý, ukáž slečne, kde je Milošova izba.

Irena pozrela na Kázikovú, a pohnúc len ľahko hlavou, odišla bez slova za Kázikom. Myslela si, že pre takú nevestu, ako je ona, mohli nájsť aspoň priateľské slovo, hoci sa im i spôsob, ako sa zasnúbili, celkom nevidel. Myslela si, že starí ľudia zveličujú svoju múdrosť oproti neskúsenosti mladých ľudí.

Všetky zásady a životné skúsenosti Kázičkine boly týmto oznamom zasnúbenia nevypovedateľne citlive urazené. Zdalo sa jej, že ju nikdy v živote nemali tak za nič ako teraz! Veď keď si namýšľala, že má právo a svätú povinnosť do niečoho sa zamiešať, tak to bola synova ženba. Ani si to nevedela predstaviť, že by sa také niečo naozaj mohlo stať. To už dnešné deti tak za nič nemajú svojich rodičov!

Keď sa jej muž vrátil, vedel, že jeho žena bude týmto skutkom mladých ľudí veľmi urazená, a preto sám začal na nich nadávať, hoci bol s celou vecou nielen spokojný, ale hrdý, že dostane takú nevestu. To by sa mu ani v sne nebolo zdalo, že by si jeho syn trúfal hodiť oči na Irenu Poradovských! Ale jeho pretvarovanie mu nič nepomohlo. Stará nemala komu nadávať, a tak vyliala všetok svoj hnev na jeho úbohú hlavu. On bol na vine všetkému. On vychoval syna tak, že syn nemal pred ním a pred matkou nijaký rešpekt. Žiadala od neho, aby čím najráznejšie zakročil proti Milošovi. Nežiadala, aby sa zasnúbenie rozišlo, ale to, aby syn pýtal od neho a od matky odpustenie a dovolenie vziať si Irenu za ženu.

Kázikovi zasnúbenie Milošovo predsa tak imponovalo, že sa mu chovanie ženino zdalo preuveličeným, a nechcejúc sa s ňou vadiť, len poklepal vyčítave prstom po svojom čele a vyšiel.

Irena našla Miloša v jeho izbe čítať najnovšie číslo sborníka zákonov. Nebol oduševnený čitateľ zákonov, ale každé číslo aspoň poprezeral, aby sa informoval, čo je v nich nového.

Kázik otvoril dvere a povedal Irene:

— Nech sa ľúbi, doma je.

Hoci Miloš hneď a s veľkým potešením zbadal Irenu, čo jeho otec s úsmevom zistil, predsa mu slávnostne oznámil, akého vzácneho hosťa mu vedie.

Mladí ľudia si ho viac ani nevšimli, a tak mu nezostalo nič iného, ako zmiznúť. Miloš priskočil oproti Irene a pritisol si ju na prsia. Irena trpela jeho objímanie bezcitne. Bola otrasená prípadom Puniakovcov a znechutená zachádzaním Kázikovcov. Ani nevedela, kto jej je odpornejší, či ona so svojou hrubou prostorekosťou, či on so svojím podlizovaním. Aká je to rodina!

— Miloško, nie som v takej nálade, žeby sa mi chcelo zabávať sa a bozkávať. Prišla som sa poradiť, čo mám urobiť. Aduš hovoril, že Puniak zabil svoju matku-korheľku. Četníci ho už odviedli do väzenia a jeho nešťastná žena si iste nevie rady, čo si má počať. Nemal by si hodinku času? Nemohol by si prejsť na súd a vyzvedieť sa, čo je vlastne vo veci?

Miloš sa strhol. Bolo vidno, aká mu je celá vec nepríjemná.

— Čo nepovieš? Je to hrozná vec! Ale ja som o ničom nevedel, a keď som ťa zazrel, premohla ma túžba po tebe. Veď sme sa už tak dávno nevideli. Odpusť, drahá, urobím všetko, čo rozkážeš.

Irena sa odvrátila od neho a hovorila mu, hľadiac oblokom:

— Ešte jedno. Povedala som tvojim rodičom, že sme sa zasnúbili. Tvoja mama to veľmi nemilo prijala. Vyčíta ti nevďačnosť a mne nehanebnosť!

Irena pozrela teraz Milošovi do očú a videla, že jej druhá zvesť omnoho horšie účinkovala ako prvá.

— Škoda, že si im to povedala, — povedal Miloš trochu akoby zľaknute. — Keby som ich bol pripravil, iste by sa tomu boli veľmi tešili, a teraz ich prípadné potešenie potláča mrzutosť, že som to urobil bez ich vedomia.

Irena vytiahla trochu obočie a pery sa jej triasly, keď povedala:

— Milý môj, hoci ťa rada, prosiť sa im nebudem!

Miloša rozčulené dievča veľmi dojalo. Hľadel naň s rujnou túžbou, jej krásne telo ho veľmi vábilo. Bol by jej odpustil každé previnenie a priniesol s radosťou každú obeť, keby ju bol mohol posadiť na svoje lono a vyláskať, vybozkávať z nej, aby mu odpustila.

Ale Irena stála zronená s pohľadom, upretým na zem. Nadišiel ju ani pohrebný smútok pri speve Dies irae a Miserere mei Domine, keď si pomyslela, aký malomocný je jej všetok boj proti osudu a proti ľudskej obmedzenosti!

Miloš bojoval so sebou, či ju má privinúť na prsia, keď zdvihla hlavu a pozrela mu do očú. Jej pohľad razom zhasil všetky jeho túžby.

— Budem u Božky. Príď mi ta povedať, čo si vykonal. S Bohom!

Zvrtla sa a ušla.

*

Miloš prišiel po ôsmej domov. Pri súde vykonal, že Puniaka pri složení tritisíckorunovej kaucie pustia domov, lebo jeho vina nebola celkom dokázateľná a možnosť jeho úteku keď nie vylúčená, tak aspoň veľmi nepodobná pravde. Irena bola s ním spokojná a zasa milá k nemu a Miloš prišiel domov v najlepšej nálade.

Rodičia ho prijali prísne a chladne.

Nečakali ho ani s večerou; keď vošiel k nim, bol stôl už odstrojený. Miloš sa len usmial, keď videl tento detinský znak ich nemilosti.

Matka sedela na pohovke a otec sa motal po izbe a na synov pozdrav len rozpačite pokašliaval. Pobadal, ako Miloš iste vystupuje, a to ho pohlo, aby už opustil tvrdé stanovisko, ktoré po porade so ženou mal proti nemu zaujímať. Matka bez slova vŕtala v tvári synovej pichľavými, zlými očami.

Miloš sa postavil proti inkvizítorom s rukami vo vreckách nohavíc a hľadel posmešne na nich.

— Tak, ako vidím, už ste ma odsúdili a začali i trestať! Večere nedostanem! A čo ešte? Budem i kľačať?

Matka len stisla tenké pery a otec zastal v chôdzi a po odkašľaní povedal:

— Syn môj, musíš uznať, že tvoje zachádzanie s nami je nesprávne! Dobrý, poslušný syn sa sverí svojim rodičom s takými vážnymi vecami, ako je zasnúbenie a vyslobodenie takého strašného zločinca — Kázik zdvihol hrôzou otriasané ramená k povale — z rúk spravodlivosti. Do toho by si sa nemal miešať na rozkaz ľahkomyseľného dievčaťa! Vieš, že požehnanie rodičov stavia deťom domy, a kliatba ich rúca?

— Dávno som to už počul, milý otecko. Lenže zabúdaš, že ja dom nepotrebujem stavať, keďže si sa ty o to láskave postaral, a že by si ho ľahkomyseľne kadejakými kliatbami rúcal, neverím, lebo ani nemáš pre to nijakej príčiny, — odvetil Miloš s úsmevom.

Keď matka videla, že si obvinený veľmi ľahko dáva rady so sudcom, priskočila mu na pomoc. Vstala a sťa nejaká Sibyla hovorila o detských a rodičovských povinnostiach a že aká je to chyba a hriech, keď sa deti spoliehajú len na svoju nerozvážnosť a obchádzajú múdre skúsenosti rodičov. Opísala Irenu ako ľahkomyseľnú osobu, ktorá sa každú chvíľu s iným zasnubuje a svoje peniaze — ak ich vôbec toľko má, ako hovoria! — nemilobohu rozhadzuje. Tak je jej celý majetok nie mnoho hoden. A okrem toho sa zastáva zločincov! Kto to kedy slýchal zastávať sa takých ľudí! A to má byť naša nevesta! Pýtala sa ho, či niekedy uvažoval o tom, aký hrozný hriech je vražda rodičov?

Miloš odpovedal, že dosiaľ nie, ale ak mu nedajú večeru, že si tú vec rozmyslí. A keď i nebude rozmýšľať práve o vražde, ale urobí im strašnú hanbu a pôjde do hostinca na večeru.

To matku tak pohlo, že začala až vrieskať. Otec so synom sa na nej tak smiali, že ich začalo až v bokoch klať. Koniec bol, že sa naraz spamätala, stíchla, ako keby odťal, bez slova prestrela stôl a kázala doniesť omnoho lepšiu večeru s vínom, ako obyčajne mávali.

Po mnohých daromných rečiach vyšlo na javo, že vlastne boli všetci veľmi šťastliví, že Miloš si vyberá takú znamenitú partiu. Pravda, boly na nej škvrnky: rozhadzovanie peňazí! Ale Miloš ich s veľkým sebavedomím uistil, že Irenu od toho odučí. A vo veci zasnúbenia im dokázal, že to ani také naozajstné zasnúbenie nebolo, lebo si to len tak povedali, že sa musia riadne zasnúbiť a Irena sa podriekla, lebo veď ženské vôbec hovorievajú, a neuvážia, čo majú povedať.

Rozprávali sa skoro do jedenástej, čo nikdy tak dlho u Kázikov nevydržali, a robili skvelé plány do budúcnosti. Vypočítali, akým boháčom bude Miloš a akým pánom sa stane iste so svojimi skvelými duševnými vlastnosťami.

Napokon si šli uveličene ľahnúť. Miloš spal dobre, ale jeho rodičia sa každú chvíľu budili, lebo vynachádzali vždy nové výhody skvelej partie, čo si museli hneď za horúca povedať, aby to do rána nejako nezabudli.

Keby boli tušili, aká nenapraviteľná trhlina povstala v cítení Ireninom, najmä pre hlúpe chovanie sa Kázikovcov oproti nej, boli by mohli lepšie spať, lebo by im skvelosť partie nebola spôsobila toľké lámanie hlavy.

*

Do jesennej poroty, ktorá mala súdiť nad Puniakom, chýbalo ešte niekoľko mesiacov. Za ten čas sa Irena s Milošom dosť často sišla. Bola s ním dva-tri razy aj u jeho rodičov, ktorí boli teraz oproti nej, ako sa jej zdalo, odporne zaliečaví, čo jej bolo ešte nemilšie ako hrubosti Kázikovej. Najčastejšie sa stretli u Pruszkayov, čo bol jediný dom, do ktorého Irena rada chodila.

Na schôdzkach horeli zavše plameňom, ale zavše boli, ako Miloš hovorieval, pre vrtochy Irenine chladní oproti sebe. Keďže starí Kázikovci sa zdali Irene vôbec nestroviteľnými, hocijaká, hoci i malá chybka Milošova ju tak rozladila, že jej nadchádzala vôľa celkom sa s ním rozísť.

Začiatkom septembra sa Irena na večierku Živeny mimoriadne dobre zabavila. Prišla neskoro v noci domov a ľahla si ustatá, ani sa nepoobzerala po spálni. Bolo už skoro pol desiatej, keď jej slniečko, vystúpivšie do obloka, zasvietilo i cez záclonu do očú. Vystrela sa, cítila sa mocná, zdravá a nemala nijakej starosti. Milé slnko dodalo jej dobrej vôle a mladé telo sa vyhodilo z postele, rovno skočilo na pružné nôžky. Vytiahla záclonu a tešila sa na kraji, zaliatom miestami ešte rosou, vlhkom, miestami už slnečným jasom. Obzrela sa po izbe a zazrela na stolíku v kúte list v svetlohnedej obálke.

— Aha, čože píše moja drahá Bertuška!

Vzala list a poobzerala ho. Áno, je to od drahej sestry Berty! Tešila sa mu. Iste ju zasa bude nahovárať, aby ich prišla navštíviť! Odložila ho a dala sa do obliekania a kúpania, mysliac stále na túto svoju najmilšiu sestru.

Keď sa vykúpala a učesala, ľahla si na chvíľku v kúpeľnom plášti na pohovku a vzala Bertin list. Čítala ho:

Drahá Irenka!

Dávno som ti nepísala. I teraz ma len núdza núti. Nemala som ti čo písať, a preto som ťa netrápila. Teraz mám čo, bohužiaľ!

Poznáš nášho najbohatšieho suseda, Zoltána Bardóa? Možno sa pamätáš na neho, hoci si ho len raz, dva razy videla, i to len letmo. Je to pevný štyridsaťročný chlap. Chodí trochu shrbený a rukami celembá pred bruchom. Jeho výzor je nadutý, posmešný, je známy duelant a škriepnik. Môj muž sa zriedkakedy s ním síde, lebo mu je odporný. Jožko vie o sebe, že ľahko zbĺkne, a ten človek rád robí na každého zlé vtipy. I preto ide Jožkovi na nervy. Asi pred štyrmi týždňami pribehol k nám na svojej Lasallke a hľadal Jožka. Nebolo ho doma, tak som sa ja s ním shovárala. Máme podarených žrebcov a chcel by ich kúpiť. Povedala som mu, že pošlem Jožka k nemu, aby sa neustával. Urobila som to preto, lebo sa mi jeho chovanie nevidelo. Nespúšťal so mňa očú a bol úlisne milý. Povedal, že radšej on príde, aby sa Jožko neustával. Dva-tri dni nechodil, a tak som si myslela, že už azda ani nepríde, a preto som o celej veci Jožkovi ani nehovorila. Od tých čias ma stále prenasleduje. Pomysli si, chce ma sviesť, aby som svojho muža s ním oklamala. Nemusím ti mnoho rozprávať, aké mi je to všetko strašné! Vieš, že som po chlapoch nikdy nebažila a okrem toho ja mám predsa svojho muža rada. To som mu všetko povedala, ale som s tým nevyzískala nič. Prisahá sa, že ma má nevýslovne rád, že musím byť jeho. Zastrája sa i Jožkovi, že sa bude s ním duelovať, a ak ho nezabije, urobí z neho žobráka. A Jožko je nie taký, aby pred ním uhol.

Neviem, čo si mám počať. Bojím sa o Jožka! Nech mi Pán Boh odpustí hriechy, ale myslela som i na to, že sa mu radšej obetujem, aby som zachránila svojho drahého muža. Mal by sa stať žobrákom, alebo mal by, Boh zachovaj, prísť o život, radšej pretrpím tú hanbu. Ale Bardó by mi nedal pokoja a prenasledoval by ma stále, keby som sa ukázala slabou.

Mužovi to povedať nemôžem, lebo som presvedčená, že by sa stalo nejaké veľké nešťastie. Môžeš si myslieť, aké mám teraz časy! Nespím, nejem, celkom som zbiednela. Jožkovi sa nepáči, čo Bardó toľko chodí k nám.

Irenka moja, ty máš také všelijaké spojenia, si taká praktická osoba, poraď sa s niekým a odpíš mi, čo by som mala urobiť. Ja sa tu neopovážim s nikým o tom shovárať, lebo sa bojím, že by sa o tom celé okolie dozvedelo. Vieš, akí sú ľudia!

Ináč by sme sa mali dobre. Detičky sú zdravé a veľmi milé, máme z nich mnoho potešenia.

Mnoho ráz ťa bozkáva tvoja nešťastná Berta.

Irena nikdy ani netušila, že by ju mohlo zastihnúť také bolestné nešťastie, akým sa jej zdalo byť toto, oznámené Bertou. Ani to by nebola myslela, že jej blaho sestry leží na srdci tak, že by ju jej nehoda v takej miere zdrvila.

Videla v duchu milú rodinku sestrinu zničenú. Bardó robil na ňu dojem neľudského netvora, ktorého treba zničiť každým možným spôsobom. Poobliekala sa, ani nepomysliac, aké šaty hádže na seba. Nič sa jej nezdalo ľahším, ako chytiť revolver a zastreliť tú obludu.

Trvalo hodnú chvíľu, kým sa ako-tak spamätala. Nesmie stratiť hlavu a robiť nerozvážené skutky! Veď sa predbežne nič nestalo a možno sa dá najhoršie odvrátiť. Veľmi ju trápila predstava, že Berta v svojom strachu obetuje svoju manželskú česť. Zasa ju skrušila predstava, že Jožko je už ťažko poranený, alebo, Boh zachovaj, mŕtvy. Ona to musí zamedziť bezodkladne, lebo nebude mať spokojnej minúty, kým s tou vecou nebude v poriadku.

S kým by sa mohla tu poradiť? S Milošom? Predstavila si, že sa s ním shovára o takej nemožnej veci, a videla jeho úplné neporozumenie, tak len hodila rukou. Iste by jeho prvé slovo upodozrievalo Bertu. Prišiel by s hlúpym a otrepaným: „Cherchez la femme!“ A Berta je iste nevinná. To je nie človek, ktorý by vedel precítiť a pochopiť moje trápne postavenie. Musím sestre pomôcť. Dosť, že pre mňa zahynul Ďurko. Čo vie Miloš o bratskej láske, keď ani brata, ani sestry nemal?

Pomyslela na rodičov. Keď si predstavila, čo by asi oni na to všetko povedali, videla, že by z nich nemala osohu, spôsobila by im mrzuté chvíle. Otec by bol iste presvedčený, že Berta mala hneď všetko oznámiť svojmu mužovi. Jožo je chlap, vedel by si s takou opicou ľahko poradiť. A Berte práve o to šlo, aby sa Jožko o tom nedozvedel! S rodičmi je nič. Najmúdrejšie bude, keď prebehne k Božke.

Vybehla do obednej, zazvonila na chyžnú a kázala si doniesť raňajky. Nech povie šoférovi, aby vytiahol voz, kým sa naje, pôjdu hneď do mesta.

Čím sa Irena väčšmi blížila k mestu, tým uverenejšia bola, že jej Božka nebude vedieť nič poradiť, čo by bolo niečo hodno. Čo ako rozmýšľala o celom, vždy sa jej zdalo, že sa to bez katastrofy nemôže skončiť! Väčšou-menšou, ale len katastrofou! Vošla k Božke celkom beznádejne. Našla ju v dennej pri písacom stole zapisovať výdavky do denníka.

Božka bola prekvapená včasným príchodom Ireniným. Videla na prvý pohľad, že sa s ňou stalo niečo veľmi nemilého. Vstala a kráčala k nej pomaly, nespúšťajúc očú s jej tvári. Bolo zrejmé, že sa Irena premáha, aby nevypukla v hlasný plač.

Božka sa zľakla. Irena nebola z tých, ktoré hneď vyskakujú z kožky pre každú maličkosť.

— Irenka, čože sa stalo, pre Boha!

Irena sa za chvíľočku premohla a podala Božke list.

— Prečítaj, prosím ťa. Píše mi to sestra, Berta.

Božka vzala list, potom ju chytila za rameno, zaviedla k pohovke a nútila, aby sa sobliekla a pohodlne usadila.

— Sobleč sa. Zatým prečítam tú Jóbovu zvesť.

Irena sa hodila oblečená na pohovku a hľadela dešperátne pred seba. Božka prezrela najprv list zbežne a potom ho prečítala dôkladne. Keď bola hotová, pozrela na Irenu, ktorá teraz už študovala Božkinu tvár s bolestným záujmom.

Božka ju veľmi ľutovala, a preto, hoci nepokladala vec za hračku, usmiala sa, čo i trochu násilne.

Irena sa zadivila.

— Čože? Tebe je do smiechu?

— Skôr ako do plaču. Ubezpečujem ťa, že je to síce nie práve príjemná vec, ale príčiny na zúfanie tu niet. Teraz sa najprv pekne sobleč. — Božka jej pomáhala sťahovať svrchník, usadila ju pohodlne a priniesla koňak a cigarety.

— Tak, teraz sa budem s tebou shovárať.

— Neberieš celú vec priľahko? Bardó je predsa mimoriadne nebezpečný človek, násilník, duelant. Mal už aspoň dvadsať duelov, a v každom zvíťazil. Ringauer je tichý človek, nikdy sa s nikým nebil. Pokaličí ho, zabije ho! Chudinka Berta! — i zalomila rukami.

— Zapáľ si radšej cigaretu. Dám ti i pohárik koňaku na posilnenie.

Obslúžila ju, zapálila cigaretu a sadla si k Irene na pohovku.

— Irenka moja, musím ti povedať, že ja toho pána poznám. Bola som pri pošte v Janovciach dva roky. Je to mesto, od ktorého je jeho majetok len na dva-tri kilometre. Bol každú chvíľu u nás na pošte. Často som sa s ním shovárala. Rád robil žarty — radšej hrubšie — a mal nemilý zvyk hodne drabálne dvoriť dámam. Je to vyslovený poloblázon. Jeho pani je osoba na poľutovanie. Vedie s obstarožným úradníkom celý jeho veľký majetok. Keby ju nemal, dávno by bol dogazdoval. Pravda je, že pred prevratom nútil kadejakých nevinných chudákov do súbojov a že každého posekal. Lenže i to je pravda, že ho železničný inženier Linecký, neviem, či to bol Slovák či Čech, diabolsky prestrašil. Bol i proti nemu vyzývavý a Linecký mu poslal dvoch sekundantov, ktorí, zubmi škrípuc, žiadali bláznivé divé podmienky. Toho sa tak naľakal, že najprv ušiel do Pešti a odtiaľ sa dal ministerstvom na svoje trovy vyslať na veľkú cestu do Južnej Ameriky. Neprišiel domov, iba keď mu odpísali, že Lineckého preložili kdesi do severných Čiech. Skoro rok sedel v Argentíne a študoval tam „dobytkárstvo“. To bol jeho ostatný duel. Ale tomu pánovi bude teraz už okolo päťdesiat rokov. Mal by už mať svoj rozum!

— Čo nepovieš? Divné, že ho Berta tak vážne berie. Len či je to ten istý?

— Ja myslím, že sa volal Zoltán. Nie som celkom istá, ale iste to bol on. Duelant! Ale on je to. Viac Bardóovcov ani tam nebolo. Ja myslím, netreba sa ho báť. To bol zajac a hlúpy krakéler. Veď uvidíme. Ja som bola za celý čas tam, kým bol v Amerike. Mnoho sme sa na tom nasmiali, lebo sme sa vše dozvedeli, ako sa vyzvedá, či je Linecký ešte tam. Možno, Bertuška, chúďatko, od strachu stratila hlavu. Nepríjemné by bolo v celej veci, keby sa Ringauer o tom dozvedel. Iste by narobil zbytočnej šarapaty. Pri celej veci je len to nepríjemné. Musíme ho nejako odstrašiť, a to tak, aby sa tvoj švagor o veci nedozvedel.

— A ako by si ho chcela odstrašiť, aby sa Jožo o tom nedozvedel? Kto by ho to mal nastrašiť? Máš takého chlapa pohotove?

Božka bez slova urobila niekoľko ťahov z cigarety, a odfukujúc dym ďaleko, hľadela za ním.

— Hm, chlapov veru na to nemáme, ale ja myslím, že keby si mu i ty napísala primeraný list, že by to tiež stačilo. A potom, veď sa u nás neslobodno duelovať.

Irena vytiahla obrvy zadivením.

— Ja? Ako to myslíš, mám ísť na neho s pištoľou? To bola moja prvá myšlienka.

Božka sa zasmiala.

— Pravda, človek to dnes každý deň číta v novinách. Ty si sakramentská baba! Lenže, myslím, i súci list postačí, aby ten chlapík odskočil. List teda môžeme napísať, ak chceš.

Božka si sadla k písaciemu stolu, trocha porozmýšľala a potom písala:

Ctený pán Bardó!

Oproti mojej sestre, pani Ringauerovej, ste sa chovali po beťársky. Nemyslite si, že sa pán Ringauer bude s Vami duelovať. S takými pánmi sa poriadny človek nedueluje, ale ich dá namlátiť služobníctvom alebo oddá četníkom. Ak sa opovážite moju sestru ešte obťažovať hocijakým spôsobom, oznámim to pánu Ringauerovi, ktorý dosiaľ nemá ani tušenia o Vašom pokračovaní. Uisťujem Vás, že Vás odbaví i bez duelov, že si to budete pamätať celý život!

Irena Poradovská.

Božka prečítala Irene, čo napísala. Irena sa trochu strhla a porozmýšľala.

— Dobre! Napíšem mu to. Božka prečítala list ešte raz.

— Zdá sa mi to prihrubé, najmä pre dámu. Nemyslíš?

— No, je — energické! Niet v ňom váhania. Nech vidí, že má do činenia s osobou, odhodlanou i na najhoršie! Čože mi môže urobiť? Na súboj ma nevyzve, a ak ma napadne, budem sa brániť.

Vytiahla z kapselky browning.

— Možno, máš i pravdu. Keď mu dáme medicínu, nech je účinlivá. Ja som presvedčená, že zasa ujde do Afriky alebo do Indie.

— Ale počkaj, predsa len oprobujem napísať miernejšie.

I sadla si zasa a písala.

Vážený pán Bardó!

Oproti mojej sestre ste sa nechovali gentlemanským spôsobom. Mýlite sa, ak si myslíte, že sa pán Ringauer bude s Vami duelovať, kedy a ako sa bude vám páčiť. Ak budete moju sestru ešte obťažovať, upovedomím o tom švagra, ktorý dosiaľ o ničom nevie. Uisťujem Vás, že on nájde spôsob, aby Vás dôkladne presvedčil o nerozumnosti Vášho chovania. Mne ide len o to, aby celá špatná vec neprišla na veľký bubon a aby sa ňou nemusely zaoberať — súdy!

— Tak, čo myslíš? Nepostačilo by to? Irena pokrútila hlavou.

— Nie! Keď ho chceme listom odstrašiť, nech je taký, aby z neho videl, že ho píše osoba, odhodlaná i na to najkrajnejšie! A potom, mňa do krvi uráža konanie toho beťára! Čo si on myslí, že môže s dievčatmi Poradovských zachádzať ako nejaký plantážnik s otrokyňami? Či sme my nejaké pobehlice? Nebudem s ním okolkovať! Nech vie, na čom je!

Božka sa usmiala.

— Ty si, ako vidím, tuhá paprika. Počkaj, či by sme nenašli nejaký iný spôsob. Prípadne, keby si ho k sebe zvábila —

— Fuj! — skričala Irena, — o tom nemôže byť ani reči! Ten človek mi je odporný, hnusný! I myšlienka na neho ma špiní. Daj sem ten prvý list, odpíšem ho a pošlem mu ho rekomandovane expres, aby bol čím skôr so sebou na čistom!

— Teraz je iná otázka. Čo potom, keby po tomto liste chodil ešte k Berte?

— To je veľmi veľká otázka, či sa na to odváži? Čo si budeme zbytočne hlavu lámať?

— Môžem ti povedať, že mi odľahlo na duši, ako som s tebou. Prečo človek tak hlavu stratí, keď by ju najväčšmi potreboval?

— Počuješ, Irenka moja drahá, povedz mi ty túto vec. Nie je tvoja sestrička Berta trochu prepiata? Je celkom isté, že sa tá vec tak stala, ako ona opisuje? Vieš, že sa pre maličkosť zdá malá vec veľkou a veľká malou! Vy Poradovské ste nie práve najflegmatickejšie ženské. Kto vie, či je to i s tou láskou také nebezpečné, ako sa Berte zdá? Strach, ako vidíš i na sebe, má veľké oči.

Irena sa veľmi prekvapene strhla a pľasla rukami.

— No, vidíš, pravdu máš! Berta je iste hodne prepiata v mnohých veciach! Ľahko zbĺkne, a čo si do hlavy vezme, to jej odtiaľ ťažko vybiješ. Pozrime listy ešte raz!

Božka prečítala prvý ešte raz. Usmiala sa.

— To by sme mohly napísať, keby zločin Bardóov bol absolútne dokázaný, a to keby sa bol už i previnil a keby všetky iné miernejšie prostriedky boly zlyhaly. Pokladám túto písačku za nemožnú. Tak sme mohly písať, kým naše hlavy boly priveľmi rozpálené. Nemyslíš?

Irena sa tiež usmiala.

— No, je to šťavnaté! Prečítaj ten druhý.

Božka ho prečítala, a keď ho rozobraly, presvedčily sa, že sú i v ňom výrazy a tvrdenia, ktoré bude lepšie vynechať. Napokon sa usniesly, že Irena pošle takýto list:

Ctený pán Bardó!

Pochybujem, že by Vaše chovanie oproti mojej sestre, pani Ringauerovej, zodpovedalo chovaniu gentlemana. Nepomyslíte, že pre kapricu by ste mohli zničiť pokoj dvoch vážených rodín: Vašej a sestrinej. Viete, že sa dnes v našej republike neslobodno duelovať. Ringauer ešte o ničom nevie. Záleží mi veľmi na tom, aby ani nič nezvedel, lebo pri jeho prchkosti je isté, že by celá nepekná vec prišla nielen na veľký bubon, ale mala by iste i ťažké následky pred súdom. S úctou Irena Poradovská.

— No, čo myslíš? — pýtala sa Božka a ponúkla ju cigaretou, i sama si zapálila.

— Probujme s týmto. Keby to nestačilo, uvidíme, čo potom. Odpíšem ho a zanesiem na poštu.

Objala a vybozkávala Božku.

— Boženka, ty si zlatá osôbka. Nikdy sa ti neodslúžim!

— No, len počkaj ešte, nechváľ deň pred západom slnka! Keď dostaneš nejakú zvesť, príď mi povedať, čo sa robí.

— Rozumie sa, že prídem. Keď si sa raz pustila do tejto veci, musíš ju i skončiť.

O štyri dni pribehla Irena so zavretým listom od Bardóa. Nadišiel ju strach, čo je v ňom, a preto ho oddala Božke, ktorá ho v prítomnosti tetušky, zasvätenej do tajomstva, otvorila.

Tetušku dve hrdinky pokladaly za znamenitého spojenca, lebo nebrala nič tragicky. Keď i Božka s trémou, u nej nezvyčajnou, otvárala list, podotkla, aby trochu počkala, že prinesie z kuchyne sekáč, aby neboly celkom bezbranné, na čo sa zasmialy a zabudly v najkritickejšej chvíli báť sa.

Božka potom chytro prebehla list.

— No, počujete, máme my šťastie, že sme mu neposlaly ten prvý list! I takto sme sa nesmrteľne blamovaly, ale keby sme mu boly poslaly prvý, nebolo by nám zostalo nič iného, ako utiecť do sveta. Chudinka Berta, poriadne nás dostala. Počúvajte!

— Oslovuje ťa per „Milá slečna Irenka!“ Zdá sa, že sa ani veľmi nehnevá. Tak teda:

Váš list mi bol prameňom veľkej zábavy. Aká ste vy len prísna!

Lenže ste teraz nemali na také ostré vystúpenie príčiny. Iste Vás Vaša pani sestra tak nastrašila, hoci som ja s ňou — na čestné slovo — len žartoval. Taký je tu človeku dlhý čas, že nie je div, keď hľadá nejaké vyrazenie. Bol som u Ringauera žrebce obzerať a našiel som doma len paniu. Možno, že je to nie najlepší zvyk, ale rád robím pekným paniam komplimenty. Zdá sa, že pani R. ich privážne brala. Keď som videl, že ju to trochu rozberá, robilo mi to žart a šiel som možno priďaleko.

Iste som jej spomenul i to, že ma niektorá dáma vypočula, keď som jej pohrozil, že ak nebude dobrá, vyprovokujem jej muža. No, a našlo sa i obetivé chúďatko. Iste to boly osôbky, ktoré len nato čakaly, aby si nejako svedomie upokojily. Ale to bolo dávno! Pred rokmi! Dnes sa predsa u nás duelom nikto nedá strašiť, keď vie, že ani sekundanta nedostane, lebo nenájde blázna, čo by sa pre takú hlúposť dal zavrieť. Nedueloval by som sa ani preto, lebo mi na mojej ceste otvorili múdri Angličania oči, aká je to ohromná hlúposť. Smysel má len americký duel, v ktorom sa jeden z duelantov musí sám odpraviť. Ale či je to láska ženskej hodna? Odpusťte, ale ani Vaša nie, hoci počúvam, že ste mimoriadne krásna osoba!

Ráčte Vašu paniu sestru upokojiť. Pôjdem jej z cesty a iste sa vyhnem s ňou každému tete a tete.

Ruky Vám bozkávam. S úctou oddaný: Zoltán Bardó.

— Aká je to nemilá vec! — zvolala Irena, — Berta je naozaj hodne prepiata! Mala by mať viac rozumu.

Pani Katuška by sa bola zle cítila, keby nebola utekala napadnutej na pomoc.

— Ale, ale, Irenka, dajže jej pokoj! Je to neskazené stvorenie, ktoré sa bojí i nenabitej pušky. Nejaká koketa by sa na celom len smiala.

Božka odporovala potrasením hlavy.

— Iste vie každý, že sa u nás neslobodno duelovať. Ale keď sa ľudia chcú zabíjať, do Maďarska nie je ďaleko. Myslím, že je to nie celkom tak, ako ten pán hovorí. Keď videl, že by pečienku musel pridraho zaplatiť, vymyslel si túto cestu na reterirovanie. Obrátil celú vec na žart a svalil zodpovednosť na Bertu. Jedno je isté. Veľmi som rada, že sme ten prvý list neposlaly, lebo by to bola bývala blamáž.

— Veru máš čosi pravdy, — podotkla tetuška. — Dokázať mu, že teraz obracia na žart, čo myslel vážne, bolo by ťažko, a tak my sa zdáme byť premrštenými bláznami. Je to kujon! — pohrozila prstom.

Irena sa mrzela.

— Ja len hovorím, že je to, čo ako, nepríjemná vec. Takto musím uznať, že som mu bez príčiny nadala. Vinníkom je on, a ja tu stojím ako hriešnica.

Tetuška ju pohladila mäkkou rukou po tvári.

— Nerob si z toho nič, dieťa moje. Hlavná vec, že sme sa striasly bobáka, ktorý nás veru veľmi naplašil. Ten pán je lotor, či tak či onak. Teraz odpíš Berte, aby sa upokojila. Ako sa Bardó vyhovoril, to jej nepíš, lebo by ju ukrutne mrzelo, keby si pomyslela, že mu chcela byť po vôli, keď len žarty robil s ňou! Keby sa niečo takého bolo so mnou stalo, bola by som si iste niečo urobila. Nerob si z toho nič, dieťa moje. Darmo je, ženská sa musí tak chovať, aby sa jej neopovážil priblížiť ani najväčší drak.

— Ono sa to povie, mamička drahá, — namietala Božka, — ale keď najviac ženských v takom prípade ani nevie, na čom je? Ak niekto, tak Irenka môže byť so sebou spokojná. Ona i teraz dokázala, že za blaho sestrino je ochotná hoci i svoje zdravie alebo i život obetovať. Dobre, tá vec nebola taká strašná, ako sme si myslely, ale my sme ju musely pokladať za veľmi nebezpečnú. A v tých okolnostiach ukázala Irenka, že má hrdinskú dušu. Keby sa to bolo pridalo mojej sestre, ktorej nemám, bola by som si pomyslela, akú kašu si si uvarila, takú si zjedz!

Irena nebola s celým priebehom spokojná a myslela si teraz, že sa Božka prenáhlila. Hoci si dosť hlavy nalámala a nemohla vynájsť pohodlnejší a istejší spôsob, ako bol tento. Niekoľko dní sa trápila, ako keby ju nejaké priúzke šaty tlačily, až asi o týždeň sa jej duša vyjasnila a ona uznala, že je za celé vybavenie aspoň tak zodpovedná ako Božka, a tak všetku zodpovednosť neprávom tisne na jej plecia. Pomyslela si, že by bez Božky bola sama iste nejaký zbytočný škandál urobila z celej hlúposti.

A jej srdce sa zasa vďačnosťou naplnilo oproti dobrej priateľke.

*

Vychytila sa a išla zasa do mesta. Cestou jej prišlo na um, že je panej okresného náčelníka, Viktorii Čelkovej, dávno dlžna návštevu. Kazilo jej trochu dobrú vôľu, že nebola ani u Božky celý týždeň, lebo ju celkom nespravodlive obviňovala. Cyril Čelko je usilovný úradník a jeho pani slušná osoba, a jednako nerada chodieva k nim. Podľa jej cítenia mali tí ľudkovia dve veľké chyby. Pokladali ju za veľkú dámu a boli oproti nej veľmi devótni, a druhá chyba bola, že sa vždy shovárali po maďarsky, a to nielen v jej prítomnosti, mysliac si, že jej je to milé, ale i keď boli sami medzi sebou. Irena sa vďačne shovárala s Maďarom po maďarsky, ale hovoriť tou rečou s Čelkovcami zdalo sa jej nesmyselným a robilo na ňu dojem pretvárania. Maďarská reč v ich ústach ju urážala ako schválna zaostalosť a nemala nijakej mysliteľnej oprávnenosti. I muž i žena pochádzajú z čisto slovenskej rodiny, on z Turca, ona z Oravy, ich rodičia a súrodenci inakšie ani nevedia ako slovensky, bývajú v čisto slovenskom kraji, sú slovenskí úradníci, prípadne ona penzistka, a títo ľudia čítajú len maďarské knihy a počúvajú len peštiansky rozhlas. Pravda, za Československú republiku nie sú veľmi oduševnení. Ale ani maďarské panstvo by si nežiadali, lebo sú nie istí, či by im nevzali ich pekný úrad.

Neboli ešte starí, on bol len štyridsaťročný, ale boli vychovaní v maďarskej škole, v maďarskom duchu, od ktorého sa nemohli oslobodiť pre duševnú zaostalosť. Spali, ani nejaká Ruženka, zakliati v maďarskej ružovej záhrade a nemohli sa prebrať nijakým spôsobom.

Pani Viktuška je príjemná, počerná, trochu pridobre živená osôbka. Prijala Irenu s veľkým potešením a hneď ju začala svojím veľmi pohyblivým jazykom traktovať najnovšími klebietkami. Potom prešla na udalosti v peštianskom divadelnom svete, ktoré poznala zo Szinházi életu veľmi dôkladne. Má dvoch chlapcov-zurvalcov, chodiacich už do ľudovej školy. Na nich sa Irene zakaždým žaluje, že jej nechcú hovoriť po maďarsky. A aká je to škoda. Irena ich vždy bráni a nahovára ju, aby im dala pokoj, lebo dnes s nimi v tej veci nič nevykoná, keďže sa to prieči duchu času.

— Milá pani Viktuška, dajte im pokoj, lebo ináč bude medzi vami so dňa na deň väčší rozpor, ak vy s pánom náčelníkom zostanete aj naďalej pri maďarčine. Vaši chlapci sa veru vám k vôli neobrátia!

Pani Vikta hľadí s očividným neporozumením a zazlievaním na Irenu, ale sa jej neopováži odporovať. Je prijatým zvykom, že si dámy pri priateľskom styku tykajú, pričom vždy staršia dáma ponúkne tykanie. Pani Vikta sa to neopováži urobiť, a tak si ceremoniálne vykajú, hoci by pani Vikta mnoho dala za to, keby si s Irenou mohla tykať.

Irena posedela asi pol hodiny pri pani Vikte, až ju razom nadišla taká túžba po tetuške a Božke, že razom vstala a odporúčala sa veľmi priateľsky. Utekala k svojmu vozu, pričom ju Vikta odprevádzala až na ulicu.

Celkom zabudla, že sa trochu ostýchala ísť do Pruszkayov. Teraz ju ovládala predstava milej spoločnosti i utekala domov ani žiak po ťažkej hodine. Tetuška a Božka čajovaly. Počula ich veselý rozhovor a smiech v predizbe. Keď vošla do izby k nim, Božka zostala sedieť a povedala, ako keby Irena ešte nebola vošla:

— Stavím sa, že je to Irena a že sa prišla so mnou vadiť pre toho naničhodného Zoltánka.

Tetuška krútila záporne hlavou:

— Mýliš sa. Prišla na čaj, však, Irenka?

Obe dámy vyskočily a Božka zvolala ako matka, baviaca sa so svojím malým dieťaťom:

— Á, to si ty! — a objala i bozkávala Irenu. Usadily milého hosťa a daly mu čaju. Medzi nalievaním povedala Božka:

— Viem, že si sa prišla so mnou vadiť.

— Aby som ti pravdu povedala, zprvu som sa trochu mrzela i na teba, lebo si Bardóa opísala ako blázna a vykľul sa z neho hodne prebitý chlap, — priznala sa Irena.

— To je tak, deti moje. Blázni majú na fígle dosť rozumu, ale ich počínanie je také, na aké by rozumný človek nikdy nepomyslel, — vyrovnávala ich tetuška.

— Máš veru pravdu, tetuška drahá, — prisvedčila jej Irena, — a ja som na to i sama prišla a nahliadla som, že sme ani nemohly inakšie konať. Zato nemôžeme, že nás Bardó iste oklamal.

— Ale čo, — hodila Božka rukou a zapálila si cigaretu, — odložme celú vec medzi staré haraburdie a nemyslime viac na to! Videla som ťa ísť od náčelníkov, čo si tam porábala?

— Čo som porábala? Bola som sa zasa trochu mrzieť. Nebola som u nich už veľmi dávno. Ja tých ľudí nerozumiem s ich odporným lichotením a s ich maďarčením. Myslím si, že je to len zaostalosť a akási duševná lenivosť! Nemyslíte?

— Veru nič iného, — prisvedčila Božka. — Čelkovci sú práve takí rodení Slováci ako ja — a ak dovolíš, i ty. Vyučily sme sa v maďarských školách a do prevratu sme, nič nemysliac, vesele maďarčily, ale v prvý deň slobody nám bolo najprirodzenejšou vecou na svete presedlať. Za pol roka nikomu z nás ani v sne neprišlo na um hovoriť po maďarsky, iba keď nám nejaký výraz neprišiel na um, zavše sme povedaly slovo-dve maďarsky. Od tých čias čítame slovenské a české knihy i časopisy a pozeráme celkom inakšie na svet ako za predošlého režimu. Pozri i moju drahú mamičku. Nech sa nehnevá na mňa, ale čo je pravda, to je pravda, je veľmi inteligentná osoba. Prišla na Slovensko rodená Maďarka, nevedela ani slova po slovensky. Ale žila medzi slovenským svetom a naučila sa obstojne po slovensky ešte za Maďarov a od prevratu si dala trochu práce a dnes hovorí i píše — pomysli si! — skoro bezchybne po slovensky. Svoje maďarské smýšľanie si zachovala a číta vďačne i knihy v svojej materinskej reči, a keď jej vôľa príde, i pohovorí si v nej, a my jej veru vďačne vždy urobíme, čo si zažiada. O politike sa zriedka shovárame, ale keď to urobíme, poškriepime sa, no hľadíme si vyrovnať protivy smýšľania a žijeme v najúprimnejšej láske. Hovorím pravdu, mamička?

— Pravdu, dieťa moje, — prisvedčila tetuška. — Len ja vám ešte niečo poviem. Tá istá zaostalosť sa ukazuje i pri čistých Slovákoch, len v trochu inej podobe. Neviem, či Irenka pozná medika Vlada Juríka? Nebol už dosť dávno u nás. Možno skladá teraz ostatné rigoróza. Poznal sa s Adušom ešte na univerzite a bol v prvom ročníku, keď Aduš robil už ostatné skúšky. Neviem ani, prečo má pred Adušom istý rešpekt, a keď je tu pri starých rodičoch, vše ho navštívi.

— Zdá sa mi, že ho z videnia poznám, — podotkla Irena.

— Veď na tom ani tak mnoho nezáleží, či ho poznáš, hlavná vec je, čo hovorí o Milošovi Kázikovi a o jeho rodičoch. Neviem, či to smiem pred tebou všetko povedať? Čo myslíš, Božka?

— Ale pravdaže môžeš, veď je to nie nič dehonestujúce.

— Nuž hovorí, že Kázikovci sú iste predprevratoví Slováci najčistejšieho zrna, starí ako mladý. Ale v ponímaní života zaostali prinajmenej na konci predošlého storočia. Sú ultranacionalisti slovenskí, shrabujú majetok, ktorý nevedia nijako použiť, o nejakom sociálnom cítení nemajú ani zdania, každý halier, ktorý musia vydať na podporu robotníctva, pokladajú za ukradnutý a o emancipácii ženských majú stredoveké pochopy.

— To je tá istá duševná lenivosť, ako i pri Čelkovcoch, len v inej forme, — podotkla Irena. — Isté je, že môj priateľ Miloš veľmi nemá úprimného spolucítenia s biedou chudobných. A je isté, že je to v mnohom ohľade vzorný mladý človek, s vyvinutým citom spravodlivosti podľa litery zákona.

Pani Katuška sa zasmiala:

— Vidíte, aké je to prirodzené, že sa tí dvaja, ktorí by mali byť vlastne najväčšími odporcami, predsa schádzajú na spoločnej pôde duševnej lenivosti.

Irena sa pýtala:

— Povedzte mi radšej, aký chlapík je to ten Vladko Jurík?

Božka musela vyjsť k dieťaťu do druhej izby, lebo vedela, falošnica, nazpamäť, čo bude tetuška o Vladovi rozprávať.

Tetuška sa pripravila do práce uhladením vlasov za ušami a počítaním očiek na háčkovaní a potom začala.

— Vidíš, aká je Boža, utiekla pred mojou rozprávkou, aby sa za ten čas, kým ti ju rozpoviem, radšej pomaznala so svojím chlapčiskom. Ale ja sa jej vypomstím. Poviem ti všetko čo najkratšie a potom ju v tichosti prepadneme a vezmeme jej toho darebáčika a budeme sa s ním baviť. Dobre?

Irena sa srdečne zasmiala.

— Tvoja zlomyseľnosť ma veľmi prekvapuje. Ale výnimočne budem teraz ešte s tebou.

Vyskočila a vybozkávala ju na obe líca.

— Nuž, aby sme sa dlho nezabávaly, len jedno porovnanie ti rozpoviem, ktoré som od Juríka častejšie počula.

— Som zvedavá naň. Poznám tak málo študujúcich mladých ľudí!

— Jurík hovorí, že je hodne ľudí, ktorým je milšie chodiť po starom moste s rozdrganými dilinami ako po modernom zo železobetónu.

Irena sa usmiala.

— To je azda nesmysel!

— Pravdaže nesmysel, ale predsa má pravdu. Sú i takí ľudia. Hovoria, že starý most má patinu staroby, je úctyhodný, historická pamiatka, na ňom polámeš nohy, ak nedáš pozor, keď ti zhnité brvná pod nohami vyskakujú, čím sa cvičíš v premáhaní i kadejakých ťažkostí životných. Ako vidíš, cvičíš na ňom telo i dušu. Betónovým prebehneš, ani nepobadajúc, že si šiel po moste. Betónový most nevychováva, naopak, robí človeka len ľahkomyseľným.

Irena sa smiala.

— To je dobrá vec! Most predsa nemá vychovávať ľudí, ale umožniť im čo najpohodlnejší priechod.

— Veď tak! — prisvedčila tetuška. — Ale Jurík hovorí, načo je na príklad i a y v abecede, keď by sme vyšli s i? V hovore nerobíme nijakého rozdielu medzi i a y, a predsa sa veľmi dobre rozumieme. Ja veru neviem, či je to pravda, ale on hovorí, že niet Slováka, ktorý by bol stoprocentne istý v každom možnom prípade, kedy treba upotrebiť i a kedy y. A s takou duševnou akrobatikou idú i na sedem-osemročné deti, ktoré tak vychovávajú v pocite duševnej menejcennosti, keďže to chúďa vidí, že múdri starí ujovia vedia čosi, čo sa ono nemôže naučiť. Aký je to, vraj, nesmysel?

— Cvičia si rozum, — podotkla Irena.

— Veď cvičia na daromnostiach, keď by mali tisíc iných vecí, na ktorých by si ho mohli cvičiť i s osohom pre život. Hovorí, že keby si ľudia všetky takéto a ešte omnoho horšie daromnosti vyhodili zo života, omnoho ľahšie by sa im žilo. S tohto stanoviska preberá aj iné otázky. Je to obratný chlapec, ja ho rada počúvam, hoci mi niekedy i rozum zastane pri jeho rečiach. Irena rozväzovala chvíľku.

— Tetuška, ja myslím, keby sme prirezko vyhadzovali všetky „ťažkosti“, chytro by sme prišli k anarchii.

— To hovorí i Jurík, lenže na to máme rozum, aby sme vedeli, kde máme zastať.

— Ako je, tak je, radšej vidím ľudí, ktorí hýbu rozumom, hoci i pribystro, ako takých, ktorí sa ako zakliati bavia len s cifrovaním starých mumií, a pritom si namýšľajú, že robia záslužnú prácu, ale oni len hatia postup iných, — podotkla Irena.

Zahľadela sa na pohybujúce sa prsty tetuškine a myslela na Miloša. Zrazu vstala.

— Poďme k Božke!

Pani Katuška odložila svoju prácu a prešly do susednej izby, odkiaľ bolo počuť veselé škriekanie malého Aduša. Len v košieľke oblečené pacholiatko vyhadzovalo sa na matkiných rukách a plieskalo ju tučnými ťapočkami po lícach. Keď zazrelo starú matku, vrieskalo a vystieralo ručičky za ňou. Tetuška drobčila k nemu s vystretými rukami a prevzala ho od Božky. Obidve matky požívaly z najradostnejších chvíľ, aké im Boh uštedruje za mnohé starosti a žalosti, bez akých niet matere na svete!

Tak si to myslela Irena, znajúca mnoho a mnoho matiek v širokom okolí. Vedela, že vo veľkom priemere sú to najutrápenejšie ľudské tvory a že len zázračná, krajná obetivosť materinskej lásky im dáva silu, aby svoje úlohy mohly vykonať.

Irena vedela niekoľko prípadov, v ktorých matky obetovaly bez váhania svoje zdravie, ba i život, aby zachránily svoje deti. Nevedela ani o jednom otcovi, ktorý by to bol urobil.

Pomyslela si, akú hĺbku citu a spravodlivosti dokazuje kresťanstvo, keď svojím učením i s pomocou všetkých umení vie postaviť Mater Dolorosu na taký vysoký piedestál, aký si ona skutočne zasluhuje.

Irena pohladkala Aduška a odobrala sa od milých priateliek, preukazujúcich úprimnú ľútosť, že už odchádza.

— Musím ísť, vy zlaté duše, hoci mi je veľmi ľúto, že vás musím opustiť. Ale o chvíľu bude tma a musím ešte navštíviť Ruženu Kalenskú. Nesiem jej košík zelenín.

Kalenská bola stará, penzionovaná učiteľka. Irena ju pokladala za najnezištnejšiu a najústupčívejšiu ženskú zo všetkých, ktoré poznala. Urobila všetko, čím mohla niekomu spôsobiť potešenie, a neprotirečila nikdy nikomu, že to často až komicky účinkovalo, lebo s výrazom najúprimnejšieho presvedčenia odvolala každé svoje tvrdenie, ak mu niekto odporoval. Hovorilo sa o nej, že skoro celú svoju penziu rozdáva chudobným. Okrem toho jej mnohé domácnosti dávaly mesačne istý paušál, ktorým sa vykúpily od rozdeľovania almužien.

Irena ju mala veľmi rada a dávala jej mesačne hodnú sumu. Okrem toho jej dávala i hodne iných vecí. Zaopatrovala ju i starým šatstvom a celkom novým pre ňu samu, keď sa presvedčila, že sa chúďa tak nedostatočne šatí, že to jej zdraviu škodí. Ale to jej veľmi nepomohlo, lebo i šaty, ktoré výslovne pre ňu priniesla, rozdala. Musela sa s ňou veľmi poškriepiť, aby aspoň najpotrebnejšie háby nerozdala.

Pri skrúcaní auta do Chalupkovej ulice, kde bývala Kalenská, zazrela na chodníku s aktovkou pod pazuchou Miloša. Zbadal ju a pristúpil k zastavšiemu vozu.

— Dávno som ťa nevidela! Poď so mnou na chvíľku ku Kalenskej.

Miloš sa jej potešil.

— Pôjdem vďačne, len ma musíš odviezť ku kancelárii, kde odložím aktovku s veľmi vážnymi dokumentmi.

Keď ho niekoľko minút čakala pred kanceláriou, prišlo jej na um, že mu rozpovie príhodu s Bertou. Teraz, keď sa striasla každej starosti o sestru, bola predsa zvedavá, ako by chápal celú túto vec Miloš. Umienila si, že mu ju tak predloží, ako keby sa to bolo nie sestre, ale priateľke pridalo.

Zastali pred malým domčekom v záhradke. V troch oblokoch sa pýšily krásne pelargonie. To bol jediný luxus, ktorý si tetka Ruža dovolila. Jej bývanie pozostávalo z trojobločnej izby na ulicu, z veľkého pitvora a z menšej izby s oblokmi do záhrady, kde spávala. V pitvore sa stýkala s chudákmi, ktorým dávala dary a peniaze. Predná izba bola riedko založená starodávnym, tvrdo čalúnovaným náradím. V prostriedku stál pomerne malý, pestrou šatkou pokrytý stôl s niekoľkými knihami na ňom. V kúte, najvzdialenejšom odo dverí, bola hanblive plátennou španielskou stenou obtočená posteľ. Na stenách visely dva olejotlače Munkácsyho obrazov a niekoľko starodávnych fotografií! Izba bola studená, neobývaná.

Keď Irena navštívila tetku Ružu sama, sedely vždy v jej útulnejšej spálni. Tetke Ruži bolo už vyše šesťdesiat rokov, ale jej chudá postava bola ešte strunistá a tvár hladká, ružová. Trochu nemile účinkovalo, že ľavým okom škúlila donútra. Pri šatení vôbec nebrala do úvahy nijakú módu. Nosila vždy rovnakú čiernu, po členky siahajúcu riasnatú sukňu, jednoduchú bielu halienku a tmavo farbistú zásterku. Na hlave jej sedel tmavý čepček, zakrývajúci všetky vlasy, okrem malej čiastky na čele. Bola nahluchastá. Sama hovorievala tichšie a jej návštevšníci hlasnejšie, ako by sa žiadalo.

Keď známe auto zastalo predo dvermi záhradky, vybehla a zazrela Miloša s košíkom a Irenu s balíkom. Zdvihla ruky nad hlavu.

— Čože mi to zasa nesieš, čo? Veď sa ty pre mňa nanivoč donesieš, ty moje dieťa drahé!

— Trochu zeleniny a pulóver, aby si mi nezamrzla. Kašleš bez prestania, lebo sa nešetríš! Musíš mi sväto-sväte sľúbiť, že pulóver nedáš nikomu, ale ho sama budeš nosiť! — kričala Irena na ňu. Pobehla k nej a bozkala ju na líce. Miloš len mykol hlavou, lebo obidvoma rukami držal dosť veľký kôš.

— Dobrý deň, tetka!

Kalenská sa len trochu smraštila a hodila rukou.

— Hriech bolo peniaze vydávať za tú hábku! — Dobrý deň, pán doktor, — spamätala sa ho pozdraviť. — Dajte košík do kuchyne. Iste si za pulóver viac dala, ako je hoden. Načože sú mne také parády!

Keď videla, že sa Irena na jej reči trochu mrzí, priskočila v pitvore nenazdajky k nej a bozkala jej ukradomky ruku.

— Ty si naozajstný anjel. Ďakujem i vám, pán doktor, za ustávanie.

Irena chcela vojsť do spálne, ale keďže bol s ňou Miloš, voviedla ich do prednej izby, kde dýchalo na nich chladom a opustenosťou. Ružena utrela zásterkou čisté stoličky.

— Sadkajte si, dám vám čaj, — povedala a už i utekala ho uvariť.

V izbe bolo tak neútulne, že, hoci sa už niekoľko dní nevideli, predsa im neprišlo na um sa bozkať.

— Čo porábaš, milá Irenka? — pýtal sa Miloš, hľadiac na ňu zvedave, ako keby ju aspoň mesiac nebol videl. — Zdáš sa mi taká nesvoja. Čo je s tebou?

— Nič zvláštneho. Mala som trochu starosti pre priateľku, a mám ich ešte.

I vyrozprávala mu sestrinu príhodu.

— Čo povieš na to? Čo by si odporúčal urobiť v takomto prípade?

Miloš pohol hlavou nabok a vytiahol obrvy dohora.

— To ti je, dušička moja, ťažká vec. Iste zavinila zápletku len tvoja priateľka. V takýchto prípadoch je podavateľkou jablka vždy ženská. Keď je nie náchylná na flirt, zmrazí chlapa pohľadom!

— Teraz nemáš pravdu. Otila — to meno jej prišlo na um napochytre — je veľmi seriózna osoba a má svojho muža rada. Sú i takí chlapi, ktorí sa i nepovoľným ženským natískajú.

Miloš sa posmešne uškrnul.

— Iste, sú i takí chlapi, ale z tisícich jeden. Omnoho viac ženských sa chvastá výbojmi z márnivosti. Nehovorím, že je to tak i v tomto prípade, ale je dobre i s tým počítať. Keď sa ho chce striasť, má predsa muža.

— Pozri, Miloš, veď som ti povedala, že najtvrdší orech vo veci je, aby sa práve jej muž nedozvedel o ničom. Je to náramný človek: urobí v prchkosti niečo, čo by možno všetci veľmi oľutovali. Počítaj i s tým, že je ten pán povestný duelant, — hovorila Irena s badateľnou podráždenosťou.

— Keď je tak, nech oznámi celú vec četníkom, — smial sa Miloš, — to sú predsa strážcovia všetkého, a tak i ženskej ctnosti. Hoci si viem predstaviť, ako by sa taký četník smial, keby mu niekto prišiel so žiadosťou, aby strážil každú ženskú pred ľahkomyseľnosťou.

Irene sa zdalo, že robí z nej len posmech, pozrela na neho neopísateľným spôsobom, potom vstala a vyšla k tetke Ruži bez slova.

Milošovi celá vec bola veľmi nemilá. On si myslel, že by Irena chcela, aby sa do tej veci nejakým spôsobom zamiešal. Možno, aby rytiersky vyzval toho lagana, aby dal panej pokoj, lebo bude mať s ním do činenia. Na také niečo nemal nijakej chuti. Keď si iní, celkom mu cudzí, narobili so svojím frajerčením ťažkostí, necíti sa povolaný niesť za nich svoju kožu na jarmok. Myslel si s istým roztrpčením, že je Irena predsa len čudná osoba, keď sa do všetkého zamieša, i keď jej tam naskrze netreba. Raz sa môže mrzko popáliť, a čo je horšie, môže i svojho muža vtiahnuť do veľmi nemilej situácie!

Vstal, pochodil po izbe, poobzeral si náradie, obrazy a hľadel na ulicu. Rozmýšľal, či by neurobil najlepšie, keby sa stratil? Kto vie, čo môže Irena ešte od neho žiadať? Veď i tak odišla bez slova. Iste sa hnevá. Keď sa dĺžkou čakania vystupňovalo jeho rozhodnutie, že už odíde, vošly dámy s čajom a s príbormi.

Tetka Ružena naliala do veľmi skromných šáločiek akýsi odvar bohvie akých zelín a ponúkla ich pripraženým žitným chlebom, na ktorom nebolo nič jemného, len tenkosť rezňov. Irena ani veľmi nepobadala, čo je, tetke zriedkavá pochútka dobre padla. Miloš sa poďakoval. Sedel nadurený a shrbený s rukami vo vreckách kabáta, ktorý sa mu vyhrnul od chrbta až po záhlavie.

Tetka a Irena maly čo hovoriť o kadejakej chudobe, na ktorú sa Ružena žalovala, že je veľmi neskromná so svojimi požiadavkami o podpory, ktoré jej dobrí ľudia dávajú na rozdeľovanie.

Irena jej uznala a sľúbila jej zvýšiť svoju podporu od budúceho mesiaca.

Tetka, s ktorej Miloš nespúšťal posmešného pohľadu, vzdychala a žalostne božekala.

Irena pobadala, že sa už zmrklo a že je Miloš už netrpezlivý, i vstala a odporúčala sa tetke Ruži, ktorá ju opätovne zasypala vďakami a láskaním.

Keby bola videla a počula, ako tetka Ruža prezerala pulóver, či niet v ňom peňazí, a ako ho srdito trepla o zem, keď ich tam nenašla, a ako pritom pocvičene kliala, bolo by ju to veľmi prekvapilo. Iste by bola s väčším záujmom počúvala, čo jej Miloš napochytre rozpovedal, kým ho nesložila pred jeho bývaním.

Hovoril jej:

— Irenka, ty iste preceňuješ tetku Ružu. Hovoria o nej, že je to skúpa osoba, ktorá najväčšiu čiastku milodarov, ktoré nasbiera, zadrží pre seba. Počul som, že obnosené šatstvo predáva starému Fellerovi a tvoje nové veci, čo jej zavše dávaš, aby si mala čo obliecť, vracia s malou srážkou kupcom, od ktorých si ich kúpila. I o tom puloveri sa ťa opýtala, od koho si ho kúpila.

Miloš si myslel, že týmto odhalením si aspoň čiastočne udobrí Irenu. Chytro sa presvedčil, že sa mýlil, lebo mu len opovržlive odvrkla.

— No, toto, vidíš, sú daromné reči ľudí, ktorí takto chcú zatajiť svoju skúposť. Ja najlepšie viem, ako žije tetka Ruža, a videla som na svoje oči častejšie, ako obdarúva úbožiakov peniazmi, pokrmami a šatstvom. Pravda, všetkých uspokojiť nemôže!

Vtom zastavila voz pred obchodom Kázikovým a podala Milošovi ruku v rukavici. Bol by jej chcel aspoň ruku bozkať, ale v rukavici?

Poklonil sa a zdvihol klobúk.

— Ruky bozkávam! Šťastlive putuj! — povedal a poklonil sa ešte raz.

— Dobrú noc! Dobre spi! Nech sa ti snívajú sladké sny! — zavolala mu s úsmevom, lebo ju prenikla strela ľútosti, keď videla jeho zronenú tvár.

O chvíľu vybehla na voľnú cestu do bukového hájika. Už sa bolo stmilo a mesiac prenikal svojimi lúčmi medzi konármi, maľujúc lesklé a tmavé škvrny na pňoch a na riedkej tráve pod nimi. Zdalo sa jej, že je odchýlená brána na nebi a ňou sa trúsi milá, svetlobelasá žiara mesačného svetla… Stíšila voz a šla najmenšou rýchlosťou. Pozorovala, ako sa jasnosť a temnosť škvŕn stále mení, iste podľa pohybu listov, spôsobeného podutím vetríka. Prišlo jej na um, ako sa to všetko ponáša na skutky ľudí! Aj u nich sa láska a hnev menia ako škvrny podľa vetra. Dušou prenikajúci vetrík lásky urobí z hnevu ctnosť a nenávisť i z lásky kliatbu. Dýchnutie božie nás spravuje, ako tie stromy, rovnakým zákonom! Prečo je Milošova mravnosť podložená hnevom a netrpezlivosťou oproti ľudským slabostiam?

*

Keď sa Irena v pondelok ráno zobudila, cítila nepokoj v celom tele. Čosi jej ležalo na duši, a nevedela, čo by to malo byť. Či so dňa na deň sa väčšmi kaliaci pomer k Milošovi? Rozmýšľala o tom chladnokrvne a cítila, že jej túžba po ňom sa hodne schladila. Vše predstava jeho afektovaného úsmevu jej ho urobila až odporným. A duševných spojov medzi nimi nebolo. Čo viac, niekedy sa i hanbila za neho, pričom pokladala za pravdepodobné, že jej on ten istý pocit vracia s úrokmi. Zdalo sa jej ľahkým rozísť sa s ním. Ale keď to mala urobiť, odkladala rozhodnutie so dňa na deň. Cítila, že si ho vlastne ona vzala, a teraz ho má poslať preč bez príčiny? Predstavila si, ako by odsúdila priateľku, ktorá by niečo takého urobila. Čakala, že sa niečo pridá, čo ju prinúti konečne sa rozhodnúť. Jeho posudzovanie prípadu Bertinho ju podráždilo, ale nestačilo na rozhodnutie. Cítila, že by to nebolo spravodlivé odsúdenie, lebo mu zatajila, že ide v ňom o jej sestru, a nie o nejakú, možno, ľahkomyseľnú priateľku. Pomer k Milošovi ju znepokojoval, ale nie natoľko, aby to stačilo pre nevoľnosť, ktorá ju prevládala. Mrzelo ju akosi všetko. Mala množstvo kníh, ktoré nemohla nijako prečítať. Hnevala sa na seba, že je povrchná. Ani hodnotné knihy neuchvátia človeka vždy tak, že by sa nemohol od nich odtrhnúť. Margitu Cúdorovie nebola dávno pozrieť. Ako sa má teraz, keď sa musí starať aj o dieťa? Možno počíta na jej pomoc, a ona sa ani neobzrie o ňu. Nebola so sebou na čistom, prečo myslieva často na Daniela. Bola roky cítila, že sa celkom vytratil z jej života, a keď spomínali, že si chce vziať Malvínu, jej tá možnosť bolestne stisla srdce.

Obliekla sa a vošla do knižnice, a vybrala si niekoľko z kníh, ktoré nemohla nikdy prečítať. Umienila si, nech sa robí, čo chce, ale ich musí preštudovať!

Kým jej priniesli raňajky, otvárala jednu z kníh na viacerých miestach. Prečítala všade desať-dvadsať riadkov. Zdaly sa jej vždy také neživotné, luhavé, nasilu originalizujúce slohom i obsahom, že zakaždým odložila knihu s úmyslom, že ju prečíta inokedy. Možno je nie primerane disponovaná. Vzala druhú, tretiu. Každá zívala na ňu prázdnotou, zdala sa jej taká zbytočná, že cítila, že by tie knihy nemohla prečítať bez mocného nátlaku. Myšlienky jej vždy opúšťaly predmet a motaly sa kadekde.

Vybehla na loggiu raňajkovať. Bolo krásne, vtáčky čvirikaly v stromoch, ktoré sa jej, ako každé ráno, zdaly také milé, nové, ako keby ich dávno nebola videla. Ani keby jej ruky podávaly tak vystieraly k nej konáre.

— Eh, nebudem sa trápiť, dám si osedlať Šibala a prebehnem sa s Dymákom (šoférom) po poliach a hájoch!

Dymák prišiel na volanie v pracovnom úbore, a keď mu povedala, aby osedlal kone, že sa pôjdu prejsť, poškrabal sa za uchom a povedal:

— Ako ráčite rozkázať. Ale čistím práve motor a dobre by bolo aspoň ho poskladať. Vždy, keď túto prácu pretrhnem, mám kadejaké ťažkosti s jej skončením.

Irena sa ho chcela opýtať, či to čistenie bolo teraz tak súrne potrebné. Ale cítila v otázke výčitku, a preto sa ho opýtala radšej, kedy bude s robotou hotový.

— O hodinu.

— Tak dobre, pôjdeme potom do mesta.

Keď sa odhodlala, odľahlo jej na duši. To znamenalo návštevu u Pruszkayov. Nechcela ísť dnes zasa k Božke. Myslela si, že jej je stále na krku. Ale čo má robiť? Nikde inde ju neťahá. Ani k rodičom. Ta najmenej. Rodičia ju svojím spôsobom majú radi, ale raz nemajú s ňou o čom hovoriť. Zdá sa jej, že im len zavadzia a stojí všade v ceste. Oni kadečo porábajú, a ona postáva medzi nimi a zdržuje ich daromnými otázkami. Očakáva stále, že ju matka už pošle preč.

Keď bol Dymák hotový, kázala hodiť do voza kus slaniny a vrecko múky a šli najprv do Porúbky k Margite.

Zastala pred jej búdkou a divila sa, že tí ľudkovia v nej nezamrznú s dieťaťom. Veď sa všetko malo rozpadnúť, škár bolo na domci viac ako pevného. Vošla rozdrganými dverami. V kutici bolo plno pary, lebo Margita práve prala, pričom dieťa ležalo na posteli a kričalo, ako vládalo.

Keď ju Margita zazrela, odskočila od koryta a chcela jej ruku bozkať. Keďže mala mokré ruky, len ústami jej ju hľadala.

Irena skričala na ňu:

— Pre Boha, nenechaj to dieťa tak kričať! Máš ty srdce, veď si hotový kat!

— Jój, čože je to! Nuž nech si trochu poplače! Aspoň sa mu pľúca rozšíria. A takej maškare nerozkážeš.

I utrela si povrchne ruky a schytila dieťa s vankúšom a hojdala ho, že bol div, ako ho v tom malom priestore neudrela o niečo.

— Máš hodne biedy s dieťaťom. Mala by si mať nejaké dievča pri ňom.

— Ešte to by mi bolo treba! Ledva sami vyžijeme, nie ešte cudzie pysky napchávať. Hoci si dieťa i poplače, preto mu nič nechýba. A potom, veď by sa dievčatisko ani nezmestilo do tohto cárka.

— A má Jožo dosť roboty? Mali by ste, čo ako, do lepšieho bývania prejsť. Veď v zime tu pomrznete.

— Veru, tu veľmi vetrať nemusíme. Nuž máme periny, do nich sa zababušíme.

Irena sa obzrela po tejto biede. Celé zariadenie, ktoré tu bolo, nebolo hodno ani dvadsať korún. Zašla ju horúca vlna milosrdenstva, i povedala Margite, potrasúc ju za rameno:

— Počuješ, dievka moja, ja mám vo dvore prázdnu izbu s kuchynkou a komorou. Ak sa budete poriadne chovať, dala by som vám to lacno. Mohli by ste tam ostať, dokiaľ by sa vám videlo. U nás by mal tvoj muž dosť remeselníckej roboty a mohol by aj iným robiť. Dala by som vám i kus zeme do úžitku a mesačne, povedzme, dvesto korún, ktoré by odrobil či remeselníckou, či inou robotou. Keď by si stihla, mohla by si i ty robiť, za čo by som ti osobitne platila. Okrem toho by ste mali kurivo a elektriku zadarmo. Keby som videla, že ani tak nevychádzate, nemuseli by ste sa báť, nenechala by som vás biediť. Celá vec, ktorú od vás požadujem, by bola, že by ste sa museli rúče spravovať, dobre znášať a statočne pracovať. Jožo by nesmel nič piť, len čo by som mu ja dala. A keď by ste nedodržali tieto podmienky, môžem vám vypovedať na šesťtýždňový termín. I vy by ste mohli odísť, kedy by sa vám zapáčilo, i bez výpovede.

Margita sklonila hlavu a mlčala.

Irena s urazeným prekvapením hľadela na ňu.

— Tak to ti je nie dosť? Čože ešte chceš?

— Nuž, prosím ponížene, pre remeselníka je to nie veľa, — odpovedala Margita nesmelo.

— Nuž Stankovského štokovec a zámočnícka dielňa s pätnástimi robotníkmi je to nie, to máš pravdu, ale pre začiatok by to bolo predsa len viac, ako máte tu teraz. Veď ste tu nie zabezpečení ani proti hladu, ani proti zime. A ak by sa vám pridalo niečo lepšieho, môžete odísť, kedy sa vám zapáči.

— Ale to by môj muž nesmel pre iných robiť? A dvesto korún za mesiac je nie mnoho. On by mal hodne roboty, lebo vie i mašiny reparovať, len poriadnej dielne nemá.

Irena bola zprvu roztrpčená na Margitu. Najviac ju pohlo, že nemá k nej dôvery. Keď vypočula, čo tárala, zasmiala sa.

— Margitka moja, ty si mi primúdra. Ty by si chcela, aby som mužovi zariadila dielňu, v ktorej by mohol robiť i pre cudzích, pričom by som vás ja živila, a vy by ste robili niečo i pre mňa, keby ste nemali inej práce. Tak si to asi myslíš?

Margita sa sama zasmiala.

— Veru by sa mi to tak najlepšie videlo.

— Vieš čo? Urobíme to takto. Tu na tomto vyhnanisku vás nenechám. Izbu v mojom dvore môžete si vziať zadarmo, ak chcete, kým nenájdete primeranejšie bývanie. Pošlem zajtra záprah po vaše veci. Nejaký stôl a skriňa sa u mňa ešte nájde, to vám tiež dám. Ináč, dohovor sa s mužom, on bude mať azda viac rozumu ako ty. Čo vymudrujete, to mi príď povedať do zajtra poludnia. Ak nepríde ani jeden z vás, budem vedieť, že nechcete odo mňa nič. Teraz som vám priniesla vrecko múky a slaniny.

Irena videla, že sa Margita len múke a slanine zaradovala. Bola sklamaná. Myslela si, že týmto ľuďom dostatočne dokázala, ako s nimi spolucíti, a teraz toto sklamanie trápne účinkovalo na ňu. Neprišlo jej na um, že Margite môže byť strašná predstava prísť o svoju slobodu, a byť v službe. Teraz sa síce natrápia, ale robia, čo sa im páči. U veľkomožnej slečny by boli ako psi na reťazi.

Aj Irena aj Margita boly primladé. O niekoľko rokov by nebola ani polovicu ponúkla, a Margita by bola skočila na tú polovicu ako hladný pes na kosť, lebo vtedy Margita už bude vedieť, že sloboda sa s plným žalúdkom neznáša.

Keď Irena odchádzala, Margita sa jej skoro ani nepoďakovala. Nie pre neuznanlivosť, ako si to Irena myslela, ale bola pozvaním tak rozčúlená, že celkom zabudla na také maličkosti, ako sú kadejaké poďakovania a pozdravy. Motalo sa jej v hlave, akí sú páni neuznanliví: majú všetko bez práce, a chceli by, aby iní za biedny každodenný chlieb drhli ako hovädá.

Nasledovný deň Cúdorovci nič neodkázali Irene. Cítili, že páchajú veľkú hlúposť. Aby ju zakryli, pretvarovali sa, že sú urazení, chceli zachrániť svoje darebáctvo. Dôslednosť žiadala, aby na Irenu nadávali, kde ako vedeli, a Irena mala príležitosť presvedčiť sa o čiernom nevďaku ľudí.

Tak bol i teraz zachránený riadny chod sveta.

*

O krátku štvrťhodinu sedela Irena v svojom foteli u Božky, šťastlivá, že jej má čo rozprávať. Bola i spokojná, že sa všetko tak postávalo, a nie naopak. Človeku dobre padne chváliť sa skúsenosťami, nezodpovedajúcimi obyčajnej všednosti.

Porozprávala jej, ako pochodila s Margitou. Bola trochu sklamaná, že Božka odbavila príhodu veľmi nakrátko.

— Priznám sa ti, prekvapuje ma táto priveľká hlúposť Margitina. Ale je to čosi každodenného. Vidíme, ako naše domáce pomocníčky nemajú vlastne ani tušenia o živote. Ich hlavy sú plné životom, na ktorý boly privyknuté v službe, a to pokladajú za prirodzené, že tak musia žiť, i keď sú svojimi pánmi. To dokazuje, že tí ľudia sú omnoho sprostejší, keď im ešte ani dosiaľ, skoro po dvoch rokoch, nesvitlo v hlave, a zároveň i to, že sa im azda ani tak zle nevodí, ako by sme boly náchylné súdiť podľa ich bývania.

— Máš asi pravdu. Takým spôsobom je tá celá vec veľmi prirodzená. Tak to bude i s mojou druhou novinou. Oslovila som Miloša, aby mi poradil, ako by som mohla pomôcť Berte proti nástrahám Bardóvým. Pravda, nepovedala som mu, že sa to pridalo mojej sestre, ale priateľke. Čo myslíš, čo mi povedal?

— A prečo si ho tým pokúšala, keď je to už bezpodstatné? — smiala sa Božka. — Der Mensch versuche die Götter nicht!

— Musíš uznať, že ma zaujíma, ako rozmýšľa o istých veciach chlap, ktorého si chcem vziať za muža!

— Je to nebezpečné pokúšať ľudí. Som presvedčená, že si svojou radou nezaslúžil ostrohy. Najskorej sme my zo zvláštnej božej milosti urobily to najmúdrejšie, čo sa dalo.

— Možno máš pravdu. Radil mi, aby priateľka celú vec oznámila mužovi, a keď som ho opätovne upozornila, že práve to je vylúčené, aby sa vraj obrátila na četníkov!

— A ty si čo očakávala od neho? Aby sa z horúcej lásky k tebe zastal cudzej osoby a pustil do boja s nejakým poblázneným duelantom, len preto, aby pomohol prípadne ľahkomyseľnej žene?

— Priznám sa ti, že som niečo takého očakávala od neho, — povedala trochu zahanbená.

— Myslím, že je to dosť nebezpečná skúška pre mladíka, na láske ktorého nám trochu záleží. Na jeho odpovedi síce vidno, že sa tou vecou naskrze nechce zaoberať.

— Preto, lebo je opatrný hrdina.

— Ani by som to tak nepovedala. Viac prezradzuje istý nedostatok vtipu, čo je pri advokátovi dosť veľká chyba.

— Myslíš, že nevynašiel kameň múdrosti?

— Ja aspoň predpokladám, že by obratnejší advokát vedel celú vec odtisnúť na právnu koľaj, ktorá by gavalierovi bola možno ešte nepríjemnejšia ako prípadný duel.

— Tak myslíš, že Miloš nie je ani hrdina ani diplomat?

— Vyškriabeš mi oči? — smiala sa Božka. — Tak sa zdá, že nie.

— Znamenitého chlapíka som si to chytila. Mala by som ho rodičom vrátiť, nemyslíš?

— Dušička moja, tu je ťažko radiť. Miloš je poriadny, statočný, solídny mladý človek. Pravda, to všetko nedostačí pre šťastlivé spolužitie, ak niet harmónie duší. Môže byť dom vystavený z najlepšieho materiálu, a predsa je nie útulný.

— So dňa na deň mi je myšlienka spolužitia s Milošom strašnejšia. Poviem ti ešte čosi. Povedal mi, že Kalenská čiastku milodarov, ktoré dostáva od nás, zadržiava pre seba. Ja som bola viac ráz u nej, keď rozdávala svojim neborákom, a zdalo sa mi, že im dávala nepomerne mnoho. Koľko jej ty dávaš mesačne?

— Sedemdesiat päť korún.

— A iné domy po koľko?

— Myslím, že nie rovnako. Irenka moja, ja o tejto veci neviem nič bezpečného. Že i obdarovaní kadečo tárajú, je isté. Ale i darcovia si myslia — už niektorí —, že jej nikto nehľadí na prsty a že jej je ľahko odložiť pre seba čiastku z toho, čo by mala rozdať. Vieš, ľudia posudzujú aj iných podľa seba. Tým sa vlastne prezrádzajú, akí sú lumpi.

— Tak ty nemyslíš, že by okrádala žobrákov?

— Bolo by to podivné. Načo by jej boly peniaze cudzích, keď i svoju penziu rozdávala chudobe? Na svoje živobytie nepotrebuje viac ako tristo korún, a dostáva mesačne asi dva tisíce korún penzie! Vlastne len ak dva alebo tri roky sbiera aj od iných príspevky na podporu chudobných a rozdáva im ich.

— Nemyslíš, že by Miloš nemal tak hovoriť o Kalenskej, ak nemá istejšieho podkladu na to ako klebety?

— Nemal by. Možno, vie i viac, lenže nechce s tým vyrukovať. Ale, hop! Jožko dostal jemné bulharské cigarety! Zapáľme si z nich.

Božka odbehla a priniesla škatuľku. Zapálily si a fajčily minútu-dve s pôžitkom. Irena sa zahľadela na dlážku. O chvíľu povedala:

— Mračí sa.

Božka pokrútila hlavou.

— Čo smýšľaš? Niet ani obláčka na nebi.

— Na nebi mojej lásky jest. Odpusť, milá, pôjdem. Ľutujem, že som tetušku nevidela. Bozkávam jej ruky.

Božka zdržiavala Irenu na obed a vábila ju všelijako, aby zostala. Sľubovala jej i to, že pôjde s ňou po obede do dedín. Ani to nepomohlo, Irena odišla.

Keď sa Božka vrátila od schodov, kde ju bola vyprevadiť, myslela si, že má iste ťažké srdce a že jej pomer k Milošovi je vystavený rozhodnej skúške.

*

Božka bola už neraz skúsila, že nie je možné rozmýšľať dôkladne o niečom, keď to chceme spojiť s nejakou ľahkou telesnou prácou, na pr. s vyšívaním, hoci mnohí sú o opaku presvedčení. Preto si popoludní, keď si pani Katuška a Jožko ľahli na polhodinku a malý Aduško šiel s opatrovkyňou na prechádzku, sadla k svojmu písaciemu stolíku a rozmýšľala o Irene a Milošovi. Rozobrala si povahy obidvoch. Prišla na presvedčenie, že je Miloš síce cenný, ale vcelku priemerný a egoisticky založený človek, kým Irena sa jej zdala byť povahove mimoriadna osoba, ktorá je natoľko poháňaná túžbou pomáhať trpiacim, že skoro celkom zabúda na svoj prospech. Opustila Danka, hoci jej bol veľmi milý, lebo ho pokladala za strojcu biedneho zahynutia Jurajovho. Rozhadzuje svoj majetok chudobným, ktorých veľká čiastka si nezasluhuje jej dobroty ani najpovrchnejším uznaním, a iste by vedela obetovať možno i svoj život zachovaniu pokoja sestrinej rodiny. Božka bola presvedčená, že by Irena, hoci s pištoľou v ruke, bola náchylná napadnúť Bardóa, keby sa nebol zriekol prenasledovať Bertu. V rukách mužského, ktorý by vedel využitkovať a viesť túto šľachetnú povahu, vedela by vykonať činy, ktoré by možno trvácne zapísaly jej meno medzi význačnejších dobrodincov človečenstva. A keby sa jej to i nepodarilo, aspoň by jej život dostal obsah, ktorý by pre ňu urobil život významným.

Čo by nasledovalo z jej vydaja za Miloša? Pre ňu iste len stála nespokojnosť a trúchlivé trápenie. Jej dobrá duša to nezaslúžila. Zrejme si jej a Milošove hlavné životné náhľady odporujú. Miloš chce byť spravodlivý, Irena milosrdná, Miloš pokladá sbieranie majetku za najhlavnejší cieľ života, Irena jeho blahodarné upotrebenie. Miloš kládol veľkú váhu na panské žitie, ukazovanie svojho majetku, Irene to bolo protivné. Keby sa Irena vydala za Miloša, na podklade svojho spoločného majetku iste by vtlačili do úzadia všetko ostatné obyvateľstvo mesta, medzi ním, pravda, i Pruszkayovcov. I oni by sa v najlepšom prípade stali len ich, možno, maznanými, ale predsa len satelitmi, a stratili by iste predné miesto, ktoré teraz zaujímali. Božke sa tento zástoj nevidel. Ona o sebe uznala, že je nie neobyčajná osoba. Cítila, že musí premáhať závisť s istým napätím vôle, a vedela, že by jej rozum nestačil na to, aby prevládal výhody, poskytované hodným majetkom. Irena sa nesmie vydať za Miloša! Ona musí odtiaľto odísť už i preto, aby v primeranejšom okolí našla i priestor na rozpätie svojich krýdel. Pritom cítila, že by jej bolo Ireny ľúto, keby v necitnom prostredí kázikovského domu nepochopili a otrávili jej dobrú dušu.

Umienila si, že hneď, ako Jožko odíde za svojou prácou, poradí sa s pani Katuškou, čo by maly urobiť v tejto veci, aby ju nejako dostaly na pravú koľaj.

Keď sa na tomto ushodla, otvorila si priečinok stolíka a vybrala z nej hŕbu listov a pohľadníc, z ktorých povyberala fotografie svoje, pani Katuškine, Jožove a Danielove. Z nich vybrala zasa niektoré, čo sa jej zdaly neobyčajne podarené a charakteristické, i odložila ich nabok.

Keď to urobila, prišlo jej na um, že je omnoho výhodnejšie ľuďom dobre urobiť ako zle. Zlé skutky na konci vždy majú nepríjemné následky a dobré príjemné, hoci i proti vôli toho, pre koho ich urobili. O tomto bola Božka akosi inštinktívne presvedčená.

Jožko v to popoludnie dlhšie spal ako inokedy. Prišiel len nad ránom domov. Pridalo sa mu raz, dva razy do roka, že sa zabudol s priateľmi v hostinci a potrovil nepomerne hodne peňazí, čo ho pri jeho skúposti veľmi bolelo. Čo ako sa opanúval, vypukla v ňom otcova ľahkomyseľná povaha a vtedy minul toľko, že to ľutoval i dva-tri týždne. I Božka i jeho matka vedely, že sa preto užiera a že ho väčšmi hryzie svedomie, ako ich mrzí strata pomerne predsa len nie citeľnej sumy. Preto mu nikdy nerobily ani najmenšie výčitky, ba naopak, matka ho ešte tešila, že je to múdre od neho, aspoň dokáže ľuďom, že je nie taký skupáň, za akého ho rozhlasujú. Božka mu najradšej ani slovom nespomenula celú vec, lebo si myslela, že je človek zavše vystavený skutkom mimovoľným a nerozváženým, ktoré odporujú jeho všetkým ostatným náhľadom, len ako keby sám seba chcel presvedčiť, že má slobodnú vôľu urobiť hoci i hlúposť. Božka ho preto ľutovala a bola i oproti nemu v takých chvíľach skrúšenosti omnoho láskavejšia ako inokedy, čo ho ešte väčšmi dojímalo a rozľútilo proti sebe.

Bolo už pol štvrtej, a ešte spal. O tri štvrte mal schôdzku s cudzím kolegom u ťažšie chorého. Božka vošla k nemu a bozkala ho jemne na oči i ústa, a keď sa nezobudil, pohladila ho po tvári, až roztvoril na ňu prekvapené oči. Spamätal sa, vyskočil a vyobjímal ju, zvolajúc:

— Aha, už viem! — a utekal do svojej izby.

Božka prešla do izby pani Katušky, ktorá už dávno sedela pri obloku a bavila sa prezeraním maľovaných umeleckých pohľadníc. Mala ich veľké množstvo, prvotriednych a horších. Keď vošla k nej Božka, kochala sa na podarenej reprodukcii Tizianovho Daňového groša, predstavujúceho Krista a mýtnika. Hľadela s rozkošou na vznešene zduchovnenú tvár Kristovu, na ktorej akoby sa mihlo zdanie úsmevu, a na ustrašenú tvár materialistického mýtnika. Podala obrázok Božke. Božka ho dlho obzerala a napokon vrátila s poznámkou:

— Skvostné dielo! Aký šťastný bol asi Tizian, keď videl, čo sa mu podarilo stvoriť!

— Mamička, chcela by som sa s tebou trochu poshovárať o niečom, čo ťa iste bude veľmi zaujímať.

— Čo by to bolo, dieťa moje?

— Vieš, že predpoludním bola tu na chvíľu Irena? Mne sa zdá, že sa rozíde s Milošom. Čo ako, je to nie primeraný partner pre ňu. Čo myslíš?

— Ja ti pravdu poviem, že som si nikdy nelámala na tom hlavu, či je on primeraný, ale na tom, že by si ju mal vziať náš Danko.

— Rozmýšľala som o tom. Irena by iste nebola s Milošom šťastná. Zdá sa mi, že sa i v nej čím ďalej, tým viac vyvinuje to isté presvedčenie. Maly by sme jej ísť v tej veci po ruke. Čo myslíš, nemal by Danko prísť teraz niekedy na niekoľko dní?

— Ja by som mu bola veru rada. Ale či má Irena nejaký záujem o neho? Nikdy nehovorí o ňom.

— To by, vidíš, skôr dokazovalo, že jej je nie ľahostajný. Nehovorí o ňom, lebo sa bojí, že by sa prezradila. Nezbadala si, ako sa jej premenila tvár, keď sme hovorily o vydaji Malvíninom? Ja som nespustila oči s nej. Bolo na nej vidno, že jeho prípadná strata ju bolestne trhla.

— Môžeš mať pravdu. Napíš mu, aby prišiel. Alebo mu ja mám napísať?

Tetuška vstala a už i utekala s obrázkami k svojmu sekretáru, aby ich schovala do neho.

— Poď so mnou, napíšeme list spolu, ale pod mojím menom. Myslím, že to bude účinlivejšie. Na tvoj list by možno odpovedal, že zlatej mamičke sa vždy niečo sníva. Mňa vezme azda trochu vážnejšie.

Sadly si k Božinmu stolíku a zazrely na ňom podobizne. Boly to skoro samé amatérske fotografie. Daňova a Jožkova ležaly popri sebe. Obe sa zadívaly na ne.

Pani Katuška zvolala:

— Je to jedna tvár! A predsa aký rozdiel vo výraze!

Božka vzdychla.

— Áno, sú skoro takí podobní ako dvojčatá, a predsa, pomysli si, že by tí dvaja mali predstavovať Krista a mýtnika. Ktorý by bol z nich lepší Kristus?

— No, Jožko sa za Krista nehodí! — zvolala tetuška.

— Myslím, že niet človeka, ktorý by mohol inakšie súdiť, — dosvedčila i Božka. — Pravda, takého rozdielu niet medzi nimi ako medzi Kristom a mýtnikom, ale z ducha Kristovho je neodškriepiteľné viac v tvári Dankovej. A pozri, tu je v tejto skupine i Miloš.

Pani Katuška obzrela i jeho fotografiu.

— Je to veľmi pekná tvár, ale prázdna, a iste i trochu tvrdá. Nie je to mýtnik, ale ešte menej Kristus!

Božka napísala Danielovi, že mamička veľmi túži po ňom, že sa stáva celkom melancholickou, keď pomyslí na neho. Pospomínala všetky rodinné udalosti a napokon poznamenala, že sa pomer medzi Irenou a Kázikom povážlive uvoľňuje. Najskorej by i malá príhoda postačila, aby sa úplne roztrhol.

Nech hľadí prísť o nejaké dva týždne na niekoľko dní!

*

Asi o týždeň malo sa rokovať o Puniakovej vražde pred porotou. Mal ho obraňovať Miloš. Irena bola o nevine Puniakovej presvedčená a požadovala od Miloša, aby ho celkom iste vymohol. Miloš to pokladal za vyslovenú nemožnosť, lebo podľa pitevného nálezu a mienky lekárov Puniak zabil svoju nešťastnú matku úderom motyky. Možno uviesť v jeho prospech hodne poľahčujúcich okolností, ale ony nestačia, aby bol úplne oslobodený.

Pred porotným súdom predniesli lekári, že na hlave Puniačkinej našli dva úrazy lebkovej kosti, jeden ľahší a druhý ťažší. Puniačka šla s plným vrecom na pleci dolu rebríkom s pôjda, keď sa dvere na pitvore otvorily, čoho sa zľakla, spadla s rebríka a udrela sa hlavou o kľučku na komorných dverách tak veľmi, že ostala bez povedomia ležať na zemi. Práve v tej chvíli vošiel Puniak s motykou v ruke, a zazrúc, že mu mater i ostatok obilia odnáša, udrel na zemi ležiacu ešte motykou po hlave.

Lekári boli tej mienky, že ťažší úraz bol zavinený motykou, hoci nebolo vylúčené, že by i menší bol stačil na jej usmrtenie.

Prokurátor žiadal odsúdenie Puniaka pre zabitie so vzatím do ohľadu veľmi vážnych poľahčujúcich okolností. Miloš, obraňujúci Puniaka, pokladal stanovisko prokurátorovo za také spravodlivé, že sa s malými zmenami pridal k jeho mienke. Jeden z lekárov bol presvedčený, že úder s motykou bol príčinou smrti zabitej, druhý nepokladal za vylúčené, že už bola mŕtva, keď ju Puniak udrel.

Porota Puniaka oslobodila.

Výrok bol krásnou ukážkou, čo môže urobiť dobrý človek, poháňaný súcitom v podobnom prípade, vedený zdravým rozumom, hoci bez všetkej právnickej vedy.

Medzi porotcami zasadal i Jožko Trnkócy, kníhtlačiar. Bol to človek pravého ľudského cítenia a bystrého rozumu. V porade vyložil porote strašný stav, aký spôsobila rodine nešťastná nebohá. Vinníkom je vlastne štát, ktorý sa nepostará o odstránenie takých nebezpečných jednotlivcov z rodinného kruhu. Nevyliečiteľní korheli sú predsa všeobecne nebezpeční duševní chorí! Odsúdením Puniaka bude úplne zničená rodina, hoci je isté, že jeho úder nezavinil jej smrť, keďže trafil už len mŕtvolu. Je isté, že prvý úder od kľučky postačil usmrtiť Puniačku, hoci bol i menší. Lekári nevedia presvedčive dokázať, že len úder motykou zavinil smrť. A preto, že tí páni niečo neiste hádajú, má trpieť nevinný človek a byť ničená rodina? A štát má niekoľko rokov vyhadzovať peniaze poplatníkov len preto, aby zničil nevinnú rodinu?

Skoro všetci porotcovia sa pridali k mienke Trnkócyho a súd vyniesol oslobodzujúci výrok.

Irena bola šťastná, že sa podarilo Puniaka vyslobodiť, a s ňou súhlasila i celá jeho obec.

To bol ostatný úder na jej pomer s Milošom. Bola presvedčená, že Miloš iste mal toľko rozumu ako Trnkócy, ale mu chýbal cit, ktorý poháňal Trnkócyho. To mohol a mal urobiť Miloš. Ale on nemá srdca…

Keď sa s ním sišla po súde na ulici, nepodala mu ani ruku, len mu kývla bez slova hlavou a šla ďalej.

Keď prišla domov, napísala mu, že sa s ním rozchádza.

Písala mu:

Milý Miloš!

Včera som sa pevne rozhodla, že sa nevydám za teba. Natoľko rozchodne chápeme životné úlohy, že by sme sa nezniesli a naše spolužitie by bolo trápením. Ty si bez boja oddal Puniaka milosti prokurátorovej, a jednoduchý kníhtlačiar ho vedel zachrániť. Teba opanúva len holý cit spravodlivosti, s ktorou v živote nevyjdeme. Treba i hodne milosrdenstva. Po oslobodzujúcom výroku si sa neštítil prijímať s neznesiteľne namysleným úsmevom ironické gratulácie svojich starších kolegov, hoci si musel vedieť, že nie ty si osloboditeľom toho nešťastníka! Po súde si sa mal stratiť!

To sú veci, aké neznesiem pri najlepšej vôli!

S priateľským pozdravením:

Irena Poradovská.

Miloš sa nevedel odhodlať odpovedať jej. Cítil, že má pravdu, a nezostávalo mu iného ako alebo ju uznať, alebo udalosti všelijako vykrúcať, čím by si nebol pomohol, ale škodil. To už i tak cítil, že sa jeho pomer k Irene nielen nevyvinuje na želané porozumenie a na srdečnosť s tým spojenú, ale skôr slabne miznutím dôvery. Odkladal s odpoveďou tak dlho, kým dĺžka jeho mlčania bola dostatočnou odpoveďou.

Miloš želel dlho za Irenou, hoci uznal, že mala pravdu a že by neboli spolu spokojne nažívali.

*

O dva dni pribehla Irena k Pruszkayovcom. Dlhšie nemohla vydržať, aby im neprezradila tajomstvo, že sa s Milošom rozišla.

Božka a pani Katuška vedely podrobne, ako sa skončilo Puniakovo právo, že ho vlastne oslobodil na to nepovolaný človek a aký pomerne smutný zástoj hral pritom Miloš, lebo Jožko bol onen lekársky znalec, ktorý svojou mienkou tak poľahčil postavenie Puniakovo. Jeho dámy a Irena dobre vedely, akú úlohu hraly v tom ich štíhle prstíčky.

Keď sa Božka dozvedela, že Irena je slobodná, oči sa jej veselo zablysly a zasmiala sa. Chytila ju za obe ruky a bozkala na obe líca.

— Ako sa tomu teším! Aká som rada, ani ti to neviem povedať! Zato ti i ja prezradím tajnosť, ktorá ťa možno mile prekvapí.

— Čo by to bolo?

— Popoludní príde švagor Danko. Bol by iste šťastný, keby sa sišiel s tebou. Musím ti povedať, že je nie pravda, že by sa v karty hrával. Nemal vôbec nikdy karát v rukách.

— Teší ma, že sa nehráva v karty. Hoci ma ináč nič do toho. Pre mňa sa môže hrať, keď sa mu páči, — odvetila Irena badateľne rozpačite.

— Tá-ák? Nebola by som to o tebe predpokladala, už i len mojej testinej k vôli, ktorú predsa tak rada máš, — Božka sa potom pochybovačne usmiala a nedôverčive krútila hlavou.

— Ty, Božka, ty vždy viac myslíš, ako povieš. Aby som ťa uspokojila, poviem ti, že — kedy príde ten Daniel?

— Na olovrant bude tu.

Božka sa smiala Irene do očú, ktorá pozrela na ňu zahanbená a razom ju objala a schovala rozpálenú tvár na jej pleci.

— Tak prídem na olovrant. Ako sa má? Kde je, ešte vždy v Pešti?

Božka sa nahlas zasmiala, ako na dobrom vtipe.

— Zveličuješ, milé dieťatko, a tým sa prezrádzaš. Ani to by si nevedela, kde je tvoj prvý, ten najopravdivejší milý, kde len na vlásku minulo, že je nie tvojím mužom? To jedno ti neuverím!

Irena chvíľu mlčala s odvrátenou tvárou.

— Pravdu máš. Pred tebou sa človek nemôže pretvarovať. Viem, že je u Baťu. I to sa ti priznám, že teraz, keď už niekoľko rokov minulo od Jurkovej smrti, necítim oproti nemu nijaký odpor. Jurkovi to bolo súdené, a to bolo azda to najvýhodnejšie pre všetkých, čo sa mohlo stať. Bol chorý. Teraz ani neviem, prečo som sa vtedy tak na Daniela hnevala. Pravda, bolo to strašné a ja som stratila hlavu. Veď som bola vlastne vtedy dieťa! Priznám sa ti, že v ostatné časy som často myslela na Daniela a že mi je milý. Má predsa len mnoho z dobroty tetuškinej. Nemyslíš?

Zapálily si cigarety.

— Dušička moja, vidím to. Keby ti nebol sedel v srdiečku, hoci i trochu podvedome, Danko, možno by si ani s Milošom nebola tak zakrútila. Možno by si bola mala viac trpezlivosti s ním. Danko bol tvojou prvou láskou. To je prvý jarný kvet, nijaké pocity sa svojou sviežosťou, svojím čistým pelom nevyrovnajú prvým. Iste ti prvý bozk lásky Daniel vtisol na trasúce pery. Iste ti i dnes prestrelí ozvena toho skvostného otrasu celým telom, keď pomyslíš na neho. Okrem toho ti je Danko svojou výchovou, smýšľaním, cítením omnoho bližší ako Miloš, pochádzajúci a vyrastený v celkom inom prostredí. Nuž vrátiš sa k nemu, ak ti teraz len trochu zodpovie.

— Podivne posudzuješ ľudí, — poznamenala Irena a na jej oduševnenej tvári bolo vidno, ako jej Božka hovorí z duše. — Danko mi je milý už i tým pocitom, že každú moju i bláznivú myšlienku akosi hodnotí a vie jej vznik odôvodniť takým spôsobom, že sa za ňu nemusím hanbiť. A okrem toho cítim, že ma má rád, — ostatné slová len zašeptala.

Božka sa jej usmiala s porozumením.

Vtom všuchla do izby tetuška, vyhriata, z kuchyne.

— Divné, že sa len sama smeje! Irenka moja, čo ti robí táto zlá osoba? — i utekala k nej a bozkala ju ako matka dieťa, ktoré chce láskaním upokojiť.

— Veru robí, milá tetuška, a najhoršie je, že má pravdu.

— Povedzte i mne, aké máte tajnosti medzi sebou. Azda sa nesmejete, že vypekám šišky pre Danka?

— Tetuška drahá, uhádla si, — odvetila Irena. — Božka ma prekára tvojím synom.

Tetuška zdvihla ramená k povale a kývala hlavou.

Irena postala trochu zamyslene, pričom pani Katuška nespustila s nej očú. Žiarilo jej s tvári, že si myslí, aká je Irena krásna ženská a ako dobrota robí jej tvár premilou. I vzdychla si.

Božka sa usmiala.

— Stavím sa, že uhádnem, čo si teraz mamička myslela.

Irena sa strhla:

— Nevieš, just nevieš! Ale ja už idem, aby som nezameškala ten slávny olovrant so šiškami!

*

Keď Božka popoludní asi o štvrtej vchádzala z kuchyne do dennej, zdalo sa jej, že počuje svojho muža hovoriť s matkou.

Keď vošla, pri pani Katuške stojaci pán sa obrátil a urobil dva kroky smerom k Božke, ktorá vtedy poznala, že je to Danko.

— Vitaj, Danko! Prepáč, že som ťa neprijala s obvyklým radostným krikom. Podľa hlasu som myslela, že hovorí Jožko s mamičkou. Aká som rada, že si už tu. Dávno si už nebol u nás!

Daňo ju objal a srdečne vybozkával.

— Aká si len pekná! Gratulujem Jožkovi, že urobil takú dobrú zámenu. Čo robí malý princ? Drží sa, máte z neho hodne potešenia?

— Chvalabohu. Len sa o neho veľmi nestaraj, lebo sa ho ešte i ty navaruješ, neboj sa. Jožko ti to neodpustí. Budeš na olovrant čaj či kávu?

— Práve mi mamička rozpráva, že Jožko dostal akýsi znamenitý čaj. Ak je to pravda, tak by som radšej z neho prosil niekoľko šálok.

— Dovoľ, na chvíľu sa stratím, aby som si porobila poriadky, lebo budeme mať okrem teba ešte jedného hosťa, ktorý ti azda nebude proti vôli.

— Len si urob, ako sa ti páči. Veď zostanem tu niekoľko dní, a tak sa ešte pokochám i s tebou.

Božka vybehla a Danko si prisadol k mamičke na pohovku.

— Nuž, ty si, mamička drahá, so všetkým spokojná. Teraz mi rozprávaj, ako sa vodí Jožkovi? Počúvam, že má hodne roboty.

Pani Katuška rozprávala, že sa Jožkovi veľmi dobre vodí, že má hodne roboty.

— Ale ti vie i narábať s ľuďmi! Nikdy by som nebola myslela, že je to taký špormajster a sháňač peňazí.

— Čo nepovieš, mamička milá. Nuž, Jožko je taký držgroš! No, to ani keby nebol z našej rodiny. Ja sa v tomto ohľade veru nemôžem veľmi chváliť. A akože sháňa groše, je poriadne podkutý v svojom remesle?

Pani Katuška sa smiala a potriasala hlavou.

— Ani by som to nemohla povedať. Ale vie narábať s ľuďmi. I zdravému nahovorí nejakú chorobu, o ktorej on, chudák, nemá ani zdania, a potom ho už kuruje, pravda, s úspechom. Lieči ho všetkými možnými fígľami, injekciami, svetlami, elektrikami, roentgenom a Pán Boh vie akými zázrakmi. Má roboty a roboty. Každý deň má plnú ordinačku.

Pani Katuška to rozprávala celá uveličená a divila sa, že Danko neprezradzuje veľkú radosť.

Zamračil sa, zronene sa zatváril a nepovedal ani slova, len složil ruky na rozšírené kolená a nevoľne krútil sklonenou hlavou.

— Ináč čo tu máte nového? A akého hosťa to čakáte? Bolo by mi milšie bývalo, keby sme boli zostali len medzi sebou, kým sa trochu nevyrozprávame.

Pani Katuška vyskočila, ani keby neviem akú novinu chcela synovi oznámiť. Nahla sa k nemu a obzrela sa, či ju nikto nepočuje, a zašeptala mu:

— Veď Irenka Poradovských príde sem na olovrant tebe kvôli! Čo povieš na to? Máme jej odkázať, aby nechodila?

Daniel sa zapálil.

— No, to Pán Boh zachovaj! A ako sa má? Počul som, že sa mala vydávať za mladého Kázika. To je syn toho bohatého kupca? Sídu sa boháči.

Pani Katuška podskočila na diváne.

— To je to práve, že sa rozišli! Irenka sa presvedčila, že nepatria k sebe.

— Počul som, že Kázikovci sú ľudia bohatí, ktorým je hlavná vec groše sháňať. Ako viem, Irenka nikdy nedala mnoho na peniaze.

— Veru, tak vyhadzuje groše, ako keby nemaly nijakej ceny. Chodila s mladým Kázikom po dedinách a rozdávala ich i po tisíckach kadejakým daromníkom. Môžeš si myslieť, ako to na mladého Kázika účinkovalo. Hovoril, že na predošlé Vianoce bola za viac ako štyri tisíc korún nakúpila dary pre chudobné deti.

Danko chytil matkinu ruku a poťapkal ju láskave.

— Mamička moja drahá, ty si, ako vidím, taká neskazená od tých čias, ako nás náš milý otecko opustil. Kým on žil, mala si inakšie pochopy o peniazoch. Iste hociktorý švagor Irenkin strovil nejeden večer na daromnosti i viacnásobnú sumu, z ktorej nemali nijakého osohu opustení ľudia, ale kadejaká háveď. To je chyba, že nám toto nikdy nepríde na um, keď nemilobohu vyhadzujeme groše. Ono je pravda, sme viac-menej všetci rovnakí, chudobní či bohatí. Koľko robotníkov premárni peniaze, potrebné na výživu rodiny. Ale sa vari nezarmucujme podobnými vecami, keď máme príležitosť tešiť sa navzájom zo seba. Ty sa mi, chvalabohu, dobre máš, ako vidím. Ako sa znášate s Božkou?

— Môžem ti povedať, že som bola celkom nešťastná, keď si ju Jožko vzal. Málokedy sa človek tak príjemne sklamal ako ja s ňou. Je dobrá, múdra ženská, ktorá vie veľmi obratne so svojím i náš život čo najpríjemnejšie usporiadať. Čo by si ako chcel, neprídeš s ňou na zlé slovo. Rečou ti dá vždy za pravdu, a napokon urobí všetko tak, ako chcela. A zaujímavé je, že sa na tom nemôžeš ani hnevať, lebo musíš uznať, že tak je to omnoho lepšie, ako si ty chcel. Ona si každú maličkosť najprv dobre rozmyslí, a len potom sa pustí do práce. My sme vždy skočili do všetkého bez rozvahy, a keď sme urobili, čo sme chceli, videli sme, že je to nie dobre, a pustili sme sa do škriepky.

— Taká ženička by sa i mne zišla. Tak sa zdá, že nás naša pruszkayovská príroda dosť často svádza na hlúposti. Ale aspoň máme niečo zo života a dožičme z neho aj iným. Väčšmi ma teší, keď vidím veselý a vďačný pohľad ako veľké čísla vo vkladných knižkách.

— Eh, — hodila pani Katuška rukou, — ono sú tie čísla v bankových účtoch celkom prijemné, keď sú na dobrej strane.

— To je pravda, lenže i to je isté, že práve najväčší majitelia peňazí nemajú z nich nijakej radosti, lebo ich nevedia rozumne použiť. A predsa peniaz len vtedy má cenu, keď si zaň niečo kúpim. Keď leží neupotrebený, je to len špinavý papier.

Pani Katuška sa zasmiala.

— Zdá sa mi, že ty, Danko môj drahý, budeš mať málo z tých špinavých papierov, keď tak o nich hovoríš!

— Mám práve toľko, koľko potrebujem. Zariaďujem sa vždy podľa svojich dôchodkov. Pritom, milá mamička moja, pomôžem aj iným v mnohonásobne väčšej miere, ako to robia páni, majúci mnohonásobne väčší dôchodok ako ja.

Vtom začuli vonku hlasný ženský rozhovor.

— Veď som myslela, že už ani neprídeš! Kdeže si tak dlho? — kričala Božka.

— No, len ma neubi! Mala som nepríjemnosti s ľuďmi, ako vždy, — ozval sa už v pootvorených dverách lahodný hlas Irenin. — A prišiel Danko?

— Prišiel, prišiel. Som zvedavá, ako sa ti bude vidieť. Ja som ho na prvý pohľad pokladala za Jožka.

Keď vošli do izby, pani Katuška a Daniel kráčali im už oproti.

Irena a Daniel sa neboli videli skoro štyri roky. Obidvaja boli viditeľne prekvapení svojím zjavom. Irene sa zdal Danko vysloveným inteligentom s láskavým úsmevom na tvári. Daňa zarazila telesná vyspelosť a vábna, milá krása, na akú bola Irena vyspela. Obom sa oči zajagaly radosťou, keď si podali ruky.

— Bozkajte sa! Veď ste azda rodina, hoci i ďaleká, ale na to stačí, — zvolala Božka.

— Smiem? — opýtal sa Danko a vtom ho už Irena objala a bozkala niekoľko ráz na ústa.

Daniel jej zachytil ruku a bozkal ju opätovne.

— K vôli tomu bozku hodno bolo sem prísť! Aká si krásna, milá Irenka. Keď som odchodil, nebol by som myslel, že je to možné, aby si sa stala ešte krajšou!

Irena sa mu poklonila s úsmevom.

— Teší ma, že sa ti páčim. A ty aký sa zdáš múdry a dobrý. A aký si vrtký.

— Hja, mal som povolanie, v ktorom sa treba rušať. A ty čo porábaš, milá Irenka? Ešte si vždy tak krátiš čas, že sa na mňa hneváš?

— Oj, už dávno nie! Ale si sadnime. Stojíme, ako keby sme sa odoberali. Od tých čias som sa naučila vyhovárať sa trochu i na vôľu božiu. Tak je možno najlepšie, ako sa stalo, — povedala a opravovala si sukňu, možno preto, lebo sa mu nechcela do očú dívať v povedomí, že mu krivdila.

Božka kývla matke a obidve vyšly do obednej usporiadať stôl na olovrant.

— Mne tá vôľa božia urobila trpkú čiaru cez moje nádeje! Ja ťa veru neviem zabudnúť. S bolesťou som počul, že si sa oddala s doktorom Kázikom. Ja ani pomyslieť nemôžem na inú ženskú ako na teba!

— To je tak, — povedala Irena, pričom si prstmi jednej ruky trela prsty druhej, opretej o koleno, badateľne rozpačite, — zasnúbili sme sa. Myslím, že trochu ľahkomyseľne. Ale poznali sme, že sme si nie súdení, a rozišli sme sa.

— Irenka moja, myslím, že mám aspoň tušenie o tom, ako smýšľaš o živote. Iste žiadaš od neho viac ako využitie darov tela, a preto si treba dobre rozmyslieť, ako si ho usporiadame. Tak by som sa rád porozprával s tebou. Smiem ťa navštíviť? A kedy, ak dovolíš?

— Môžeš prísť, kedy sa ti ľúbi. Ja som v každom ohľade paňou svojho času, chvála Bohu!

— Čím sa zaoberáš najviac? Ešte vždy s chudobou? Nesklamala ťa ešte? Lebo je to nie vždy vďačná vec, a tí, ktorým najviac dobrého preukazujeme, sú nie vždy najuznanlivejší. Možno, presvedčila si sa o tom aj ty.

— Sklamala som sa už neraz, najmä, keď chceme použiť naše dobrodenia i pre boj proti nectnostiam. Naša dobrota nevyváži ani zďaleka ľudskú hlúposť. Uznávam, že som nie povolaná ľudí naprávať, musím sa uskromniť, môžem iba potláčať biedu, najmä detí. Biedu dorastených si oni v najviac prípadoch zaviňujú sami.

Vtom vošiel k nim Jožko. Bratia sa srdečne privítali. Obzreli sa a Jožko zvolal:

— Počuješ, Danko, veď si ty hotový profesor! Ty si pri kopyte tak zmudrel?

— Tak sa zdá, že pri ňom, hoci som ho dosiaľ nemal v ruke a ani pri svojej práci nevidel. Možno, ani ty nevieš, že je veľmi mnoho ľudí, ktorí by ani dnes nevedeli, že jestvuje Československá republika, keby nenosili baťovskú obuv?

— No, Danko môj drahý, to ma podceňuješ, a nielen mňa, ale i svojich šéfov. O to, aby sme ich tu u nás všetci poznali, sa oni dôkladne postarali.

Pani Katuška ich prišla zavolať za stôl.

Keď Daniel zazrel parádne prikrytý stôl, usmial sa.

— Aké parády to robíte! Úfam sa, nie k vôli mne, ale pre Irenku.

— Mýliš sa, priateľko, — usmiala sa Irena. — Mňa Božka len tak po domácky odbavuje. A ja by som si i vyprosila, aby so mnou veľké ceremónie robila. To by bol najistejší spôsob vyhnať ma z domu.

— Upokojte sa, ľudkovia! Teraz to robíme mamičke k vôli, lebo ona sa kapricírovala, aby dnes našich milých hostí s takouto slávou prijala. Pán Boh vie, aké má úmysly. Najskorej nás chce traktovať svojimi šiškami, a to sa nemôže stať bez primeraných ceremónií. Sľubujem vám, že je toto prvý a ostatný raz, že som k vôli vám vyrukovala s našimi parádnymi príbormi. To viac neurobím, len ak by sa ešte nejaká vážnejšia udalosť pridala, a potom by som sa i so slávnym pruszkayovským striebrom pochválila. Hodno ho vidieť, a preto by som na to povolaným odporúčala, aby sa pousilovali urobiť takúto slávnosť. Ináč dostanú na olovrant len kávičku a chlebík s maslom.

Podivným spôsobom nikto sa nezaujímal o to, kedy by Božka okrášlila stôl pruszkayovským striebrom, ktoré pani Katuška zachránila i v divých víchroch, čo rozmetaly pruszkayovský majetok.

Daniel sa zaujímal o Ireninu prácu, a tak bola nútená jedno-druhé zo svojich skúseností rozprávať.

Irena im hovorila o Cúdorovcoch.

Pani Katuška sa jej opýtala:

— Ako si ty vlastne k tomu prišla, aby si sa trápila práve s chudobnými ľuďmi? Také krásne dievča, ktorému by vďačne i najväčší páni dvorili, taká boháčka, ktorá by mohla užiť všetku rozkoš sveta! Len si pomysli, veď si sa mohla túlať po parádnych kúpeľoch, a ty sa moceš po nečistých dedinách, namiesto s vyberanými gavaliermi obcuješ so surovými, bezohľadnými ľuďmi! Ja ťa veru nerozumiem!

— Danko, odporúčam ti tej šunky. Pozri, Jožko sa veru nedá núkať, — ponúkala Božka. — Počuješ, Irenka, ja som tiež zvedavá, prečo si si vybrala práve tento šport, keďže sú i zábavnejšie pre ľudí, ktorí majú zbytočné groše.

— To ti ja lepšie vyložím ako sama Irenka, — povedal Daniel.

Irena ho prerušila.

— Dovoľ, Danko, aby som urobila poznámku. Potom ťa vďačne nechám rozprávať, lebo sama som zvedavá, ako si ty to vysvetľuješ. Podľa môjho cítenia nešťastný brat, Juraj, vzbudil vo mne súcit oproti opusteným. Mne sa zdá, že sa i pre to musíme vytrenírovať.

— To je iste veľmi na váhu padajúca pohnútka, — poznamenal Daniel, — možno najhlavnejšia. Ale keby si nemala mocný vrodený cit milosrdenstva, nič by ťa nebolo prinútilo, aby si sa dala na také nevďačné remeslo. Pravda, i ostatné pomery u vás boly ako namerené, aby si privykla na chudobu.

— Ja síce tiež poznám tie pomery, ale predsa som zvedavá, či dobre, — podotkla Božka.

Jožko, zaoberajúc sa jedením, o zbytočné veci sa veľmi nestaral.

— Teraz, keď mám hovoriť, začína sa mi pozdávať, že vás chcem zabávať anekdotou, ktorú každý pozná, a to možno lepšie ako ja sám. Keby ste to pobadali, môžete mi hocikedy odňať slovo.

Irena ho durila.

— Som veľmi zvedavá, začni už raz!

— U vás vplývalo viac okolností na tvoj vývin. Prvá bola neobyčajná dvojitá domácnosť. Tvoji starší bratia a sestry žili po veľkopansky, boli vychovávaní ako magnáti, každé malo svoj byt a služobníctvo a stravovalo sa osobitne a tvoji rodičia i najmladšie deti bývali všetci v jednej veľkej izbe a žili skoro po sedliacky. Teba jednako durili často k starším sestrám, aby si sa i ty učila od ich guvernantiek, a tak si sa naučila i po francúzsky; po nemecky ste sa všetci naučili od matky, po maďarsky od starších súrodencov a po slovensky od otca a pospolitosti. Tebe bolo omnoho milšie pri rodičoch, lebo si tam mala viac slobody. Sestry, bratia skôr poodchádzali z domu ako ty, najmladšia, a tak si pri rodičoch odvykla od panského života a soznámila sa i s prostejším životom a poznala si daromnú prázdnotu jedného a skromnosť a trápenie druhého. Okrem toho sa pri tvojom obcovaní s Jurkom vyvinul v tebe i cit spravodlivosti a ľútosti.

Irena ho prerušila.

— Dovolíš, aby som ešte poznamenala na tvoje rozprávanie. Myslím, že na mňa najviac pôsobil zdanlive celkom prázdny život mojich starších súrodencov. Tí ľudia raz nevedeli, čo majú robiť cez celý deň. Doma sa len nudili. Iba v spoločnosti si vedeli čas krátiť kadejakými hračkami a daromnosťami. Pestovali v sebe predstavu, že sú oni zvláštne, Bohom vyvolené extravuršty, a oproti chudobnejším, najmä nezemanom, preukazovali povýšenosť, pokladajúc i vysokovzdelaného plebeja za čosi podradného, a tak s ním i zachádzali, s veľkopanskou zhovievavosťou. Keď som to všetko poskusovala, presvedčila som sa, že mi robí omnoho viac potešenia zabávať sa hoci i so sedliackym dieťatkom, ako najkrajší šperk alebo neviem aká neslýchaná toaleta. Dorastení chudáci mi neboli veľmi milí, lebo každý skoro vynikal sebeckosťou a bezohľadnosťou oproti iným. Najviac bedárov je náchylné obrať i ešte väčšieho bedára, hoci aj o ostatný halier. V svojej stálej biede je ich sebeckosť taká dravá, že oproti cudzím chudákom cítia len zášť súperov. Nehovorím, že niet výnimiek, ale nie mnoho.

— A predsa sa trápiš s nimi! — zvolala pani Katuška. — Nebude to vari celkom tak zle, ako hovoríš. Keby boli takí, ani by si sa o nich neobzrela.

— Tetuška drahá, ja som veru ostatná, ktorá by nadávala na chudobu, keby to nebola pravda. My sa len nevieme vmyslieť do života chudáka, ktorému vždy všetko chýba, a pritom musí hľadieť na ľudí okolo seba, ktorí všetkého, po čom on túži, majú toľko, že to pre nich nemá nijakej ceny! Predstav si len, ako závidia i bohatí ešte bohatším a ako sa navzájom pripravujú o majetok, ako dravé zvery o korisť. Horšie ešte, lebo dravé zvery si neberú korisť, ktorú nepotrebujú, kým ľudia áno. Preto sa nedivím, že chudobní si tiež závidia, a nevediac sa tak pretvarovať ako lepšie vychovaní bohatší, nevedia svoju závisť a s ňou spojenú nenávisť tak zatajovať ako bohatí.

— Pravdu máš, Irenka, — podotkol Daniel. — To je predsa všeobecne známa vec, že každý človek hľadí nahabať majetku, či mu ho treba či nie, a bez ohľadu na to, či suseda tým zničí či nie. A nie div! Veď nás iné neučia, ako gazdovať, odkladať, myslieť na zadné kolesá ap.

Jožko na to pokrútil hlavou.

— Náš nebohý otec nám to veľmi neprikazoval. Pani Katuška pokrútila hlavou.

— Prikazovať prikazoval, lenže sám nedodržiaval. Zato kde mohol, vďačne strčil do vrecka niektorý hlt, i keď ho musel kamarátovi zo zubov vytrhnúť.

Božka sa smiala.

— Kradneme, milý Jožíčko, všetci kadejakými viac-menej dovolenými a nedovolenými spôsobmi!

Jozef mykol plecom.

— Parom tam po tom! Nie som horší ako druhí. Takí sme všetci. Čo ja neuchvatnem, pochytí kamarát alebo sused.

Z detskej izby ozval sa plač dieťatka a rodičia s pani Katuškou utekali k nemu. Keď sa za nimi zavrely dvere, Irena sa opýtala Daniela, ako dlho mieni tu zostať.

— Mám dvojtýždňovú dovolenku. Môžem tu zostať celý čas. Závisí od okolností, ako dlho zostanem. Najradšej by som tu zostal celý čas, — i usmial sa a hľadel na ňu prosebným pohľadom.

Irena odklonila trochu hlavu a povedala tichučko:

— Zostaň. Nám všetkým to bude milé.

— Chcel by som sa s tebou porozprávať, keby si mala kedy a keby ti to nebolo proti vôli.

— O čom? — pýtala sa trochu okúňavo.

— O dávnych a terajších veciach.

— Vieš čo? Príď ku mne. Pošlem zajtra popoludní po teba voz. Alebo, ak chceš, prídem sama po teba.

— A nemohla by si už predpoludním prísť? I tak nebudem nič iné robiť, ako na teba myslieť!

Irena sa zadívala na neho a rozmýšľala chvíľku.

— Prídem teda o pol dvanástej a vezmem ťa k sebe na obed. Budeme sami. Matka je pri Etelke, ktorá očakáva malé, a otec je celý deň v poli alebo pri robotníkoch. Od neho by bola veľká obeť, keby musel pri nás sedieť. A tak sa budeme môcť vyrozprávať, ako sa nám bude páčiť!

Jožkovci a Katuška vošli ani na zavolanie s dieťaťom medzi nich. Šarvanček sa teraz už vesele podhadzoval na matkiných rukách. I rodičia i stará matka vykračovali s ním vážne a hrdo, ako keby chceli Irene a Dankovi ukázať bohvie aké dokonalé dielo.

*

Kým šofér vyťahoval auto, Irena stála na loggii, a hľadiac do záhrady, myslela na Miloša a Daniela. Predstavila si jedného i druhého. Miloš je neobyčajne pekný mužský, ale celé vystupovanie, spôsob hovorenia, láskavosť, nenáročnosť a pritom istota Danielova omnoho priaznivejšie pôsobila na každého ako namyslenejšie chovanie Milošovo. Pritom mala pocit, že sa na duševné vedenie Danielovo môže spoľahnúť, čo Miloš v nej naskrze nevzbudzoval. Zdalo sa jej, že jej zasnúbenie s Milošom bol nerozmyslený kúsok.

Daniela našla samého sedieť vo foteli pri obloku v dennej Pruszkayovcov. Keď vošla, pozrel na ňu a blažený úsmev sa mu zjavil na tvári. Zabudol sa v pohľade na ňu a vyskočil len vtedy so stolice, keď bola na dva kroky od neho.

Usmiala sa mu.

— Čože, nepoznal si ma?

— Poznal, duša zlatá, len som nevedel spustiť oči s teba.

— Čože si tak sám? Kde sú ostatní? Božka, mamička?

Irena sa poobzerala po izbe: nikde nebolo živej duše. Daniel jej bozkal ruku a posadil ju pohodlne do kresla. Odložil na stôl malú hrubú knižku, ktorú bol čítal. Irena ju pozrela.

— Čím si sa to otravoval?

— To sú Santayanove essaye. Vyžadujú veľké sústredenie ducha. Priznám sa ti, že som ich teraz nebol schopný pochopiť. Neodbytne mi stál pred očami omnoho vábnejší obraz, ako sú všetky Santayanove trúsenia rozumu.

— Iste si myslel na konštrukciu nejakého nového stroja?

— Pomysli si, teraz to nebol stroj, na ktorý som myslel. Pamätáš sa, raz sme sa spolu dívali v háji do studničky, ktorá ukazovala tvoju tvár. Usmievala si sa mi a zasa si hľadela prísne. Ten obraz sa mi veľmi často zjavuje. Nežiadam si nič tak túžobne, ako mať ho cez celý život pred sebou, ale živý.

Irena sa trochu nahla k nemu.

— Neviem, ako to ešte bude. Nesmiem sa už prenáhliť.

Daniel videl jej jagavé oči, obkolesené od líc karmínovým kruhom, a jej plné, krásne rezané pery, a ako keby tú krásu chcel lepšie vidieť, priblížil svoju tvár k jej.

Jemné nozdry dievčaťa vibrovaly a hlboko vzdychla.

— Teraz hľadím na najkrajší obraz na svete, — zašeptal Daniel. — Možno čosi chýba jeho dokonalosti.

— Viem čo.

I bozkal ju na ústa. Pokrútila hlavou.

— Nie. Ako sa ponášaš na svoju matku! Včera si ma bozkal ako príbuznú, dnes ako milú, a mne sa zdalo, že som bozkala matku. Nesmieš ma viac bozkávať.

Daniel sa zapálil.

— Bola si moja milá, keď sme sa rozišli, a ja som ťa miloval stále. Odpusť, drahá. Viac to neurobím!

— Teraz ti odpúšťam. Počkaj, kým ťa ja nebozkám. Idem pozrieť, čo robia dámy, a zároveň sa od nich odoberiem.

Božku našla v detskej. Sedela s dieťaťom na pohovke. Tešila sa z veselého vrieskania a kopania.

— Rastieš od radosti, rastieš! Možno ani niet čistejšej radosti, ako je matkina nad podareným dieťaťom! Tak, Dana vám vezmem. Možno vám ho na olovrant pošlem nazpät.

— Dobre, prepustíme ti ho na tých niekoľko hodín. Teraz. Ak budeš chcieť, časom i na dlhšie.

Irena si prisadla na pohovku k priateľke a objala ju okolo drieku.

— Povedz mi úprimne, čo myslíš o Danielovi? Vziať si ho?

— Irenka moja, pri Milošovi si sa nespytovala, lebo si akiste tušila, aká by bola naša odpoveď. A ty si sa chcela s ním pobaviť. Pri Danielovi vieš, že naša odpoveď bude podľa tvojej vôle, nuž sa ma spytuješ. Myslím, že ti moja odpoveď úplne zodpovie, keď ti poviem, urob si, ako sa ti páči.

— Aká si ty nespoľahlivá priateľka. V najväčšom kríži ma opustíš!

— No, dobre. Pridržím sa príkladu automobilových fabrík a prevezmem garanciu za Daniela na rok, — smiala sa Božka.

— Aká si neuznanlivá. Nikdy je nie človek vo väčšej neistote, ako keď sa vydáva. Povedz mi úprimne, čo myslíš.

— Ty blázonko, čo ti mám povedať? Ja myslím, že lepšieho, spoľahlivejšieho, tvojej povahe väčšmi zodpovedajúceho muža nenájdeš, ako je Daniel. Možno bude oproti tebe primäkký. Ale to nebude chyba, lebo veď si aj ty zlatá dušička. Len aby ste obidvaja neboli pridobrí! Na to dávajte pozor! Vám hrozí toto nebezpečenstvo. Spolieham sa na veľkú inteligenciu Danielovu, že vás zachráni od nejakého úpadku, aký by priveľká dôvera a dobrota mohla zaviniť. To je jediné, na čo musíte dať pozor. Ináč som presvedčená, že sa budete s roka na rok väčšmi mať radi, ako to pri dobrých ľuďoch skoro vždy býva.

— Koho bozkať za tvoje proroctvo, teba či Aduška?

Božka ju objala a vybozkávala, pričom Irena pobadala, že slzí.

Irena sa trochu zľakla.

— Prečo plačeš, Boženka drahá?

— Bože môj. Strácam najlepšiu priateľku, a nesmiem plakať!

Keď sa Irena vrátila k Danielovi, pobadal na nej, že si tiež utierala oči. Pozrel na ňu trochu nastrašený.

— Čože si plakala?

— Vieš, Božka je taký šaľo. Možno ti poviem, prečo som plakala, ale neskoršie. Tak poďme, ak si sa už odobral.

— Môžeme ísť. Odobral som sa už aspoň desať ráz od celej famílie!

Keď auto zastalo pred vchodom do Ireninej vily, Daniel zadivený zvolal:

— A to je tvoja vila! Čo si ty tu všetko neurobila. A aký skvelý pozemok si si vybrala! To je rozkoš!

— Tak sa ti to vidí. Rada som, že mi to chváliš. Som zvedavá, čo povieš na ostatok.

Potom vošli do veľkej predsiene, z ktorej viedly na poschodie široké schody, zakryté hrubým, tmavozeleným kobercom. Na prostriedku predsiene potešila pozorovateľa socha Pomony v realistickom slohu Rodinovom. Irena pozerala starostlive na tvár Danielovu. Pozeral všetko veľmi vážne, ale nepovedal ani slova. Vybehli hore schodmi do veľkej haly, kde vábily na odpočinok v dvoch koncoch pletené kreslá a primerané stolíky. Stenu nad schodmi zaujímaly veľké rôznofarebné obloky, osvetľujúc ich pestrými lúčmi. Prázdne steny haly zaujímaly veľké krajinárske panorámy.

Daniel všetko obzeral predbežne bez slova. Irena pobadala, že si chce všetko poobzerať a naraz vypovedať svoj úsudok. Zaviedla ho do svojej obytnej izby s vchodom na severenej strane haly. Je to malá dvorana so stenami, pokrytými skriňami, naplnenými knihami. Nad skriňami sa skvie celá galéria obrazov slovenských a českých maliarov, na skriniach a na mramorových stĺpoch sú porozostavované súsošia a poprsia od slovenských majstrov. Na zvyšujúcom prázdnom piestore sú umiestené pohodlné pohovky a kreslá z oceľových ciev, medzi ktorými sa núkajú na upotrebenie malé a väčšie stolíky. Tri veľké obloky, orámované svetlými hodvábnymi záclonami, vpúšťajú dostatok svetla. Výhľad, ukazujúci v diaľke Roháče, lesy, lúky a dediny, upútal pozorovateľa na dlhé chvíle rozkoše. Sostavenie farieb celého ensemblu bolo také, že naplnilo dušu príjemným, potešujúcim citom, a Daniel až zhíkol, keď vošiel do tejto izby.

— Ira, toto sa ti podarilo! Milšej, útulnejšej izby som dosiaľ nevidel! Rozkoš tu bývať! A vieš, čo je najpodivnejšie?

— Zvedavá som, čo? — usmiala sa Irena a na tvári jej bolo vidno, že Danielovo prekvapenie jej lichotí.

— Ako sa ty do tohto prostredia znamenite hodíš! Si ani jeho stelesnený duch! Akási milá a láskavá krása žiari z teba a z tohto priestoru. Myslím, že bez teba by mu mnoho ubudlo na pôsobivosti.

— I mne sa táto izba vidí a veľmi sa dobre cítim v nej. Na šťastie som našla dobrého majstra, ktorý mi všetko sostavil, porozumejúc moje city a túžby. Som zvedavá, čo povieš na ostatné izby. Pravda, urobila som chybu, že som ťa zaviedla sem najprv, lebo toto je piece de résistance celého bývania. Poď teraz do obednej a nakoniec ti ukážem svoju spálňu, ktorá ťa možno tiež prekvapí, len neviem ako. V tejto izbe prijímam i hostí. Nemám nijakého extra salónu.

— Možno máš predbežne pravdu. Veď ak by si ho časom potrebovala, urobíš si ho, kde chceš.

Prešli do susednej jedálne, ktorá bola zariadená starobylým náradím v slohu Ľudovíta XIV. Bolo to starodávne náradie, darované jej rodičmi. Veľmi sa do celku nehodilo, preto si Irena urobila i menšiu intímnu jedáleň v chutnom slohu rokokovom, ako stvorenú pre malú veselú spoločnosť.

Z tejto prešly do spálne. Spálňa zarazila Daniela. Jej zariadenie pozostávalo z pestre lakovaného náradia. Každý kus bol inej farby, rozličnej veľkosti a podoby. Okrem toho prekvapilo Daniela i niekoľko väčších-menších tienidiel, ktoré boly na obidvoch stranách rozlične pomaľované.

Pozrel zadivený na Iru, hľadiacu na neho s trochu bojazlivým očakávaním.

— Aký je toto zázrak? Nerozumiem tomu, milá Irenka. Veď sa tu človeku v očiach mení. A nemôžem povedať, že by dojem bol práve príjemný.

Ira nepovedala ani slova, len poprekladala niektoré kusy.

— Čo povieš teraz?

— A la bonheur! Teraz ťa už rozumiem! Naozaj je celý vzhľad celkom iný. No, počuješ, toto je fígeľ! Niečo takého som ešte neslýchal. Môžeš si sostaviť farbistý obraz, aký sa ti páči. Táto izba sa ti chytro nezunuje. Som zvedavý, kto ti túto myšlienku vnukol.

— Sama som prišla na ňu. Môj majster ma od nej veľmi odrádzal. Ale ja som si myslela, urobím si nejakú hračku. Keby som ju nebola vykonala, bola by ma stále pokúšala. Teraz mi je duša na mieste. Niekedy mi robí špás a niekedy sa hnevám na seba, že som toľko peňazí zbytočne vyhodila, lebo je isté, že ju raz predsa len odložím. Priznám sa ti, že ma skoro každý návštevník vysmieva. Len niektorým mladým ľuďom sa tu videlo.

— A bol tu i tvoj bývalý snúbenec Kázik? Irena sa zapálila.

— Ani raz som ho sem nezavolala a ani som mu o svojom bývaní nerozprávala. Vedela som, že by ma nepochopil. Bol by ma vysmial, najmä keby som mu bola ukázala svoju spálňu!

— Tvoju dôveru ku mne pokladám za veľké vyznamenanie.

— Môžeš. Tak cítim, že sa s tebou skôr dorozumiem ako s iným človekom. Teraz si poď sadnúť na loggiu, kde budeme i obedovať, ak sa ti bude páčiť. Ak nie, môžeme ísť do malej jedálne.

Z obednej vyšli na priestranú otvorenú verandu. Výhľad na tri strany prekvapil svojou rozmanitosťou a voľnosťou. S jednej strany boly vysoké vrchy skoro na dosah, s ostatných strán bavily svojimi rozličnými formami a neočakávaným osvetlením. Pod samým domom sa rozprestieral veľký park s bujným trávnikom, na ktorom stály roztratene skupiny kríkov a listnatých stromov a smrekov.

— No, počuješ, milá Irena, toto je možno ešte zo všetkých krás to najúchvatnejšie. Tak sa zdá, že človek nemôže s Pánom Bohom konkurovať. Najradšej by som tu sedel cez celý život!

Irena sa radostne usmiala.

— Vidíš, to ma teší. Ja mám totižto ten istý pocit. Vieš, čo je zaujímavé?

— Zvedavý som, čo myslíš, — odvetil Daniel a oprel sa o zábradlie loggie a hľadel dolu do parku.

— Sedím tu niekedy i pol dňa, a necítim sa samotná. Zdá sa mi, že i stromy sú živé tvory, že sa hýbu a že sa shovárajú. Keď prídem sem, privítajú ma, a keď odchádzam, šuškajú mi na rozlúčku. Sú veľmi, veľmi milé! Za nič by som nedala ani jeden z nich vyťať! Mala by som iste pocit, že ich vraždia. Myslíš, že je to prepiatosť?

— Naopak, milá Irenka. Pravdu máš. Priznám sa ti, že mám často pocit, keď vidím strom vytínať, že zabíjajú živého tvora, a nemôžem sa na to dívať. Veď je v životoch rastlín a zverov rozdiel len vo vývine: všetci sme deťmi jednej prírody. Veď je medzi nami a rastlinami toľko spoločných čŕt, že je neodtajiteľné, že sme všetci vlastne podľa jedného plánu stavaní.

— Ľutujem, že musím na chvíľu odbehnúť. Priznám sa ti, že je moje služobníctvo nie práve veľkopansky vydresírované. Moja kuchárka potrebuje často moje rady. Na dokonalú čeľaď sa mi nechce vydávať peniaze, lebo jej pri mojom skromnom živote ani nepotrebujem. Hostí mám zriedkakedy. Ako vidíš, tu je už i stôl prestretý. Na tom stole máš noviny a niekoľko časopisov. Zabav sa niekoľko minút. Som presvedčená, že sa nenudíš, keď si sám.

Keď zostal sám, obzeral si Daniel ešte krátky čas kraj a potom si sadol k stolu s novinami. Vzal číslo Pohľadov do rúk a obrátil v ňom niekoľko strán. Ale chytro s tým prestal, zahľadel sa na stranu časopisu a myslel na Irenu.

Skladal si jej život dovedna a prišiel na presvedčenie, že je zriedkave slobodného ducha. Nedá nič na nijaké formality, nedá sa viazať spoločenskými zvykmi a predsudkami. Chová sa v každej spoločnosti podľa svojej vôle a nálady. Ktorá mladá dáma, za ktorou by páni utekali, keby ich nevedela od seba držať na tri kroky, nedá skoro nič na módy, oblieka sa celkom podľa svojej chuti, a treba uznať, že jej všetko veľmi dobre stojí, čo je, pravda, ani nie div pri jej postave a ľúbeznosti. Dovolí si i také kuriózum, ako je tá spálňa! Podklad jej povahy je jej mimoriadna dobrosrdečnosť a nezištnosť. Lámal si hlavu nad tým, od koho ju vlastne zdedila. Od rodičov sotva, lebo keď to i neboli zlí ľudia, ale nezištnosť im chýbala.

Pomyslel si na svoj vcelku pustý život a vzdychol si. Pravda, mal prácu, a mal jej dosť, ale jednako sa mu často zdalo, že je opustený a že nevie k vôli komu sa trápi na svete. Bola v ňom mocná túžba po spolužití s tvorom, ktorý by túto tesknú prázdnotu vyplnil, a keď si hlbšie pomyslel, presvedčil sa, že tá túžba je vlastne láska k Irene. Nebol to cit náruživý, ktorý by mu nedal v noci spať, ale bolo to povedomie, že nebude spokojný, ak nebude jeho.

Od rokov, ako sa bol s ňou rozišiel, nebolo dňa, aby nebol na ňu myslel. Videl ju pred sebou, ako si ju predstavoval. Usmial sa sám nad sebou. Vždy sa mu plietlo pred dušou mladé nevyvinuté dieťa, ktorému skoro zakaždým pripisoval iné črty a inú postavu. Keď to porovnal s krásne vyvinutou osobou, divil sa, aké klamstvá robí s človekom obrazotvornosť, maľujúc mu i celkom falošné obrazy. Predstavil si jej jemné črty, ako sa mu včera ukázaly, keď ich z bezprostrednej blízkosti pozoroval. Aká hladká je jej tvár, aká jemná jej pleť, zajdená takým neobyčajne svetlým nachom, upomínajúca na biele čerešne s ružovým nádychom. Videl zasa jej jasnočervené pery, jemne vráskované, ako ich potrhávalo v očakávaní jeho bozku. I vzdychol si:

— Krásna osoba! Odkiaľ môže mať tú podivnú pleť? Musí to byť dedičstvo nejakých Frízov, bývajúcich na brehoch Severného mora. More vie tak čarovne zafarbiť líca dievčat národov, bývajúcich pri ňom. Musí to byť prínos jej germánskej matky.

Vtom počul ľahučký šuchot šiat a pozrel na dvere vchodu. Stála v nich Irena. Bola sa preobliekla. Mala na sebe ľahučké hodvábne šaty svetložltej farby s hustými, tmavohnedými arabeskami. Táto skladba farieb nebola práve veľmi príjemná, a predsa bolo podivné, ako sa hodil k postave a tvári Ireninej. Zarazila ho dojmom nejakej neznámej, vznešenej dámy. Zdala sa mu byť akousi vysokointeligentnou paňou, hoci jej šatočky boly veľmi prostého strihu a nemala na sebe nijakého šperku okrem tenkej retiazky na mierne vykrojenom hrdle a náramnicových hodiniek na platinovej retiazke.

Hľadel na ňu s takým obdivom a zarazením, že to pobadala, i usmiala sa.

Pristúpila k nemu.

— Prekvapila ťa moja toaleta? Vidíš, čo urobí inteligentná ševkyňa z človeka. Šije mi v Bratislave inteligentná, na mizinu vyšlá dáma, ktorá sa z núdze dala na krajčírstvo a má malý atelierik, pracujúc len s troma dievčatmi. Nemá a ani nechce mať mnoho odberateliek, ale tých niekoľko sú všetko dámy, ktoré vedia hodnotiť, možno povedať, umeleckú prácu takej osoby, ako je pani Varinská, a podľa toho i zachádzajú s ňou. Látka na tieto šaty stála možno len nejakých dve-tristo korún, ale za výber látky a vyhotovenie šiat som platila okolo tisíc tristo korún. Dávam si u nej ušiť ročne dvoje-troje šiat, ostatné mi vyhotovujú tunajšie ševkyne po sto päťdesiat korún, alebo ešte i lacnejšie; na každodennú štrapáciu sú mi celkom dobré. Iste ma odsudzuješ. Daniel pokrútil hlavou.

— Nie, neodsudzujem ťa. Šaty, ktoré máš, hodny sú i viac.

Irena ponúkla Daniela, aby si sadol za stôl, i sama zaujala miesto a hneď i pritisla zvonček na stole. Daniel si prisadol.

— Ešte čo sa šiat týka, ja takých pomerne drahých šiat málo potrebujem. Tu v meste nechcem dráždiť nimi závisť našich dám a zriedkakedy chodím do spoločností, kde by som ich mohla upotrebiť. Len keď navštívim niekoho z bratov alebo zo sestár. Tam sa potom rada ukazujem v skutočne dobrých hábach, a to direktne preto, aby som ich dráždila, lebo väčšina z tých dám nemá ani zdania, čo je dobre ušitá toaleta, hoci si na tom mnoho namýšľajú, že to vedia, a mňa za nič nemajú.

— Zdá sa, že veľmi nesympatizuješ so svojou rodinou?

— Nemôžem. Naše životné náhľady sa priveľmi rozchádzajú. Dovolíš, aby som ti naložila na tanier, alebo si poslúžiš sám?

— Prosím ťa, daj mi, čo a koľko chceš, ale s výhradou, že nemusím všetko zjesť, čo mi dáš.

Irena sa usmiala.

— Mýliš sa, ak si myslíš, že ti dám viac, ako by ti chutilo. Ja ti dám omnoho menej, ako by si si sám vzal. Väčšina mužských vôbec nevie jesť. Totižto nevie goutírovať aký-taký obed. Ani nie div. Lebo vy mládenci sa stravujete vždy v hostincoch, hoci i v lepších, kde pojete kadečo, ako vám to na um príde. I pri jedení myslíte len na svoje obchody a často ani neviete, čo a koľko ste pojedli. Keď ste na lepšom obede v privátnom dome, obyčajne sa dojete z prvých dvoch misiek tak, že ostatné dobroty jednoducho odmietate, nehľadiac na to, ako to hostiteľka prijme. Ja ti dám len prostý obedík, a preto chcem, aby si mi ani jedno jedlo neopovrhol. Rada som, že ťa budem môcť sama obslúžiť. Tak hneď pre začiatok dostaneš znamenitú polievku, ale len niekoľko lyžičiek.

— Dosiaľ pri tebe ustaľujem, že sa neženíruješ svoje veci sama pochváliť, — povedal Daniel s úsmevom.

— Nedivím sa, že ťa moja úprimnosť prekvapuje. Pokladáme za slušné pretvárať sa, že svoje veci vydávame za bezcenné. Nuž, ja sa nerada pretvarujem.

Daniel okúsil polievku. Bola naozaj výborná a bol by vďačne z nej zjedol i viac. Keď bol s ňou hotový, usmial sa a povedal len:

— Hm!

Celý obed bol ozaj prvotriedny a Daniel si ho pochvaľoval. Pri čiernej káve prešli v rozhovore na kadejaké rodinné veci, ktoré Daniela nie veľmi zaujímaly, lebo jeho duša bola naplnená túžbou po krásnej ženskej. Na jej rozprávanie o rozličných každodenných udalostiach v rodine jeho brata len dosť jednoslabične odpovedal, hryzúc si pery a mysliac si, aké skvostné zakončenie dňa by bolo, keby mohol Irene vyjaviť svoju lásku. Nespúšťal s jej tvári hladných, túžobných očú, čo Irena dobre videla. Vedela z vlastnej skúsenosti, čo znamená nervózne hryzenie perí a žiadostivé pozeranie na milého. Ale hoci jej bol Daniel i veľmi sympatický, necítila v tú chvíľu nijakej smyselnej túžby. Bola ešte celkom zabratá povinnosťami dobrej domácej panej. Len keď pobadala, že sa jeho nepokoj stupňuje, začala ho ľutovať a prekvapila ho celkom neočakávane otázkou:

— Daniel, unúvam ťa? Máš ma rád a chcel by si ma bozkať?

Irena sedela pohodlne vo foteli, s hlavou sklonenou na jeho operadlo.

Daniela táto neočakávaná otázka tak prekvapila a potešila, že stratil všetku rozvahu, vyskočil a bez rečí bozkával jej oči, ústa. Ale čosi ho pritom znepokojilo: Irena sa v tej chvíli strhla, a potom trpela jeho láskanie bez odporu, ale i bez odvety. Na obednej boly otvorené dvere, a zdalo sa jej, že v kuchyni zaštrkalo zabité stolové náradie. Pri obede bola upotrebila svoj parádny, drahý karlovarský porcelán. Iste slúžky rozbily z neho niečo pri umývaní!

Neodtisla Daniela od seba, natoľko sa premohla, ale na tvári sa jej zračil nepokoj: stiahla obočie a stisla pery. Keď to Daniel pobadal, pocítil sťa úder na prsia, odstúpil od nej a hodil sa na svoju stoličku. Cítil žeravú hanbu, že sa tak prenáhlil!

Irena pozerala teraz tiež prekvapená na neho, keď zazrela, aký je rozčúlený.

— Čo sa ti stalo? — pýtala sa, vystierajúc sa, ako keby bola chcela skočiť so stoličky.

— Odpusť, že som ťa tak prepadol. Namýšľal som si, že ma máš rada a že ti je môj bozk nie trápením!

— Ale, mám ťa rada a si mi veľmi sympatický, tvoj bozk naskrze nepokladám za mučenie. Naopak, viem, že sa ty trápiš, keď by si ma chcel bozkať, a nemôžeš si to dožičiť. Ty trpíš tým omnoho viac ako ja tvojimi bozkmi. Pomyslela som si: nuž, nech ma bozká, veď je to nie prvý, a azda ani nie ostatný raz.

— Tak to je celá tvoja láska! Ja, nešťastník, myslel som si, že odídem od teba ako… Teraz som sa presvedčil, že som ti vlastne protivný!

Irena podišla k nemu a pohladila ho po hlave.

— Myslela som, že ťa tak ľahko nemožno dostať z duševnej rovnováhy.

— Tebe sa je ľahko smiať, keď ti nejde o to najdrahšie, čo máš na svete!

Irena sa nahlas zasmiala.

— No, to máš pravdu! Práve keď si ma bozkával, počula som z kuchyne štrkot rozbitých tanierov. Nehnevaj sa, ale do istej miery to pokazilo moju vôľu, hoci si ma i vyhlásil za ozajstnú grande dame. Bolo by mi veru nemilé, keby mi slúžky boly zabily niekoľko kúskov z parádneho porcelánu. Dovolíš, aby som sa šla podívať, čo sa stalo?

Daniel sa zasa zahanbil za seba. Bol by si predstavoval, že sa vie lepšie opanovať v hocijakej situácii. Namýšľal si, že opanúva Irenu, a teraz pocítil znova, ako pri Jurkovom zahynutí, že vlastne ho ovláda ona, nie na základe hlbšieho rozmýšľania, ale iba svojou úprimnosťou, a možno, i hlbším mravným ponímaním života. Poddal sa. Premohol sa a hodil rukou.

— Nech sa ti ľúbi, urob si, ako sa ti páči.

Irena odbehla a vrátila sa o niekoľko minút.

Daniel si za ten čas rozmyslel, aké maličkosti môžu mať v živote vážny zástoj. Uznal, že by bolo celkom komické, keby teraz chcel hovoriť Irene ďalej o svojej láske. Budú sa shovárať o rozbitom porceláne, a z toho preskočiť na vrúcu lásku? Všetko je možné, ale zdalo sa mu to trochu nepríhodné.

Irena prišla trochu rozladená.

— Zapáľ si cigaretku, — povedal a núkal ju škatuľkou. — To ťa možno upokojí.

Irena si vzala a Daniel jej ju pripálil.

— Ďakujem ti. Nemysli si, že ma mrzí škoda, čo mi tie osoby urobily, hoci je dosť citeľná. Rozbily mi dva taniere z drahého servisu, kryštálovú misku a dve mištičky na kompót. Mrzí ma skoro dokonalá nevšímavosť, s akou zachádzajú s takými cennými vecami, a necitlivosť, s akou hľadia na škodu, ktorú spôsobily, keď vedia, že im škodu nestiahnem z platu. Málo chýbalo, že mi nenadaly. Majú vraj toľko roboty, že nevedia, kde im hlava stojí, a škoda je také drahé taniere upotrebúvať, keď z lacnejších tiež tak dobre chutí, čo je dobré. Veď sa od strachu trasú, keď také zázraky len do ruky vezmú, a majú ich umývať a utierať! Najlepšie by bolo, keby si to slečna sama urobila. No, čo povieš na to? — povedala Irena, a už sa usmievajúc, zasa si sadla do svojho foteľa.

Daniel pokýval hlavou.

— Ľudia sa bránia, ako vedia. Zdá sa im, že svojimi pravdami ťa musia presvedčiť. A presvedčili by ťa i bez slova, lebo si osoba uznanlivá a sama by si našla pre nich aspoň výhovorku, že to schválne neurobili a za svoju nemotornosť nemôžu. Celkom je to nie isté, lebo keby si im aspoň čiastku straty stiahla, iste by si dali väčší pozor.

— Povedz mi, hľadel by si pre niekoľko korún na ich oduté tváre? Kedy by tí ľudia uznali, že som ja ukrátená, a nie oni?

— Nikdy. Máš pravdu. Ale, čo myslíš, že ťa i teraz nepokladajú za nepriateľku? Oni ti urobili škodu, a nie ty im, a predsa musia predpokladať, že hnevným okom hľadíš na nich, a kto môže byť nepriateľovi dobrý?

Irena vstala a poklepala Danielovi po pleci.

— Vieš čo? Poďme sa trochu prejsť po záhrade, a ak sa ti bude vidieť, i po poli. Tu je síce pekne, ale uvidíme iné obrazy.

Daniel vyskočil.

— Vďačne. Vystrieme si nohy a budem mať i výhodu, že budem bližšie pri tebe.

— Tú zábavu budeš mať, a lacno. Len či ťa bude tešiť?

— Bude. Veď či jest ešte na svete taká krásna žena, ako si ty? Podľa môjho cítenia krajšej iste niet!

— Vieš čo? Nechajme si tieto pekné reči na neskoršie. Lebo hoci sme starí známi, ale ktorý z nás vie, čo v nás trčí, po čom nám srdce baží? Vieš ty, čo je vo mne, keď to ani sama neviem?

Utekali dolu schodmi trochu šialene, cítili, že idú oproti takej hodine, ktorá rozhodne o ich osude. Obidvaja boli statoční ľudia a presvedčení, že každou nepravdou by len sebe poškodili.

Vyšli na veľký trávnik s roztratenými lipami a brezami, na ktorý bol výhľad i s loggie. Presekávalo ho niekoľko vyštrkovaných chodníkov.

— Počuješ, Irena, zaujíma ťa politika?

— Vôbec nie. Prezriem každý deň nápisy politických udalostí, aby som mala aspoň tušenie, čo sa v svete robí, ale pokladám politiku za omnoho ťažšiu vedu, než aby som sa opovážila mať o rozličných svetových udalostiach svoju mienku. Nemám veru ani najmenšej náklonnosti zaoberať sa vecou, o ktorej popredku viem, že ju nezmôžem. Moja politika je čisto citová a inštinktívna a závisí vlastne len od môjho okolia, ako pri najväčšej čiastke ľudí. Priznám sa, zavše som i prečítala článok nejakého vychyteného politického dejateľa, ale som sa presvedčila, že tí páni alebo hovorili všeobecne známe veci, alebo ak sa odvážili niečo predpovedať, skoro vždy žalostne sklamali.

— Dobre, v tom ti dávam za pravdu. Keď je politika nie tvojím chlebom, tak robíš najlepšie, keď sa pre kadejaké izmy ani nebiješ. Ale s jedným musíš byť na čistom. Čo si, Slovenka či Maďarka? Tvoj otec sa priznal akiste za Maďara, tvoja matka je Nemka a tvoji súrodenci sú Maďari. A čo si ty?

Stáli v prostriedku medzi troma starými lipami ani v nejakej besiedke. Irena sa obrátila k Danielovi a položila mu ruku na plece.

— A ty čo si, pán inkvizítor? — pýtala sa ho s falošným úsmevom. — O mne môžeš ľahko uhádnuť, aké je v tomto ohľade moje smýšľanie. Záhada si ty, môj milý!

— Prosím ťa, povedz mi najprv ty, čo si. Budem spokojnejší, že moje presvedčenie nevplýva na tvoje. Čestné slovo ti dávam, že ti úprimne poviem, ako smýšľam o tejto veci.

— Trochu sa ti divím, že sa to vôbec pýtaš. Bol si v mojej knižnici a videl si iste, že mám skoro všetky slovenské knihy, a len niekoľko maďarských. Mám hodne českých a nemeckých a niekoľko francúzskych a samých slovenských i českých maliarov a sochárov. Okrem troch-štyroch kópií starogréckych mramorov. Z toho by si mal uhádnuť, akej som národnosti.

Daniel krútil hlavou nad jej rečou.

— Dovolíš? — opýtal sa a bozkal jej ruku.

— Veľmi ma prekvapuješ. Predsa, z takej starej maďarskej rodiny pochádzaš, kde bolo skoro hriechom povedať slovo po slovensky, — okrem čeľadi a pospolitosti. Celá rodina je maďarská, a ty jediná si Slovenska! Musíš uznať, že je to podivné, skoro neuveriteľné!

— Priznám sa ti, že keď o tom rozmýšľam, sama sa divím, že je tomu tak. A predsa som Slovenka, a to pevne presvedčená, že ani iným nemôžem byť. Od rokov sa s rodičmi shováram len o najobyčajnejších veciach, a to s matkou po nemecky alebo po francúzsky, s otcom po slovensky. Otec je celý deň medzi čeľaďou a, pravda, nehovorí inakšie ako po slovensky. So súrodencami sa zriedka stýkam, najmä od niekoľkých rokov, lebo ma pre moje odrodilstvo opovrhujú. Moja spoločnosť je slovenský ľud a slovenská inteligencia zo susedného mesta. Náš rod je pôvodne česko-moravský. Vieš, že náš dedo neprišiel sem s Arpádom, ale s Jánom Jiskrom z Brandýsa, a iste nebol Maďar. Len možno v treťom alebo štvrtom pokolení ho pomery vtisly do radov maďarónskej šľachty. Dnes bývam v čisto slovenskom kraji, kde Maďarov spočítaš na prstoch ruky; prečo mám byť Maďarka, keď som sa narodila na Slovensku, z československého rodu, a nemám naozaj nijakej príčiny vydávať sa za Maďarku, len tú, že moji predkovia nestatočným spôsobom opustili svoj rod, povedzme, pre svoje pohodlie?

— Najradšej by som ťa privinul na svoje prsia, tak si mi z duše hovorila! — zvolal Daniel. — To bolo jediné, čoho som sa obával! Ja som totižto tiež urobil tú hanebnosť, že som shodil so seba falošný kožuch, ktorý som bol dosiaľ vláčil. Lebo všetky dôvody, ktoré ty uvádzaš za svoju slovenskosť, môžem i ja uviesť za svoju. S tým rozdielom, že moji dedovia boli číri Slováci, ako dokazuje náš rodinný archív ešte v osemnástom storočí.

Keď Irena počula, že i Daniel je Slovák, podivným spôsobom ozvala sa v nej všetka stará maďarónska ideológia a zahanbila sa za neho. Myslela si, že je odrodilec a odskočil pre lepšie postavenie od svojho rodu. Bola vždy privyknutá pokladať Pruszkayovcov za najpravších Maďarov, a teraz ju osvedčenie Danielovo bolestne prekvapilo, že je nestatočný človek! Oprela sa vystretým ramenom o lipu, a usilujúc sa nohou postaviť pristúpený kvietok, hľadela na kvietok, aby nemusela pozerať Danielovi do očú. Odpovedala mu priduseným hlasom, preskočivši nevdojak do maďarčiny.

— Nebola by som myslela, že si i ty prestúpil k Čechom!

Daniel jej odpovedal po slovensky.

— Ty blázonko, neprestúpil som k Čechom, ale vrátil som sa k národu, ktorého sme boli, ja i moji predkovia, vždy členmi. Ako vieš, bol som dva roky inženierom v Ganzovej fabrike v Pešti. Videl som, ako chodili rodení Maďari hľadať ta miesta, pravda, bez výsledku. Dostalo sa mi výčitky, a to často a často, že som Tót, a že by som mohol ísť domov a neodjedať tamojším nezamestnaným chlieb. Začal som o celej veci trochu vážnejšie rozmýšľať a prišiel som na presvedčenie, že tí chudáci majú pravdu. Nikdy nijaký Pruszkay nemohol byť Maďar, práve tak ako Číňan nemohol by byť skutočným Francúzom. Všetko, čo si ty uviedla za svoju slovenskosť, môžem i ja uviesť za svoju. Ak mňa pokladáš dnes za Maďara, musíš uznať, že ľudia si nemôžu ľubovoľne voliť svoju národnosť. Nemôžu, lebo ani reč, ani prípadné smýšľanie neurobí zo mňa Angličana, keď som sa narodil zo slovenských rodičov na Slovensku, a tak neurobí ani Maďara, čo by mi to ako dobre padlo. Moji predkovia boli, bohužiaľ, odštiepenci, a ja som sa vrátil statočne nazad, a bol by som sa vrátil, i keby sa Slovensko nebolo oslobodilo. Neodišiel som od Maďarov zo sebeckých príčin. Povedz mi, prečo by som sa bol mal pretvarovať. Len preto, aby naši Maďari, s ktorými ináč sympatizujem, mohli počítať v svojej štatistike o nestatočnú dušu viac? Mám zostať odrodilcom, hoci mi praví Maďari nadávali do Tótov? Irena mu podala ruku.

— Presvedčil si ma. Nikdy som tak nevidela slabosť dôvodov našich otcov za ich maďarónstvo. Potrebovali ich, nuž ich vábili k sebe. Keby sa im boli zdali zbytoční, boli by sa ich ľahko striasli.

— No vidíš. Som rád. Rozprávaj mi o sebe. Si spokojná so svojím tunajším životom?

— Vieš, čím sa zaoberám celý deň. Iné dámy by možno na mojom mieste trávily čas spolkárením. Mne je nútená práca nie milá. Robím svoju dobročinnosť na vlastnú päsť a podľa svojej vôle, ako sa mi zapáči: zle-dobre, ako sa pridá. Iba vari s Božkou by som vyšla. Ale ona je priveľmi zaujatá svojou rodinou. Radili mi, aby som urobila nejaký podnik, v ktorom by som mohla stále zamestnávať niekoľko rodín. Na to som nie náchylná, lebo by som bola priveľmi viazaná jednotvárnou prácou, pre ktorú nemám trpezlivosti.

— Rozumiem ťa. Nerada by si si dala rozkazovať, hoci i pomermi. Dobre viesť podnik je ťažká práca. U teba je všetko viac šport. Treba uznať, že pekný a hoden chvály. Hlavná vec je, že nežiješ len pre zabíjanie času. Som celkom istý, keby si vyšla z tohto úzkeho krúžku, našla by si i širší a povznesenejší cieľ života. Koľko páľčivých spoločenských a všeľudských otázok kričí po rozlúštení! Aké krásne pole pre borbu o palmu! Prečo by si nemohla i ty byť medzi borcami? Možno, spojil by nás i spoločný cit a vynašli by sme spolu, ako Curieovci, nejaké spoločenské rádium.

— Neviem, či by som bola súca na takú prácu, — krútila Irena hlavou.

— Najťažšie je pustiť sa do práce, sily s ňou porastú. S prekážkami mocnie i chuť premáhať ich! Predbežne by sme urobili cestu okolo sveta.

— Ty si už ďaleko zašiel, a ja som ešte stále len na brádnianskom kopci! — smiala sa Irena.

— Odpusť! Pravdu máš. Zabudol som na niekoľko dosť vážnych okolností. Tak som sa vmyslel do toho, že by sme spolu cestovali, a to je predsa naskrze nie také isté.

Boli vyšli na nízky kopec, s ktorého sa im jednako otvoril pekný rozhľad po okolitom vrchovatom kraji. Sadli si pod brezy s trasúcimi sa listmi, ktorými predúval tichučký vetrík.

— Ako je tu pekne, ako taký kraj mile pôsobí na dušu! — tešila sa Irena.

Daniel si tak sadol, že jej mohol pozerať do očú.

— Tento kraj je pekný a milušký teraz, v túto chvíľu.

— Povedz mi, koho by si mi to chcel odporúčať za spoločníka na cestu okolo sveta?

Danielovi sa triasly pery, keď odpovedal:

— Ty si taká ostrovtipná, možno uhádneš.

— Nuž, Danielko môj, ty chceš, aby som si ťa vzala a poznala v tvojej spoločnosti nielen svet, ale i život? Uhádla som?

Podávala mu ruku.

Daniel sa posunul k nej a objal ju okolo drieku. Irena oprela hlavu na jeho prsia a obrátila tvár k jeho tvári. Daniel ju horúce bozkával na ústa a teraz nebolo počuť nijaké štrkotanie. Len vtáčatá štebotaly, ale tie zvuky ich nevyrušovaly.

— Irena moja, ty poklad najskvostnejší, aký výhľad do utešenej budúcnosti nám otvára tvoja dobrota!

— Neteš sa popredku! Ty ma ešte nepoznáš! Pozri, môj milý, už som ťa raz oklamala, a opustila Kázika. Kto vie, čo ešte vystane odo mňa?

— Nedbám. Keby ma Boh tak potrestal, že by ťa mi vzal, i spomienka, že si bola moja, blažila by ma na celý život!

— Nuž, nestrašme sa. Úfam sa, že nemáme na to príčiny. Za lásku a dobrotu sa ti ja nikdy zlým neodslúžim!

— Milá, i svojim protivníkom som dosiaľ vedel odpustiť a odslúžiť dobrodením a neškodil som nikomu na svete. A proti tebe, mojej najväčšej rozkoši, mal by som byť nevďačný? To by bolo možné, len keby som stratil zdravý rozum. Iste je každé manželstvo cesta do neznáma, ale my nepôjdeme bez vodcu, a to spoľahlivého. Zacitujem ti verš z Miltonovho Strateného raja, počúvaj, čo hovorí o našich prvých rodičoch pri ich vystúpení do pozemského života.

„The world was all befor them, where to choose their place of rest. And Providence their guide.“

— Celý svet bol pred nimi, kde mohli rozprestrieť svoj stánok, a Prozreteľnosť ich vodcom.

*

O niekoľko mesiacov neskoršie našiel Daniel na ceste okolo sveta v Bombayi poste restante lístok, privezený vzdušnou poštou, adresovaný na meno jeho ženy. Miloš Kázik v ňom želá novomanželom mnoho potešenia z cesty a oznamuje im, že Ružena Kalenská náhle umrela. Našiel sa po nej testament, ktorým svoj majetok, pozostávajúci z domčeka a z vkladnej knižky na dvesto šesťdesiat dva tisíc korún, necháva mestu na vystavenie útulne pre starých a opustených. Kalenská v testamente píše toto:

„Celý život som sporila z peňazí chudoby a svojich, aby som zabezpečila tým najsmutnejším útulok nie tak pred biedou, ako pred opustenosťou, lebo to je najstrašnejšie peklo na zemi! Nech mi Boh odpustí moje hriechy, ak som zhrešila!“

Pruszkayovci celou cestou sa tešili z pekného gesta Milošovho a z veľkodušnej obete Ruženy Kalenskej.




Ladislav Nádaši-Jégé

— významný prozaik generácie neskorého realizmu, redaktor, literárny teoretik, lekár, znalec jazykov Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.