ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Keď išiel tatko do sveta, pri tomto kľakol buku, na hlavu moju položil tú svoju ťažkú ruku; i pomodlil sa otčenáš so slzou v starom oku. Šiel — — viacej sa mi nevrátil… i matičku som utratil^[15] v tom samom smutnom roku. Nuž s Bohom, rodná dedino! Už ranný vetor dýše; jak ladno kynie kostol náš zo svojej lipnej skrýše. Ten chodník biely, haditý rád by ma volal zpiatky: „Hoj, nechoď, šuhaj, z dediny, niet v svete druhej otčiny, vrať sa do pustej chatky. Ten svet je veľký, drsnatý — tys jako kvapka v mori: tys jako lístok z javora v tom huští veľkej hory. Veď sa tá kvapka rozplynie, list búrne vetry skmasnú,^[16] hoj, vrať sa, šuhaj, v dedinu, chraň srdce, bodrosť, nevinu, i dušu svoju krásnu. Ach, a ja musím, neborák,^[17] tým širým blúdiť svetom, veď rodná naša dedina chlieb nedá svojim deťom! Nuž, pomodlím sa otčenáš pri tomto starom buku: Blesk slnka kraje ožiari,^[18] ja cítim slzu na tvári, na hlave — otca ruku. Svetozár Hurban Vajanský