Na krásném Slovensku

Ach, nehaňte mi moju slovenčinu, ach, nehaňte mi rodnej mluvy zvuk! Veď nad tej mluvy sladké, drahé znenie mne v širom svete krajšej hudby nenie a vaša hana — pre mňa peklo múk! Veď ľúbim si ju od útleho decka, veď ňou mi rástla radosť moja všecka, ňou piesne moje vyrážajú, plynú… Ach, nehaňte mi moju slovenčinu! A nehaňte mi ani ľud môj drahý, ten holubičí, tichý, dobrý ľud; veď neznáte ho, neznáte ho ani a valíte naň zlostné staré hany — jak vlastnej káže svevole vám blud. Vraj chudý je — a srdce neceníte? vraj slabý — nie, on silný v zbožnom cite, vo viere jeho sila, jeho túžby, snahy… Ach, nehaňte mi ľud môj, ľud môj drahý! A nehaňte mi ni Slovensko moje a chalupočiek rodných chudobnosť! Že chatky sú to prosté, bezo ceny? Mne láska k rodu chalúpky tie mení v rad^[19] palácov, v nichž všetko samý skvost: tu diamant viery, perly: čisté mravy, tu piesne — každá drahokam je pravý a všetky ducha bohatstva sú zdroje… Ach, nehaňte mi to Slovensko moje! Nuž, nehaňte nám drahé naše skvosty, reč, ľud môj zlatý, ani rodný kraj. Vy máte moc — ač zbabelí ste v činu — my iba^[20] sladkú našu slovenčinu a s ňou v chalúpkach rodných — celý ráj! Vy máte moc — nás nádej silní iba, že žije Boh, že vidí, čo nám chýba; vy máte zbraň — my odpúšťanie zlostí… Ach, nehaňte nám drahé naše skvosty! Ľudmila Podjavorinská