Na krásném Slovensku

V neděli odpoledne pršelo. Děti se sešly ku hrám do jizby. Sedly si na zem do kola a rozpravač do prostředka. Nastrčil klobouček a posluchači dávali mu do něho kousek chleba, gombičku (knoflíček), jablíčko a i. a on jim za to vypravoval pohádky. První byla o mechúriku (měchýříku).

Bol vám raz (jednou) jeden mechúrik. Ten sa vybral do sveta. Ako tak ide, stretne sa s jednou slámkou. „Pán Boh daj šťastie, mechúriku,“ pozdravila slámka. „Pán Boh daj i tebe,“ poďakoval mechúrik. „Kdeže ideš, kde?“ „Nuž hľa, idem dakde svetom.“ „No, keď (když) svetom ideš, tak pojď so mnou, veď (vždyť) i ja ta (tam) idem.“

Tak sa pohnul milý párik vo meno božie ďalej. Veselo jim bolo, čo krok, to smiech. Hrdý mechúrik sa len (jen) tak s boka na bok valil cez mestá a dediny a slámka išla jako na strunkách a na všetky strany sa klaňala. Mechúrik sa smial na ňu a ona zas na neho. Ako tak prešli hodný kus sveta, stretli sa s jedným uhlíkom. „Pán Boh daj šťastie, dobrí ľudia.“ „Pán Boh daj i tebe: kdeže ideš, kde?“ „Veru idem svetom.“ „Tak sem ruku, s námi pojď, veď i my ta ideme.“ A uhlík hneď hotový dal se jim do kamarátstva.

Tak idú všetci traja pekne krásne tým svetom. Išlo jim to ako po másle. Iba (leda) jeden raz prijdú k jednej veľkej vode. Boli by rádi na druhú stranu. Mechúrik so slámkou by bol len prešiel, preplaval, ale neborák (nebožák) uhlík! Tomu bolo tesno, lebo vedel, ak pôjde cez tú vodu, že sa tam zaraz (najednou) zatopí. Začal on lamentacie spievať, prosil tých dvoch: „Kamaráti moji, veď ma len dáko (nějak) prepravte!“

Mechúrik nič, ani nepočúval, len si hrdo preplával ako kačica na druhý breh. Ale slámka sa smilovala nad ním, vzala ho na chrbát (hřbet) a pustila sa s ním na vodu. Pluje, pluje, horko, ťažko, len tu ako prijdú na prostried vody, milá slámka prehorí a uhlík, cup do vody, hneď sa tam zatopil. To vidiac mechúrik na brehu, tak sa nad tým rozrehotal, že sa zaraz tam od smiechu rozpukol.

Radosť nad nešťastím druhého zle sa vypláca.