ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Vzpomínám si na pěknou pohádku, kterou mi pltník z Likavky pověděl. Bylo to při Ružomberku na břehu Váhu. Žena mu přinesla oběd. Když snědl, lehl si na trávu a já k němu. Byliť jsme staří známí. Začal:

Jeden chudobný človek mal od svojej prvej ženy dcéru. Nezadlho, ako mu tá prvá žena umrela, vzal si druhú ženu a tá tiež mala od svojho prvého muža dcéru, rovesnicu tamtej. To dievča, čo od tej prvej ženy mal, bolo veľmi statočné (řádné); ale toto druhé nedobre sa správalo a nikdy nič robiť nechcelo. A predsa tá macocha vždy len tú svoju dievku vychvalovala, že aká to robotnica, aká to statočná dievka; a tú svoju pastorkyňu bila a naháňala a ustavične ju hrešila, že aký to daromník, aký leňoch.

Chodievaly tieto dievčatá spolu na priadky (přástky). Tá macochina dievka na veky na priadkach len smiech a shon robila a nikdy vreteno nenapriadla; táto druhá zase vždy ticho sedela, priadla a domov aj po dve aj po tri plné vretená donášala. Ale macocha i pri tých priadkach len svoju vychvalovala a ukazovala si mužovi tie vretená, čo tá jeho dievka napriadla: „Pozri,“ povedá, „tvoja dievka nič nevie a moja akú peknú pradzu (přízi) má.“ — A tak aj pred druhými ľudmi svoju chválila a tamtú ohovárala (pomlouvala) a hanobila.

Raz (jednou) išly tieto dve dievčatá večer z priadok do domu. Len tu ako už maly pri dome cez lesu (lísku, plot) prekráčať, predbehne tá macochina dcéra túto a skoro prekročí cez lesu. Ako už bola za lesou, povie ku nej: „Ach, sestrička moja drahá, dajže, daj, zadržím ti tie tvoje vretená, kým (než) prejdeš cez lesu, aby si dáko (nějak) nespadla a na nej (ní) nepreklala.“ — Táto nič zlého nemyslela a podala jich. Sotva boly vretená v ruke, hybaj tá popredku k materi aj k otcovi a začala sa chváliť, že koľko ona napriadla a jej sestra že nič.

Ešte len teraz nastal krik a svada pre neborkú (nebohou) sirotu! „Vidíš,“ povedá macocha k mužovi, „tá tvoja chýrečná (proslavená) dcéra je len taká daromnica. Dobrou sa stavia a neurobí ani čerta. Ja ti takého hniliaka viacej v dome trpeť nebudem. Urob si s ňou, čo chceš, zajtrá ráno ti ju vypravím z domu.“

*

Ráno ešte za tmy naviazala macocha do starých handár a mieškov (pytlíků) miesto múky popola, miesto kaše piesok, miesto slaniny kusy z dosák (prken), mieslo chleba skáľa (kamení) a povedala si mužovi: „Tu som ti jej nahotovila strovy, slaniny a chleba na cestu, pakuj mi s ňou s očí a daj ju dakde do služby, kde môžeš, nech ju viacej nevidím.“

Otec vzal sekeru na plece, pobral sa aj s dcérou preč a zaviedol ju do hory (lesa). Tu nazotínal stromov a vystavil jej jeden domček. A neďaleko na buku pripravil jedno kladivce, aby klopalo, keď naň vietor zaveje. Potom jej povedal: „No, ostaňže, ty dievka moja, len tu a ja ti ešte idem (jdu) dreva narúbať, čo si pri ňom jesť uvaríš. Veď ma ty počuješ (uslyšíš), kde budem rúbať.“ A on ju tam nechal a sám odišiel domov.

To kladivce na tom buku vietor neprestal pohybovať, nuž ono na veky klopalo: klop, klop! A milá dievka sa vždy nazdávala, že to otec to drevo rúbe a čakala, kým s narúbaným sa vráti. Len tu veru raz už večer prichodí a milý otec sa ešte nevracia. Vyjde von obzreť, či ho dakde nevidí, tu počuje kladivce na strome: klop! klop! — Vtedy sa neborká vzpamätala a poznala, že ju to otec oklamal. Bola už aj lačná, nuž išla dnu (do vnitř) ten svoj batožok rozviazať, že si aspoň kus chleba zaje (zají, sní). A tu miesto chleba skaly, miesto múky popol a miesto kaše piesok.

Rozžalostila sa, neborká, a začala veľmi plakať. V tom ako tak plače, príde jeden starý zarastený žobrák ku nej do chyže.

„Pán Boh daj šťastia, dievka moja!“ — rekne ku nej staručký žobrák.

„Pán Boh daj i vám starý otče!“ odpovie dievča. „Vitajte pri nás, vitajte!“

„Ďakujem pekne, dievka moja; či by si ma trochu nezmyla, aj večeru či by si mi nedala?“

„Ach veru by som vás vďačne aj (i) zmyla aj nachovala (nasytila); ale vidíte, já tu ani vody nemám, ani do čoho nabrať, keby aj bola. A moja macocha mi miesto múky popola, miesto kaše piesku do batožku (uzlíčku) naviazala.“

„No, nič to, dievka moja; len ty choď von na dvor, najdeš tam studničku.“

Ona ide na dvor; tu tam studnička a pri nej vedierce. Načrela (nabrala) vody a niesla dnu (do vnitř). Prijde dnu; tu tam po stenách tanieriky (talířky), aj misky nakvačené a na polici hrnce. A starý žobráčik už bol za ten čas ohňa rozdúchal. Ani dobre svojim vlastným očiam neverila. Ale chytro len postavila tej vody, aby oletnela (oteplela). Rozviazala eště ten svoj batožek, či eště dač (něco) v ňom nenajde a tu miesto popola múka, miesto piesku kaša, miesto dosák polty slaniny a miesto skáľa (kamení) chlieb. Hneď postavila večeru. — Potom staričkého pekne poumývala, obriadila, nachovala a do tej svojej komôrky na tie svoje handričky uložila. Sama si ľahla do izbičky na lavičku a usnula.

O polnoci klope voľač (něco) na dvere a volá:

Ona skočí a otvorí; tu vidí jednu Loktibradu pred sebou. Loktibrada prišla dnu a veľa (mnoho) dukátov a zlata jej doniesla. „Toto ti,“ povedá, „za to, že si ma tak dobre vyslúžila. Bo ten starý žobrák to som ja. A teraz choď, ľahni si sama v komôrke do postele.“ — A v tom Loktibrada zmizla. — Ona šla do komôrky a tu miesto starých handár pekná posteľ odpravená a jedna truhla, plná šatami! — Nikdy sa jej ešte tak sladko nespalo ako tejto noci.

Na tretí deň ju šiel otec z domu opáčiť (obhlédnouti). Myslel si, že lebo od hladu skapala alebo že ju tam divé zvery roztrhaly a tak že aspoň kosti z nej posbiera. Tu prijde ku dievke a tá v peknej chyži sedela a priadla.

„No, ako že sa tu máš, dievka moja?“ — „Dobre, otče môj; veru ste ma do lepšej služby nemohli zaviesť;“ hneď sa mu pochválila a začala rozkladať, ako sa jej vodilo. Potom mu dala obrus dukátov so sebou.

Milý otec ide s dukátmi domov. Ešte len z ďaleka išiel, už ho doma sučka (čupka) zazrela a začala štekať: Pred ním ide cen, cen; za ním ide cen, cen! — „Nie tak, sučko moja,“ ozve sa macocha; „ale pred ním ide hrk, hrk; za ním ide hrk, hrk.“ Ale sučka neprestala: Pred ním ide cen, cen, za ním ide cen, cen! — Tu prijde gazda (hospodář) do chyže a povie: „Ženo, daj košiar (košík).“ — A ona: „Ešte by ja na tvojej dievky kosti dala košiar?“ — Iba keď začne dukáty z obrusa sypať, vtedy žena chytila košiar a sbierala, čo sa bolo rozsypalo.

*

„No aleže už teraz aj moju dievku odvedz slúžiť, keď si tvoja tak dobre vyslúžila,“ hovorila macocha. A hneď začala tú svoju dievku vyprávať. Dala jej peknú novú posteľ so sebou; aj šiat od výmyslu sveta aj strovy aj omasty, koľko len stačila uniesť. A s tým šiel i s touto milý tatko do hory; vystavil jej domček aj komorku a nechal ju tam.

Sedí ona, sedí v tej chyži a rozmýšľa, čo si bude variť. Večer prijde dnu starý žobrák: „Pán Bon daj šťastia, dievka moja. Či by si ma nezmyla?“ — A ona vezme metlu: „Ešte som len teraz prišla a už ťa čert doniesol!“ A vybila ho von. — „No, veď je nič, dievko, moja!“ poviedal žobráčik a tašiel (tam šel). Ona si navarila, najedla sa a ľahla si do postele a spala, len tak odfukovala.

O polnoci prijde Loktibrada a volá:

Ona sa zľakla a skryla sa za pec do kúta. Tu Loktibrada dvere vylámal a stal si na prostried chyže a zase tak kričal. Potom ju chytil, z kože ju vytriasol a kožu zavesil na dvere. Potom vzal hlavu, vybil jednu šibu na obloku a tam zastrčil tú hlavu.

Na tretí deň ide otec z domu pre dcéru. Žena mu nový novučičký obrus dala. Prichodí ku domčoku a tu vidí hlavu a zuby z obloka trčať. „Ej,“ povedá, „musí jej dobre byť; eště len z ďaleka idem, už sa mi usmieva.“ — A tu prijde dnu; tam iba kosti na jednej hŕbke (hromádce) a koža na dverách zavesená a hlava v obloku zastrčená. Nepovedal nič, len sobral, čo našiel do obrusa a pojď! domov.

Prichodí ku domu, tu ho zazre sučka a začne: Pred ním ide hrk, hrk; za nim ide hrk, hrk. — „Nie tak, sučko moja,“ ozve sa mater, „ale ide pred ním ide cen, cen; za ním ide cen, cen.“ — Ale milá sučka neprestala: Pred ním ide hrk, hrk; za ním ide hrk, hrk. — Žena vzala metlu a odbyla ju.

Otec prišiel do chyže a — žena skoro doniesla koš, že sa jej budú sypať dukáty. Tu sa vysypú — samé kosti.