Zlatý fond > Diela > Kreutzerova sonáta


E-mail (povinné):

Lev Nikolajevič Tolstoj:
Kreutzerova sonáta

Dielo digitalizoval(i) Viera Studeničová, Eva Lužáková, Dušan Kroliak, Zuzana Rybárová, Petra Renčová, Katarína Kasanická, Kristína Woods.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 31 čitateľov

XII

— A v našom svete je pravý opak: ak ešte myslel človek o zdržanlivosti za slobodna, nuž, oženiv sa, každý si myslí, že je teraz zdržanlivosť už nie potrebná. Veď tie svadobné cesty, samoty, do ktorých sa z rozhodnutia rodičovského odpravujú mladí, veď je to nič iného, ako rozhodnutie sa za prostopašnosť. Ale mravný zákon sám za seba tresce, keď sa naruší. Čo som sa nastaral, abych si spravil medové týždne, a bez výsledku. Po celý čas bývalo hnusne, stydno a nudne. Ale veľmi skoro počalo byť ešte trápne a ťažko. Počalo sa to veľmi skoro. Vidí sa mi, že na tretí alebo štvrtý deň som našiel ženu nechutnú, počal som sa jej spytovať, čo jej je, počal som ju objímať, čo dľa mojej mienky bolo všetko, čoho si mohla priať, ale ona odtiahla mi ruku a zaplakala. Čo jej je? Nevedela povedať. Ale bolo jej smutne, ťažko. Bez pochyby zmučené nervy našepkávaly jej pravdu o hnusote našich stykov; ale ona nevedela povedať. Počal som sa jej dopytovať; ona čosi riekla, že jej smutno bez matky. Mne sa videlo, že je to nie pravda. Počal som jej to vyhovárať, mlčav o matke. Nechápal som, že jej bolo jednoducho ťažko a že mať bola len výhovorkou. Ale ona hneď cítila sa urazenou za to, že som mlčal o matke, ako keby som jej neveril. Povedala mi, že vidí, že ja ju neľúbim. Ja vytýkal som jej kapricu, a od razu jej tvár celkom sa premenila, miesto smútku vyrazilo sa rozdráždenie, a najjedovatejšími slovami počala mi vyhadzovať na oči egoismus a divokosť. Pozrel som na ňu. Celá jej tvár vyrážala chladnosť a nepriateľstvo, skoro nenávisť, proti mne. Pamätám, ako som sa zhrozil, keď som to zbadal. „Ako, čo?“ myslel som si. „Láska je spolok duší, a namiesto toho tu to máš. Ale to nemôže byť, ved je to nie ona!…“ Próboval som ju utíšiť, ale narazil som na takú nepreboriteľnú stenu chladného, srditého nepriateľstva, že som neuspel obzreť sa, ako rozdráždenosť zachvátila i mňa a nahovorili sme si jeden druhému kopu nepríjemností. Dojem tejto prvej hádky bol strašný. Pomenoval som to hádkou, ale to nebola hádka, to bolo len odkrytie tej priepasti, ktorá skutočne bola medzi nami. Zaľúbenosť sa vyčerpala ukojením smyselnosti, a zostali sme jeden proti druhému v našom skutočnom pomere jednoho k druhému, totiž dva úplne cudzí jeden druhému egoisti, želajúci dosiahnuť čím viacej potechy jeden skrze druhého. Pomenoval som to hádkou, čo sa stalo medzi nami; ale to nebola hádka, lež to bol len následok pominutia smyselnosti, ukázavší náš skutočný pomer jednoho ku druhému. Ja som nechápal, že tento chladný pomer bol naším normálnym pomerom, nepochopil som to preto, lebo tento nepriateľský pomer za prvých čias veľmi skoro zakryl sa poznove vzbudivšou sa prechodnou smyselnosťou, totiž zamilovaním.

A ja som si myslel, že sme sa pohnevali a pomerili, a že to už viac ráz nebude. Avšak toho samého prvého medového mesiaca veľmi skoro nastúpil opäť čas presýtenia, opäť sme prestali byť potrebnými jeden druhému, a zase sa strhla svada. Táto druhá svada ma zarmútila ešte väčšmi, nežli prvá. „Teda prvá hádka nebola náhodou, ale to tak musí byť a tak i ostane,“ myslel som si. Druhá hádka ma tým väčšmi prekvapila, že vznikla z celkom nemožnej príčiny. Pre akési peniaze, ktorých som nikdy neželel, a tým menej mohol želieť pre ženu. Pamätám len to, že ona tak nejak obrátila vec, že akási moja poznámka vyjadrila moje želanie panovať nad ňou pomocou peňazí, na ktorých ako by som ja zakladal svoje, i výlučné právo, čosi nemožného, hlúpeho, podlého a neprirodzeného ako mne, tak i jej. Ja som sa rozdráždil, počal som jej na oči vyhadzovať nedelikátnosť, ona mne, a bola zase hádka. I v reči i vo výraze jej tváre a očí som badal opäť tú istú, chladnú, divokú nenávisť, ktorá ma predtým tak prekvapila. Vadil som sa, pamätám, s bratom, s priateľmi, s otcom, ale nikdy nebolo medzi nami tej zvláštnej jedovitej zloby, ktorá bývala tu. Ale prešlo trocha času, a zase táto vzájomná nenávisť skryla sa pod zaľúbenosť, totiž smyselnosť, a ja som sa ešte tešil myšlienkou, že tieto dve hádky boly mýlky, ktoré možno napraviť. Ale tu prišla tretia, štvrtá hádka, i porozumel som, že je to nie nahodilosť, ale že to tak musí byť, tak i bude bývať, zhrozil som sa toho, čo ma očakáva. Pritom trápila ma ešte tá strašná myšlienka, že to len ja jediný tak zle, celkom inakšie než som očakával, žijem so ženou, kdežto v druhých manželstvách to tak nebýva. Vtedy som ešte nevedel, že je to spoločný údel, ale že všetci ako ja myslia si, že je to výlučne ich nešťastie, a že skrývajúc toto výlučné, hanebné svoje nešťastie nielen pred inými, ale i pred sebou, sami sebe nepriznajú sa v tom.

Počalo sa to v prvé dni a trvalo po celý čas a vždy bolo tuhšie a horšie. V hlbine duše som v prvé týždne pocítil, že som ztratený, že nevyšlo to, čo som očakával, že je ženba nielen žiadne šťastie, ale čosi veľmi ťažkého, lež ja, ako všetci, nechcel som sa priznať (nepriznal by som sa ani teraz, keby nebol konec) a skrýval som nielen pred inými, ale i pred sebou. Teraz sa čudujem, ako som nevidel svoj skutočný stav. Už ho preto bolo možno videť, že hádky začínaly sa z takých príčin, že nebolo možno potom, keď sa skončily, rozpamätať sa, z čoho pošly. Rozum nestačil vymýšľať ustavičnému nepriateľstvu jednoho proti druhému dostatočných príčin. Ale ešte smutnejší bol nedostatok zámienky na pomerenie. Dakedy boly slová, vysvetlenia, ba i slzy, ale dakedy… ach! i teraz mi je hnusno, keď sa na to rozpamätám: po najostrejších slovách odrazu mlčky pohľady, úsmevy, bozky, objímania… Fuj, ohavnosť! Ako som mohol nevideť celú tú hnusotu vtedy…




Lev Nikolajevič Tolstoj

— jeden z najčítanejších ruských spisovateľov, románopisec, esejista, dramatik a filozof Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.