Kreutzerova sonáta

— Áno, tak. Potom to išlo ďalej, nasledovaly všelijaké poblúdenia. Bože môj! keď si pomyslím na všetky moje ohavnosti v týchto pomeroch, hrôza ma prechodí! Tak sa rozpomínam o sebe, nad ktorým sa kamaráti smiali, pre moju takzvanú nevinnosť. A keď počuješ o zlatej mládeži, o officieroch, o Parížanoch!… A všetci títo páni, i ja, keď my, 30-roční prostopašníci, majúci na svedomí sto a sto najrôznejších hriechov oproti ženám, keď my, 30-roční prostopašníci, vchádzame čistučko-čisto umytí, oholení, naparfumovaní, v čistej bielizni, vo fraku alebo v rovnošate do hosťovskej izby alebo na bál ako „emblemy čistoty“ prelesť!

Veď len povážte, ako by malo byť, a ako je. Malo by tak byť, že keď v spoločnosti k mojej sestre, dcére, pristupuje taký pán, ja, znajúci jeho život, mal bych ísť k nemu, zavolať ho na stranu a ticho mu povedať: „priateľko, veď ja viem, ako ty žiješ, ako tráviš noci a s kým. Tebe je tu nie miesto. Tu sú čisté, nevinné dievčatá. Odíď!“ Tak by malo byť; ale je inakšie. Keď taký pán prichodí a tancuje, objímajúc ju, s mojou sestrou, dcérou, my plesáme, jestli je bohatý a má konnexie. Asnáď uzná za hodnú po Rigaulboge-ke i moju dcéru. Jestli aj zostaly následky choroby… preto nič, teraz dobre lieča. Akože, ja viem, so pár vyššieho sveta dievčat vydali rodičia s vytržením za chorých na istú nemoc. Oj, jój… ohavnosť! Hej, veď príde čas, že na svetlo výnde táto ohavnosť a lož!

A on niekoľko ráz vydal svoje zvuky a dal sa do čaju. Čaj bol hrozne tuhý, — nebolo vody rozriediť ho. Cítil som, ako ma neobyčajne rozčulily dva poháre, čo som vypil. I na neho musel pôsobiť čaj, lebo sa vždy väčšmi a väčšmi rozčuľoval. Hlas mu bol vždy spevavejším a výraznejším. Ustavične menil pósy, to snímal čiapku, to si kládol na hlavu, a tvár sa mu divne premenila v tej polotme, v ktorej sme sedeli.

— Nuž hľa, tak som žil do 30-tich rokov, ani na okamžik nespúšťajúc so zreteľa oženiť sa a založiť si najvznešenejší a najčistejší rodinný život, a vyzeral som si hodiace sa k tomuto cieľu dievča, — pokračoval ďalej. — Váľal som sa v hnoji, prostopašnosti, a pritom prezeral som si dievčatá, čistotou svojou mňa hodné.

Mnohé mi nepasovaly práve preto, že neboly dosť čisté pre mňa; nakonec som našiel takú, ktorú som považoval za hodnú seba. To bola jedna z dvoch dcér kedysi veľmi bohatého, ale na mizinu vyšlého penzenského zemana.

Raz večer, ako sme sa prestali na člnku plaviť, a nocou, pri mesačnom svetle, vracali sme sa domov, a ja sedel som pri nej a kochal sa jej strojnou figúrou, obtiahnutou jerseyom, i jej lokňami, odrazu rozhodnul som sa, že to je ona. Zdalo sa mi v ten večer, že ona rozumie všetko, všetko čo cítim a myslím, a že ja cítim a myslím samé vznešené veci. Vskutku však bolo len to, že jej jersey zvlášť dobre stál ku tvári, takže i lokne, a že po strávenom v blízkosti jej dni zachcelo sa ešte väčšej blízkosti.

Podivná vec, aká je to číra illúsia, že krása je dobro. Keď pekná žena hovorí hlúposti, načúvaš a nepočuješ hlúposti, ale múdro. Hovorí a robí mrzkosti, a ty vidíš čosi milého. A keď nehovorí ani hlúpo ani mrzko, ale je pekná, hneď sa uisťuješ, že čudná vec, aká je múdra a mravná.

Vrátil som sa domov vo vytržení a rozhodnul som, že je ona vrchol mravnej dokonalosti a preto že zaslúži byť mojou ženou, a na druhý deň som požiadal o jej ruku.

Veď čo je to za motanica! Z tisíc ženiacich sa mužských nielen v našom kruhu, ale na nešťastie i v ľude, ledva jesto jeden, ktorý by nebol ženatý už so desať ráz, ba i sto, i tisíc ráz, ako Don Juan, pred ženbou.

Sú teraz, pravda, čujem a pozorujem ich, čistí mladí ľudia, ktorí cítia a vedia, že je to nie žart, ale veliké dielo.

Pomáhaj im Boh! Ale za mojich čias nebolo ani jednoho takého na desať tisíc. A všetci vedia o tom, a robia sa, ako by nevedeli. Vo všetkých románoch do podrobna sú opísané city hrdinov, jazerá, kry, okolo ktorých chodia; ale opisujúc ich velikú lásku k dievčaťu, ničoho nepíše sa o tom, čo bolo s ním, interessantným hrdinom, predtým: ni slova o navštevovaní domov, o chyžných, kuchárkach, cudzích ženách. A jestli jesto také neslušné romány, nuž ich nedajú do rúk práve tým, ktorým je to najpotrebnejšie vedieť — dievčaťom.

Z počiatku sa pretvarujú pred dievčatmi, ako by tej spustlosti, ktorá naplňuje polovicu života našich miest, ba i dedín, ako by tej spustlosti celkom nebolo.

Potom tak privykajú k tejto pretvárke, že nakonec, ako Angličania, sami počínajú úprimne veriť, že my všetci sme mravní ľudia a žijeme v mravnom svete. Dievčatá, tie, chúďatá, veria tomu celkom vážne. Tak verila i moja nešťastná žena. Pamätám sa, keď som bol ženíchom, ako som jej ukázal svoj denník, z ktorého mohla sa dozvedieť, hoc nie moc, o mojom minulom živote. Hlavne však o mojom poslednom pomere, ktorý som mal a o ktorom sa mohla dozvedieť od iných, a o ňomž práve preto som cítil potrebu riecť jej. Pamätám sa na jej ľak, zúfalosť a zmätenie, keď zvedela a porozumela. Videl som, že ma vtedy chcela nechať. A prečo ma nenechala?

Vydal svoj zvuk, odpil glg čaju a pomlčal.