Zlatý fond > Diela > Kreutzerova sonáta


E-mail (povinné):

Lev Nikolajevič Tolstoj:
Kreutzerova sonáta

Dielo digitalizoval(i) Viera Studeničová, Eva Lužáková, Dušan Kroliak, Zuzana Rybárová, Petra Renčová, Katarína Kasanická, Kristína Woods.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 31 čitateľov

XXI

— Hľa, taký bol pomer medzi nami, keď zjavil sa u nás ten človek. Prišiel do Moskvy tento človek — po mene Truchačevský — a navštívil ma. Bolo to ráno. Prijal som ho. Voľakedy sme si tykali. On hovoril takými frásami, že mi ani netykal, ani nevykal, tým sa chcel udržať na ty, ale ja som doprosta dal tón na vy a on sa hneď podriadil. Veľmi sa mi nepáčil hneď na prvý pohľad. Ale, podivná vec, akási zvláštna, osudná moc nútila ma, aby som ho neodstrčil, neoddialil od seba, ale naopak pritiahol k sebe. Veď čože by bolo bývalo jednoduchejšie, ako pohovoriť s ním chladno a rozlúčiť sa, nepredstavujúc ho žene. Ale nie, ja som akoby naschvál počal hovoriť o jeho hre, povedal som, že som počul, že prestal hrať na husliach. On odpovedal, že naopak, že teraz hrá viacej než predtým. Počal spomínať, že som ja predtým hrával. Ja som odvetil, že nehrám viacej, ale že moja žena dobre hrá. Podivná vec! Môj pomer k nemu v prvý deň, v prvú hodinu videnia sa s ním bol taký, aký mohol byť len po všetkom, čo sa stalo. Čosi napnutého bolo v mojom pomere s ním: dával som pozor na každé slovo, výraz, ktorý riekol on alebo ja, a pripisoval som im dôležitosť.

Predstavil som ho žene. Hneď sa rozpriadla reč o hudbe, a on jej nabídnul hrať spolu. Žena, ako vždy v tieto posledné časy, bola veľmi elegantná a vábna, znepokojujúcne pekná. Vidno bolo, že sa jej zapáčil na prvý pohľad. Okrem toho zaradovala sa, že bude mať potešenie hrať s husľami, čo tak rada mala, že si najímala huslistu z divadla, a na tvári sa jej ukázala táto radosť. Ale, pozrúc na mňa, hneď porozumela môjmu pocitu a premenila výraz tváre, i počala sa tá hra vzájomného klamania. Ja som sa prívetive usmieval, stavajúc sa, že mi je veľmi príjemne. On, hľadiac na ženu tak, ako hľadia všetci nemravní ľudia na pekné ženy, staval sa, že ho interessuje len predmet rozhovoru, totiž práve to, čo ho celkom neinteressovalo. Ona starala sa, aby sa zdala ľahostajnou, ale žiarlivosť, ktorá sa mi pod falošným úsmevom na tvári vyrážala a jeho chlipný pohľad rozčuľovaly ju. Videl som, že ako sa po prvý raz videli, jej oči zvláštne zahorely, medzi ním a ňou utvoril sa akoby elektrický prúd, vyvolávajúci akoby jednotnosť pohľadov a úsmevov. Keď sa ona červenala, i on sa červenal. Keď sa ona usmievala, i on sa usmieval. Pohovorili o hudbe, o Paríži, o všelijakých hlúposťach. On vstal, poberajúc sa preč, usmievajúc sa, s klobúkom na stehne, ktorým potrhával, stál, hľadiac tu na ňu, tu na mňa, akoby očakávajúc, čo urobíme. Pamätám túto chvíľu práve pre to, že v túto chvíľu mohol som ho nepozvať, a tak by ničoho nebolo. Ale pozrel som na neho, na ňu. ,Ani si len nepomysli, že by som žiarlil na teba,‘ povedal som jej v duchu; ,alebo že by som sa bál teba,‘ povedal som v duchu jemu a pozval ho, aby prišiel na večer s husľami a aby hral so ženou. Ona udiveno pozrela na mňa, začervenala sa a ako by sa bola zľakla, počala sa vyhovárať, že nehrá dosť dobre. Že sa takto zdráhala, to ma ešte väčšmi dráždilo a som ešte tuhšie nástojil. Pamätám na ten zvláštny pocit, s akým pozeral som mu na tylo, bielu šiju, odrážajúcu sa od čiernych vlasov, rozčesaných na obe strany, keď skackavou, akousi vtáčou chôdzou odchodil od nás. Nemohol som nepriznať sa sebe, že prítomnosť tohoto človeka ma trápila. Odo mňa závisí, myslel som si, zariadiť to tak, aby ho nikdy nebolo vidno. Ale zariadiť tak, to by znamenalo priznať sa, že sa ho bojím. Nie, nebojím sa ho, to by bolo príliš uponižujúce, hovoril som si. A hneď tam, v predsieni, vediac, že ma žena počuje, nástojil som na tom, aby teraz večer prišiel s husľami. Prisľúbil a odišiel.

Večer prišiel s husľami a hrali. Ale hra im dlho nešla, nemali tých nót, ktoré im boly treba, a ktoré mali, žena nemohla hrať bez prípravy. Veľmi som rád mal hudbu a páčila sa mi ich hra; napravoval som mu pultík a obracal strany. Aj zahrali čosi, akési piesne bez slov a sonátku Mozartovu. On hral znamenite a vládnul vo vysokom stupni tým, čo sa volá tónom; okrem toho mal jemný, ušľachtilý vkus, celkom nesvojský jeho charakteru.

Hral, rozumie sa, o moc lepšie, než moja žena, pomáhal jej a zároveň úctive chválil jej hru. Choval sa veľmi slušne. Žena sa zdala byť zaujatou jedine hudbou a bola veľmi prostá a prirodzená. A ja, hoc som sa pretvaroval, že ma zaujíma hudba, som celý večer, bez prestania, žiarlil boľastne.

Od prvého okamihu, ako sa mu oči stretly so ženinými, videl som, že žijúce v nich oboch zviera, nedbajúc na všetky okolnosti a čo na to svet povie, ozvalo sa v nich: ,slobodno?‘ a odvetilo: ,i veľmi.‘ Videl som, že on nijako neočakával, že nájde v mojej žene, moskovskej dáme, takú príťažlivú ženu, a veľmi sa tomu zaradoval. A ani zbly nepochyboval o tom, že ona súhlasí. Išlo len o to, aby neprekazil protivný muž. Keby som sám bol čistý, nerozumel by som to, ale ja som tiež, ako väčšina, myslel tak o ženách, kým som nebol ženatý, a následkom toho čítal som v jeho duši, ako z knihy. Trápilo ma hlavne to, že som videl neomylne, že ona neprechováva ku mne iného citu okrem ustavičnej rozdráždenosti, ktorá sa len zriedka kedy pretrhuje obvyklou smyselnosťou, a že tento človek i pre celú zovňajšiu elegantnosť, i pre novotu, a hlavne pre nepochybne veľký talent k muzike, pre sblíženie, ktoré chodí so spoločnou hrou, pre účinok, ktorý má hudba pre dostupné dojmom prírody, hlavne husle; že tento človek sa jej musel nielen páčiť, ale nepochybne, bez najmenšieho kolembania, musel zvíťaziť, zmäkčiť ju, okrútiť si ju okolo malíčka, usúkať z nej povraz, spraviť z nej všetko, čo len zachce. Ja som toto nemohol nevideť a hrozne som sa trápil. Ale vzdor tomu, alebo môž’byť, následkom toho, akási sila proti mojej vôli nútila ma byť k nemu nielen zvlášte úctivým, ale i láskavým. Či som to robil pre ženu, či pre neho, aby som ukázal, že sa ho nebojím, či pre seba, aby som klamal samého seba: neviem, len to viem, že som od samého prvého razu nemohol byť s ním úprimný. Preto abych sa nepoddal žiadosti okamžite ho zabiť, musel som ho laskať. Núkal som ho pri večeri drahými vínami, oduševňoval som sa jeho hrou, hovoril som s ním so zvláštnym laskavým úsmevom a pozval ho na nasledujúcu nedeľu na obed a ešte hrať so ženou. Povedal som, že pozvem daktorých z mojich známych, čo radi majú hudbu, aby ho prišli počúvať. Tak sa skončilo.

A Pozdnyšev v tuhom rozochvení premenil positúru a vydal svoj zvláštny zvuk.

— Podivná vec, ako účinkovala na mňa prítomnosť tohoto človeka, — počal opäť, zrejme premáhajúc sa, chtiac byť pokojným.

— Na druhý alebo na tretí deň po tom, vrátiac sa s výstavky domov, ako vojdem do predsiene, odrazu zacítim čosi ťažké: ako kameň zaľahlo mi na srdce, a nemôžem si vysvetliť, čo je to. A ono to bolo to, že ako som išiel cez predsieň, spozoroval som čosi, čo na neho upomínalo. Len v kabinete som si zodpovedal tú otázku, čo to bolo, a vrátil som sa do predsiene, abych sa presvedčil. Tak bolo, nemýlil som sa, visel tam jeho plášť. Viete, celkom módny plášť. (Všetkého, čo týkalo sa jeho, všímal som si neobyčajne pozorne, hoc som si toho nebol povedomý.) Spytujem sa: skutočne, tu je. Idem nie cez hosťovskú, ale cez klassnú izbu, do sály. Líza, dcéra, sedí pri knihe a pestúnka s maličkou pri stole vrtí akúsi pokrývku. Dvere do sály sú zavreté, počujem odtiaľ stejnomerné arpeggio a hlas jeho i jej. Naslúcham, ale nemôžem rozumeť.

Patrne zvučí fortepiano naschvál, aby zahlušilo ich slová, bozky… môž’byť. Bože môj, čo sa tu vzňalo vo mne! Ako si len spomeniem na to zviera, ktoré vtedy žilo vo mne, hrôza ma prechodí. Srdce mi odrazu stislo, zastavilo sa mi a búchalo ako kladivom. Hlavný pocit, ako i vždy v každej zlosti, bol: ľútosť nad sebou. ,Pred deťmi, pred pestúnkou!‘ myslel som si. Iste som bol strašný, lebo i Líza pozerala na mňa podivne. ,Čo mám robiť?‘ pýtal som sa sám seba. ,Či vojsť?‘ Nemôžem: ,Boh vie, čo vykonám. Ale nemôžem ani odísť.‘ Pestúnka pozerá na mňa tak, ako by rozumela moju situáciu. ,Tak je, musím vojsť,‘ riekol som a chytro som otvoril dvere. Sedel za fortepianom, bral tie arpeggio svojimi nahor prehnutými, velikými bielymi palcami. Ona stála v uhle royala nad roztvorenými nótami. Prvá ma zazrela, alebo začula, i pozrela na mňa. Či sa zľakla a len stavala sa, že sa nezľakla, a či sa naozaj nezľakla, avšak nestriasla sa, ani sa nepohnula, len sa začervenala, a i to potom.

— Aká som rada, že si prišiel; — nedohodli sme sa, čo máme hrať v nedeľu, — riekla takým tónom, akým by so mnou nehovorila, keby sme boli bývali sami. Toto, aj to, že hovorila my za seba i za neho, rozhorčilo ma. Mlčky som sa s ním pozdravil.

Potriasol mi ruku a hneď s úsmevom, ktorý sa mi jednoducho zdal byť posmešným, počal mi vysvetľovať, že doniesol nóty, aby sa naučili hrať na nedeľu, a že sa nemôžu dohodnúť, čo majú hrať: či ťažšie a klassickejšie, a síce Beethovenovskú sonátu s husľami, a či len drobnejšie kúsky. Všetko bolo tak prirodzené a prosté, že sa nedalo do ničoho zadrapiť, a pritom som bol presvedčený, že to bolo všetko nepravda, že sa dohovorili o tom, ako ma oklamať.

Jedna z najtrápnejších okolností pre žiarlivca (a žiarlivcami sú v našom spoločenskom živote všetci): sú isté svetské podmienky, pri ktorých sa dopúšťa najväčšia a najnebezpečnejšia blízkosť medzi mužom a ženou. Ten by sa stal smiešnym pred ľuďmi, kto by prekážal blízkosti na báloch, blízkosti doktorov s ich pacientkou, blízkosti pri zamestnaní umeleckom, maliarskom a hlavne hudebnom. Ľudia zabývajú sa po dvaja najušľachtilejším umením, hudbou; k tomu je treba istej blízkosti, a táto blízkosť naskrze nemôže sa odsúdiť a len hlúpy, žiarlivý muž môže v tom videť dačo neželateľného. A medzitým všetci vedia, že práve prostredníctvom týchto zamestnaní, obzvláštne hudby, povstáva väčšia čiastka cudzoložstva v našej spoločnosti. Ja som ich patrne pomiatol svojím nepokojom, ktorý sa mi vyrážal na tvári; dlho som nič nemohol preriecť. Bol som ako prevrátená fľaša, z ktorej voda preto netečie, lebo je príliš plná. Chcel som mu nadať, vyhnať ho, ale som cítil, že musím byť zase laskavým, ľúbezným s ním. A takým som i bol. Staval som sa, že schvaľujem všetko, zase následkom toho zvláštneho pocitu, ktorý ma nútil chovať sa k nemu s tým väčšou laskavosťou, čím trápnejšou mi bola jeho prítomnosť. Riekol som mu, že sa spolieham na jeho vkus, a jej radím to isté. Pobudnul ešte trošku, nakoľko bolo treba, aby zahladil ten nepríjemný dojem, keď som zrazu s naľakanou tvárou vošiel do izby a nemohol slova preriecť. Potom odišiel, predstierajúc, že sa teraz rozhodli, čo majú hrať zajtra. Bol som presvedčený o tom, že v porovnaní s tým, čo ich zajímalo, otázka, čo hrať, bola im celkom ľahostajnou.

So zvláštnou úctivosťou odprevadil som ho do predsiene (ako že neodprevádzať človeka, ktorý prišiel s tým úmyslom, aby porušil pokoj a pokazil šťastie celej rodiny!) Potriasol som mu so zvláštnou laskavosťou jeho bielu, mäkkú ruku.




Lev Nikolajevič Tolstoj

— jeden z najčítanejších ruských spisovateľov, románopisec, esejista, dramatik a filozof Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.