Zlatý fond > Diela > Kreutzerova sonáta


E-mail (povinné):

Lev Nikolajevič Tolstoj:
Kreutzerova sonáta

Dielo digitalizoval(i) Viera Studeničová, Eva Lužáková, Dušan Kroliak, Zuzana Rybárová, Petra Renčová, Katarína Kasanická, Kristína Woods.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 31 čitateľov

XXVI

— Na predposlednej stanici, keď konduktor prišiel odoberať lístky, sobral som si veci a vyšiel von ku hamovníku, a povedomie toho, že je už blízko rozhodnutie, ešte zväčšilo moje pobúrenie. Schytila ma zima, a čeľuste sa mi tak počaly triasť, že mi zuby klepaly. Mechanicky, spolu s ostatnými som vyšiel z nádražia, vzal som si voz, sadnul a odjachal. Viezol som sa, pozerajúc riedkych priechodzích a dvorníkov, a tiene, hádzané lampami a mojím letením, tu z predu, tu zo zadu, o ničom nemysliaci. Vezúc sa tak asi pol versty, počalo mi byť chladno na nohy, i prišlo mi na um, že som si vo vagóne stiahnul vlnené punčochy a položil ich do kapsy. Kde je kapsa, či je tu? Tu. A kde je kôš? Prišlo mi na um, že som celkom zabudol na batožinu, no spomenuv si a vytiahnuv poistku, rozhodnul som sa, že nestojí za to, aby sa vrátil pre ňu, i jachal som ďalej.

Nech sa namáham ako chcem, nemôžem sa rozpamätať na svoj vtedajší stav: čo som myslel, čo som chcel? ,nič neviem.‘ Len to pamätám, že som mal povedomie toho, že sa chystá čosi hrozného a veľmi vážneho v mojom živote. Či to vážné z toho vzniklo, že som tak myslel, a či z toho, že som tak tušil, , neviem.‘ Môž’ byť i to, že po tom, čo sa stalo, všetky predošlé chvíle v mojom spomínaní dostaly mračný odtienok. Doviezol som sa ku schodom. Bola jedna hodina. Niekoľko izvoščikov stálo u schodov a čakali na hostí, vidiac osvetlené okná (svietilo sa v našom byte, v sále a hosťovskej izbe). Neskúmajúc, prečo sa ešte svieti tak neskoro v našich oknách, v tomže stálom očakávaní čohosi strašného, vyšiel som na schody a zazvonil som. Lokaj, dobrý, starostlivý a veľmi hlúpy Jegor, otvoril. Prvé, čo mi do očí padlo, bol v predizbe na vešiaku medzi druhými šatami jeho kepeň. Mal som sa nad tým zadiviť, ale som sa nezadivil, lebo som to očakával. ,Tedy je to skutočne tak,‘ riekol som si. Keď som sa spýtal Jegora, kto je tu, povedal, že Truchačevský, spýtal som sa, či je tu ešte dakto? odvetil, že nikto. Pamätám, že mi to odvetil takým tónom, ako by ma chcel potešiť a rozptýliť pochybnosti, že je ešte dakto u nás. — Tak, tak, — hovoril som, akoby sebe. — A deti? — Chvalabohu, zdravé sú. Dávno spia.

Nemohol som ani vydýchnuť, ani zastaviť trasúce sa čeľuste. „Teda tak, nestalo sa, ako som ja myslel: predtým som myslel, že nešťastie, a ukázalo sa všetko dobre, po starom. A predsa, hľa, nenie po starom, ale všetko to, čo som si len predstavoval a myslel, čo som len tušil, je, hľa, skutočne tak. Veru je celkom tak…

Len-len že som nezaplakal, ale hneď mi diabol pošepkal: ,ty plač, vzdychaj, a oni pokojne rozídu sa, dôkazov nebude, ale večne budeš len pochybovať a mučiť sa.‘ Ľútosť k sebe ihneď zmizla a zjavil sa zvláštny cit radosti, že teraz bude konec môjmu trápeniu, že ju teraz môžem potrestať, môžem sa jej zbaviť, môžem popustiť úzdu svojej zlobe. Aj popustil som úzdu svojej zlobe a stal som sa zverom, ľútym a chytrým zverom. — Netreba, netreba, — riekol som Jegorovi, ktorý chcel ísť do hosťovskej izby, — ale vieš čo: choď, skoro vezmi izvoščika a choď na stanicu, tu máš recepis, dovez mi veci. Choď!‘ Odišiel si chodbou po kabát. Obávajúc sa, že ich splaší, išiel som za ním do jeho komory a počkal som, kým sa odel. Z hosťovskej, za druhou izbou, bolo počuť hovor a štrnganie nožov a tanierov. Jedli a nepočuli zvonec. ,Len aby nevyšli teraz,‘ myslel som si. Jegor si obliekol kabát s astrachánskym barančekom a odišiel. Vypustil som ho a zavrel za ním dvere, i počalo mi byť trápne, keď som pocítil, že som zostal samotný, a že musím hneď dačo robiť. Ako: ešte som nevedel. Len to som vedel, že je teraz všetkému konec, že pochybnosti o jej vine nemôže byť, a že ju hneď potrestám a urobím konec môjmu pomeru s ňou.

Predtým som ešte váhal, a hovoril som si: ,ale možno, je to nepravda, možno, že sa mýlim,‘ teraz už toho nebolo. Všetko bolo rozhodnuto neodvratne. Tajne odo mňa, je sama s ním, v noci! Už celkom zabudla na všetko! Alebo ešte horšie: náročky je taká smelá, drzá v zločine, aby táto jej drzosť slúžila ako znak nevinnosti. Všetko je jasné. Nieto pochybnosti. Bál som sa len toho, aby sa nerozutekali, nevymysleli ešte nový klam a nepozbavili ma takým spôsobom zrejmého zistenia viny, možnosti dokázať. A s tým úmyslom, aby som ich skorej pristihol, šiel som na palcoch do sály, kde sedeli, a síce nie cez hosťovskú, lež cez korridor a detskú izbu.

V prvej detskej izbe chlapci spali. V druhej detskej pestúnka zašuchotala, ako by sa prebudila; i prišlo mi na um, čo si pomyslí, keď všetko zvie, a taká ľútosť nad sebou ma prejala pri tejto myšlienke, že som sa nemohol zdržať plaču, a aby som nezobudil deti, vybehol som na palcoch na korridor a do svojho kabinetu, svalil som sa na diván a zaplakal.

Ja, statočný človek, ja, syn svojich rodičov, ja, celý život snívavší o šťastí rodinného života, ja, muž, ktorý som sa jej nestal nikdy neverným… I hľa! pätoro detí, a ona objíma muzikanta, preto že má červené gamby!

Nie, to nenie žena! To je suka, to je pľuhavá suka! Vedľa izby deti, ktoré že rada má, pretvarovala sa celý svoj život. Aj písať mi, čo mi to písala! A tak drzo hodiť sa okolo krku! Ale čože ja viem? možno, že to po celý čas tak bývalo. Možno, že ona dávno s lokajmi mala všetky deti, ktoré sa považujú za moje.

A zajtra bych bol prišiel, a ona so svojím účesom, so svojím driekom a lenivými graciósnymi pohybmi (videl som celú jej príťažlivú protivnú tvár) by ma privítala, ,a tento zver žiarlivosti naveky by mi sedel v srdci a rozrýval by mi ho. Čo si pomyslí pestúnka… Jegor… I chudinka Lízočka! Ona už trocha rozumie. A tá nestydatosť! A tá lož! A tá zvieracia smyselnosť, ktorú tak znám,‘ hovoril som si.

Chcel som vstať, ale som nemohol. Srdce mi tak bilo, že som sa nemohol na nohách udržať. Áno, mrtvica ma raní. Ona ma zabije. Jej len to treba. Čože je tej zabiť? Ale nie, to by jej bolo príliš výhodné, a toho potešenia jej nedožičím. Áno, ja sedím, a oni si tam jedia a smejú sa, a… Áno, vzdor tomu, že už nebola prvej sviežosti, nepohrdnul ňou, predsa nebola mrzká, a čo je hlavná vec, aspoň nebola nebezpečná jeho drahocennému zdraviu. A prečo som ju nezahrdúsil vtedy, riekol som si, spomenúc si tú chvíľu, keď som ju, pred týždňom, vyhnal z kabinetu a potom tĺkol náradie. Živo som sa rozpamätal na ten stav, v ktorom som bol vtedy; nielen že som sa rozpamätal, lež pocítil som tú istú potrebu biť, ničiť, kaziť, ktorú som cítil vtedy. Pamätám sa, ako sa mi zachcelo konať niečo, a všetky predstavy, okrem tých, ktoré boly potrebné k tomu konaniu, mi vyletely z hlavy. Prišiel som do toho stavu zvieraťa alebo človeka pod vplyvom fysického rozčulenia v čas nebezpečia, keď človek koná určite, nenáhliac sa, ale netratiac ani chvíle, a všetko len za jedným určitým cieľom.

Najprv čo som urobil, zobul som si čižmy a zostanúc len v punčochách, išiel som ku stene, nad divánom, kde mi visely flinty a nože, a vzal som krivý, damascenský nôž, ešte ani raz nepotrebovaný a veľmi ostrý. Vytiahnul som ho z pošvy. Pošva, pamätám, spadla za diván, a pamätám, že som si riekol: treba ju potom nájsť, ináčej sa ztratí. Potom som si sobliekol paletot, ktoré som po celý čas mal na sebe, a ľahko stúpajúc, len v punčochách, išiel som ta.




Lev Nikolajevič Tolstoj

— jeden z najčítanejších ruských spisovateľov, románopisec, esejista, dramatik a filozof Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.