Zlatý fond > Diela > Kreutzerova sonáta


E-mail (povinné):

Lev Nikolajevič Tolstoj:
Kreutzerova sonáta

Dielo digitalizoval(i) Viera Studeničová, Eva Lužáková, Dušan Kroliak, Zuzana Rybárová, Petra Renčová, Katarína Kasanická, Kristína Woods.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 31 čitateľov

II

Len čo starec vyšiel, hneď sa počal rozhovor, ozvali sa viacerí.

— Ten je ešte zo starého sveta, — preriekol prikaščik.

— Hľa, živý Domostroj![2] — riekla dáma. — Aký divoký pochop o žene a o manželstve!

— Áno, ďaleko sme my ešte od europského ponímania manželstva, — riekol advokát.

— Veď hlavná vec, čo nechápu takí ľudia, — riekla dáma, — je to, že manželstvo bez lásky nie je manželstvom, že len láska posväcuje manželstvo, a že opravdové manželstvo je len to, ktoré posväcuje láska.

Prikaščik počúval a usmieval sa, želajúci zapamätať si čím možno viacej z múdrych rečí, aby ich mohol použiť.

V prostried dáminej reči bolo počuť za mnou zvuk akoby pretrhnutého smiechu alebo fikania, a ohliadnuc sa, videli sme môjho súseda, šedivého osamotnelého pána s blyskavýma očima, ktorý počas rozhovoru, ktorý iste ho interessoval, nepozorovane pristúpil bližšie k nám. Stál, ruky mal na operadle lavice, bolo na ňom vidno, že je veľmi rozčúlený: bol červený v tvári a na líci kŕčovite sťahoval sa mu sval.

— Akáže to láska… láska… posväcuje manželstvo? — riekol, zajikajúc sa.

Dáma, vidiac rozčúlený stav hovoriaceho, hľadela mu odvetiť čím možno mäkšie a dôkladnejšie.

— Opravdová láska… Keď je táto láska medzi mužom a ženou, nuž je možné manželstvo, — riekla dáma.

— Áno, ale čo rozumeť pod opravdovou láskou? — trpko usmievajúc sa a nesmelo riekol pán s blyskavýma očima.

— Každý vie, čo je láska, — riekla dáma, iste chtiac prestať s ním hovoriť.

— A ja neviem, — riekol pán. — Musíte vysvetliť, čo vy rozumiete…

— Čo? — veľmi jednoducho, riekla dáma, ale zamyslela sa. — Láska… láska je dávať výlučnú prednosť jednomu alebo jednej pred všetkými ostatnými, — riekla.

— Dávať prednosť na koľký čas? Na mesiac? Na dva, či na pol hodiny? — preriekol šedivý pán a zasmial sa.

— Nie, dovoľte, vy iste o inom hovoríte.

— Nie, hovorím o tom samom.

— Oni hovoria, — vmiešal sa advokát do reči, ukazujúc na dámu, — že manželstvo má vyplývať, po prvé, z náklonnosti, lásky, ak sa vám tak páči, a jestli naozaj jest takej, nuž len v tom prípade predstavuje manželstvo samo sebou niečo, takrečeno, posvätného. Ďalej, že každé manželstvo, ktoré nezakladá sa na prirodzenej náklonnosti… láske, jestli chcete, nemá v sebe nič mravne záväzného. Či dobre rozumiem? — obrátil sa k dáme.

Dáma mu kývla hlavou, že dobre vysvetlil, čo myslela.

— Ďalej… — pokračoval v reči advokát, ale nervósny pán, ktorému teraz ohňom blčaly oči, iste ťažko zdržiaval sa a, nedajúc advokátovi dohovoriť, počal:

— Nie, ja o tom samom, o dávaní prednosti jednomu alebo jednej pred všetkými inými, ale sa len opytujem, na koľký čas trvá tá prednosť?

— Na koľký čas? Na dlho, dakedy na celý život, — riekla dáma, kývnuc pleciami.

— Veď to stojí len v románoch, ale v živote nikdy nebýva. V živote býva toto dávanie prednosti jednomu pred inými na roky, i to veľmi zriedka, častejšie na mesiace, ale najčastejšie na týždne, na dni, na hodiny, — hovoril on, iste znajúc, že zadiví všetkých svojím výrokom, i spokojný je s tým.

— Ale! čože vy! To je nie tak… Nie, dovoľte… — hovorili sme naraz všetci traja. Aj prikaščik vydal akýsi neschvaľujúci zvuk.

— Áno, ja viem, — prekrikoval nás šedivý pán, — vy hovoríte o tom, čo sa považuje za jestvujúce, ale ja hovorím o tom, čo naozaj jestvuje. Každý muž cíti to, čo vy láskou nazývate, ku každej peknej žene.

— Ale to je hrozná vec, čo povedáte! A jest medzi ľuďmi toho citu, ktorý sa nazýva láskou a ktorý oddáva sa nie na mesiace a roky, ale na celý život?

— Nie, niet ho. Ba keby sme i dopustili, že by muž dal prednosť jednej žene na celý život, nuž žena, podľa všetkej pravdepodobnosti, dá prednosť druhému, a tak vždy bolo i je na svete, — riekol a vytiahnuc si tašku na cigarety, počal si zapaľovať.

— Ale môže byť i vzájomné, — riekol advokát.

— Nie veru, nemôže byť, — odvetil on, — celkom tak, ako nemôže byť, aby v plnom voze hrachu dva vopred poznačené hrášky k sebe sa dostaly. A okrem toho, tu nie je len sama pravdenepodobnosť, tu je skutočné presýtenie. Milovať celý život jednu alebo jednoho, to je také, ako povedať, „že jedna sviečka bude horeť cez celý život,“ — hovoril on, tuho sa zapínajúc.

— Ale vy vše hovoríte o smyselnej láske. Vari nedopúšťate lásky, založenej na jednotnosti ideálov, na duševnom príbuzenstve? — riekla dáma.

— Duševné príbuzenstvo! Jednotnosť ideálov! opakoval on, vydávajúc svoj zvuk. — Ale tak nemajú prečo spolu spať (prepáčte mi hrubosť). Následkom jednotnosti ideálov líhajú si ľudia spolu spať, — riekol a nervósne sa zasmial.

— No dovoľte, — riekol advokát, — skutočnosť protirečí tomu, čo vy hovoríte. Vidíme, že manželstvá jestvujú, že celé ľudstvo, alebo aspoň jeho väčšina žije v manželstve a že mnohí poctive prežívajú dlhý manželský život.

Šedivý pán sa zase zasmial.

— Vy hovoríte, že manželstvo spočíva na láske, a keď ja vyslovujem pochybnosť o jestvovaní inej lásky, okrem smyselnej, vy mi dokazujete jestvovanie lásky tým, že jestvujú manželstvá. Veď manželstvá sú v našej dobe samý klam.

— Nie, dovoľte, — riekol advokát, — ja len to hovorím, že manželstvá jestvovaly a jestvujú.

— Jestvujú! Lenže prečo jestvujú? Manželstvá jestvovaly a jestvujú u tých ľudí, ktorí v manželstve vidia niečo posvätného. Sviatosť, ktorá zaväzuje pred Bohom. U tých manželstvá jestvujú. Ale my ženíme sa, nevidiac v manželstve ničoho, okrem pohlavného spojenia, a následok je klam alebo násilie. Muž i žena len klamú ľudí, že žijú v jednomanželstve, a žijú v mnohoženstve a mnohomužstve. To je mrzko, ale ešte ujde; no keď, ako to najčastejšie býva, muž i žena vzali na seba zovňajšiu záväznosť žiť spolu celý život, a od druhého mesiaca už jeden druhého nenávidí, želajú si rozísť sa a predsa len žijú spolu, vtedy z toho povstáva to strašné peklo, pred ktorým sa ľudia opíjajú, strieľajú, zabíjajú a otravujú seba i jeden druhého, — hovoril on vždy chytrejšie a chytrejšie, nedávajúc nikomu preriecť slova a vždy väčšmi a väčšmi sa rozohňujúc. Bolo trápno.

— Áno, bez otázky, bývajú v manželskom živote kritické episody, — riekol advokát, chtiac pretrhnúť nesvedčno prudký rozhovor.

— Ako vidím, poznali ste ma, — ticho a akoby uspokojeno riekol starý pán.

— Nie, nemám toho potešenia.

— To je nie veľké potešenie. Ja som — Pozdnyšev, ten, s ktorým stala sa tá kritická episoda, že zabil ženu, — riekol, obzerajúc si bystro každého zpomedzi nás.

Nikto nevedel, čo povedať, všetci mlčali.

— No všetko jedno, — riekol on, vydajúc svoj zvuk. — Ostatne, prepáčte mi! Nebudem vám prekážať.

— Ale nie, prosím… — sám neznajúc, čo hovorí, riekol advokát.

Ale Pozdnyšev, neslúchajúc ho, chytro sa obrátil a odišiel na svoje miesto. Pán s dámou si šepkali. Ja som sedel pri Pozdnyševovi a mlčal som, nevediac nič vymysleť, čo bych povedal. Čítať bolo tma, nuž som zažmúril oči a robil som sa, že chcem usnúť. Tak sme sa viezli mlčky do nasledujúcej stanice.

Na tejto stanici pán s dámou prešli do druhého vagóna, o čom vyjednávali už prv s konduktorom. Kupecký pomocník sa uložil na lavicu a zaspal. A Pozdnyšev vždy kúril a pil čaj, ktorý zavaril si ešte na predošlej stanici.

Keď som otvoril oči a pozrel na neho, on zrazu odhodlane a rozčúlene oslovil ma:

— Hádam je vám nepríjemno sedeť so mnou, keď viete, kto som? Tak odídem.

— Oj, nie! Čo sa vám robí?

— Nuž teda, či sa vám nebude páčiť? Len je prituhý. — Nalial mi čaju.

— Hovoria… a všetci luhajú.

— O čom to? — spýtal som sa.

— Nuž ešte vždy o tom istom: o tej ich láske a o tom, čo je to. Nechcete spať?

— Ani zďaleka.

— Nuž ak chcete, rozpoviem vám, ako som ja tou samou láskou bol privedený k tomu, čo sa mi stalo.

— Áno, ak vám je nie ťažko.

— Nie, ťažko mi mlčať o tom. Piteže čaj… či je prituhý?

Čaj bol naozaj ako pivo, ale vypil som ho čašu. V tú chvíľu prešiel konduktor cez vozeň. Zazeral na neho mlčky a len potom počal hovoriť, keď odišiel.



[2] „Domostroj“ je literárna ruská pamiatka, opisujúca priamo i nepriamo kultúrne pomery ruské XV. i XVI. stoletia. Je nim žene v rodine vykázané veľmi podriadené miesto; žena mužovi svojmu úplne je poddaná.




Lev Nikolajevič Tolstoj

— jeden z najčítanejších ruských spisovateľov, románopisec, esejista, dramatik a filozof Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.