ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

— Nuž teda rozpoviem vám… Ale naozaj chcete?

Opakoval som mu, že veľmi chcem. Pomlčal, potrel si rukama tvár a začal.

— Keď rozprávať, tak treba rozprávať od začiatku: treba rozpovedať, ako a prečo som sa oženil a akým som bol pred ženbou.

Žil som do ženby, ako žijú všetci, to jest v našom kruhu. Som zeman a kandidát universitný, a bol som predvoditeľom.^[3] Do ženby som žil, ako všetci žijú, to jest rozpustile, a bol som, ako všetci ľudia nášho kruhu, žijúc rozpustile, presvedčený, že žijem, ako sa má žiť. Myslel som o sebe, že som milučký človek, že som mravný človek. Nebol som svodcom, nemal som neprirodzených náklonností, nepovažoval som to za hlavný cieľ života, ako mnohí moji vrstovníci, ale oddával som sa prostopaši vážne, slušne, k vôli zdraviu. Vyhýbal som sa takým ženám, ktoré by ma mohly sputnať porodením dieťaťa alebo priľnutím ku mne. Avšak, možno, že som i mal deti a že daktoré ženy i priľnuly ku mne, ale ja som robil, ako by ich nebolo. A toto som považoval nielen za mravné, ale aj pyšný som bol na to…

Zastal, vydal svoj zvuk, ako vždy robieval, keď mu prišla vari nová myšlienka.

— Ale veď je v tomto najväčšia mrzkosť, — skríknul. — Veď spustlosť nie je v niečom fysickom, veď nijaká fysická ohyzdnosť nie je spustlosťou; skutočná spustlosť je práve v oslobodení sa od mravného pomeru k žene, s ktorou prichádzaš do fysického obcovania. A toto oslobodenie sa počítal som si za zásluhu. Pamätám sa, ak som sa raz trápil, nestihnúc zaplatiť žene, ktorá pravdepodobne z lásky sa mi oddala, a uspokojil som sa, len keď som jej poslal peniaze a tým jej ukázal, že mravne nijak necítim sa sviazaným s ňou… Neprikyvujte, ako by ste súhlasili so mnou! — odrazu skríkol na mňa. — Veď ja to viem. Vy všetci, aj vy, v najlepšom prípade, jestli nie ste riedkou výnimkou, máte tie isté náhľady, aké som ja mal. No všetko jedno, odpusťte mi, — pokračoval, — ale o čo ide, to je strašné, strašné, strašné!

— Čo je strašné? — spýtal som sa.

— Tá hĺbka poblúdenia, v ktorej žijeme dotyčne žien i pomeru k nim. Ja veru nemôžem pokojne hovoriť o tom, a nie preto, že sa mi prihodila táto episoda, ako on povedal, ale preto, že odvtedy, ako sa mi prihodila táto episoda, otvorily sa mi oči, i uzrel som všetko celkom v inom svetle. Všetko naopak, všetko naopak!…

Zapálil si cigarettu a oprúc sa lakťami o kolená, počal hovoriť.

Potme som mu nevidel tvár, len som počul medzi rachotením vozňa jeho prenikavý a príjemný hlas.