ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

— Hej, vždy sa dám zachvátiť, — počal. Všeličo som premyslel. Na všeličo hľadím inakšie a všetko sa mi chce povedať. Nuž teda, počali sme žiť v meste. V meste môže človek prežiť 100 rokov a nespamätá sa, že už dávno umrel a zhnil. Zabývať sa so samým sebou nieto kedy — všetek čas je okkupovaný. Zamestnanie, spoločenské styky, zdravie, umenie, zdravie detí, výchova. To treba prijímať jedných druhých, ísť k jedným druhým; to treba pozreť onú herečku, počuť onoho alebo onú. Veď v meste jesto v každý okamžik jedna alebo i dve, tri znamenitosti, ktoré neslobodno premeškať. To treba liečiť seba, toho alebo onoho, to učitelia, repetítori, guvernantky, a život je prázdnou púšťou. Nuž teda tak sme žili a cítili menej boľastí od spolužitia. Okrem toho, v prvé časy sme boli zvláštne zaneprázdnení, prišlo sa nám zariadiť v novom meste, na novom byte, a k tomu ešte prevážania z mesta do dediny a z dediny do mesta.

Prežili sme ešte jednu zimu, a na druhú zimu prihodila sa ešte nasledujúca, zdanlive malicherná okolnosť, ale táto okolnosť to bola, ktorá vyzvala všetko, čo sa stalo.

Bola chorá, a doktori jej zakázali rodiť a naučili ju spôsob. Mne to bolo odporné. Bojoval som proti tomu, ale ona ľahkomyseľne a tvrdošijne stála na svojom, i pokoril som sa; posledné ospravedlňovanie sviňského života — deti — sa ztratilo, a život sa stal ešte hnusnejším.

Sedliakovi, robotníkovi sú deti potrebné: hoc mu je ich aj ťažko vychovať, ale sú mu potrebné, a preto jeho manželské styky dajú sa ospravedlniť. Ale nám, ľuďom, ktorí máme deti, sú deti nepotrebné, ony sú zbytočná starosť, výdavok, spoludedičia, ony sú na ťarchu. I nieto vôbec žiadneho ospravedlnenia nášho sviňského života. Alebo umele pozbavujeme sa detí, alebo hľadíme na deti ako na nešťastie, ako na následok nepozornosti, a to je ešte hanebnejšie.

Ospravedlnenia niet. Avšak my sme tak mravne klesli, že ani necítime potrebu ospravedlňovania.

Väčšina terajšieho vzdelaného sveta oddáva sa tejto prostopašnosti, zkazenosti bez najmenšieho hryzenia svedomia.

Nemá nás čo hrýzť, lebo svedomia v našom svete nieto vôbec, vyjmúc — jestli to možno tak nazvať — svedomia verejnej mienky a trestného zákona. Ale tu neprestupuje sa ani jedno ani druhé: svedomie si robiť pred spoločnosťou netreba — všetci tak robia: i Mária Pavlovna, i Ivan Zacharyč. A inak iba zväčšovať počet žobrákov alebo pozbavovať seba možnosti spoločenského života… Svedomie si robiť pred trestným zákonom, alebo báť sa ho, tiež netreba. To len sprosté dievky a vojenky^[7] hádžu deti do studní a do jazier, tie, to sa rozumie, treba zavierať do temnice, ale u nás robí sa všetko v pravý čas a hladko.

Tak sme prežili ešte dva roky. Prostriedok doktorov počal zrejme účinkovať: fysicky sa popravila a opeknela, ako posledná krása leta. Cítila to a zabývala sa so sebou. Vyvinula sa v nej akási vyzývavá krása, znepokojujúca ľudí. Bola v plnej sile 30-ročnej nerodiacej, vypasenej a rozdráždenej ženy. Pohľad na ňu nadháňal nepokoj. Keď prešla pomedzi mužov, priťahovala k sebe ich zraky. Bola ako vypočinutý, bujný ťažný kôň, ktorému vzali uzdu. Uzdy nemala žiadnej, ako jej nemá 99 percent našich žien. A ja som cítil, že i mne bolo hrozne.