ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Vošiel konduktor, a spozorovav, že nám svieca dohára, zadusil ju a nezažal novú. Vonku počínalo svitať. Pozdnyšev mlčal, ťažko vzdychajúc, po celý čas, kým bol vo vagóne konduktor. Iba keď konduktor vyšiel, pokračoval v rozprávaní, a v polotmavom vagóne bolo počuť len tresk skiel pohybujúceho sa vagóna a rovnomerné chrápanie prikaščika. V polosvetle úsvitu nebolo celkom vidno Pozdnyševa. Bolo počuť iba jeho hlas, ktorý čím ďalej, tým väčšmi chvel sa utrpením.

— Bolo mi treba viezť sa 35 verst na koňoch a 8 hodín po železnici. Na koňoch bola cesta utešená. Bol chladný jasenný čas, slnce jasne svietilo. Viete ten čas, keď sa koľaje vytláčajú do mokrej cesty. Hladké cesty, jasné slnce, svieži vzduch. V koči viezť sa bolo dobre. Keď sa rozbrieždilo a ja pohnul som sa, uľahčilo sa mi. Hľadiac na kone, na polia, na ľudí, ktorých sme stretali, zabúdal som, kam idem. A bolo mi neobyčajne radostno tak zabúdať sa. A keď som si spomenul, kam idem, riekol som si: „Potom sa ukáže, nemysli na to.“ V polovic cesty ku všetkému stala sa nehoda, ktorá ma zdržala na ceste a ešte väčšmi rozptýlila moju myseľ: koč sa polámal, treba ho bolo opraviť. Táto nehoda s kočom mala veľký význam, lebo ona bola príčinou, že som neprišiel do Moskvy o 5-tej, ako som počítal, ale o 12-tej a domov o jednej, poneváč som nedošiel na rýchlovlak, ale musel som už ísť iba osobným vlakom. Posielanie po voz, poprávanie, platenie, čaj v hostínci, rozhovor s dvorníkom — všetko to mi ešte väčšmi rozptyľovalo myseľ. Keď sa mrkalo, všetko bolo hotové, zase som sa pohnul, a v noci sa viezlo ešte lepšie, ako vo dne. Bol nový mesiac, slabý mráz, ešte dobrá cesta, kone, veselý pohonič, a ja som sa viezol, kochal sa, skoro ani nemysliac na to, čo ma očakáva, alebo práve preto obzvlášte kochal som sa, že som vedel, čo ma očakáva, i lúčil sa s radosťami života. Ale ako som sišiel s voza, zaraz pominul tento môj pokojný stav, táto možnosť ututlať svoj cit. Akonáhle som vstúpil do vagóna, všetko sa premenilo. Táto 8-hodinová cesta po železnici bola mi čímsi strašným, čo nezabudnem celý svoj život. Či od toho, že, sadnúc si do vagóna, živo som si predstavil, že som už ako doma, či od toho, že železnica tak dráždivo pôsobí na ľudí, dosť na tom, od tej chvíle, ako som vysadnul do vagóna, nemohol som zmôcť svoju fantásiu, a ona neprestajne a s neobyčajnou krikľavosťou počala mi maľovať obrazy, podnecujúce žiarlivosť vo mne, jeden obraz za druhým, a všetky o tom istom, o tom, čo sa tam bezo mňa deje, i ako sa mi stala nevernou. Horel som nevôľou, zlosťou, cíťac už akési omámenie od svojho uníženia. Pozerajúc na tieto obrazy, nemohol som sa odtrhnúť od nich, nemohol sotreť ich, nemohol nevyludzovať ich. Ale to nebolo všetko, čím viac som pozeral na tieto vysnívané obrazy, tým pevnejšie som veril v ich skutočnosť. Živosť, s ktorou sa mi predstavovaly, slúžila akoby za dôkaz, že to, čo som sníval, je ozajstná skutočnosť. Akýsi diabol, práve proti mojej vôli, vymýšľal a našepkával mi najhroznejšie predstavy. Prišiel mi na myseľ dávnejší rozhovor s bratom Truchačevského, a s akýmsi vytržením rozdieral som si srdce týmto rozhovorom, poťahujúc ho na Truchačevského a svoju ženu.

Bolo to dávno, ale spomenul som si to. Brat Truchačevského, pamätám, raz na otázku o tom, či chodí do vykričaných domov, odvetil mi, že poriadny človek nebude chodiť ta, kde si môže utŕžiť nemoc a kde je špinavo a hnusno, keď vždy možno najsť poriadnu ženu. A hľa, jeho brat našiel moju ženu. Pravda, ona už nie je v prvom kvete, po strane jej chybí jeden zub, je trošku tučná, myslel som miesto neho, ale čo urobíš, musíš sa uspokojiť tým, čo máš. Áno, on sa uponižuje k nej, že si ju berie za milenku, hovoril som si. Pritom nie je nebezpečná… ,Nie, to je nemožno!’ zhroziac sa hovoril som si. Nič takého sa nestalo, nič! Ani niet nijakých príčin predpokladať čosi takého. Či mi nehovorila, že i len sama myšlienka, že môžem žiarliť na neho, je pre ňu ponížením? ,Hej, ale ona luže, vždy luže!‘ zakričal som, a počalo sa zase… Cestujúci boli v našom vagóne len dvaja: starenka s mužom, oba veľmi neshovorčiví, aj tí sosadli na jednej stanici, a zostal som samotný. Bol som ako zviera v klietke: tu som skočil a pristúpil k obloku, tu, tackajúc sa, počal som chodiť po vagóne, chcejúc ho poháňať; ale vagón so všetkými lavicami a oblokami ustavične celkom tak drkotal, ako tento náš…

A Pozdnyšev vskočil, urobil pár krokov a zase si sadnul.

— Oj, bojím sa ja, bojím vagónov železničných, strach ma prejíma. Hej, to je hrôza! — pokračoval. — Hovoril som si: budem mysleť o inom. No trebárs o hostinskom, u ktorého som pil čaj. I hľa, pred oči mi vystupuje dvorník s dlhou bradou a jeho vnuk: chlapec, vrstovník môjmu Vasiovi. Môj Vasia? On uvidí, ako muzikant bozkáva jeho mať. Čo sa stane v jeho biednej duši? Ale čo je jej po tom! Ona miluje. A znovu počalo sa to vo mne búriť. Nie, nie… No budem mysleť o prehliadke nemocnice. Hej, ako sa včera chorý na doktora žaloval. A doktor má také fúzy, ako Truchačevský. A ako on chytro… oni ma oba klamali, keď hovoril, že on odcestuje. A zase sa počínalo. Všetko, na čo som myslel, súviselo s ním. Hrozne ma bolelo. Moje trápenie hlavne v tom záležalo, že som nevedel, pochyboval, bol v rozpakoch, neznal, či ju mám ľúbiť, či nenávideť. Trápenie moje záležalo v akomsi podivnom cite a v nenávisti spoznania toho, že som ponížený a on že zvíťazil, k nej však som cítil strašnú nenávisť. „Nemožno, aby som svojmu životu konec urobil a ju tak nechal, musí potrpeť, hoc len troška, aspoň aby pochopila, že som ja trpel,“ hovoril som si. Vystupoval som na všetkých staniciach, aby som sa povyrazil. Na jednej stanici som v buffete videl, že pijú, ihneď som si i ja vypil vodky. Pri mne stál žid, a tiež pil. Dal sa so mnou do reči, a ja, aby som len sám nezostal vo svojom vagóne, išiel som s ním do jeho špinavého, zafajčeného a zasmeteného vagóna tretej triedy. Tam som si sadol vedľa neho, a on mnoho o čomsi táral a rozprával anekdoty. Počúval som ho síce, ale som nemohol pochopiť, čo rozpráva, poneváč som ďalej rozmýšľal o svojom. Zbadal to, i počal požadovať odo mňa, aby som dával pozor; tu som vstal a odišiel zase do svojho vagóna. ,Treba dobre uvážiť,‘ hovoril som si, ,či je to pravda, čo si myslím, a či mám príčinu, abych sa takto mučil.‘ Sadnul som si, chtiac pokojne rozmýšľať, ale hneď, namiesto pokojného rozmýšľania, zase sa začalo to isté: miesto uvažovania samé obrazy a fantásie. ,Koľko ráz som sa takto mučil,‘ hovoril som si (prišly mi na um predošlé podobné prípady žiarlivosti), a potom zo všetkého nič nevyšlo. Tak bude i teraz, hádam, ba naisto, nájdem ju pokojne spiacu; zobudí sa, zaraduje sa mi, a z rečí, z pohľadu vycítim, že ničoho nebolo a všetko toto je hlúposť. Ó, ako by to bolo dobre!… ,Ale nie, to príliš často bývalo, a teraz toho už nebude!‘ — hovoril mi akýsi hlas, a zase sa to počalo. To, hľa, bola moja poprava! Neviedol by som do syfilitického špitála mladého človeka, aby mu odpadla chuť od ženy, ale k sebe, do svojej duše, aby sa podíval na tých diablov, ktorí ju rozrývali. Veď to bolo hrozné, že som si uznával nepochybné, plné právo na jej telo, ako by to bolo moje telo, a zároveň som cítil, že ja nemôžem vládnuť týmto telom, že je ono nie moje, a že si ona môže s ním počínať ako chce, a chce počínať s ním nie tak, ako ja chcem. A ja ničoho nemôžem urobiť ani jej, ani jemu. On, ako Vaňka kľučiar pod šibenicou, zaspieva si pesničku o tom, ako sa medové ústa bozkávaly… atď. A on vyhrá. A s ňou ešte menej môžem dačo počať. Ak neurobila, ale len chce, ,a ja viem, že chce,‘ nuž je ešte horšie, lepšie by bolo, keby bola urobila, aby som vedel, aby nebolo neistoty. Nebol by som mohol povedať, čoho som si želal. Ja som si želal, aby ona nechcela to, čo musela chceť. Bola to opravdová šialenosť.