ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Vošli dvaja passažíri a počali sa usadzovať na ďalšej lavici. On mlčal, kým sa tí usadzovali, ale akonáhle stíchli, pokračoval, patrne ani na chvíľku netratiac niť svojej myšlienky.

— Veď je to najhnusnejšie — počal: — že v teorii predpokladá sa, že je láska čosi ideálneho, vznešeného, a v praxi láska je niečo mrzkého, sviňského, o čom i hovoriť i mysleť je mrzko a hanba. Veď je to nie darmo od prírody tak zariadené, že je mrzko a stydno. A keď je mrzko a stydno, nuž to tak i ponímať treba. Ale tu naopak, ľudia tvária sa, že mrzké a stydné je krásné a vznešené. Aké boly prvé príznaky mojej lásky? Nuž tie, že som sa oddával zvieracím prebytkom, a pritom som sa za ne nielen nehanbil, ale pre čosi ešte som bol hrdý na možnosť týchto fysických prebytkov, nemysliac pritom ani zbly na jej duševný život, ba ani na jej fysický život. Divil som sa, odkiaľ sa brala zloba medzi nami, a vec bola celkom jasná: zloba táto nebola ničím inším, ako protestom ľudskej prírody proti zvieraťu, ktoré ju dusilo.

Divil som sa našej vzájomnej nenávisti. A veď to nemohlo byť inakšie. Táto nenávisť nebola inším, ako vzájomnou nenávisťou dvoch účastníkov viny — i za svádzanie, i za účasť vo vine. Akože by to nebola vina, keď ona, chudinka, otehotnela už v prvý mesiac, ale náš sviňský život trval ďalej? Myslíte si, že sa oddiaľujem od predmetu? Ani na vlas! Ja vám to všetko rozprávam, ako som zabil svoju ženu. Pred súdom sa ma spytujú, čím, ako som zabil ženu?… Hlupáci, myslia, že som ju zabil vtedy, nožom, 5. októbra. Nezabil som ju vtedy, ale omnoho včaššie. Celkom tak, ako všetci teraz zabíjajú, všetci, všetci…

— A to ako? spýtal som sa.

— Veď to je divno, že nikto nechce vedieť o tom, čo je tak jasné a zrejmé, o čom by mali vedieť a kázať lekári, ale o čom oni mlčia. Veď je to veľmi jednoduché. Muž i žena sú stvorení tak, ako zviera, tak, že po telesnej láske začína sa tehotenstvo, potom pridájanie, také stavy, v ktorých žene, takže ako i jej dieťaťu, telesná láska škodí. Žien i mužov je rovný počet. Čo z toho nasleduje? Zdá sa, že je to jasné. A netreba veľkej múdrosti, aby sa z toho urobil záver, ktorý robia zvieratá, t. j. zdržanlivosť. Ale nie. Veda našla akési leukocyty, ktoré behajú v krvi, a všelijaké nepotrebné hlúposti, a toto nemohla pochopiť. Aspoň nepočuť, že by to hovorila.

Nuž hľa, ženám nepozostáva iné, len buď urobiť zo seba netvor, zničiť alebo ničiť v sebe, podľa potreby, spôsobnosť byť ženou, t. j. matkou, k vôli tomu, aby muž mohol pokojne a ustavične požívať; buď druhý východ, to nie je východ, lež prosté, hrubé prestúpenie zákonov prírody, ktorého sa dopúšťajú vo všetkých takzvaných čestných rodinách. A to je ten, že žena, napriek svojej prírode, musí byť zajedno i tehotnou, i dojkou i milenkou, musí byť tým, do čoho sa nespúšťa ani jedno zviera. Ani sily jej nemôžu na to stačiť. A preto panujú v našom stave hysteria, choroby nervové, a v ľude klikuše.^[4] Všimnite si, dievčatá, čisté, nemajú klikušestva, len ženy, a síce ženy, ktoré žijú s mužmi. Tak je to u nás. Celkom tak je to i v Europe. Všetky nemocnice pre hysterické sú plné žien, prestupujúcich zákon prírody. Avšak klikuše a pacientky Charcota, to sú celkom skaličené, a polokalík žien je plný svet. Ved si len treba pomysleť, aký veľký process sa deje v žene, keď nosí pod srdcom dieťa, alebo dojí narodivšie sa dieťa. Rastie to, čo je pokračovaním nás, zámena naša. A tento svätý process sa ruší — a čím? strašno len pomysleť!… A vykladajú o slobode, o právach ženy. To je práve tak, ako by ľudojedi kŕmili zajatých ľudí na zjedenie a zároveň by ich ubezpečovali, že sa starajú o ich práva a slobodu.

Všetko toto mi bolo nové a prekvapilo ma.

— Tak akože? Jestli je to tak, to — riekol som — z toho nasleduje, že milovať ženu možno raz za dva roky, a muž…

— Mužovi je to nevyhnuteľné, — skočil mi do reči. — Opäť milí žreci vedy uistili všetkých. Vštiepte človeku, že mu je nevyhnuteľná pálenka, dohán, opium, a všetko to mu bude nevyhnuteľné. Vychodí, že Boh nerozumel, čo je potrebné, a preto, nespýtajúc sa čarodejníkov, zle zariadil svet. Prosím, podívajte sa, to sa nesrovnáva. Mužovi je potrebné, nevyhnuteľné, ako rozhodli oni, ukájať svoju chlipnosť, a tu zamiešalo sa rodenie a pridájanie detí, ktoré oboje prekáža ukájaniu tejto potrebnosti. Ako je to? Len sa spýtať čarodejníkov, oni to zariadia. Oni i vymysleli. Ach! Kedyže sa shodia títo čarodejníci s trónu so svojím, klamstvom? Svrchovaný je čas! Už to ta došlo že sa šalejú a strieľajú, a všetko pre to. A akože to môže i byť inakšie. Zvieratá, ako by vedely, že potomstvo zachováva ich rod, pridŕžajú sa istého zákona v tomto ohľade. Len človek toho znať nezná a ani nechce znať. Ten sa stará len o to, aby mal čím viacej pôžitkov. A kto je to? Kráľ tvorstva, človek! Veď si všímnite, zvieratá sa schodia len vtedy, keď môžu splodiť potomstvo, a hnusný kráľ tvorstva, vždy, len aby bolo príjemné. A málo toho, ešte povznáša toto opičie remeslo v perlu stvorenia, v lásku. A v mene tejto lásky, t. j. neplechy, hubí — čo? — polovicu pokolenia ľudského. Zo všetkých žien, ktoré by maly byť pomocnicami v hnutí človečenstva ku pravde a blahu, on v mene svojej potechy nerobí pomocníc, lež nepriateľov. Podívajte sa, kto hatí všade postup ľudstva napred? Ženy. A prečo sú ony také? Nuž len pre toto. Tak veru, tak veru, — opakoval niekoľko ráz a počal sa hnieždiť, vyberať cigaretty a kúriť, iste želajúc sa trošku upokojiť.