Zlatý fond > Diela > Kreutzerova sonáta


E-mail (povinné):

Lev Nikolajevič Tolstoj:
Kreutzerova sonáta

Dielo digitalizoval(i) Viera Studeničová, Eva Lužáková, Dušan Kroliak, Zuzana Rybárová, Petra Renčová, Katarína Kasanická, Kristína Woods.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 31 čitateľov

XXVII

— A prikradnúc sa potichu, zrazu som otvoril dvere. Pamätám sa na výraz ich tvárí. Pamätám sa na ten výraz, lebo ten výraz mi spôsobil trápnu radosť. Bol to výraz úžasu. A toho mi aj bolo treba. Nikdy nezabudnem ten výraz zúfalého úžasu, ktorý vystúpil v prvú sekundu na tvári oboch, ako ma zazreli. On sedel, zdá sa mi, za stolom, ale ako ma zazrel či počul, vyskočil a postavil sa chrbtom ku kasni. Na tvári sa mu vyrážal jedine úžas veľmi určitý. Na jej tvári bol tenže výraz úžasu, ale zároveň bolo videť aj iné. Keby bol býval len sám výraz úžasu, možno by sa nebolo stalo to, čo sa stalo; ale vo výraze jej tváre bolo; aspoň mne sa zdalo byť v prvý okamžik, bolo ešte rozhorčenie, nespokojnosť s tým, že prerušili jej opájanie sa láskou a jej šťastie s ním. Zdalo sa, ako by jej nič nechybelo okrem toho, aby jej neprekážali v tom šťastí. Oba výrazy len okamžik trvaly na ich tvárach. Výraz úžasu na jeho tvári hneď sa premenil na výraz otázky: či možno luhať a či nie? Ak možno, treba začať. Ak nie, nuž treba začať dačo iné. Ale čo?… On tázave pozrel na ňu. Na jej tvári výraz hnevu a rozhorčenia premenil sa, ako sa mi zdalo, keď pozrela na neho; v starosť o neho.

Za okamžik som zastal vo dverách, držiac nôž za chrbtom.

V tento okamžik sa on usmial a smiešne ľahostajným tónom počal: ,My sme hrali.‘

,Veru som ťa nečakala!‘ v túže chvíľu povedala ona, napodobujúc jeho tón. Ale ani jeden z nich nedohovoril: tá istá zúrivosť, ktorú som pred týždňom pocítil, ma napadla. Zase som pocítil potrebu ničenia, násilia a vytrženia zúrivosti, a oddal som sa mu. Počalo sa to druhé, čoho sa on bál, čo zrazu roztrhalo všetko, čo hovorili. Hodil som sa k nej, ešte vždy skrývajúc nôž, aby mi neprekazil bodnúť ju do boku pod prsia. Vybral som si toto miesto zo samého počiatku. V tú chvíľu, ako som sa hodil k nej, on zbadal, a čoho som nijak od neho neočakával, chytil ma za ruku a skríknul: ,spamätajte sa, čo vy!… Ľudia!…‘

Vytrhol som ruku a mlčky hodil som sa naňho. Oči sa nám stretly, on zrazu zbľadnul, oči sa mu zaliskly akosi zvláštne, a, čoho som nijak neočakával, šmyknul sa pod piano, ku dverám. Hodil som sa za ním, ale na ľavej ruke zavisla mi ťarcha. To bola ona. Chcel som sa jej vytrhnúť. Ešte sa mi tuhšie ovesila a nepustila ma. Táto neočakávaná prekážka, ťarcha a protivné mi dotknutie sa jej, ešte ma väčšmi rozpálily. Cítil som, že som celý zúrivý, a musel som byť hrozný, a radoval som sa tomu. Rozohnal som sa z celej sily ľavou rukou a lakťom som ju trafil práve do tváre. Skríkla a vypustila mi ruku. Chcel som bežať za ním, ale prišlo mi na um, že by bolo smiešno, kebych bežal v punčochách za frajerom svojej ženy, a ja nechcel som byť smiešnym, lež strašným. Vzdor hroznej zúrivosti, v akej som bol, pamätal som po celý čas na to, aký dojem robím na druhých, a ešte aj týmto dojmom čiastočne som sa riadil. Obrátil som sa k nej. Padla na pohovku, a siahnuc rukou na oči, po ktorých som ju udrel, pozerala na mňa. Na tvári sa jej javil strach a nenávisť proti mne, nepriateľovi, ako u potkana, keď zodvíhajú pascu, do ktorej sa chytil. Aspoň ja som nič iného nevidel na nej, okrem tohoto strachu a nenávisti proti mne, ktoré musela vyzvať láska k druhému. Ale ešte bych sa bol hádam zdržal a nebol bych vykonal to, čo som vykonal, keby bola mlčala. Ale odrazu počala hovoriť a chytať ma rukou za ruku s nožom.

,Spamätaj sa! Čo to robíš? Čo je s tebou? Nič sa nestalo, nič. Prisahám.‘

Bol by som ešte poshovel, ale tieto jej posledné slová, podľa ktorých som zatváral na opak, to jest, že všetko sa stalo, vyvolaly odvetu. A odveta musela zodpovedať tej nálade, do ktorej som sa priviedol, ktorá stále stúpala crescendo a musela trvať a tiež i rásť. Zúrivosť má tiež svoje zákony.

,Neluhaj, pľuha!‘ zavyl som a ľavou rukou som ju chytil za ruku, ale vytrhla sa mi. Vtedy ja, vždy ešte nevypúšťajúc nôž, chytil som ju ľavou rukou za hrdlo, prevalil horeznačky a počal škrtiť. Aký hrubý krk mala… Chytila ma oboma rukama za ruky, chcela si ich odtrhnúť od hrdla, a ja, ako by som len na to čakal, z celej sily som ju bodnul nožom do ľavého boku, niže rebier.

Keď ľudia tvrdia, že v návale zúrivosti nevedia, čo robia, nuž to je hlúposť, nepravda. Ja som vždy vedel, a ani na sekundu som neprestával vedieť, čo robím. Čím väčšmi som v sebe rozduchoval oheň zúrivosti, tým jasnejšie žiarilo vo mne svetlo povedomia, pri ktorom nemohol som nevideť všetko to, čo som robil. V každú sekundu som vedel, čo robím. Nemôžem povedať, že bych bol vedel vopred, čo budem robiť, ale v tú sekundu, keď som robil, ba zdá sa mi, i troška vopred, som vedel, čo robím, akoby preto, aby som sa mohol pokajať, aby som si mohol povedať, že som mohol prestať. Vedel som, že vrážam niže rebier a že nôž vojde. V tú chvíľu, keď som to robil, som vedel, že robím čosi strašného, takého, čo som nikdy nerobil a čo bude mať strašné následky. Ale to povedomie mihlo sa ako blesk, a za povedomím hneď nasledoval čin. Činu som si bol povedomý neobyčajne jasno. Počul som a pamätám sa na okamžitý odpor mídra a ešte čohosi a potom na vrytie sa noža do mäkkého. Chytila rukama nôž, porezala si ich, ale nezadržala ho.

Dlho potom v žalári, potom, keď som sa mravne preporodil, myslel som o tejto chvíli, pripamätúval som si, čo som mohol a uvažoval. Pamätám sa na okamžik, len na ten okamžik, ktorý predchádzal činu, na hrozné povedomie toho, že zabíjam, že som zabil ženu, bezochrannú ženu, svoju ženu! Na hrôzu tohoto povedomia sa pamätám, a z toho súdim, ba i pamätám sa nejasno, že votknúc nôž, hneď som ho vytiahol, želajúc napraviť to, čo som vykonal, a prestať. Sekundu som stál nepohnuto, očakávajúci, čo príde, čo bude, či možno to napraviť.

Ona vskočila na nohy, skríkla: ,Pestúnka! zabil ma!‘

Pestúnka, ktorá začula hrmot, stála vo dverách. Stál som ešte vždy, čakajúc a neveriac. Ale v tom zpod jej mídra vyrinula sa krv. Len vtedy som pochopil, že sa to už nedá napraviť, a hneď som rozsúdil, že ani nie je toho treba, že som práve to chcel, a že som to musel vykonať. Počkal som, kým padla, a pestúnka s krikom ,ľudia Boží!‘ pribehla k nej, a len potom som zahodil nôž preč a odišiel z izby.

,Nesmiem sa rozčuľovať, musím vedieť, čo robím,‘ riekol som si, nehľadiac na ňu, ani na pestúnku. Pestúnka kričala, volala slúžku. Prešiel som cez chodbu a, poslav slúžku, vošiel som do svojej izby. Čo teraz robiť? spýtal som sa a hneď som pochopil, čo. Vojdúc do kabinetu, rovno som išiel ku stene, sosňal s nej revolver, poobzeral ho, bol nabitý a položil som ho na stôl. Potom som vyňal pošvu zpoza divána a sadol som si na diván.

Dlho som tak sedel. Na nič som nemyslel, na nič nespomínal. Počul som, že tam nejaký hurt robili. Počul som, ako prišiel ktosi a ešte ktosi. Potom som počul i videl, ako Jegor doniesol môj privezený kufor do kabinetu. Ako by to bolo dakomu potrebné!

,Počul si, čo sa stalo?‘ riekol som. ,Povedz domovníkovi, aby dali znať policii.‘ Nič neodpovedal a odišiel. Vstal som, zaprel dvere, vyňal cigarettu a zápalky a počal som kúriť. Nedokúril som cigarettu, ako ma zachvátil a premohol spánok. Spal som iste so dve hodiny. Pamätám sa, snívalo sa mi, že sme priateľskí s ňou, pohnevali sme sa, ale mierime sa, a že nám troška čosi prekáža, ale že sme priatelia. Prebudilo ma klopanie na dvere. ,To je policia, — pomyslel som si, zobúdzajúc sa: eď som zabil, zdá sa mi. A možno, je to ona, a nič sa nestalo.‘ Na dvere zase zaklopali. Neohlásil som sa a myslel som nad tým: ,či sa to stalo, či nie? Áno, stalo sa.‘ Prišlo mi na pamäť, aký odpor kládol míder a ako sa pohrúžil nôž, a mráz mi prešiel po chrbte. ,Áno, stalo sa. A teraz musím i seba,‘ riekol som si. Ale to som len hovoril, a vedel som, že sa nezavraždím. Predsa som vstal a vzal som do ruky zase revolver. Ale na podiv, pamätám sa, ako som prv často bol blízky samovražde, ako ešte i v ten deň, na železnici sa mi ľahkým zdala, ľahkým zvlášte preto, že som si myslel, ako ju tým zarmútim. Teraz nebol som v stave nielen zavraždiť sa, ale ani len pomysleť na to. ,Prečo to urobím?‘ spýtal som sa samého seba, a odpovede nebolo. Na dvere zase zaklopali. ,Áno, najprv pozrem, kto to klope. Budem mať ešte kedy.‘ Odložil som revolver a prikryl ho novinami. Šiel som ku dverám a odstrčil závor. Bola to sestra ženina, dobrá, hlúpa vdova. — Vasia, ,čo je to?‘ riekla ona, a zalialy ju slzy, ktoré vždy mala na porúdzi.

,Čo chceš?‘ hrubo som sa spýtal. Videl som, že nebolo treba, ani nebolo prečo byť k nej hrubým, ale nemohol som si vymysleť nijakého druhého tónu. ,Vasia, ona umiera! Ivan Zacharyč povedal.‘

Ivan Zacharyč, to bol jej doktor, radca. ,Vari je tu?‘ spýtal som sa, a zase vzkypela všetka zloba proti nej. ,Nuž teda čože? Vasia, poď k nej. Ach, aká je to hrozná vec!‘ riekla. ,Ísť k nej?‘ spytoval som sa seba. A hneď som si odvetil, že musím ísť k nej. Že sa to pravdepodobne vždy tak robieva, keď muž zabije ženu ako ja, tedy iste treba ísť k nej. ,Keď sa tak robieva, nuž treba ísť,‘ riekol som si. ,Áno, ak bude treba, vždy stihnem,‘ pomyslel som si o svojom predsavzatí zastreliť sa, a išiel som za ňou. ,Teraz budú frásy, grimasy, ale nepoddám sa im,‘ riekol som si. ,Počkaj,‘ riekol som sestre: ,to je hlúpo, bez čižiem, dovoľ, stoknem si aspoň papuče.‘




Lev Nikolajevič Tolstoj

— jeden z najčítanejších ruských spisovateľov, románopisec, esejista, dramatik a filozof Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.