ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

— A, podivná vec! Zase, ako som vystúpil z izby a išiel obyčajnými izbami, zase som počal dúfať, že sa nič nestalo, ale zápach tej doktorskej hnusoty, jodoformu, karbolu, zarmútil ma. Nie, všetko sa stalo. Idúc chodbou, popri detskej izbe, zazrel som Lízinku. Dívala sa na mňa ustrašenýma očima. Ba zdalo sa mi, že tam bolo všetkých pätoro detí, a všetky dívaly sa na mňa. Prišiel som ku dverám, a chyžná mi zvnútra otvorila a odišla. Prvé, čo mi padlo do očí, boly jej svetlo-popolavé šaty na stole, cele počerneté od krve. Na našom vedľa seba stojacom loži, vlastne na mojej posteli, ku ktorej bol ľahší prístup, ležala ona so skrčenými kolenami. Ležala veľmi zohnutá, na samých hlavniciach, v rozopnutom živôtku. Na mieste, kde bola rana, mala čosi položené. V izbe bol ťažký zápach jodoformu. Najsamprv a najväčšmi ma prekvapilo, akú mala opuchnutú a následkom opuchliny obelasenú tvár, časť nosa a pod očima. To bol následok môjho udretia lakťom, keď ma chcela zadržať. Krásy na nej nebolo žiadnej, ale čosi ošklivé ukázalo sa mi na nej. Zastal som na prahu. .Choď, choď bližej k nej,‘ hovorila mi sestra. ,Áno, iste sa chce pokajať,‘ pomyslel som si. ,Odpustiť? Áno, umiera, možno jej odpustiť,‘ myslel som si, chtiac byť veľkodušným. Pristúpil som k nej. S námahou pozdvihla na mňa oči, z ktorých pod jedným bolo poznať uderenie, a namáhavo, s oddychami, preriekla:

,Dosiahol si svojho, zabil… a na jej tvári skrz fysické muky, ba i blízkosť smrti, vyrazila sa táže stará, mne známa, chladná zvieracia nenávisť. ,Deti… tebe… predsa… neoddám… Ona (jej sestra) vezme…‘

— A o tom, čo bolo hlavným pre mňa, o svojej vine — nevernosti, ako by nepovažovala za hodno hovoriť.

,Áno… pokochaj sa pohľadom na to, čo si vykonal,‘ riekla, hľadiac na dvere, a zafikala. Vo dverách stála sestra s deťmi. ,Pozri, čo si urobil.‘

— Pozrel som na deti, na jej rozbitú a krvou podbehnutú tvár, a po prvý raz som zabudnul na seba, na svoje práva, svoju hrdosť, po prvý raz som shliadol v nej človeka. A tak malicherným sa mi ukázalo všetko to, čo ma urážalo, všetka moja žiarlivosť, a tak významným to, čo som vykonal, že som chcel tvárou padnúť na jej ruku a povedať: odpusť mi! ale neopovážil som sa.

Ona mlčala, zažmúrila oči, iste nevládajúc hovoriť ďalej. Potom jej zohavená tvár sa zachvela a smrštila. Slabo ma odstrčila.

,Prečo to všetko bolo? Prečo?‘

,Odpusť mi, riekol som.‘

,Odpusť? To je všetko daromné… Len kebych neumrela!…‘ skríkla, zodvihla sa a horúčkovite blyštiace sa oči uprely sa na mňa. ,Áno, dosiahol si svojho!… Nenávidím!… Jaj! Ach!‘ iste už v blúznení, ľakajúc sa čohosi, zakričala.

,Strieľaj! Nebojím sa!… Len všetkých pobi!… Ušiel!… Ušiel!…‘

— Potom už len blúznila. Nepoznávala nikoho. V ten deň, k poludniu, zomrela. Mňa už prv, o 8. hodine, odviedli na policiu a odtiaľ do žalára. A tam presediac jedenásť mesiacov, čakajúc na súd, premýšľal som o sebe a o svojej minulosti, a porozumel som jej. Počal som chápať na tretí deň. Na tretí deň ma priviedli ta…

Chcel čosi povedať, ale nemohúc sa zdržať fikania, zastal v reči. Soberúc všetky svoje sily, pokračoval:

— Počal som chápať len vtedy, keď som ju videl v rakvi…

Zafikal, ale hneď chytro rozprával ďalej:

— Len vtedy, keď som shliadol jej mŕtvu tvár, pochopil som všetko, čo som vykonal. Pochopil som, že ja, ja som ju zabil, že mnou sa stalo, že bola prv živá, pohybujúca sa, teplá, a teraz sa stala nepohyblivou, voskovou a chladnou, a že napraviť toho nikdy, ničím nie je možno. Ten, kto to neprežil, nemôže to pochopiť… Juj! juj! juj!… skríknul niekoľko ráz a zatíchnul.

Dlho sme sedeli mlčky. On fikal a triasol sa mlčky predo mnou. Tvár sa mu zúžila, vytiahla a ústa boly po celej jej šírke.

— Hej, riekol odrazu, kebych bol vedel, čo viem teraz, nuž by bolo celkom inak. Nebol by som si ju vzal za nič… a vôbec bych sa neženil.

Zase sme dlho mlčali.

— Nuž, odpusťte… Odvrátil sa odo mňa a ľahnul si na lavicu, prikryjúc sa plédom. Na tej stanici, kde mi bolo treba sosadnúť, bolo to o ôsmej ráno, pristúpil som k nemu rozlúčiť sa. Či spal, či sa len tak robil, avšak nepohnul sa. Dotknul som sa ho rukou. Odkryl sa, a vidno bolo, že nespal.

— Dobre sa majte, — povedal som, podávajúc mu ruku. — Podal mi ruku a troška sa usmial, ale tak žalostne, že sa mi chcelo zaplakať.

— Odpusťte, — opakoval to isté slovo, ktorým zakľúčil i celé rozprávanie.