Kreutzerova sonáta

— Nuž a tu sa to tak trafilo: i môj stav, i šaty pekné, i člnkovanie sa vydarilo. So dvadsať ráz sa nevydarilo, ale tu sa vydarilo. Celkom tak, ako pasca. Neposmievam sa. Veď teraz manželstvá tak sa uzavierajú, ako pasce. Veď čože je prirodzené? Dievka dozrela, treba ju vydať. Ako sa to zdá byť jednoduchým, keď je dievka nie nestvora a jesto mužských, ktorí sa chcú ženiť. Tak sa i robilo za starých čias. Ako dievka dorástla, rodičia chystali sňatok. Tak sa robilo i robí sa v celom ľudstve: u Číňanov, Indov, mohamedánov, u nás v ľude; tak robí sa v človečenstve, aspoň v 99 percentách jeho časti. Len 0,01 alebo menej nás prostopašníkov uznalo to za nedobré, a vynašlo sa nové. A čože je to nové? Nuž to nové je to, že dievčatá sedia, a mužskí ako na trh chodia a vyberajú. A dievčatá čakajú a myslia si, ale nesmú povedať: „mňa! nie, mňa! Neber si tú, ale mňa: pozri, aké ja mám plecia a iné.“ A my mužskí chodíme pomedzi ne, obzeráme si ich a sme celkom spokojní. Chodia, pozerajú, veľmi spokojní, že je to tak všetko pre nich zavedeno. Pozri, nedal si pozor — klap, už sa chytil!

— Nuž a akože by malo byť? — preriekol som. — Vari žena má pýtať?

— To ja už neviem, ako; len ak má byť rovnosť, tak nech je rovnosť. Ak sa zdaly pytačky ponižujúcim, nuž je toto 1000 ráz väčšmi. Tam sú práva i šansy rovnaké, a tu je ženská alebo otrokom na trhu, alebo vábidlom do klepca. Povedzte daktorej matke alebo samému dievčaťu, že inšie nerobí, len ženícha lapá: Bože môj, aká urážka! A veď ony všetky len to robia, a viacej nemajú čo robiť. Ale najhroznejšie je videť, ako sa tým zaoberajú dakedy celkom mladučké, chudinky, nevinné dievčatká. A zase, keby sa to zjavne robilo, ale to je všetko klam. — „Ach, povstávanie druhov,“ aké je to zajímavé! „Ach, Lili sa veľmi interessuje o maliarstvo! A vy budete na výstavke? Aké je to poučné! A na trojke, a divadlo a symfonia? Ach, aké podivné! Moja Lili je bez seba od muziky. A vy prečo nesdieľate tieto náhľady? A na člnkoch!…“ A myšlienka je jediná: „vezmi, vezmi si mňa, moju Lili! Nie, mňa! No, aspoň oprobuj!…“ — Oj, ohavnosť, lož! — zakončil a, dopijúc ostatok čaju, začal sberať čašky a riad.