ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Zrazu vstal a presadol si ku samému obloku.

— Odpusťte, — riekol, a uprúc zrak do obloka, mlčky presedel tak so tri minúty. Potom si zťažka vydýchnul a zase si sadnul naproti mne. Tvár sa mu celkom premenila, oči smutné a ústa zvláštne skrívené ako od úsmevu. Ustal som trochu, ale budem ďalej rozprávať. Ešte jesto moc času, ešte sa nerozbrieždilo.

— Veru tak, — počal opäť, zapáliac si cigarettu. — Poplnela odvtedy, ako prestala rodiť, aj tá choroba — večité trápenie s deťmi — počala prechodiť; nie že by prechodiť, ale ako by sa bola prebudila z opojenia, spamätala sa i uvidela, že jesto celý svet Boží s jeho radosťami, na ktorý ona zabudla a v ktorom žiť nevedela, — svet Boží, ktorý ona celkom nerozumela. „Aby nebolo neskoro! Čas prejde a nevráti sa viac!“ Zdá sa mi, že tak myslela alebo skorej cítila, a ani nemohla inakšie mysleť alebo cítiť: ju vychovávali tak, že vo svete jesto jediné, čo zasluhuje pozornosti, a to je — láska. Vydala sa, dostalo sa jej čosi z tejto lásky, ale ani zďaleka nie to, čo si sľubovala, očakávala, ale i mnoho sklamaní, trápení, a medzi nimi tiež neočakávaná muka — toľko detí. Táto muka ju znavila. Ale, hľa, vďaka úslužným doktorom, dozvedela sa, že deti nemusia byť. Zaradovala sa, zkúsila to i ožila zase pre jediné to, čo vedela — pre lásku. Lenže to už nebola láska s mužom poškvrneným žiarlivosťou i všelijakou zlosťou. Jej sa počala ukazovať akási iná, čistučká, novučká láska, — aspoň ja som si tak myslel o nej. A hľa, začala sa obzerať, ako by očakávala čosi. Ja som to videl, a nemohol som byť spokojný. Jedno za druhým počalo sa stávať, že, ako obyčajne, shovárajúc sa so mnou prostredníctvom iných, t. j. hovoriac s postrannými, ale obracajúc reč ku mne, vyjadrovala sa smelo, naskrze nemysliac na to, že pred hodinou hovorila opak toho, a vyjadrovala sa poloseriósne, že materinská starosť je klam, že je nehodno venovať svoj život deťom, že jesto mladosť i možno užívať sladkosti života. O deti sa starala menej a nie tak zúfale ako prv, avšak vždy viacej a viacej starala sa o seba, o svoj zovňajšok, hoc to i hľadela neukazovať, a o svoje zábavy, až zdokonaľovanie seba. Zase počala náružive hrať na klavíri, čo bola celkom prestala. A z tohoto všetko to pošlo.

Zase obrátil sa k obloku s unaveným zrakom, ale hneď opäť zrejmo premohol sa, a rozprával ďalej:

— Hej, prišiel ten človek. — Zmiatol sa a so dva razy vydal nosom svoje zvláštne zvuky.

Videl som, že mu bolo trápno spomínať toho človeka, hovoriť o ňom. Ale premohol sa, a ako by preboril hať, ktorá mu bola v ceste, rozprával odhodlane ďalej.

— Planý to bol človek, v mojich očiach, podľa môjho súdu. Ale nie preto, že taký význam dostal v mojom živote, ale preto, že skutočne bol planý. Ináče to, že bol planý, slúžilo len za dôkaz toho, aká bola ona nepríčetná. Ak nie on, nuž druhý, to muselo byť. — Opäť zamĺkol. — Hej, bol muzikantom, huslistom, — nie professionálnym muzikantom, ale poloprofessionálnym, polospoločenským človekom.

Otec jeho bol zeman, súsed môjho otca. Jeho otec vyšiel na mizinu a deti — zostali traja chlapci — všetky sa zaopatrily: len jeden z nich, tento najmladší, bol daný k svojej krstnej matke do Paríža. Tam ho dali do konservatoria, lebo mal talent k muzike, a prišiel odtiaľ ako huslista a hrával na koncertoch. Ako človek bol… — Chtiac iste riecť o ňom čosi zlého, zdržal sa a rýchlo povedal: — Neviem ho tam, ako žil, len to viem, že v ten rok sa vrátil do Ruska a prišiel ku mne.

Mal mandlovité vlhké oči, červené usmievavé gamby, vykrútené fúziky, účes dľa poslednej módy, tvár nechutne peknú, bol takým, akého ženy nazývajú hodným; složenia bol slabého, hoc nemal telesnej vady, a mal zvlášť vyvinutý zadok, ako ženy a vraj aj Hotentoti. Títo sú vraj tiež muzikálni. Vtierajúci sa do familiárnosti, nakoľko možno, ale čujný, a vždy hotový zastať pri najmenšom odpore, zachovávajúci vonkajšiu dôstojnosť, a s tým extra parížskym odtienkom topánok s gombičkami i krikľavou farbou nákrčníka i druhého, čo si prisvojujú cudzinci v Paríži, a čo pre svoju zvláštnosť že je nové, vždy účinkuje na ženy. V svojom chovaní affektoval zovňajšiu veselosť. Spôsob, ako znáte, o všetkom hovoriť s narážkami a úryvisto, ako by ste všetko vedeli, pamätali a mohli sami si domysleť.

On to; hľa, so svojou muzikou bol príčinou všetkého. Na súde bola predstavená vec tak, že všetko sa stalo zo žiarlivosti. A to nie, t. j. nie že by ničoho takého, ale nie tak to bolo. Pred súdom riešilo sa, že ja som oklamaný muž, a že som vraždu spáchal, brániac svoju zhanobenú česť (tak to oni akosi menujú). A za to ma osvobodili. Ja som sa na súde usiloval vyjasniť im smysel, ale oni rozumeli tak, že chcem rehabilitovať česť ženy.

Pomer jej s muzikantom nech bol akýkoľvek, pre mňa to nemá smyslu, a pre ňu tiež nie. To má smysel, čo som vám rozpovedal, t. j. moje svinstvo. Všetko pošlo odtiaľ, že medzi nami bola tá hrozná priepasť, o ktorej som vám hovoril, to napnutie vzájomnej nenávisti, pri ktorom prvá pohnútka dostačovala na zapríčinenie krísy. Hádky naše stávaly sa v posledné časy čímsi strašným a boly neobyčajne kormutlivé, dakedy vybúšila v nich zverská vášeň.

Keby nebol prišiel on, bol by prišiel iný. Keby nebola bývala zámienkou žiarlivosť, bolo by iné. Stojím na tom, že všetci mužovia, ktorí žijú tak, ako som ja žil, musia alebo prostopašiť, alebo rozísť sa so ženou; alebo zavraždiť seba alebo svoje ženy, ako som ja urobil. Ak sa dakomu takto nepoviedlo, je to neobyčajne zriedkavá výnimka. Aspoň ja, kým sa to nestalo, čo sa stalo, bol som niekoľko ráz na kraji samovraždy, a ona tiež chcela sa otráviť.