Zlatý fond > Diela > Kreutzerova sonáta


E-mail (povinné):

Lev Nikolajevič Tolstoj:
Kreutzerova sonáta

Dielo digitalizoval(i) Viera Studeničová, Eva Lužáková, Dušan Kroliak, Zuzana Rybárová, Petra Renčová, Katarína Kasanická, Kristína Woods.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 31 čitateľov

XXII

— Celý tento deň som s ňou nehovoril, nemohol som. Jej blízkosť vzbudzovala vo mne takú nenávisť k nej, že som sa bál seba. Pri obede, pred deťmi, pýtala sa ma, kedy odcestujem. Mal som ísť na budúci týždeň na újezdné shromaždenie. Odpovedal som jej, kedy. Spýtala sa: či mi je dačo nie treba na cestu? Neodpovedal som jej nič, mlčky som posedel za stolom a mlčky odišiel do kabinetu. Posledné časy nikdy neprichádzala ku mne do izby, obzvláštne nie v tento čas. Ležím si v kabinete a jedujem sa. Zrazu počujem známe kroky. A na myseľ mi prišla hrozná, nehanebná myšlienka, že ona, ako žena Uriášova, chce skryť svoj už spáchaný hriech, a že preto v taký nepríležitý čas ide ku mne. Vari naozaj ku mne? myslel som, čujúc, že sa blížia jej kroky. Ak ku mne, nuž mám pravdu. A vo mne búri sa nevysloviteľná nenávisť proti nej. Kroky sa blížia, blížia; či neprejde mimo do sály? Nie, dvere zavrzgaly a v nich sa zjavila jej vysoká, krásna postava, a na tvári, v očiach — smelosť, lichotenie, ktoré chce zatajiť, ale ktorého význam ja poznám. Skoro som sa zadusil, tak dlho som nemohol vydýchnuť, a dívajúc sa ďalej na ňu, vzal som cigarettu a zapálil si.

— Čože je to, prídem si k tebe posedeť, a ty počneš kúriť, — a sadla si blízko ku mne na diván, oprúc sa o mňa. Odtiahol som sa, abych sa jej nedotýkal.

— Vidím, že s tým nie si spokojný, že chcem hrať v nedeľu, — riekla.

— Ani mak som nie nespokojný, — odpovedal som.

— Vari nevidím?

— Nuž gratulujem ti, že vidíš. Ja však nič nevidím, len to, že sa chováš ako koketa… Len tebe je každá podlosť príjemná, a mne hrozná.

— Ak sa chceš tak vadiť, ako fiaker, nuž odídem.

— Choď si, len to vedz, že ak je tebe nie drahou česť rodiny, to si mne nie ty drahá (čert ťa ber), ale česť rodiny.

— Ale čo, čo?

— Ber sa, pre Boha, ber sa!

— Či sa stavala, že ma nerozumie, či ma skutočne nerozumela, dosť na tom, cítila sa urazenou, nahnevala sa a neodišla, lež zostala stáť na prostred izby.

— Ty si sa naozaj stal neznesiteľným, — počala hovoriť. — Toto je taký charakter, s akým ani anjel nevydrží, — a ako vždy, hľadiac ma čím hlbšie poraniť, pripomenula mi výstup so sestrou (to bolo raz, keď som sa zabudol a nagrobianil svojej sestre; vedela, že to ľutujem, nuž ma v toto miesto pichla). — Po tomto sa už ničomu od teba nedivím, — povedala.

,Áno, uraziť, ponížiť, zahanbiť a postaviť ma na pranier,‘ povedal som si, a zrazu ma nadišla taká hrozná zlosť, akej som ešte nikdy nezacítil.

Po prvý raz sa mi chcelo fysicky vyraziť túto zlosť. Skočil som a pohnul sa k nej. Ale v túže chvíľu, ako som skočil, pamätám, že som prišiel ku povedomiu svojej zloby a spýtal sa: či je dobre oddať sa tomuto pocitu? A hneď som si odpovedal, že je to dobre, že ju to nastraší, a tiež hneď, namiesto aby som sa protivil tejto zlosti, ešte som ju počal rozduchovať v sebe a radovať sa, že vždy väčšmi a väčšmi sa rozhára.

— Poberaj sa, lebo ťa zabijem! — Skríknul som, prijdúc k nej a chytiac ju za ruku. Povedome som zostroval zlosť v hlase, hovoriac toto. A musel som byť hrozným, lebo sa tak zľakla, že nevládala odísť a len povedala: „Vasia, čo robíš, čo ti je?“

— Ujdi! — zareval som ešte tuhšie. — Len ty ma môžeš doviesť do zúrivosti. Nestojím za seba.

Popustiv úzdu svojej zúrivosti, opájal som sa ňou, a chcelo sa mi ešte vykázať dačo neobyčajného, čo by dokazovalo, aký som zúrivý. Hrozne sa mi chcelo biť, zabiť ju, ale vedel som, že to nemožno, a preto, aby som ešte raz popustil úzdu svojej zúrivosti, schytil som so stola ťažítko na papiere, a ešte raz zakričav: „Ujdi!“ hodil som ho na zem vedľa nej. Veľmi dobre som cielil popri. Vtedy sobrala sa z izby, ale ešte postála vo dverách. A ja som ďalej, kým ešte videla, bral so stola veci: svietniky, kalamár, a hádzal ich o zem, neprestajne kričiac: „Ujdi, poberaj sa! Nestojím za seba!“ Odišla, a ja som hneď prestal.

O hodinu prišla mi povedať dada, že žena dostala kŕče. Ja šiel som ku nej, fikala, smiala sa, nič nemohla hovoriť a triasly sa jej všetky údy. Nepretvarovala sa, bola naozaj chorá.

Nad ránom sa uspokojila, a pomerili sme sa pod vplyvom toho citu, ktorý sme nazývali láskou.

Keď som sa jej ráno, po smierení, priznal, že som žiarlil pre Truchačevského, nič sa nezarmútila, lež celkom prirodzene sa zasmiala. Takým divným sa jej zdalo, ako povedala, že by sa jej taký človek mohol páčiť.

— Vari k takému človeku môže cítiť poriadna žena dačo iného okrem pôžitku hudby? Ak chceš, nedbám, čo ho nikdy nevidím. I v nedeľu, hoc sú už všetci pozvaní, odpíš mu, že som chorá a bude konec. Len mi je protivné, že si niekto, hlavne on sám, môže pomysleť, že je nebezpečný. Ale ja som príliš hrdá, aby som to dopustila mysleť.

A ona naozaj neluhala, ona verila, čo hovorila; ona sa úfala, že takými rečami vyzve v sebe opovrženie k nemu a že sa uchráni od neho, ale nepodarilo sa jej to. Všetko bolo namierené proti nej, hlavne tá prekliata hudba. Tak sa všetko skončilo, a v nedeľu sišli sa hostia a oni zase hrali.




Lev Nikolajevič Tolstoj

— jeden z najčítanejších ruských spisovateľov, románopisec, esejista, dramatik a filozof Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.