ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

— Áno, tak to bolo i nedlho pred tým.

Žili sme, ako keby sme boli pokoj uzavreli, a nebolo nijakých príčin narušiť ten pokoj. Zrazu sa počne rozhovor o tom, že akýsi pes dostal na výstavke medailu, povedám ja. Ona hovorí: „nie medailu, lež pochvalný diplom.“ Začína sa hádka. Začína preskakovanie s jednoho predmetu na druhý, krížom-krážom. „To je dávno známo, vždy tak býva.“ — „Ty si povedal…“ — „Nie, ja som nehovoril.“ — „Nuž to ja lužem!“ — Cítiš, že už-už sa začne tá strašná hádka, pri ktorej ťa nadíde vôľa seba alebo ju zabiť. Vieš, že sa hneď začne, a bojíš sa toho, ako ohňa, a preto chcel by si sa zdržať, lež zlosť ťa pojíma celého. Ona sa nachádza tiež v takom, ešte horšom stave, naschvál ti prekrucuje každé slovo, vykladajúc ho falošne; a tiež každé jej slovo je preniknuté jedom; kde len zná, že mám citlivejšie miesto, tam ma pichne. Čo ďalej — to horšie. Zakričím: „Čuš!“ alebo dačo podobného.

Ona utečie z izby, beží do detskej. Hľadím ju zadržať, aby som mohol dohovoriť a dokázať, a chytám ju za ruku. Ona sa pretvára, ako by som jej ubližoval, a kričí: „deti, váš otec ma bije!“ Kričím: „Nelži!“

„Veď je to už nie po prvý raz!“ zakričí, alebo čosi podobného. Deti pribehnú k nej. Ona ich uspokojuje. Ja jej na to: „nepretvaruj sa!“ Ona odvetí: „Tebe je všetko pretvárkou: ty zabiješ človeka a povieš, že sa pretvaruje. Teraz ťa poznám. To by si nedbal urobiť!“

„Ó, bodaj by si zdochla!“ volám ja. Pamätám, ako som sa zhrozil týchto slov. Naskrze som neočakával, že by som mohol vyriecť také hrozné, surové slová, a divím sa, že mi vykĺzly. Kričím toto, a chytro uchodím do kabinetu, sadnem a zapálim si cigarettu. Počujem, že ona vychodí do prednej a sberá sa odísť. Ja spytujem sa kam? Ona neodpovedá.

„No, čert s tebou,“ hovorím si, vracajúc sa do kabinetu, opäť sa posadím a kúrim. Tisíc všelijakých plánov o tom, ako by sa na nej pomstiť, a ako by sa jej zbaviť, ako by to všetko zariadiť, a síce tak, ako by sa nič nebolo stalo, prichodí mi do hlavy. Ustavične myslím a pritom kúrim, kúrim neprestajne. Myslím si, že utečiem od nej, ztratím sa, pôjdem do Ameriky. Prichádzam v myšlienkach k tomu, ako sa jej zbavím a ako to bude dobre, ako sa sídem s druhou ženou, celkom novou. Zbavím sa jej tak, že umre, alebo že sa dám s ňou rozsobášiť, a premýšľam, ako to mám zariadiť. Vidím, že sa mätiem, že nemyslím o tom, o čom mám mysleť, ale aby som nevidel, že nemyslím na to, čo je potrebné, nuž kúrim.

A domáci život ide ďalej. Prichodí guvernantka, spytuje sa: „kde je madame? Kedy sa vráti?“ Lokaj sa spytuje: či má nalievať čaj. Prichodím do stolovej, deti, menovite najstaršie, Líza, ktorá už rozumie, tázave a neodobriteľne pozerajú na mňa. Pijeme mlčky čaj. Jej ešte vždy niet. Minie celý večer a jej niet, a v duši sa mi dva pocity zamieňajú: zlosť na ňu, že mňa i všetkých trápi svojou neprítomnosťou, kdežto nakonec predsa len príde, a strach, že nepríde, a aby dačo so sebou neporobila. Išiel by som za ňou. Ale kde ju hľadať? U sestry? Ale to je sprosté, prísť sa spytovať. Nech ju Pán Boh opatrí, ak chce dakoho trápiť, nech trápi samú seba. A veď ona len na to čaká. A na budúce bude ešte horšie. Ale ak nie je u sestry, a robí si dačo alebo ak si už dačo urobila?… Jedenásta, dvanásta hodina. Nejdem do spalne, — sproste je samotnému tam ležať a čakať, ale tu si ľahnem. Rád by som dačo robiť, list napísať, čítať; ale nič nemôžem. Sedím samotný v kabinete, trápim sa, jedujem sa a načúvam. Tri, štyri hodiny — a jej niet. Nad ránom zaspím. Zobudím sa — jej niet.

Všetko v dome ide po starom, ale všetci sú v rozpakoch a všetci tázave a s výčitkou pozerajú na mňa, predpokladajúc, že som ja všetkému vina. A vo mne ďalej vrie zlosť na ňu, že ma trápi, i strach o ňu.

Okolo 11-tej predpoludním prichodí jej sestra od nej poslom, a začína sa ako obyčajne: „Je v hroznom položení! Čože je to! Veď sa nič nestalo.“

Ja hovorím o neznesiteľnosti jej charakteru i hovorím, že som jej nič neurobil.

„Veď áno, ale to nemôže tak zostať,“ hovorí sestra.

„To je jej vec, a nie moja,“ hovorím ja. „Ja prvý krok neurobím. Ak sa rozísť, nuž rozísť.“

Švagriná odchádza s ničím. Smelo som povedal, že ja neurobím prvý krok; ale keď odišla a keď som vyšiel a videl deti smutné, naľakané, už som pristal urobiť prvý krok. I rád by som ho urobil, ale neviem ako. Zase chodím hore-dolu, kúrim, popíjam si pri predobednom jedení vodky i vína, a dosahujem tým to, čoho si nepovedome želám: nevidím sprostosti, podlosti svojej situácie.

Okolo tretej prichádza ona. Stretnúc ma, nič nehovorí. Myslím si, že sa pokorila, počínam hovoriť o tom, že som ja bol vyzvaný jej výčitkami. Ona ešte vždy s takou prísnou a hrozne utrápenou tvárou hovorí, že ona neprišla vysvetľovať, ale po deti, že spolu žiť nemôžeme. Počínam hovoriť, že som ja nie vina, že ma ona vyviedla z trpezlivosti. Ona prísne a slávnostne pozerá na mňa a potom povie: „nehovor ďalej, oľutuješ!“ Ja na to, že nemôžem vystáť komédie. Vtedy ona zakričí čosi, čo nerozumiem, a zapre za sebou dvere na kľúč. Búcham na dvere, neodpovedá, a ja najedovaný odchodím. O pol hodiny Líza pribehne s plačom.

„Čože je, stalo sa dačo?“

„Mamu nepočuť.“

Ideme. Drmácam dvere, čo mi sila stačí. Nie sú dobre zapäté, obe krýdla sa roztvoria. Prichodím k posteli. Ona v sukňach a vysokých topánkach leží na posteli. Na stole prázdna sklenka s opiumom. Privedieme ju k sebe. Slzy a nakonec smierenie. Nie smierenie; v duši každý z nás dvoch cíti starú zlosť na druhého, ešte mu jej pribudlo od rozčulenosti pre ten bôľ, ktorý zapríčinila táto hádka, a ktorý všetek pripisujeme jeden druhému. Nuž ale treba je dáko skončiť toto všetko, a život ide po starom. Tak, také hádky, i horšie, bývaly ustavične, to raz za týždeň, to raz za mesiac, to každý deň. A vždy to samé. Raz som si už zaopatril pass do cudzozemska, — hádka trvala dva dni. Ale potom zase polovičaté srozumenie, polovičaté pomerenie — a zostal som doma.