Zlatý fond > Diela > Kreutzerova sonáta


E-mail (povinné):

Lev Nikolajevič Tolstoj:
Kreutzerova sonáta

Dielo digitalizoval(i) Viera Studeničová, Eva Lužáková, Dušan Kroliak, Zuzana Rybárová, Petra Renčová, Katarína Kasanická, Kristína Woods.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 31 čitateľov

XXIV

— O dva dni som odišiel na újezdné shromaždenie, vo veľmi dobrej, pokojnej nálade, rozlúčiv sa so ženou.

V újezde vždy bývalo hrúza práce a celkom zvláštny život, zvláštny svet. Dva dni som po 10 hodín trávil v úradných zasedaniach. Na druhý deň mi doniesli do úradného zasedania list od ženy. Hneď tam som ho prečítal.

Písala mi o deťoch, o strýkovi, o dade, o kúpach a medziiným, ako o celkom obyčajnej veci, o tom, že Truchačevský prišiel, priniesol sľúbené nóty a sľúbil hrať ešte, ale že mu ona odoprela.

Nepamätal som sa, že by on bol sľúbil priniesť nóty: zdalo sa mi, že vtedy nadobro sa odobral, a preto ma toto nepríjemne prekvapilo. Ale práce bolo toľko, že nebolo kedy na to mysleť, a len večer, keď som sa vrátil do bytu, prečítal som si dobre list.

Okrem toho, že Truchačevský prišiel, keď mňa nebolo doma, ešte raz, celý tón listu sa mi zdal akýmsi sileným. Zúrivý zver žiarlivosti zaryčal v svojom brlohu a chcel vyskočiť, ale bál som sa tohoto zvera, a zaprel som ho chytro. ,Aký je to mrzký cit táto žiarlivosť!‘ riekol som si. ,Čo môže byť prirodzenejšie nad to, čo píše?‘

I ľahol som si do postele a počal mysleť o záležitosťach, ktoré mám zajtra pokonávať. Vždy som dlho nemohol zaspať počas týchto shromaždení, na novom mieste, ale vtedy som usnul veľmi chytro. A ako to býva, veď viete, odrazu ako elektrický úder a prebudíš sa. Tak som sa prebudil, a prebudil som sa s myšlienkou o nej, o mojej telesnej láske k nej, i o Truchačevskom, i o tom, že medzi ňou a ním je už všetko odbaveno. Hrôza a zlosť mi stisly srdce. Ale počal som sa spamätávať. ,Čo za hlúposť,‘ hovoril som si, ,niet nijakého základu, ničoho niet, ani nebolo. A ako môžem tak uponižovať ju i seba, predpokladajúc takú hrôzu.‘ Kadejaký nájomný hudec, známy ako oplan, a zrazu žena poriadna, ctená mať rodiny, moja žena! Aká mrzkosť!‘ zdalo sa mi s jednej strany… ,Ako by to nemohlo byť?‘ zdalo sa mi s druhej strany. Ako by nemohlo byť to najprostejšie, najpochopiteľnejšie, vo meno čoho som s ňou žil, čo jediné som v nej hľadal, a čo nasledovne bolo treba i druhým, tomuto muzikantovi. Je to človek svobodný, je zdravý (pamätám, ako chrúpal zubami kotletu a ako chlipno oblapil gambami pohár s vínom), sytý, uhladený a nielen bez zásad, ale iste s takými zásadami, aby užíval tých rozkoší, ktoré sa mu naskytujú. A ich spojuje hudba, ten najjemnejší pôžitok smyselný. Čo ho môže hatiť? Ona? A kto je ona? Ona je hádanka, aká bola, taká je. Neznám ju. Znám ju len ako zviera. A zviera nič nemôže, nesmie hatiť.

Len teraz som sa rozpamätal na ich tváre v ten večer, keď po Kreutzerovej sonáte zahrali akýsi vášnivý kúsok, nepamätám sa od koho, akúsi do zbláznenia smyselnú pieçu. ,Ako som len mohol odísť?‘ hovoril som si, pripomínajúc si ich tváre: či nebolo jasné, že sa medzi nimi všetko rozhodlo v ten večer? a vari nebolo vidno, že už v ten večer nebolo medzi nimi žiadnej prekážky, ale že oba, najmä ona, cítili istý styd po tom, čo sa stalo medzi nimi. Pamätám, ako sa ona slabo, smutne a blažene usmievala, utierajúc si pot so zapýrenej tvári, keď som prišiel ku fortepianu. Už vtedy vyhýbali pozreť jeden na druhého, a len pri večeri, keď jej on nalieval vody, pozreli na seba a lenže sa usmiali. S hrôzou som si pripomenul teraz tento ich pohľad s ledva patrným úsmevom, ktorý som postrehnul. ,Áno, všetko je skončené,‘ hovoril mi jeden hlas, a hneď zase druhý hlas mi hovoril celkom iné: ,to sa ti sníva, to nemôže byť,‘ hovoril mi ten druhý hlas. Bolo mi clivo ležať potme, zažal som sirku a počalo mi byť akosi strašne v tej malej izbičke, žltými tapetami vylepenej. Zapálil som si cigarettu a kúril som, ako sa to vždy robí, keď sa vrtíš v jednom a tom istom kruhu nerozriešiteľných protimlúv; i kúril som jednu cigarettu za druhou, abych sa omámil a nevidel tých protimlúv.

Neusnul som celú noc, a o piatej, rozhodnúc sa, že nemôžem ďalej zostať v tomto napnutí a že hneď odídem, som vstal, zobudil sluhu, ktorý ma obsluhoval, a poslal som po kone. Do shromaždenia som poslal lístok, že som pre zvláštnu záležitosť volaný do Moskvy, nuž prosím, aby ma zastúpil druhý člen. O ôsmej som si sadol na tarantas a odcestoval.




Lev Nikolajevič Tolstoj

— jeden z najčítanejších ruských spisovateľov, románopisec, esejista, dramatik a filozof Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.