ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

— Nuž, hľa, ako i mňa chytili. Bol som, ako to volajú, zaľúbený. Považoval som za vrchol dokonalosti nielen ju, ale i seba, kým som bol ženíchom, považoval som tiež za vrchol dokonalosti. Veď niet toho naničhodníka, ktorý by, hľadajúc, nenašiel naničhodníkov v daktorom ohľade horších od seba, a ktorý by, následkom toho, nemohol nájsť príčiny pýšiť sa a byť spokojným so sebou. Tak i ja: ja ženil som sa nie pre peniaze, výhoda mi nekynula. Nie tak, ako sa ženila väčšina mojich známych k vôli peniazom alebo konnexiam; ja som bol bohatý, ona chudobná. To je jedno. Druhé, na čo som bol hrdý, bolo to, že iní ženili sa, majúc vopred úmysel žiť i na ďalej v takomže mnohoženstve, v akom žili pred sobášom; a ja som si pevne umienil držať sa po svadbe svojej ženy, a moja hrdosť preto nemala hraníc. Tak veru, sviňa som bol hrozná, a ja som si myslel, že som anjel.

Čas, kým som bol ženíchom, netrval dlho. Nemôžem bez zahanbenia pomysleť na tento čas. Aká hnusoba! Veď rozumie sa láska duševná, a nie smyselná. Nuž, jestli láska duševná, duševné obcovanie, tak slovami, rozhovormi, besedami by sa malo vyrážať toto duševné obcovanie. Ale nič takého nebolo. Hovoriť nám bolo, keď sme zostávali samotní, veľmi ťažko. To bola akoby Sisyfova robota. Len čo vymyslíš dačo povedať, povieš a zase treba mlčať, vymýšľať. Nebolo o čom hovoriť. Všetko, čo bolo možno povedať o živote, očakávajúcom nás, o zariadení, plánoch už bolo povedano, a ďalej čo? Veď keby sme boli zvieratá, nuž by sme i vedeli, že nám netreba hovoriť; ale tu, naopak, hovoriť je treba, a niet o čom, lebo nezaujíma to, čo sa rozriešuje rozhovormi. A pri tomto ešte ten mrzký obyčaj konfektov, hrubého obžierania sa sladkými vecmi, a všetky tie mrzké prípravy k svadbe: reči o bývaní, spálni, posteliach, kapotoch, županoch, bielizni, toilettách… Pochopíte, že jestli sa ženia podľa Domostroja, ako hovoril ten starec, nuž periny, veno, posteľ všetko to sú len podrobnosti, zodpovedajúce sviatosti manželstva. Ale u nás, keď z desiatich sobášiacich sa naisto deviati nielen neveria v sviatosť, ale neveria ani len to, že čo robia, je záväzné, keď zo sto mužov jest sotva jeden už neženatý predtým, a z 50 jeden, ktorý by sa vopred nechystal spreneverovať sa svojej žene pri každej vhodnej príležitosti, keď väčšina hľadí na cestu do chrámu len ako na zvláštnu podmienku ovládať istou ženou — pomyslite si, aký hrozný význam dostávajú pri tom všetky tie podrobnosti. Vysvitá, že všetko len na tomto spočíva. Stáva sa čosi podobného predaju. Prostopašníkovi predajú nevinné dievča a zakryjú tento predaj istými formálnosťami.