Zlatý fond > Diela > Kreutzerova sonáta


E-mail (povinné):

Lev Nikolajevič Tolstoj:
Kreutzerova sonáta

Dielo digitalizoval(i) Viera Studeničová, Eva Lužáková, Dušan Kroliak, Zuzana Rybárová, Petra Renčová, Katarína Kasanická, Kristína Woods.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 31 čitateľov

XVII

— Nuž tak sme žili. Stávali sme sa jeden druhému čo ďalej nepriateľskejšími. A nakonec sme k tomu prišli, že nie nesúhlas zapríčiňoval nepriateľstvo, ale nepriateľstvo zapríčiňovalo nesúhlas: čokoľvek riekla, ja som už vopred nesúhlasil, a celkom tak i ona.

V štvrtý rok s oboch strán rozhodlo sa, akosi samo od seba, že rozumeť jeden druhého, súhlasiť medzi sebou nemôžeme. Už sme ani neprobovali do konca sa dohovoriť. V najjednoduchejších otázkach, hlavne o deťoch, sme zostávali nezmeniteľne každý pri svojej mienke. Ako si teraz pripomínam, mienky, ktoré som bránil, neboly mi naskrze tak drahé, že by som od nich nemohol upustiť; ale ona bola protivnej mienky, a ustúpiť, znamenalo ustúpiť jej. A to som nemohol. Ona tiež nie. Ona myslela o sebe, že bez pochyby má svätú pravdu oproti mne, no a ja som si bol vždy svätým proti nej vo svojich očiach. Keď sme boli sami dvaja, boli sme odsúdení skoro k mlčaniu, alebo k takým rozhovorom, ktoré, som presvedčený, zvieratá môžu viesť medzi sebou: „Koľko je hodín? Čas je ísť spať. Čo budeme mať na obed? Kam sa dáme previezť? Čo nového v novinách? Treba po doktora poslať. Mašu bolí hrdlo.“ Treba bolo len na vlások vystúpiť z tohoto, do nemožnosti zúživšieho sa krúžka rozhovorov, hneď vypuklo rozdráždenie. Povstávaly potýčky a výbuchy nenávisti pre obrus, kávu, pre šťastie v kartách: pre samé také veci, na ktorých ani jednomu z nás nič nezáležalo. Vo mne aspoň často strašná nenávisť vrela proti nej. Dakedy som pozeral, ako nalievala čaj, kývala nohou, alebo prikladala lyžku k ústam, srkala tekutinu, a nenávidel som ju práve preto, ako pre najhorší výčin. Nebadal som vtedy, že periody zloby vznikaly vo mne úplne pravidelne i rovnomerne, zodpovedajúc periodám toho, čo sme nazývali láskou. Perioda lásky — perioda zloby: energická perioda lásky — dlhá perioda zloby, slabšie prejavenie lásky, krátka perioda zloby. Vtedy sme nevedeli, že táto láska a zloba je ten istý zvierací cit, len z rôznych koncov. Strašne by bolo tak žiť, keby sme chápali svoj stav; ale my sme ho nechápali a nevideli. V tom je spása a zároveň i trest človeka, že keď žije bezzásadne, môže sa omamovať, aby nevidel svojho biedneho stavu. Tak sme robili i my. Ona hľadela zabúdať sa tým, že si robila moc zaneprázdnení a starostí v domácnosti, fintila seba i deti, učila, pečovala o zdravie detí. Ja som mal zase svoje spôsoby omamovania sa: pijatika, služba, poľovačka, karty. Oba sme boli ustavične zaneprázdnení. Oba sme cítili, že čím väčšmi sme zaneprázdnení, tým horší môžeme byť jeden ku druhému. „Tebe je dobre parády vystrájať, — myslel som si o nej, — ale mňa si celú noc trápila scénami, a ja mám zasedanie.“ Tie nové teorie hypnotismu, duševných nemocí, hysterickosti — všetko to je nielen prostá, ale i škodlivá a hnusná hlúposť. Na moju ženu by Charcot iste povedal, že bola hysterickou, a o mne, že som nenormálnym, a naposled by nás i liečil. A liečiť tu nebolo čo.

Tak sme žili v ustavičnej hmle, nevidiac toho stavu, v ktorom sme sa nachádzali. A keby sa nebolo prihodilo to, čo sa prihodilo, nuž by som tak bol žil do staroby, a tak by som si myslel, umierajúc, že som prežil dobrý život, nie obzvláštne dobrý, ale ani nie zlý, — taký, ako všetci; nevidel by som tú priepasť nešťastia a tú hroznú lož, v ktorej som sa motal.

A my sme boli dvaja nenávidiaci sa navzájom väzňovia, prikutí na jednej reťazi, otravujúci život jeden druhému a starajúci sa nevideť to. Ešte som nevedel vtedy, že 99 zo sto manželství žije tiež v takom pekle, ako som ja žil, a že to nemôže inakšie byť. Vtedy som ešte nevedel toto ani o sebe, ani o iných.

*

Podivná vec, ako schodí sa všeličo i v pravidelnom i v nepravidelnom živote! Akonáhle sa rodičom stane život navzájom neznesiteľným, nastúpi nutnosť presťahovať sa do mesta k vôli výchove detí.

Zamĺknul a so dva razy vydal svoje zvláštne zvuky, ktoré sa už teraz celkom ponášaly na potlačený plač. Blížili sme sa stanici.

— Koľko je hodín? — spýtal sa.

Pozrel som, boly dve.

— Neustali ste? — spýtal sa ma.

— Nie, ale vy ste ustali.

— Dusno mi je. Dovoľte, prejdem sa, napijem sa vody. A tackajúci vyšiel z vagóna. Sedel som samotný, rozoberajúc všetko, čo mi povedal, a tak som sa zamyslel, že som ani nezbadal, ako sa vrátil druhými dvermi.




Lev Nikolajevič Tolstoj

— jeden z najčítanejších ruských spisovateľov, románopisec, esejista, dramatik a filozof Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.